Denník N

Prečo sa v Pobaltí boja Putina? A čo pre nich znamená zvolenie Trumpa? (manuál o Estónsku)

Estónski vojaci pochodujú počas vojenskej prehliadky v meste Narva počas sviatku Dňa nezávislosti. Foto – defensenews.com
Estónski vojaci pochodujú počas vojenskej prehliadky v meste Narva počas sviatku Dňa nezávislosti. Foto – defensenews.com

Od rozpadu Sovietskeho zväzu a získania nezávislosti sa Estónsko pozerá na sever. Od Fínska sa inšpirovalo pri budovaní armády aj demokracie. Ako im to môže pomôcť v boji proti ruskej propagande a prečo je situácia v tejto pobaltskej krajine lepšia ako v Litve alebo Lotyšsku?

Krátko po tom, čo Rusi anektovali Krym, prišiel do Pobaltia americký prezident Barack Obama. Začiatkom septembra 2014 si vybral ako miesto vystúpenia Estónsko. Jeho návšteva miliónovej krajiny pred samitom vo Walese bola pre Estóncov dôležitým gestom.

„Obrana Tallinnu, Rigy a Vilniusu je rovnako dôležitá ako obrana Berlína, Paríža a Londýna,“ povedal. „Ak príde chvíľa, keď sa opäť budete pýtať ‚Kto nám príde na pomoc?‘ vedzte, že odpoveďou je NATO spolu s ozbrojenými silami USA.“

Estóncov Obamovo vystúpenie upokojilo a mnohí verili, že sú vďaka americkej podpore pred ruskou agresiou chránení. O dva dni neskôr však Rusi pri hraniciach uniesli Estona Kohvera, zamestnanca estónskej tajnej služby.

Rusi to robili aj v minulosti. Pred vypuknutím druhej svetovej vojny uniesli niekoľko členov pohraničnej stráže a rybárov. Únos Kohvera bol však prvý od získania nezávislosti v roku 1991.

Zásoby potravín aj ruské tanky

Rusi pustili Kohvera po viac než roku výmenou za ruského špióna Alexeja Dressena, ktorého Estónci zadržiavali za spoluprácu s ruskou FSB. Táto výmena prebehla na moste cez rieku Piusa a pripomínala výmenu špiónov počas studenej vojny.

Únos estónskeho občana sa pre Rusov skončil bez akýchkoľvek následkov a Estónci mali z ich agresívneho správania naďalej obavy.

Tie sa ešte posilnili víťazstvom Donalda Trumpa v prezidentských voľbách v USA. Trump sa netají svojím obdivom k ruskému prezidentovi Vladimirovi Putinovi a na rozdiel od predchádzajúcich amerických prezidentov vyhlásil, že USA nebudú nutne reagovať na ruskú agresiu, napríklad v pobaltských štátoch.

„Manžel mojej tety na druhý deň po voľbách zašiel do obchodu a nakúpil potraviny, aby v prípade útoku mesiac prežili v suteréne domu,“ povedala estónska novinárka Evelyn Kaldoja z denníka Postimees.

Jej ujo však nebol jediný. Estónske médiá krátko po zverejnení výsledkov amerických volieb informovali, že ľudia sú v šoku a majú strach.

„Niektorí hovorili, že teraz je už jasné, že prídu ruské tanky,“ povedal Vladimir Sazonov, historik z vojenskej akadémie Baltic Defence College. „Aj moji rodičia sú po amerických voľbách vystrašení. Pamätajú si časy Sovietskeho zväzu. Niektorých členov mojej rodiny deportovali na Sibír, a tak veľmi dobre vedia, akú moc má Rusko.“

Strach však nemajú len Estónci, ale aj ľudia v Lotyšsku a Litve.

V prípade invázie

Litovské ministerstvo obrany tento týždeň vydalo manuál, ako sa jeho obyvatelia môžu brániť pred ruskou inváziou. Leták, ktorý dostali knižnice, školy a iné verejné inštitúcie, obsahoval informácie, ako možno rozpoznať ruské zbrane, tanky a iné vojenské vybavenie Ruska. Vláda v letáku tiež požiadala Litovcov, aby jej hlásili všetko podozrivé.

S podobným opatrením prišla aj lotyšská vláda, ktorá vyzvala občanov, aby boli pripravení na prípadnú agresiu a  aktívne jej kládli odpor. Takéto letáky sú však len výzvou na morálnu pripravenosť. Tú praktickú by mala zabezpečiť armáda, ktorej vybavenosť sa medzi pobaltskými krajinami odlišuje.

Lotyši a Litovci začali svoju armádu výrazne posilňovať po kríze na Ukrajine. Dnes má Litva jeden z najrýchlejšie rastúcich rozpočtov na obranu v rámci krajín NATO – nakupuje nové zbrane a posiela svojich vojakov na cvičenia a školenia.

Jej najnovším cieľom je splniť požiadavku dvoch percent HDP na obranu, ku ktorej sa zaviazali štáty NATO na tohtoročnom varšavskom samite. Nový litovský premiér Saulius Skvernelis po svojom zvolení v novembri oznámil, že dostatočné navýšenie rozpočtu chcú splniť do konca budúceho roka. Lotyšsko to plánuje stihnúť v roku 2018.

Cvičenie litovských vojakov. Foto - TASR/AP
Cvičenie litovských vojakov. Foto – TASR/AP

Estónsko je v tomto výnimkou – požiadavku dvoch percent splnilo už v roku 2008. Estónska armáda totiž vychádza z fínskeho modelu, podľa ktorého má krajina dlhodobo budovať svoju obranu.

Na základe tohto modelu si tiež Estónsko krátko po získaní nezávislosti v roku 1991 udržalo brannú povinnosť, zatiaľ čo Litva a Lotyšsko ju zrušili. Litva ju však opäť obnovila po kríze na Ukrajine v roku 2014.

Estónska armáda je významná aj z iného dôvodu – pomáha Estóncom s integráciou menšín.

„Môj kamarát sa pred rokmi zapísal do armády. V tom čase však nerozprával veľmi dobre po estónsky,“ povedala novinárka Kaldoja. „Počas absolvovania brannej služby sa však rýchlo naučil jazyk a potom prišiel do Tartu a na univerzite učí ruskú menšinu estónsky jazyk.“

Útok na zraniteľné Lotyšsko?

Ruská menšina je v celom Pobaltí veľmi početná. Kým v Litve žije len 6 percent etnických Rusov, v Estónsku je to 24 a v Lotyšsku 27 percent, čo je približne rovnaké množstvo, aké žilo na Kryme koncom 19. storočia.

„Ruská menšina v Lotyšsku je úplne iná ako tá v Estónsku, je oveľa viac proruská,“ hovorí Kaldoja, ktorá to vysvetľuje príkladom referenda z roku 2012. Vtedy Lotyši hlasovali o tom, či bude ruština druhým oficiálnym jazykom v krajine.

Aj keď referendum neprešlo, v spoločnosti vzniklo veľké napätie. K tomu ešte prispievajú proruské politické strany a mimovládne organizácie, ktoré sú financované Kremľom. V kombinácii so slabou armádou a početnou ruskou menšinou je tak Lotyšsko spomedzi pobaltských krajín najzraniteľnejšie.

„Ak sa niečo stane v Pobaltí, začne sa to v Lotyšsku,“ hovorí Kaldoja a spomína si na jeden provokujúci článok spred niekoľkých rokov. „V redakcii sme vydali analýzu o tom, že najväčšou hrozbou pre Estóncov nie je Rusko, ale Lotyšsko. Ak by Rusi chceli v Pobaltí zaútočiť, vybrali by si Lotyšsko, pretože je to pre nich najjednoduchšie.“

Cieľom Rusov však nemusí byť invázia do Pobaltia, či zisk územia.

„Rusi dnes, na rozdiel od roku 2014, chápu, že územie NATO sa končí v Pobaltí a že jeho súčasťou sú aj pobaltské krajiny,“ povedal Viačeslav Morozov, odborník na Rusko z Univerzity v Tartu. „Rusko už vie, že ak by zaútočilo na Estónsko, Litvu alebo Lotyšsko, viedlo by to k otvorenému konfliktu s NATO.“

Rusko sa sústreďuje na iný spôsob útoku – opakovane podkopáva NATO a záruku kolektívnej bezpečnosti, ktorú členom Aliancie poskytuje článok 5 Washingtonskej zmluvy.

Ruské lietadlá pravidelne narúšajú vzdušný priestor pobaltských krajín, pričom len v Estónsku sa im to tento rok podarilo minimálne šesťkrát. Už sa stalo zvykom, že tak robia v Deň víťazstva 23. júna, keď Estónci oslavujú získanie nezávislosti po rozpade ZSSR.

Aljuša – socha, ktorá rozhnevala Rusov

Jeden z najväčších pokusov o destabilizáciu Estónska sa odohral v roku 2007. Vtedy estónska vláda nariadila premiestniť pamätník sovietskej armády z centra Tallinnu na vojenský cintorín. Premiestnenie sochy, ktorej sa v Estónsku familiárne hovorí Aljuša, však sprevádzali veľké protesty ruskej menšiny.

„Na tú akciu prišlo mnoho proruských aktivistov, ktorí o sebe vyhlasovali, že bojovali v sovietskej armáde, a že sa im nepáči, čo chcú so sochou urobiť,“ hovorí historik Sazonov. „Pri lepšom pohľade na nich však bolo zrejmé, že nemajú vek na to, aby sa zúčastnili druhej svetovej vojny. Niektorí tiež hovorili, že Estónci chcú zničiť sochu, ale nebola to pravda. Túto informáciu šírili ruské stanice.“

Neskôr sa zistilo, že mnoho proruských aktivistov poslalo priamo Rusko. „Ruská menšina, ktorá žije v Estónsku, má špecifickú ruštinu, ktorá je ovplyvnená estónčinou. Ľudia, ktorí boli vtedy na námestí, mali ruštinu úplne odlišnú,“ povedala Kaldoja.

„Najhoršie na tom bolo, že samotní učitelia v ruských školách v Tallinne posielali na protest študentov. Dovtedy sme tomu vôbec nevenovali pozornosť. Nechali sme ich tu žiť, hovoriť svojím jazykom. Zrazu sme prišli na to, že tu niečo nefunguje.“

Premiestnenie sochy viedlo v Estónsku k otvorenej diskusii o ruskej propagande, ktorá sa snaží poštvať ruskú menšinu proti estónskej vláde. V školách pre ruskú menšinu sa zaviedlo niekoľko predmetov v estónčine. Z Ruska však prichádzala tvrdá rétorika.

Ruská Rada federácie vyzvala vládu, aby prerušila diplomatické vzťahy s Estónskom, a niektorí politici volali po bojkote estónskych produktov.

„Ruské médiá informovali, že v Estónsku sú fašisti, ktorí bijú našich Rusov, a že by sme tam mali poslať tanky,“ povedal Sazonov. „Dokonca v niektorých obchodoch v Moskve vyvesili plagáty, že Estónci a psy tam majú vstup zakázaný.“

K protestu sa pridali aj viaceré ruské internetové stránky, ktoré zverejňovali manuály, ako nabúrať estónske weby.

Koncom apríla 2007, presne v čase premiestnenia sovietskej sochy, zasiahol Estónsko najväčší hackerský útok, ktorý odstavil internet v celej krajine a znemožnil napríklad platby bankomatovou kartou.

„Pamätám si ten deň, pretože som bola v práci. Bolo to strašné,“ hovorí Kaldoja. „Po niekoľkých hodinách sme začali fungovať na zahraničných serveroch, podobne ako ostatné estónske médiá. Ale ľudia sa báli toho, čo sa bude diať.“

Vlastná domobrana

Estónci začali proti agresívnej ruskej propagande bojovať intenzívnejšie, no ruské televízne stanice, ktoré ju šíria, nezakázali. „Som hrdá na to, že na rozdiel od Litvy a Lotyšska to Estónsko nikdy neurobilo. Držíme sa toho, že sme demokratická krajina a ľudia si môžu vybrať,“ povedala Kaldoja.

Minulý týždeň si tak Estónci na hlavnej ruskej stanici 1TV mohli pozrieť reláciu Vremja Pokažet o Pobaltí. V nej zazneli názory, že „pobaltské krajiny by mali preukázať viac vďačnosti za to, že mohli pokojne opustiť Sovietsky zväz“. V skutočnosti bolo pri priamych stretoch so sovietskou armádou počas získavania nezávislosti zabitých niekoľko neozbrojených Litovcov aj Lotyšov.

V talk-show Mesto vstrech na stanici NTV, ktorej vlastníkom je ruský ropný gigant Gazprom, zas jeden z hostí uviedol, že „všetky tri pobaltské krajiny nie sú schopné chrániť svoje záujmy, pretože majú zlé hospodárstvo“. Pobaltské krajiny sú však príkladom úspešnej transformácie po 50 rokoch sovietskej okupácie.

Estónskej vláde v boji s nepravdivými informáciami pomáha aj domobrana. Ligu obrany Kaitseliit tvoria výlučne dobrovoľníci, a niektorí z nich po protestoch v roku 2007 založili webovú stránku propastop.org. Tá monitoruje ruskú propagandu o Estónsku a Pobaltí a publikuje opravy nepravdivých informácií.

„Potreba založiť takúto webovú stránku prišla priamo od ľudí. Mnohí nám volali a žiadali, aby sme sledovali túto propagandu a informovali o faktoch,“ hovorí vedúci domobrany v Tartu Tanel Rutman. Tiež sa v rámci Ligy obrany vytvorila jednotka na boj s kyberútokmi.

Liga obrany však vznikla už v roku 1918 na udržanie verejného poriadku v samostatnom Estónsku po komunistickej revolúcii v Rusku. V časoch okupácie v 40. rokoch ju zakázali a k jej obnove došlo v roku 1991. Veľká zmena však prišla s anexiou Krymu.

„Kým pred ukrajinskou krízou sme mali okolo 300 nových členov ročne, po Kryme sú to tisíce,“ povedal Rutman. „Členovia, ktorí boli predtým celkom pasívni, sa vplyvom ukrajinskej krízy začali oveľa viac zapájať.“

Dnes je v estónskej domobrane 25-tisíc dobrovoľníkov, ktorí sa pravidelne zúčastňujú regionálnych aj národných cvičení. Ich cieľom je pripraviť sa na obranu krajiny a v prípade invázie sa pripojiť k armáde a klásť odpor.

Estónska domobrana počas pravidelného cvičenia. Foto – Facebook/Kaitseliit
Estónska domobrana počas pravidelného cvičenia. Foto – Facebook/Kaitseliit

Rovnako tiež môžu jej členovia vlastniť zbraň, čím sa Estónsko radí len k piatim takýmto krajinám na svete (USA, Švajčiarsko, Fínsko, Jemen).

Aj za tým však treba hľadať inšpiráciu Fínskom. „Radi o sebe hovoríme, že Fíni sú našimi veľkými bratmi,“ smeje sa Rutman.

Žiadne ilúzie o Rusku

Inšpirácia Fínskom pomohla Estónsku od získania nezávislosti vybudovať spoločnosť, v ktorej ľudia cítia zodpovednosť za svoju krajinu – spoločnosť, ktorá je schopná rýchlo reagovať na problémy, čo dokazujú napríklad požiadavky občanov vytvoriť webové stránky zamerané na propagandu, či dobrovoľníci, ktorí vo voľnom čase trénujú na prípadnú obranu.

A hoci je zrejmé, že Rusi by v prípade útoku mali nad Estóncami mnohonásobnú presilu, možno povedať, že táto severská krajina v Pobaltí, ktorá hraničí s Ruskom, počíta so všetkými možnosťami.

To potvrdzuje aj estónska prezidenta Kersti Kaljulaidová, ktorá sa im prihovorila krátko po zvolení Donalda Trumpa.

„Sme si vedomí našej zemepisnej polohy a nemáme žiadne ilúzie o našom susedovi,“ uviedla. „Zatiaľ nemáme väčšie starosti ako ostatní spojenci a rovnako zmýšľajúci partneri v Európe. Bezpečnosť je nedeliteľná, či už na východe Európy, alebo na juhu.“

Zdôraznila však, že Estónsko spĺňa všetky podmienky NATO a dlhodobo posilňuje svoju obranu. „Jednoducho konáme v súlade s novou, nepredvídateľnejšou bezpečnostnou situáciou a nekrčíme sa v kúte mučení obavami.“

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Svet

Teraz najčítanejšie