Mečiarove amnestie v postpravdivej dobe Andreja Danka

Autor je bývalý predseda Ústavného súdu (2000-2006),
poradca prezidenta republiky

Výzva predsedu Národnej rady Andreja Danka na podanie spoločného „podnetu“ na Ústavný súd, ktorý by sa mal vysloviť, či je, alebo nie je možné zrušiť rozhodnutie o udelení amnestie Ústavným zákonom, vyzerá na prvý pohľad ako ústretový krok na vyriešenie takmer dvadsaťročnej traumy spôsobenej udelením amnestií (druhá bola opravná) Vladimírom Mečiarom.

Pravda je inde. Je to pomerne nešikovný, nepremyslený a vecne chybný pokus presunúť zodpovednosť za hlasovanie v Národnej rade o zrušení Mečiarových amnestií na Ústavný súd; navyše spôsobom, ktorý odporuje základnému zákonu našej krajiny a dezorientuje verejnosť.

Takže prezident republiky, predseda parlamentu a predseda vlády by mali požiadať Ústavný súd o výklad ústavy.

Preskúmame najprv, kto z tejto trojice môže podať návrh (nie podnet) na výklad ústavy. Nuž, z textu ústavy vyplýva, že výlučne prezident republiky. Predseda vlády a predseda Národnej rady také oprávnenie nemajú. Má ho najmenej pätina poslancov parlamentu a vláda ako celok.

Na tomto mieste by už malo byť zbytočné ďalej písať o bezobsažnosti výzvy na podanie spoločného „podnetu“. Predsa však sú tu skutočnosti, ktoré je hodno spomenúť, aby čitateľ pochopil v celej šírke nedomyslenosť a dezinformačný charakter výzvy predsedu Národnej rady.

Výklad ústavy predpokladá spor o interpretáciu nejakého článku ústavy, prípadne niektorej jej časti. Základnou podmienkou na podanie takéhoto návrhu je vznik faktického, ústavne významného sporu medzi navrhovateľom a iným orgánom verejnej moci o tom, ako vykladať a používať ich ústavné kompetencie alebo právomoci v konkrétnej veci. Ústavne relevantný spor o výklad ústavy je spor o práva alebo povinnosti medzi štátnymi orgánmi, ktorým ústava také právo alebo povinnosť ustanovuje.

Z článku 102 ústavy vyplýva, že prezident republiky je oprávnený udeľovať amnestiu. Rozhodnutie prezidenta, ak ide o udelenie amnestie, je platné, ak ho podpíše predseda vlády Slovenskej republiky alebo ním poverený minister; v týchto prípadoch za rozhodnutie prezidenta zodpovedá vláda Slovenskej republiky.

Národná rada, ako vidno, nemá v procese prijímania rozhodnutia o udelení amnestie žiadne práva alebo povinnosti. Je bez kompetencie, nemôže teda žiadať výklad tohto textu základného zákona, ani nemôže byť atakovaná pred Ústavným súdom, že si chybne vykladá nejaké svoje právo alebo povinnosti v priebehu udeľovania amnestie. Nemá žiadne…

To nie je všetko. Nevedno, ako by sa dal z takej konštrukcie ústavného textu v článku 102 ústavy vyvodiť spor o tom, či Národná rada (ne)môže zrušovať rozhodnutie o amnestii. Po prvé, účastníkmi konania by mohli byť len prezident republiky a vláda (nie predseda vlády). Po druhé, sporiť by sa mohli len o obsahu citovaného spôsobu udeľovania amnestie, napríklad ktorý minister by mohol byť poverený, aký je rozsah zodpovednosti vlády za rozhodnutie prezidenta o amnestii a podobne. Rozhodne by sa tieto dva ústavné orgány (prezident a vláda) nemohli sporiť o tom, či Národná rada má, alebo nemá kompetenciu zrušiť udelené amnestie. Ako jediný ústavodarný orgán, ktorý by pokojne mohol aj zrušiť udeľovanie amnestie ako takej, takú kompetenciu totiž nesporne má.

Vrátime sa k výzve Andreja Danka adresovanej aj hlave štátu. Myslím, že dvakrát, ba aj viackrát merať a raz rezať v takom prípade bolo oveľa vhodnejšie. Z týchto niekoľkých faktov, ktoré sme uviedli, totiž vyplýva, že návrh na výklad ústavy o tom, či Národná rada môže, alebo nesmie ústavným zákonom zrušiť Mečiarove amnestie, je iba zavádzaním verejnosti a krásnym príkladom, ako sa využívajú účinky slova roka 2016, ktorým je krkolomne znejúci výraz „postpravda“.