Hlávková dva týždne po zverejnení kauzy: Slovensko je ešte stále krajina, kde stojí za to žiť

Ako sa Zuzana Hlávková zmenila za posledný mesiac?

Stále sa cítim normálne, necítim sa ako iný človek. To, čo sa stalo, je pre mňa veľké, ale stále to spracovávam. Je to ešte príliš čerstvé, aby som povedala, ako ma to ovplyvnilo.

Takže sa necítite ako celebrita? Keď ste prišli do Žiliny na vlakovú stanicu, ľudia vám tlieskali.

Rozhodne nie. Žilina mala byť skôr kamarátska iniciatíva, ale prišli tam aj ľudia, ktorých som nepoznala. Bolo to veľmi milé a príjemné.

Aký je to pocit, keď sa za noc stanete človekom, ktorého pozná veľká časť Slovenska?

Až tak som to nevnímala. Ten týždeň bol veľmi vypätý. Bolo toho veľmi veľa a nestíhala som sledovať všetky články a reakcie. Sústredili sme sa na našu prácu, aby sme zvládli parlamentné výbory, pripravovali sme sa na tlačovky. Sústredila som sa na veci, ktoré potrebujem dorobiť a dotiahnuť do úspešného konca.

Mnohí vedia, že ste magistra študovali v Škótsku. Kde ste študovali bakalára?

Bakalára som študovala v Brne, robila som Mediteránne štúdiá. Viacerí sa ma pýtajú, čo to je. Študovala som jazyky so zameraním na španielčinu a gréčtinu, kultúru a históriu stredomorského priestoru – od staroveku po novodobé dejiny.

Prečítajte si

Agentúra blízka Smeru robila pre štát na výnimku, ktorú Lajčák sľúbil nezneužiť

Prečo ste nechceli študovať na Slovensku?

Brno sa mi zdalo ako veľmi dobrá univerzita, študovala tam aj moja sestra, takže som to poznala. Páčilo sa mi mesto, ako funguje univerzita aj jej atmosféra. Chcela som spoznať aj niečo iné – na Slovensku som vyrastala, chcela som sa posunúť niekam inam.

Ako dlho ste študovali v Škótsku?

Robila som magistra, ktorý sa volá Erasmus Mundus Master. Je to program, ktorý je podporovaný Európskou úniou. V rámci dvojročného magistra idete do troch rôznych štátov na tri rôzne univerzity, pričom jedna je hlavná. Pre mňa bola hlavná University of St. Andrews, kde som strávila rok. Pol roka som bola v Španielsku v Santiagu de Compostela a pol roka v Mexico City.

Ktorá sa vám najviac páčila?

V latinskoamerických krajinách je to voľnejšie, dajú vám väčší priestor pre kreativitu a nové myšlienky. V Škótsku, a platí to pre väčšinu britských univerzít, sa dbá na tradíciu, rigoróznosť, máte tam menší priestor na kreativitu ako napríklad v Mexico City, kde to veľmi podporujú a hovoria vám, aby ste prichádzali s novými myšlienkami, nápadmi, experimentujte.

Ako vyzerá univerzita v Mexiku?

Študovala som na Universidad Iberoamericana – je to normálna univerzita. Viacerí na Slovensku budú skôr poznať UNAM, čo je asi najslávnejšia univerzita v latinskoamerickom svete. Na mojej univerzite boli profesori svetového formátu aj lokálnejšieho. Oproti Česku majú omnoho uvoľnenejšie vzťahy medzi študentmi a profesormi. Robila som tam síce magisterský stupeň, ale študovala som s ľuďmi, ktorí si robili doktorát. V Mexiku je omnoho bežnejšie, že si ľudia po štyridsiatke robia magistra alebo doktorát. U nás je to výnimočné. Máte priestor tak do dvadsaťpäťky si všetko dorobiť a potom len pracujete. V Mexiku ani Španielsku to tak nebolo. Boli tam ľudia, ktorí sa po 20 rokoch vrátili na univerzitu, alebo predtým študovali prírodné vedy a chceli sa niečo dozvedieť o humanitných, tak si spravili magistra alebo doktorát z humanitných vied.

Vraveli ste, že ste nerozmýšľali, že by ste sa nevrátili na Slovensko. Cez program LEAF, cez ktorý ste si našli prácu na ministerstve zahraničných vecí, sa dá nájsť práca aj inde, napríklad pre prezidenta či Inštitút finančnej politiky. Prečo ste si vybrali ministerstvo zahraničných vecí?

Hlásila som sa aj do Kancelárie prezidenta, ale tam ponúkajú len stáže. Ministerstvo zahraničných vecí bolo jedno z mála, ktoré ponúkalo pracovný pomer. A ja som mala pocit, že už nechcem stážovať, chcela som sa posunúť a mať naozajstnú prácu, byť súčasťou pracovnej sily. Aj preto prevážilo ministerstvo.

Neuvažovali ste nad súkromnou sférou?

Viac ma ťahá verejný sektor, vždy som k tomu viac inklinovala. Chcela som, aby moja práca bola prospešná pre ľudí. Aby prinášala verejné dobro. Preto to bola pre mňa automatická voľba, ísť do štátnej správy. Môžete sa pýtať, prečo som nešla do neziskovky, ale chcela som byť vo vnútri systému, mať možnosť svojou troškou ovplyvniť smerovanie verejnej politiky, predsedníctva.

Nemali ste v hlave hypotekárnu kalkulačku, že ak si chcem kúpiť byt, tak v súkromnej firme to bude ľahšie?

Nie, nad tým som neuvažovala. Asi tak neuvažujem.

Zmenil sa váš názor, že chcete pracovať pre štát? Ak by dnes prišla ponuka od nejakého ministerstva či štátnej inštitúcie, prijali by ste ju?

Myslím, že by som si lepšie premyslela, do čoho idem. Viacerí ľudia sa ma pýtali, či som nepredpokladala, že nejaké takéto praktiky v rámci predsedníctva zažijem. A ja som to naozaj nepredpokladala. Verila som, že predsedníctvo budeme chcieť urobiť úplne najlepšie, ako vieme. A bola som sklamaná. Neviem, či to je pre mňa dôvod sa do štátnej správy nikdy nevrátiť. Len si myslím, že by som si to lepšie premyslela. V tejto chvíli som skôr persona non grata v tomto smere. Ale v budúcnosti si to viem predstaviť.

Prečítajte si

Šípoš: O Lajčákovi hovoríme pravdu, sú ďalší svedkovia, ktorých by sme volali na súd

Čo znamená v budúcnosti? O rok? Keď sa vymení vláda?

Teraz je to veľmi čerstvé, všetci ma veľmi vnímajú. Kauza je viditeľná. Neviem povedať, či v horizonte roka, piatich alebo volieb alebo inej vlády. No myslím si, že táto vláda ma nebude vítať s otvoreným náručím.

Viete si predstaviť pracovať pre vládu, v ktorej bude Smer?

To neviem povedať. Chcela by som robiť na mieste, ktoré by pozitívnym spôsobom ovplyvňovalo chod tejto krajiny. Kde takéto praktiky neprevládajú.

Povedali ste, že kauza je viditeľná. Ťažko sa to odhaduje, keď človek na niečo upozorňuje. Písali sme o viacerých kauzách aj miliónového rozsahu a za deň o nich nik nevedel. Keby ste vedeli, čo sa stane po zverejnení, rozmysleli by ste si, či sa postavíte pred kamery?

Nerozmyslela by som si to. Neľutujem, čo som urobila. Samozrejme, nevedeli sme, ako to ľudia vezmú. Ja som ani nevedela, či to niekoho bude zaujímať.

Nečakali ste, že vaša fotka bude na titulkách novín a v hlavnom spravodajstve? Dokázali ste si predstaviť, že vašu fotku spoznajú desaťtisíce ľudí?

Nejak som si nepredstavovala, čo bude potom. Sústredila som sa na jednotlivé kroky – treba dobre napísať blog, potom musím zvládnuť tlačovku. Po nej som nemala nič. Bolo to tak, že uvidíme, čo sa stane.

S kým ste sa radili, či to zverejniť?

Snažila som sa o tom rozprávať s čo najrôznejšími ľuďmi. Neboli to len rodičia. Mám šťastie, že mám okolo seba skvelých kamarátov a ľudí, ktorým môžem dôverovať. Hovorila som aj s ľuďmi, s ktorými som pracovala po odchode z ministerstva – tlmočila som. Radila som sa s mojím bývalým kolegom Paľom Szalaiom. A keď sme oslovili Transparency International, tak s Gabrielom Šípošom.

Nik vás neodhováral?

Nie. Podporili ma všetci, každý mal na to trochu iný pohľad, ale moje rozhodnutie bolo slobodné a vedomé.

Blog ste napísali po pol roku od vášho odchodu z ministerstva, čo vládni politici využili na protiútok, že to bolo vedomé, že ste s tým čakali. Bolo treba čakať?

Pre mňa to bola veľmi silná osobná skúsenosť, ktorú som musela spracovať a nejak sa k nej postaviť. To boli tri mesiace, kým sme sa s Paľom rozhodli osloviť Transparency. Nemala som pocit, že s tým chcem ísť rovno do médií. Chcela som na tom najskôr pracovať, získať od ministerstva informácie, prešetriť to na vlastnú päsť. Ale ministerstvo nám nechcelo dať informácie, zatĺkali, vyhýbali sa odpovediam. To nejaký čas trvalo. Potom sme oslovili umelcov. A keď nám pani Kučerová odpísala, že mala zmluvu s ministerstvom, tak sme vedeli, že niečo reálne máme.

S odstupom času, urobili ste to stopercentne dobre?

Nemyslím si, že sme to urobili stopercentne dobre. Vždy, keď sa na niečo pozriete po určitom čase, poviete si, že ste niečo mohli urobiť lepšie. Ale celkovo som s tým spokojná. Niekde by som možno dnes napísala iné slovo, alebo by som to napísala presnejšie. V tej chvíli sme to vedeli urobiť takto.

Ukazuje sa, že jedna z kľúčových vecí v kauze je, ktoré agentúry súperili s Agentúrou Evka. Nemali ste si to vziať z ministerstva? Vedieť, kto to je, mať to v rukách?

Keď som bola na ministerstve, neuvažovala som, že s tým niečo budem ďalej robiť. Nepripravovala som si podklady, ak by som niečo potrebovala.

Keď ste tam boli, dostala sa k vám informácia, ktoré firmy tam boli?

Tie firmy si nepamätám, ale videla som ponuky. Pamätám si konkrétne len Evku.

A čo línia okolo Zuzany Ťapákovej. Povedali ste aj na tlačovke, že odporúčania a rady robila opatrne a nič nepodpisovala. Následne sa vám aj vyhrážala žalobou. Podala ju?

Zatiaľ nie.

Tvrdenia o nej ťažko dokážete. Mala byť súčasťou príbehu? Alebo by ste si nabudúce rozmysleli, že o tom, na čo nemáte papiere, ktoré by to dokázali, nebude hovoriť?

Jej rola v prípravách bola veľmi dôležitá. Bola veľmi dôležitou súčasťou celého príbehu. Podľa mňa bolo prirodzené ju tam spomenúť. To, že si ľudia dávajú obrovský pozor, a nezanechávajú za sebou písomné dokumenty, tak to zrejme dnes u nás funguje. Ona vie, že tú rolu zohrávala, vedia to mnohí ľudia, ktorí tam ešte pracujú. A pre mňa by bolo zvláštne ju nespomenúť, keď viem, že je jednou z kľúčových postáv toho príbehu.

Spojila sa s vami Zuzana Ťapáková po zverejnení vašej výpovede? Mala snahu s vami hovoriť?

S Gabom Šípošom z Transparency áno, so mnou nie.

Už v skorších rozhovoroch ste povedali, že počítate s tým, že ministerstvo môže zareagovať agresívne. No aký je to pocit, prečítať si o sebe, že ste „nejaká referentka riadená temnými silami, ktorá útočí na predsedníctvo“, alebo že váš príbeh je na úrovni „jedna pani povedala”? Beriete to osobne?

Ani nie. V tej chvíli nemali čo povedať, tak povedali toto. Ich reakcia nebola vôbec vecná, ani faktická. Pán minister tvrdil, že keď ukáže fakty, tak všetci pochopia, ako to v skutočnosti je, ale on žiadne fakty neukázal. Nemáme žiadne dokumenty okrem vybielených zmlúv, ktoré k nahliadnutiu dostali poslanci a včera Transparency International. Brala som to ako ich jedinú možnú obranu.

Prišli osobné útoky aj od bežných ľudí?

Minimálne. Na internete som samozrejme dostala aj nepríjemné príspevky, možno jednu či dve správy. Ale zo stoviek správ to boli naozaj len dve. Vedela som, že prídu aj negatívne reakcie, bola som na to pripravená. Niektorým ľuďom sa to prosto ťažko počúva.

Ako zvládate situáciu, keď na zahraničnom výbore parlamentu od vás len pár metrov soptí poslanec Ľuboš Blaha a používa zhadzujúci slovník typu „jedna blogerka“ a „jedna referentka“? Nedotýka sa vás to?

Nebrala som to osobne. Povedal, čo chcel povedať. Má na to právo.

Prečítajte si

Economist píše o Hlávkovej: Rozčúlila premiéra, lebo odmietla predať česť

Pozval vás minister Lajčák trebárs na kávu s návrhom, aby ste si všetko vydiskutovali?

Nie. Nepozvali ma ani na stretnutie ľudí z ministerstva s Transparency International, ktoré bolo v utorok.

Čo by ste Lajčákovi povedali, ak by ste sa stretli?

Aby zverejnil všetky relevantné dokumenty. Ak hovorí, že chce očistiť svoje meno, a meno ministerstva, je len jediné riešenie. Zverejniť dokumenty, vyvodiť z pochybení zodpovednosť a peniaze vrátiť do štátneho rozpočtu. Mal by sa k tomu postaviť čelom.

Ako si máme vysvetliť, že minister Lajčák nepoprel vaše slová o tom, čo sa odohralo na vašom stretnutí na jar? Maximálne hovorí, že si to nepamätá, alebo že ide o vašu interpretáciu.

On vie, čo sa tam odohralo. Nie je to moja interpretácia, boli to výroky, ktoré tam odzneli. Keďže to nepopiera, z logiky vecí vyplýva, že vie, že hovorím pravdu.

Čo vám napadne, keď vás novinári vo svojich textoch v súvislosti s celou kauzou označujú za „krehké žieňa” či „krásnu mladú slečnu”, ktorá sa postavila svojim nadriadeným?

Nemôžem ovplyvniť, ako ma ľudia vnímajú na pohľad. Myslím si, že keď som vystúpila na tlačovke, bola som vo veľmi zraniteľnej polohe. Nemala som problém ukázať svoju zraniteľnosť. Sedíte pred ľuďmi, ktorých nepoznáte, svietia na vás kamery a vy hovoríte o hlbokej osobnej skúsenosti. Nebola som predtým v médiách, preto som bola nervózna, a mala som aj strach. No bola som odhodlaná ho prekonať.

Premýšľali ste o tom, či to v celom príbehu hrá nejakú rolu? Že je jednoducho silnejšie, ak na podozrenia v rezorte upozorní mladé dievča, ktoré je akoby protipólom premiérovi a jeho ministrom?

Takéto hodnotenie nechám na iných. Ja sa na to pozerám z môjho pohľadu. Spravila som niečo, čo som potrebovala urobiť.

A nedotýka sa vás, keď to niektorí interpretujú tak, že ak by na tieto podozrenia upozornil chlap, malo by to menšiu silu, ako keď začne hovoriť 26-ročná mladá žena? 

Neviem. Ja viem, kto som, viem, aká som. To, ako ma vnímajú ľudia, ktorých nepoznám, nemám ako ovplyvniť – jedine tým, že budem sama sebou.

Jedna reakcia, ktorá vás za tie dva týždne potešila najviac zo všetkých…

Ťažko vybrať jednu reakciu. Ja som zostala užasnutá z celkovej reakcie verejnosti, toho, že sa to toľkých ľudí dotklo, že sa zmobilizovalo kopec mladých ľudí. Neviem vypichnúť jednu vec.

Škodí vláda Roberta Fica tejto krajine?

Neviem, či som kompetentná to hodnotiť.

Ste volička. Každý volič by mal byť kompetentný hodnotiť vládu.

Ako občan si myslím, že veľa vecí by sa dalo robiť oveľa, oveľa lepšie. Ale nie som odborník, ktorý by dokázal hodnotiť jednotlivé politiky tejto vlády, či už v oblasti ekonomiky, alebo v iných oblastiach.

Minister Lajčák mal vždy dobrú povesť, vy sama ste povedali, že vám pred nástupom na ministerstvo bol sympatický. Po tejto kauze o ňom napríklad Tomáš Gális v Denníku N napísal, že je z neho „normálny smerák“. Ak by ste mali hodnotiť ministrov tejto vlády: je Lajčák tam, kde je Robert Kaliňák, alebo má bližšie k niekomu inému?

Nemyslím si, že je na rovnakej úrovni ako pán Kaliňák. Ale opäť poviem, že nie som najoprávnenejšia to hodnotiť. Pre mňa bolo najväčším sklamaním, že sa k celej veci nepostavil čelom, neprebral zodpovednosť, ktorú by som očakávala od človeka v jeho pozícii, aj od neho samotného.

Je v tejto vláde minister, ktorý by na vaše slová zareagoval lepšie?

Verím, že áno.

Kto?

Neviem, chápem, že sa ma snažíte tlačiť do toho, aby som povedala niečo zaujímavé. Ale ja sa naozaj necítim až tak kompetentne, aby som vynášala súdy nad niekoho prácou.

Vraveli ste, že by ste naďalej chceli robiť pre štát. Na ktorých ministerstvách by to podľa vás išlo?

Na viacerých ministerstvách sú útvary, ktoré sú vedené rôznym spôsobom. Ja mám kamarátov, ktorí sú aj na ministerstve vnútra, sú spokojní s prácou, ktorú tam podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia robia, a nestretávajú sa s nekalosťami. Je ťažké hodnotiť ministerstvo ako celok, keď ho nepoznám. Mám osobnú skúsenosť z ministerstva zahraničných vecí, viem zhruba, ako to tam funguje, a na základe toho viem, že by som sa tam asi vrátiť nechcela.

Kde bude Zuzana Hlávková o rok?

O rok? To neviem. No teraz riešim, ako by sa téma, s ktorou som prišla, dala viac potiahnuť. Aj tu v Transparency sme premýšľali nad viacerými projektmi. Pre mňa osobne je veľkým zadosťučinením pracovať s mladými ľuďmi. Viem si predstaviť, že v najbližšej budúcnosti by som sa chcela venovať niečomu takémuto.

Prečítajte si

Odporučil Zuzanu Hlávkovú na ministerstvo: Mladí ľudia majú obrovský záujem robiť pre štát

V rámci Transparency? Je to tak, že tam nastúpite aj do práce?

Neviem ešte presne, ako by to malo vyzerať. Je to skôr moja predstava, ako moju skúsenosť, a aj jej deštruktívnu časť, premeniť na niečo konštruktívne.

Čím sa teraz živíte?

Po odchode z ministerstva som tlmočila a prekladala, stále mám preklady, ktoré musím do konca roka dokončiť. Nie je to teda tak, že nemám prácu. Chápem, že ľudia vnímajú stigmu whistleblowera aj podľa toho, že veľa ľudí, ktorí upozornili na neprávosti v štátnej sfére, mali neskôr problém nájsť si robotu. No ja som už po odchode z ministerstva dostala ponuku tlmočiť. Je to zaujímavá práca, aj dobre hodnotená, mala som teda z čoho žiť. Teraz dokončím nejaké preklady a od januára sa chcem pohnúť ďalej, možno v rámci témy korupcie.

Chcete sa pohnúť v rámci Slovenska, alebo aj mimo neho? Je Slovensko ešte stále krajina, kde stojí za to žiť?

Áno, určite je. Každá krajina má svoje problémy, v každej je niečo dobré, a niečo zlé. Nemám pocit, že by som mala zavrhnúť Slovensko. V najbližšej budúcnosti chcem byť tu, aj keď by som stále chcela cestovať. No nie s pocitom, že nechcem zostať na Slovensku.

Čo je na Slovensku dobré, z pohľadu Zuzany Hlávkovej?

Je tu veľa možností pre mladých ľudí, veľa vecí ide dopredu, aj keď to niekedy optikou elitnej politiky nevyzerá. Mám kopu zaujímavých kamarátov, ktorí sú iniciatívni a robia svoje projekty. A najmä si myslím, že tu mladých ľudí treba.

Na internete sme si už stihli prečítať, že určite budete kandidovať za nejakú politickú stranu, či už OĽaNO alebo že kujete pikle s Progresívnym Slovenskom. S kým teda „kujete pikle“?

S nikým. Nie je pravda, že sa objavím na nejakej kandidátke.

A dostali ste už takú ponuku? Niektoré Biele vrany kandidovali do parlamentu.

Nie. Ozvali sa mi aj ľudia z politického života, ale len preto, aby mi povedali, že mi držia palce, alebo ma pozvali na nejakú akciu. Nevidím svoj prínos v nejakej kandidatúre, mňa by skôr bavilo pracovať s mladými ľuďmi.