Kam upratať troch trúchlivých tigrov?

Fičíte Havanou, cítite to vo vlasoch. Hlasoch. Masoch? Kniha Tři truchliví tygři (Fra, 2016) od Guillerma Cabreru Infanteho je veľdielo napchaté ako vrece. Smiechu. Plné slovných hračiek, ktoré si túžite zapamätať, aby ste rovnako ako hrdinovia knihy mohli popchnúť čas a život. A zbaliť (na ne) kosti. Teda hviezdy. Nádhery. Lebo Kuba, to je láska. Alebo. Metafora. Mojito. („Voda, vegetácia, cukor /tmavý/, rum a umelý chlad. Všetko sa pekne premieša a dá do pohára. Vystačí pre sedem /miliónov/ ľudí.“) Príbehy sa zbiehajú a vzápätí rozlietajú na všetky strany. Na kúsky. Franforce. Nenadarmo sa kniha končí bľabotom šialenej ženy zaznamenaným ako prúd bez interpunkcie: „čerstvý vzduch mám rada čerstvý vzduch preto som tu mám rada tú vôňu no toto čo si myslí šklebí sa na mňa šklebí a šklebí zbláznim sa z toho…“

Doma nik nie je pokrokom

A kamarát Bustrofedon, ktorého život bol splietaním a komolením slov, viet, citátov, sloganov a mien, zomiera po chirurgickom zásahu, keď sa mu lekár pokúsi odstrániť z vnútra hlavy čosi, čo všetko prevracalo naruby a vyhadzovalo do vzduchu. („Doma nik nie je pokrokom.“) Nastane čas pre UNESCO premenovať sa na IONESCO, kniha sa hmýri menami ako James Joystick, Wiliam Fuckner, George Orval, Leopard da Venčí, George Bric-a-Brac, Tri-star a Isolda.

To všetko popretkávané žiarou Hviezdy. Obrej ženy, ženy nedozierneho tela s hlasom Sirény, ktorá odmieta spievať inak ako acapela. Dni trávi ležaním vo vani a holením si celého tela, a keď sa jej konečne podarí preraziť – v zmysle vydať platňu – prvú a poslednú, ostane z hviezdneho hlasu len hviezdny prach inak zvaný aj gýč. Taká je aj atmosféra knihy, valiace sa rozprávanie popretkávané bľabotom, čosi natoľko živé, že to len ťažko zachytiť. V letku. Na to sa jeden musí narodiť. Aj zomrieť. Lebo Kuba to je láska. A hlasy. Sirén.

(„… a v hĺbke oceánu rozpúta majiteľ hostinca Poseidón príšerný kravál a my tu na brehu obrusu umierame od smiechu s týmto neuveriteľným vyvolávačom, s týmto heroldom, čo sa volá Bustrofon, a kričíme, Bustrofenomén, BustrofenoNemo, ty si Bustrofonbraun, reveme, hlasná Bustrúba, ričíme, Bustajfún, Bustajfl, Busmonzún, jačíme, Veterná Bustorsmršť, Bustrosmrť, Bustrozmrd, Bustrosmrad, Bustrofór voláme napravo naľavo a obojruč.“)

Opačná kniha

Kniha celkom opačná (pozri teóriu o „opačníkoch“ v Troch trúchlivých tigroch) porovnateľná však svojou intenzitou, autentickosťou a rýchlosťou je Manuál pre upratovačky (Inaque, 2016) Lucie Berlin. Tiež sedíte v uháňajúcom aute, avšak celkom iného typu a o vlasoch slobodne povievajúcich vo vetre nemôže byť ani zmienky. Ste zneužívané dieťa, šoférom je strýko, jediná (i keď tiež večne opitá) priateľská bytosť v rodine, ochranca. Po tom, čo zrazí chlapca so psom, však nezastane, ale uháňa ďalej. Keď sa po rokoch – strýko a neter – opäť stretnú, nik nehodu nespomenie. „Samozrejme, že v tom čase som už vedela, prečo nemohol zastaviť, pretože v tom čase som už sama bola alkoholičkou,“ končí sa poviedka Lucie Berlin.

Namiesto barových speváčok a slovných hračiek tu máme neustále sa vracajúci motív zúfalej, krutej a zatrpknutej matky. Opilectva – matkinho, strýkovho, dedkovho a svojho. Zneužívaných detí i dospelých. Zo všetkých strán – naľavo napravo a obojruč. Pomoc neprichádza ani od rodiny, ani od priateľov či milencov. A keď sa narodí dieťa, nie je to komu oznámiť, nie je kam zatelefonovať, lebo „nikto nie je doma“.

Život a dielo spisovateľky Lucia Berlin mi pripomenuli Raymonda Carvera. Tým, že písala „len“ poviedky? Alkoholizmom? Množstvom detí? Najmä schopnosťou rýchlo čosi dôležité povedať, vyjadriť, niekam sa dostať. Prekopať. Presne pomenovať. V poviedke Mama píše o matke: „Nenávidela deti. Raz som po ňu bola na letisku, keď boli všetky štyri deti ešte malé. Kričala: Chyť si ich! Daj ich preč! akoby to bola svorka dobermanov.“

V doslove k jej knihe Stephen Emerson pomenoval výstižne, čím je jej štýl osobitý. Ide z neho energia. („Keď nad ňou premýšľam, niekedy si predstavujem bubeníka za veľkou scénou, ktorý oboma rukami zároveň udiera do strún, tam-tamov a činelov a pomáha si aj nohami, stláčajúcimi pedále veľkého bubna.“) Poviedky Lucie Berlin majú humor a sú radostné. „Nemá to nič spoločné s tým, či je autorka pesimistická alebo nie, či sú situácie alebo pocity radostné.“ Berlin píše a neustále sa vracia k ťažkým témam ľahkým spôsobom – umierajúca sestra, odťažitá matka, opilstvo, samota.

Žongluje s horiacimi fakľami, akoby to boli červené jablká a oranžové pomaranče. A keď čítame v doslove úryvky z jej listov, je to ten istý hlas, štýl, humor. Lucia Berlin je spisovateľka Lucia Berlin je Lucia Berlin. Z Boulderu píše priateľovi: „Bay Area, New York a Mexiko City boli jediné miesta, kde som sa necítila iná. Práve som sa vrátila z nákupu a všetci mi prajú pekný deň a usmievajú sa na moju kyslíkovú bombu, akoby bola pudlík či dieťa.“

Emerson v súvislosti s jej písaním spomína aj zanedbávaný fenomén: rýchlosť v próze. Ak má jej písanie nejakú tajnú zložku, je ňou náhlosť. „V textoch posuny a prekvapenia vytvárajú živosť, ktorá je príznakom jej umenia. Jej próza sa sťahuje a rozpína, skáče, mení kadenciu, mení tému. V tom sa skrýva jej zvoniace srdce. Nie často počujete o rýchlosti v próze, určite nie dosť.“