Jedna chyba a už to nevrátite späť, vládnuť Taiwanu je ako hrať Civilizáciu naostro

Život tu tak trochu pripomína hranie počítačovej hry Civilizácia. Akurát s tým rozdielom, že jeden chybný krok, a suverenita krajiny je v ohrození bez možnosti zahrať sa znovu od začiatku.

K dispozícii dostanete viacero menších ostrovov v Tichom oceáne a jeden veľký, ktorý je však menší ako Slovensko, hoci na ňom žije štyrikrát viac ľudí. Je na ňom pekná príroda, má vrch vyšší ako Gerlachovský štít, avšak je bez nerastných surovín, ktoré sa musia na ostrov dovážať.

Z jednej strany Filipínske more, z druhej Juhočínske a za ním veľký sused Čína, ktorá si nárokuje moc nad vami. Za štátne zriadenie ste si od 90. rokov pokojným spôsobom vybrali demokraciu. Kvôli Číne vás väčšina štátov neuznáva, nemáte stoličku v OSN a dokonca nemôžete byť ani členom Interpolu.

Ekonomicky ste však napriek tomu medzi 20 najvyspelejšími krajinami sveta. V istom momente ste sa rozhodli, že na ostrove postavíte vedecké parky, čo sa oplatilo. Sídli u vás množstvo svetových technologických značiek ako HTC, Acer, Asus. Vyrábate bicykle Giant, či populárne bublinkové čaje a kávu Mr. Brown i kvalitné čaje. Máte vlastný rýchlovak, hlavné mesto s mrakodrapom Taipei 101, ktorý bol chvíľu najvyšším na svete.

A okrem stárnuceho obyvateľstva, malej pôrodnosti, slabnúcej ekonomiky, ktorá je naviazaná na tú spomalenú globálnu, nad vami visí večný tieň hrozby, že vás najľudnatejšia krajina sveta, pohltí.

Vitajte v Čínskej republike, známenej skôr ako Taiwan, ktorej sa teraz podaril prefíkaný, od roku 1979 nevídaný ťah. Taiwanská prezidentka Tsai Ing-wen to skúsila a po mesiacoch príprav sa jej podarilo zatelefonovať si s nastávajúcim americkým prezidentom Donaldom Trumpom.

Ako žiť s Čínou

„Môžete byť úspešný, ale kým nemáte vysporiadané vzťahy s Čínou, môžete zabudnúť na normálne diplomatické vzťahy,” hovorí Kevin Lin.

Na ostrove je pravidlom, že pred čínskym priezviskom si dávajú západne znejúce meno. Kevin pracuje na taiwanskom ministerstve zahraničných vecí. V minulosti pôsobil v Bruseli a spomína, aké bolo problematické už len pozvať veľvyslancov z krajín EÚ na vianočný večierok tak, aby pozvanie z obáv pred reakciou čínskych kolegov neodmietli. To by bol ešte ten menší problém.

„My nemôžeme byť ani členmi medzinárodnej policajnej organizácie Interpol, čo je absurdné, pretože sme potom oveľa viac zraniteľnejší pred medzinárodným zločinom. Cestovať pod falošným taiwanským pasom je napríklad oveľa jednoduchšie,” hovorí Kevin.

Taiwan očami reportéra Denníka N: Karaoke, tradičná hudba aj taiwanské pirohy
Autor: Mirek Tóda

Taiwan pritom kedysi členom OSN bol, o svoju stoličku prišiel v roku 1971, keď jeho miesto obsadila Čínska ľudová republika. Odvtedy je základnou misiou vlády v Taipei, popri množstve ďalších, získať ju späť. Taiwanu sa napríklad podarilo dostať sa do Svetovej obchodnej organizácie (WTO) v roku 2002, budúci rok organizuje univerziádu mladých športovcov, márne sa však snaží prepracovať do spomínaného Interpolu. Na olympiáde museli súťažiť jeho športovci pod divným označením Čínsky Taipei.

To by bola menšia komplikácia. Oveľa väčšiu napríklad rieši Lee Ying-yuan, minister životného prostredia.

Sedíme so skupinou európskych novinárov a jedným kanadským v jeho kancelárii s celým jeho tímom a s únavou nám vysvetľuje, ako veľmi by sa chcel Taiwan pridať ku klimatickej dohode o znižovaní emisií v Paríži. „Aj my sa chceme pridať k zlepšeniu životného prostredia na planéte, ale na rokovania sme kvôli Pekingu nedostali pozvánky. Napríklad nám to hostiteľské krajiny komplikujú tým, že našim expertom nedajú víza. Je to absurdné. Aj tak sa však chceme pridať k záväzkom znižovania emisií,” rozpráva minister.

Na stole máme zelený čaj aj instantnú kávu od Mr. Browna a smutný minister vysvetľuje, ako stále čakajú, či bude môcť vyraziť na summit do Marakéša, kde svetoví politici pokračujú v debate o boji proti globálnemu otepľovaniu. Taiwan je stále bez pozvánky.

Som Taiwanka

Pri pohľade na históriu, vyzerá „historický nárok“ Číny na Taiwan pre nestranného diváka sporne. Väčšiu časť svojich dejín totiž Taiwan nebol súčasťou Číny, rozvíjal sa úplne samostatne. Prvé národy, ktoré ho obsadili, boli austronézskeho či malajsko-polynézskeho pôvodu. Ostrov bol často sídlom pirátov a dlho pred Číňanmi ho objavili a na čas osvojili Portugalčania v 16. storočí.

Kvôli nim sa Taiwanu niekedy hovorí aj Ilha Formosa, teda prekrásny ostrov. O miesto mali záujem aj Španieli a aj Holanďania, až neskôr jeho strategický význam a polohu pochopili Číňania, ktorí sa začali na ostrov húfne sťahovať.

Dnes tvoria 95,6 percenta obyvateľstva etnickí Číňania, a niečo vyše dvoch percent pôvodní obyvatelia. Taipei oficiálne uznal 16 pôvodných kmeňov na Taiwane. Prezidentka Tsai sa im dokonca ospravedlnila za neprávosti v minulosti, podobne obetiam zločinov diktátorského režimu Čankajška, ktorý sa po víťazstve komunistov v Číne aj s dvomi miliónmi utečencov usídlil na Taiwane a začal sa tak dodnes neskončený spor o dve Číny.

Jeho strana Koumintang (Národná strana) je dnes v opozícii a je tou, ktorá sa snaží udržiavať bližšie vzťahy s pevninskou Čínou, ako jej na Taiwane hovoria. To sa však sebavedomejšej vláde prezidentky nie celkom pozdáva. A nepáči sa to ani väčšine hlavne mladých obyvateľov, ktorí sa napriek etnicite či jazyku považujú viac za Taiwancov než za Číňanov a sú hrdí na svoju demokraciu a západný štýl života, ktorý samozrejme má svoje chyby a nedostatky.

Jednou z ich je napríklad 27-ročná Emily, vášnivá čitateľka Stopárovho sprievodcu po galaxii od Douglasa Adamsa. „Jednoznačne sa vidím ak Taiwanka,“ hovorí Emily, ale oveľa radšej ako o politike sa rozpráva o knihách. Nimi sme aj obklopení v modernom hipsterskom kníhkupectve Elite v centre Taiwanu, ktoré je otvorené nonstop a má svoj vlastný príjemný bar. Napriek pokročilej hodine je kníhkupectvo plné ľudí, ktorí si listujú v knihách, niektorí sedia na zemi a čítajú si. Emily vyštudovala zdravotníctvo, ale pracuje v kníhkupectve. „Mám veľmi rada knihy, a toto kníhkupectvo je skoro také staré ako ja, mám to tu veľmi rada,” rozpráva. Peking je jej ľahostajný.

Taipei sa však musí mať voči nemu večne na pozore. Žiadna debata s taiwanským politikom sa nezaobíde bez zmienky o ňom. Stačí jedna provokácia, a hneď príde na ostrov o niekoľko miliónov turistov z Číny menej ako rok predtým.

Po telefonáte s Trumpom môže prísť nová odveta za sebavedomejšiu národnú politiku neuznaného štátu, ktorý dennodenne rieši drsné hackerské útoky na svoje inštitúcie.

V Taipei sa teraz veľa hovorí o novej politike orientovanej na krajiny regiónu južne od ostrova. Okolo 40 percent exportu je orientovaných na Čínu a Taiwanci si uvedomujú, že by mali túto svoju „soft power“ viac diverzifikovať do krajín, ako sú Austrália či Indonézia. Čiže do oblastí, odkiaľ prišli jeho prví obyvatelia.

Krajina superstarých

Pre ľudí, ako je Emily, je bežné, že sa nevenujú tomu, čo vyštudovali. „Je ťažké dostať sa na miesta, ktoré sú už obsadené staršími ľuďmi,” dodáva. Taiwan je krajinou, kde sa ľudia dožívajú okolo 80 rokov, bežne tu majú mladí ľudia dve práce, žiadne deti a často ani partnera.

Zase problém v tej pomyselnej hre na civilizáciu, kde chcete vybudovať úspešnú prosperujúcu krajinu, čo musí viesť intenzívnu, ale neoficiálnu diplomaciu, aby jej príbeh nezapadol v konflikte veľkých mocností.

Zdravotníctvo je v dobrej kondícii, ale pôrodnosť je slabučká, počúvam neskôr na ministerstve, ktoré má na starosti celkové plánovanie. Úrad vedie talentovaná, ale veľmi zaneprázdnená Connie Chang, ktorá má napriek vyťaženosti aspoň jedno dieťa. „Áno, nejako to zvládam,“ smeje sa, a hneď priznáva, že Taiwan patrí medzi takzvané „super­aged“ spoločnosti. Vyše 14 percent obyvateľov má viac ako 65 rokov.

Jej úrad mesiac čo mesiac pripravuje štatistiky, ako sa v jednotlivých sférach Taiwanu darí, či nedarí a pracuje na nových krátkodobých aj dlhodobých stratégiách pre rozvoj krajiny. Jednou z nich je napríklad nová južná politika, aby neboli taký závislí od exportu do Číny.

Keďže sa rast svetovej ekonomiky, a hlavne čínskej, spomalil, pocítil to aj Taiwan, ktorého živí jeho export a vyspelé technológie. Na ostrove je viacero vedeckých parkov, kde sa vychováva nová elita a lákajú investori z celého sveta na daňové prázdniny, ktoré by asi európsku komisárku pre hospodársku súťaž Marghrete Vestager veľmi nepotešili. Prečo by mali byť zvýhodňovaní výrobcovia počítačových čipov a nie napríklad pestovatelia kvalitných čajov?

O značke bicyklov Giant, ktoré sa vyrábajú v meste Tchajčung, ste možno počuli, menej však už spoločnosti Hiwin, ktorá sídli v rovnakom meste. Pravdepodobnosť, že využívate nejaký produkt, ktorý vyrobili vďaka jej robotom, je však oveľa vyšší. Hiwin o sebe tvrdí, že je druhou najväčšou firmou na svete, čo sa týka vývoja motorov, robotov či iných prístrojov, ktoré sú potrebné pri výrobe náročnej na presnosť.

„A veľmi by sme chceli byť jednotkou,” rozpráva so značnou dávkou sebavedomia jeden zo šéfov spoločnosti Jason Liao, ktorej sa darí rásť aj vďaka spolupráci s vedeckým parkom.

Okrem iného vyrába aj solárne panely a veterné turbíny, ktorými chce Taiwan postupne nahrádzať uhoľné elektrárne, aby sa tak (hoci nemusí) pripojil k dohodám z Paríža.

Ostrov je zaľudnený, a tak chcú veterné parky stavať blízko pri pobreží, čo však znervózňuje rybárov. Boja sa, že veľké veterné mlyny ohrozia ich živobytie.

Nie je jednoduché vládnuť Taiwanu

Aj v hre Civilizácia je súčasťou každej krajiny niečo ako „landmark“, nejaká prelomová stavba, ako pyramídy v Gize, Socha slobody v New Yorku či Eiffelova veža v Paríži. V Tapei to bol istý čas mrakodrap Taipei 101, teraz má takýto „landmark“ už aj ďalšie druhé veľké taiwanské mesto Tchajčung. Akoby boli Taiwanci posadnutí okrem dobrých štatistík v HDP na obyvateľa, či členstvami v medzinárodných organizáciách, dokazovať si úspech výnimočnými budovami.

Modernú budovu Národného divadla v Tchajčungu dokončili len tento rok. Navrhol ju oceňovaný japonský architekt Toyo Ito. Zvnútra pre svoje oblé a nikdy neopakujúce sa tvary vyzerá ešte zaujímavejšie než zvonku.

Čo ju však robí pozoruhodnou, je spôsob, akým ju môžu miestni obyvatelia využívať, hoci práve nejdú na premiéru pripravovanej nemeckej opery. Na jej prízemí lokálni remeselníci a dizajnéri predávajú svoje výrobky a rodiny s deťmi či mamičky s kočíkmi sa prechádzajú na streche s výhľadom na mrakodrapy. Pod ňou je miestnosť s videoinštaláciou, kde sa dá príjemne zvaliť do niečoho ako tulivak a oddychovať. Divadlo je otvorené pre všetkých a zadarmo a je ukážkou toho, že divadlo nemusí byť verejným priestorom len počas niekoľkých večerných hodín.

„Je to celkom cool miesto, ale bývať by som v tejto štvrti nemohla, je to tu extrémne drahé,” rozpráva Winnie, ktorá predáva v divadle kávu s čokoládou vedľa stánku s pohyblivými drevenými hračkami a dizajnovými kabelkami.

O tom, že kto chce byť na Taiwane úspešný, musí tvrdo pracovať, vie svoje aj Cai Mingkai. Má 34-rokov, dve zamestnania a žiadnu priateľku. „Nemám na to čas, ale chcel by som. Pracujem sedem dní v týždni. Moja dovolenka prichádza s tajfúnom, keď nemôžeme vychádzať von,” smeje sa Cai.

Cez týždeň predáva zdravotnícke výrobky vo svojom obchode, a cez víkend zase vyrába bublinkové čaje a prenajíma autíčka deťom na promenáde v Taipei, ktorá sa cez pohodový slnečný víkend úplne zaľudní. Jeho rodina tu žije štyri generácie. „Platy sú nízke, a tak musí každý veľa pracovať. V Číne sú oveľa vyššie,” rozpráva Cai, hoci jej súčasťou by nikdy nechcel byť.

Opýtajte sa v Národnej taiwanskej univerzite umenia a dostanete rovnakú odpoveď. „Minule som pozerala správy v nejakej čínskej televízii, kde rozprávalo mladé, asi 20-ročné dievča z Pekingu, no a čo ma najviac zaujalo, že mala taiwanský akcent, sme trendy. Nečudo, že sa boja našej kultúrnej invázie,” hovorí s malou dávkou irónie Wen-Jean Hsueh, viceprezidentka univerzity. Máme za sebou zaujímavé hudobné vystúpenie postavené na tradičných čínskych príbehoch troch kráľovstiev.

„Moderné veci by sme nemohli hrať, keby sme sa s nimi chceli dostať aj do Číny,” vysvetľuje. Príbeh má dlhú tradíciu, ale forma je kombináciou moderného kórejského K-popu a tradičných nástrojov, ktorých sa chopili mladé absolventky univerzity.

„Asi to nie je vaša šálka kávy,” doberá si nás režisér po predstavení, „ale chceme sa takto dostať k mladým a osloviť čo najväčšie publikum“. Vo veľmi otvorenej debate sa potom rozprávame o komplikáciách spojených so snahou uspieť aj na „pevninskej Číne“.

„Okrem toho, že téma musí prejsť cenzúrou, museli by sme pre čínskeho diváka upraviť aj hĺbku výstrihu na oblečení či dĺžku sukne. Ten najväčší rozdiel je však sloboda, ktorá nám dáva náskok,” rozpráva romanticky Wen-Jean.

Jazero z pasu

Deň predtým, keď sme sa plavili po jazere, ktorého tvar v podobe slnka a mesiaca mu dal meno Sun Moon Lake, sme počuli iné názory. „Vláda prezidentky Tsai je príliš kofrontačná s Čínou, a málo sa jej darí rozvíjať región,” posťažoval sa nám starší miestny sprievodca Gordon.

Keď Čína v roku 2012 predstavila svoje nové pasy, nahnevala naraz viacero ázijských krajín, tým že tam dala obrázky z teritórií, ktoré si nárokuje, hoci jej nepatria. Jedným z nich bol práve Sun Moon Lake, ktorý patrí medzi turistické lákadlá Taiwanu. Žijú pri ňom pôvodní obyvatelia a má jednu z najkrajších cyklotrás na svete.

Po Trumpovom telefonáte s taiwanskou prezidentkou môžu na ostrove očakávať ďalšiu odvetu. A tá môže byť drsnejšia než obrázky jeho jazera na čínskom pase.