Denník N

Režisér Pána prsteňov sa mýli, Mordor nie je obrazom Stalinovej ríše

Mordor. Autor – Matúš Hyžný
Mordor. Autor – Matúš Hyžný

Jaro Rihák je vynikajúci rozprávač, no jeho výklad Tolkienovho diela sa rozchádza s pôvodným zámerom autora.

Som veľkým milovníkom diela J. R. R. Tolkiena a rozhlasovú hru Pán prsteňov pod režisérskou taktovkou Jara Riháka mám úprimne veľmi rád. Premiéry všetkých osemnástich dielov som počúval so zatajeným dychom a všetky som si ich nahral na magnetofónové pásky. Doteraz mám tento poklad odložený v šuplíku.

V roku 2003 som začal študovať v Bratislave, kde som sa stal aktívnym členom občianskeho združenia Spoločenstvo Tolkiena. Raz sa nám podarilo v jednej z tried základnej umeleckej školy kdesi v Ružinove zorganizovať besedu s Jarom Rihákom.

Bol to nezabudnuteľný zážitok. Pán Rihák je totiž vynikajúci rozprávač a príhody zo zákulisia tvorby našej obľúbenej rozhlasovej hry sme vydržali počúvať niekoľko hodín.

Ako interpretovať Tolkiena?

Po prečítaní nedávno zverejneného rozhovoru s Jarom Rihákom som však ostal v rozpakoch. Výklad niektorých aspektov Pána prsteňov v Rihákovom podaní totiž považujem za pomýlený.

Nikomu, samozrejme, nemožno uprieť názor na nejaké literárne dielo. Avšak pri prezentovaní nejakej interpretácie je vždy dobré prezvedieť sa, ako to autor naozaj myslel.

V dnešnej postmodernej dobe prakticky žiadny spisovateľ kľúč k svojmu dielu nezverejní, takže to môže byť ťažké. Tolkien však nebol postmodernista. Naopak, bol konzervatívnym katolíkom a tradicionalistom a k svojmu dielu poskytol veľké množstvo vysvetľujúceho materiálu.

Asi najcennejším zdrojom informácií v tomto smere sú Letters of J. R. R. Tolkien (Listy J. R. R. Tolkiena), výber 354 listov z osobnej Tolkienovej korešpondencie vybraných Humphreym Carpenterom s asistenciou Tolkienovho syna Christophera.

Orkovia v Mordore. Autor - M. H.
Orkovia v Mordore. autor M. H.

Nemenej dôležitým zdrojom cenných pohľadov do zákulisia Tolkienovej tvorby je dvanásťzväzkové dielo History of Middle-Earth (História Stredozeme) redigované synom Christopherom, ktoré podrobne mapuje genézu Tolkienových textov vrátane Pána prsteňov. A v neposlednom rade treba spomenúť aj vynikajúci (a jediný autorizovaný) Životopis J. R. R. Tolkiena od H. Carpentera.

Vďaka týmto zdrojom dnes máme pomerne jasnú predstavu o tom, ako Pán prsteňov vznikal a prečo sú v ňom niektoré veci také, aké sú.

Prečo je Mordor na východe?

Mordor sa síce nachádza na východe, ale v žiadnom prípade v tom netreba hľadať narážku na Stalinovu ríšu, tak ako to chápe Rihák. „Čo iné je zelená krajina Hobitov, ako staré dobré Anglicko? Čo iné je Mordor, ak nie expanzívna Stalinova ríša, pohlcujúca jednu európsku krajinu za druhou?“ To sú Rihákove slová, ktoré však nemajú s Tolkienom nič spoločné, ba protirečia mu.

V liste Allenovi & Unwinovi (vydavatelia Pána prsteňov) z roku 1961 sa Tolkien pohoršuje nad predslovom Åkeho Ohlmarksa k švédskemu prekladu Pána prsteňov. Ohlmarks totiž podobne ako Rihák vidí v Mordore obraz Stalinovej ríše a Saurona chápe ako priamy odkaz na veľkého diktátora.

Tolkien reaguje: „Absolútne odmietam takúto ‚interpretáciu‛, rozčuľuje ma. Zápletka bola vymyslená dávno pred revolúciou v Rusku. Takáto alegória je pre moju myseľ úplne cudzia. Umiestnenie Mordoru na východ je výsledkom príbehu a zemepisnej nevyhnutnosti v rámci mojej ‚mytológie‛. Pôvodná pevnosť Zla bola (tradične) na severe. Tá však bola zničená a, samozrejme, už pod morom, takže musela vzniknúť nová pevnosť, ďaleko od Valar, elfov a námornej veľmoci Númenoru.“

Čitateľ, ktorý sa neoboznámi s dejinami Stredozeme a Zemí neumierajúcich pred udalosťami Pána prsteňov, môže mať ťažkosti vychytať všetky odkazy na tieto dejiny, ktoré Tolkien zámerne do Pána Prsteňov zakomponoval. Tolkienovo veľdielo je totiž iba kúskom obrovskej skladačky, ktorú autor vytvoril z lásky k svojej krajine – daroval jej totiž mytológiu, ktorú Anglicko nikdy predtým nemalo; teda aspoň nie v takej vznešenej forme, akú by si Tolkien želal.

Ak prirovnáme dej a reálie Pána prsteňov, ktoré sú súčasťou oveľa komplexnejšej mytológie, ku konkrétnym udalostiam reálnych dejín, nielenže poprieme slová samotného autora, ale dopustíme sa aj logickej skratky.

V tomto zmysle je poučné zacitovať Tolkiena z listu Herbertovi Schirovi z roku 1957: „V mojom príbehu nie je žiadny ‚symbolizmus‛ alebo vedomá alegória. (…) Pýtať sa, či ‚sú‛ Orkovia komunisti, má pre mňa taký istý zmysel ako otázka, či sú komunisti Orkami.“

Je Kraj hobitov „staré dobré Anglicko“?

Na viacerých miestach Tolkien zdôrazňuje svoju lásku k anglickému vidieku, na ktorom vyrastal. Kultúrna anglická krajina nepoškodená továrenskými komínmi sa stala predobrazom Kraja hobitov, nie naopak.

V (neodoslanom) liste Michaelovi Straightovi z roku 1956 Tolkien napísal: „‚Kraj‛ nie je žiadnym špeciálnym odkazom na Anglicko – samozrejme, s výnimkou toho, že som ako Angličan vyrástol v ‚takmer vidieckej‛ obci vo Warwickshire na okraji prekvitajúceho buržoázneho Birminghamu. Preberám predlohy rovnako ako hocikto iný – zo ‚života‛, ako ho poznám. Nie je tam však žiadny odkaz na povojnovú situáciu.“

kraj_hobitov
Kraj hobitov. autor M. H.

Na inom mieste toho istého listu Tolkien píše, že „duch ‚Železného pásu‛, ak nie Mordoru, sa, samozrejme, vynára stále“, a jedným dychom pritom odkazuje na vtedajší motorizmus v Oxforde. Treba odmietnuť myšlienku, že Kraj hobitov a Mordor odkazujú na akýkoľvek geograficko-politický subjekt tak, ako to vyjadril Rihák vo svojom rozhovore.

Tolkien v obraze Kraja hobitov vzdáva poctu nepoškvrnenému vidieku, pričom v obraze Mordoru môžeme vidieť kritiku šíriacej sa industrializácie, ktorá už za Tolkienovho života dokázala zničiť to, na čo mal z detstva najkrajšie spomienky.

Alegória verzus aplikácia

Napriek použitému obraznému jazyku by sme nemali hľadať v Tolkienovi alegóriu tak, ako to robí Rihák. Alegória sa Tolkienovi z duše protivila, čo vyjadril na mnohých miestach. Napríklad v liste Miltonovi Waldmanovi z roku 1951 napísal: „Nemám rád alegóriu – vedomú a zámernú alegóriu –, avšak akýkoľvek pokus vysvetliť podstatu mýtu alebo rozprávky musí používať alegorický jazyk.“

Tolkien používal obrazy, ale neodkazoval nimi na súčasné dianie vo svete. Toto je jeden zo zásadných rozdielov medzi Tolkienom a Orwellom. Dovolím si opäť citovať Tolkiena z listu M. Straightovi, v ktorom hovorí o tom, že príbeh „musí byť do istej miery relevantný pre ‚situáciu človeka‛ (vo všetkých dobách). Takže niečo z vlastných úvah a ‚hodnôt‛ rozprávača sa doň nevyhnutne dostane. To nie je to isté ako alegória.

Prsteňový prízrak. Autor - M. H.
Prsteňový prízrak. autor M. H.

My všetci, či už v skupinách, alebo ako jednotlivci, sme príkladmi všeobecných princípov, ale nereprezentujeme ich. Hobiti sú asi takou ‚alegóriou‛ ako (povedzme) pygmejovia alegóriou afrického lesa“. V tomto zmysle dával Tolkien prednosť „aplikácii“ pred „alegóriou“. Takže aj Stalinova ríša sa v prenesenom význame slova môže označiť Mordorom, neplatí to však naopak: Mordor nie je obrazom Stalinovej ríše.

Pán prsteňov ako Veľký príbeh

Z vyššie uvedeného je jasné, že rozdelenie na dobro a zlo (alebo „svetlo“ a „tmu“) u Tolkiena nekopíruje geopolitické rozdelenie sveta štyridsiatych a pätdesiatych rokov 20. storočia a už vôbec nereprezentuje konkrétne krajiny, akými boli Anglicko a ZSSR v danom čase.

Dobro a zlo u Tolkiena vychádzajú z oveľa hlbšieho konceptu, s ktorým sa môžeme stretnúť v mytológiách severských národov, stredovekých romancách a v neposlednom rade v Biblii. Pán prsteňov je totiž silne kresťanské dielo napísané presvedčeným katolíkom.

Navyše, Tolkien bol v prvom rade filológ, nie spisovateľ. Široká verejnosť však výsledky jeho jazykovedného bádania prakticky nepozná, hoci bol považovaný za jedného z najväčších vtedy žijúcich filológov. Zakryla ich všeobecná známosť jeho HobitaPána prsteňov.

Sauron. Autor - M. H.
Sauron. autor M. H.

V jednej veci však s Rihákom súhlasím, a to v tom, že Mordor stále existuje. Mordorom v kontexte súčasného diania môžeme nazvať akékoľvek miesto (a nemusí ísť iba o krajinu), kde túžba po moci pokriví ostatné hodnoty.

Na záver opäť prenechávam slovo majstrovi (z listu Unwinovi v roku 1947): „Dokonca aj boj medzi temnotou a svetlom (…) je pre mňa iba konkrétna etapa dejín, jeden príklad ich plánu, nie však Plánu. A herci sú jednotlivci – každý z nich, samozrejme, v sebe má univerzálne princípy, inak by vôbec nemohli žiť, avšak nikdy tie princípy nereprezentujú.“

V tomto zmysle sme všetci súčasťou akéhosi Veľkého príbehu, kde bojujeme za nejaké hodnoty, nie sme však predstavitelia daných hodnôt.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie