Denník N

Hudobníčka Katarína Máliková: Na chvíľku som sa zahrala na nevestu hôľ

Jej album Pustvopol je jeden z najvýraznejších debutov na našej scéne za posledné roky.

Učí na základnej umeleckej škole klavír aj spev a práve vydala album, ktorý bude ešte dlho rezonovať. Trvalo niekoľko rokov, kým prišla na to, ako majú jej pesničky znieť a čo sa dá robiť s ľudovými melódiami, klasickým vzdelaním a elektronikou. V piatok o 19:00 môžete Pustvopol počuť naživo na Vianočných koncertoch v Slovenskom rozhlase, v sobotu na krste v bratislavskej A4-ke.

Je pravda, že ste vlastne pôvodne chceli urobiť úplne iný album?

Je. Najprv som začala robiť pesničky tak šansónoidne. „Lalala štýl“. Začala som ich písať vďaka tomu, že som spoznala Ďura Haška zo skupiny Sto múch, ktorý mi ukázal, ako sa nahráva hudba do počítača cez „Acidko“, ako voláme starý dobrý retro softvér ACID Pro. Veľmi ma to nadchlo, takto „beznotovo“ pracovať so zvukom. Potom som začala hrať s Ondrom Drugom, ktorý ma vtiahol do folklórneho sveta. Je to tiež veľmi inšpiratívny človek, podsúval mi rôzne nahrávky a začali sme upravovať ľudové piesne. Tak som sa posunula od „pesničkových“ pesničiek aj do worldmusic smeru, ktorý sa nakoniec začal miešať aj s mojimi vecami, a začala som znovu počúvať aj „ťažšiu“ hudbu a vrátila som sa tiež k „remeslu“. Pustvopol je dosť prekomponovaný, iba akustické aranže by pokryli zhruba 150 strán partitúr, ktoré som písala po nociach. Moja študijná minulosť, akokoľvek bola ťažkopádna, mi v tomto veľmi pomohla.

Keď som ešte na strednej škole komponovala a počúvala artificiálne kompozície, úplne som tomu nerozumela. Nevedela som sa tomu otvoriť. Napríklad v 2. a 3. ročníku som počúvala naozaj zložité veci, ktoré som čerstvo ako študentka skladby objavovala, ale komponovať mi to veľmi nešlo. Bol to môj prvý kontakt s inou než tonálnou hudbou. Vtedy som objavila otvorené partitúry a poľskú školu – Pendereckého, Lutosławského, aleatoriku –, predtým pre mňa naozaj „nevídané“ veci, no napriek tomu už stará klasika. Vtedy ma to bavilo skúmať, ale bola to skôr póza. Tvárila som sa, že je to super, ale neviem, či som to vôbec mala rada. Vždy som bola elitárska, to si priznám. Dokázala som mať rada veci len preto, že to bola frajerina. Aj na vysokej škole som robila „klasiku“, len keď som už naozaj musela a už ma to nebavilo ani počúvať. Aj som chcela, sedela som za tým hodiny, ale mala som pocit, že všetko, čo napíšem, je blbosť. Odmietala som to, čo robilo veľa mojich spolužiakov, ktorí sa prikláňali ku kadejakým matematickým spôsobom komponovania, k analyzovaniu a aplikácii všelijakých „nehudobných“ javov do hudby a podobne. Až tak som tú hudbu hľadala, že som ju stratila. Našťastie to netrvalo večne. Dnes už to súčasné dokážem počúvať, aj to mám naozaj rada a albumu tieto skúsenosti pomohli. Dokonca sa mi páčia aj tie matematické kompozície, už tomu trochu rozumiem. Síce som sa počas školy viacej narozmýšľala, než napísala nôt, no predsa mi to dalo ohromne veľa. A zistila som aj, že novému umeniu sa treba vedome otvárať a pristupovať k nemu, ako aj ku všetkému, s pokorou. Veľmi ma ovplyvnili súčasní autori, robiaci dobrý, možno trochu zložitejší pop a elektroniku a cez to som sa potom neskôr dostala aj naspäť k vážnej, novej hudbe. A z nej som si zase niečo zobrala do tej svojej. Ja sa občas ku všetkému dostanem, ako sa to povie, „cez Košice“. A tak som sa aj dostala aj od konceptu „Pod oblôčkom“ k Pustvopolu.

Pochádzate z Polomky, mali ste klasické detstvo vo folklórnom súbore?

Jasné. Vo folklórnom súbore som tancovala desať rokov, začala som ako malá sólistka – spievajúc s umelohmotným Ježiškom Búvaj dieťa krásne a potom Húsky, húsky, gagocte si veselo, s vŕbovým prútikom som pásla na javisku kamarátov. Súbor ma naučil milovať ľudovú kultúru a zaspievať či zatancovať si z päty. Vždy to vo mne vrie, keď počujem Horehron. Keď som vyrástla, moje hudobné obzory sa od kolied a pesničiek MC Erika a Barbary rozšírili napríklad o Bachove dvojhlasné invencie a započala som púť profesionálneho hudobníka, študenta hudby. Na strednú som chodila na konzervatórium v Banskej Bystrici, potom ma prijali na VŠMU, kam som chodila jeden rok a potom som sa deportovala na bystrickú akadémiu umení či zažila Erazmus v Krakove.

Deportovala?

Zľakla som sa Bratislavy. Bola som strašne zaškatuľkovaná, hejtovala som hlavné mesto. Mala som také divné obdobie, krízu. Potom môj profesor skladby Iršai dostal ponuku externe učiť aj v Banskej Bystrici a spýtal sa: „No čo Katuška, ideme?“ Mohol si zobrať jedného žiaka a vedel, že tam trpím, takže moja odpoveď bola jasná. Nakoniec sme teda obidvaja emigrovali naspäť, lebo on učil predtým aj tam. On teda vlastne neemigroval ako ja, pretože stále pôsobil aj v Bratislave. Neskôr som ešte počas magisterského štúdia dochádzala k Filasovi do Prahy, čo bolo super. Technicky ma veľmi podkul a u neho som aj absolvovala, so skladbou pre symfonický orchester a skupinu bicích nástrojov – Smäd a Pevnina. Medzičasom som sa presťahovala do Bratislavy, pretože som zistila, že tá Bystrica mi je už trochu úzka, ale inak ju stále milujem. Veľmi prítulné mestečko, taká obývačka. Človek si tam sadne na námestí na lavičku a cíti sa ako doma na gauči. Ešte k tej deportácii – ja som veľmi sťahovavý vtáčik. Mám rada zmenu.

Prvýkrát vás ľudia mohli objaviť v relácii Demovnica_FM, kde sa zviditeľnili aj Katarzia a Ivana Mer. A spolu ste sa ocitli vo vydavateľstve Slnko records.

To mohlo byť tak pred štyrmi rokmi, keď som vôbec netušila, že raz bude nejaký Pustvopol, vtedy som ešte ani nekoncertovala. Nahrávala som si doma svoje uchrčané demá a jeden kamarát to raz poslal Shine zo Slnko records. Stretli sme sa a bola úplne úžasná, aj s Danom Salontayom. Povedali: „Už si hotová muzikantka, nahraj to, vydáme to.“ Som však perfekcionistka, nechcela som pustiť von niečo, za čím si nebudem stáť. Povedala som si, že ešte zložím tak 20 pesničiek a potom to už bude ono. Najskôr som poskladala kapelu Katka a kamaráti, čo vtedy sedelo k tej hudbe, aj k mojej povahe. V tom čase som sa objavila aj v Demovnici a veľmi mi to pomohlo. No a CD… Pôvodne sme chceli urobiť CD „rozprávkovej kapely“. Ľuďom sa to strašne páčilo, podporili aj vydanie albumu, len medzitým sa ten celý koncept dosť pomenil. A tak vznikol aj sólový projekt a aj ja som trošku dospela. Z dievčatka sa stalo žieňa a už sa na svet pozerám o trošku inakšie. Aj keď, samozrejme, zasnívaná budem asi vždy. Čo sa týka Slnka, som rada, že som u nich. Veľmi Pustvopolu pomohli a boli trpezliví, keď sa to celé komplikovalo. Je to vydavateľstvo, ktoré robí obrovskú službu umelcom, nielen vydávaním CD, ale snaží sa ich aj vzdelávať a pomáhať, ako sa len dá. Okrem toho sú to aj strašne milí ľudia.

Pustvopol otvára úryvok z nahrávky folklórneho súboru Telgárt z roku 1994, ktorá sa autorsky rozvinie do elektronickej polohy a takéto prelínanie ľudových melódií, elektroniky a vlastných piesní pokračuje. Je album vyskladaný tak, že záleží aj na poradí piesní?

Je to trošku aj príbeh, ale kebyže tam bolo niečo, čo mi za sebou hudobne nesedí, tak by som to prehodila. Usporiadala som celý album podľa hudby, ako suitu. Potrebovala som, aby to celé dokopy zvukovo pasovalo. Na konci som chcela nechať jemnejšie piesne, nech sa to trochu vyčistí od tej ťažoby, ktorou sa poslucháč musí počas celého CD presekávať ako mačetou v pralese, a v prvej polovici vládnu ľudovky.

Takže ste sa rozhodli skombinovať rozprávkové aj temnejšie motívy?

Presne, a to som sa snažila povedať aj tým, čo podporili vydanie môjho albumu, že rozprávka zostáva, len sa mení jej charakter. Že to už nebude také naivné, lebo za rok a pol, počas ktorého cédečko vznikalo, sa veľmi veľa zmenilo, ale ani to nadprirodzené a rozprávkovo-pekné-čosi, to tiež nezmizne. Vývoj aj realizácia tejto syntézy boli však celkom zložité. Bolo to naozaj ťažké. Niečo ako pôrod morského ježka (smiech).

Väčšina ľudových piesní, ktoré spievate a upravujete, pochádza zo Slovenska, je tam však aj jedna maďarská. Tá sa tam ako dostala?

Celý album je venovaný horám a láskam, tak nechám na fantázii každého, nech si domyslí, prečo som ju tam dala (smiech). Niektoré ľudovky z albumu patria k mojim obľúbeným, ale napríklad pri Dínom dánom to bola náhoda. Robila som úpravu pre svoju žiačku na hodine spevu. Zapáčilo sa mi to a zapísala som si to potom do nôt a rozložila do kapely medzi ostatné nástroje. Dínom je taký bonbóniček, hračka, ktorá vznikla veľmi rýchlo. Treba ísť za hudbou za každého počasia. Niekedy si ťa vytiahne aj z postele, keď chce na seba upozorniť a derie sa von. Niekedy sa prihlási v škole a niekedy sa správa úplne ako moja mačka (smiech).

Atmosféru albumu dobre vystihuje obal. Čí to bol nápad?

Mala som presnú predstavu, ako by mohol vyzerať celý vizuál, ale to sa tiež trochu zmenilo. Pôvodne to vznikalo asi takto: zobrala som dve kamošky, jedna vzala auto, druhá kameru, reku, poďte, tuto ideme, urobíme klip. Hory, folklór, zemitosť bolo zadanie. A myslím, že sme to tam v tých končinách aj našli, aj sa toho krásne nadýchali, aj sme odchádzali ako omámené. Čo sa folklórnych prvkov týka, je tam aj krojová súčiastka – polomská parta, iba som z nej odviazala brmbolce. Snáď to nevidela moja starká (smiech). Na chvíľku som sa zahrala na nevestu hôľ, no celkovo na koncertoch sa nerada štylizujem, mám radšej normálne oblečenie. Mám pocit, že sa to ku mne nehodí. Necítim sa v tom komfortne. Radšej by som robila dojem hudbou, než výzorom. Nie som žiadna špeciálna persóna, len si robím svoje pesničky. Som len služobníčkou hudby, no na veľa iných speváčkach, samozrejme, obdivujem, ako skvelo a extravagantne sa vedia obliecť. Uvidíme, možno na väčšie koncerty sa predsa nejako dohabem a nastajlujem aj svoje kolegyne (smiech).

malikovaPustvopol je starý názov pre Pusté pole, časť Telgártu na rozhraní Nízkych Tatier a Slovenského raja. Tak sa volá prvá pesnička aj celý album. Prečo práve Pustvopol?

Raz mi Ondro poslal túto krásnu viachlasnú pieseň. Keď som si ju pustila, úplne ma dostala. Zaujal ma už len názov a smiala som sa, že čo za Technopol mi to posiela. Ledva som rozumela, čo tam spočiatku spievajú. Znelo to ako zaklínadlo. Ale veľmi sa mi zapáčila. Začala som ju všade pchať a upravovať na všetky rôzne spôsoby a nakoniec je zakomponovaná do úvodu albumu, aj do rozlúčkovej piesne v závere. Vždy, keď som išla cez Telgárt a Pusté pole, bola to totálna sila. Cítim tam niečo zvláštne, starú, tajomnú históriu, silnú esenciu, niečo špeciálne. Tak som sa rozhodla ťahať celé cédečko trochu týmto netradične folklórnym, pochmúrnejším smerom a začala som tomu prispôsobovať aj koncept a skúmať zdroj. Uvedomila som si, že folklór nie je len juchtanie, ale aj drsnosť balád, pochmúrnosť. Hlavne v našom kraji, kde je zima, kde sa drží hmla, kde sú hory ozrutné a kde je to celé trochu strašidelné. Objavila som v tom veľký potenciál a chcela spraviť senzáciu z časti slovenského folklóru, ktorá nie je spopularizovaná. No a do toho prišli nečakané udalosti, ktoré s tým nesúviseli, ale aj tak CD posunuli práve týmto smerom. Bubeník Majo Slávka ma zavolal na krst albumu Lenky Dusilovej a ten ma veľmi inšpiroval. Precitla som a zacítila, že mám svoju hudbu ešte stále zakopanú hlboko vo vnútri, a pri Lenke som mala pocit, že som začula niečo veľmi príbuzné tomu, k čomu sa raz chcem dopracovať, a ona to vytiahla von. Koncert Lenky Dusilovej a Baromantiky mi zmenil život.

Okrem vašej kapely na cédečku hrá aj bubeník Ozo Guttler (Korben Dallas, Tu v dome). Keď ste predtým spomínali, že treba ísť za hudbou, vypýtali si ho pesničky?

Ozo bol taký anjel z neba so zlatým zubom a rockovým vizuálom (smiech). Veľmi mi pomohol. Je to dobrý človek a tvárny muzikant. Oslovila som ho na spoluprácu a napriek tomu, že je taký zaneprázdnený, súhlasil. Dojal ma, keď mi pred nahrávaním zavolal: „Tak čo, kedy si mám zobrať dovolenku na nahrávanie?“ Prišiel a zahral všetko, ako som si predstavovala, a niekde sme to aj vymýšľali spolu. Pomohol mi aj René Bošeľa, zvukár. Preto som ich uviedla aj ako spoluautorov niektorých aranžmánov. Ozove bicie posunuli moje skladby do novej dimenzie. Bude s nami hrať aj na krste albumu. Pesničky si ho doslova vydrankali (smiech).

A aká je teda vaša aktuálna koncertná zostava?

Katarína Turčinová – flauty a ľudové dychové nástroje, jej manžel Andrej Turčin – prvé husle, Žaneta Mariňaková – druhé husle, Janko Tomek – kontrabas, Klaudia Kosmeľová – klavír a klávesové nástroje, Ondro Druga – akordeón, a ja – spievam a hrám na synťáku, tamburíne, prípadne na klavíri, na ľudových dychových nástrojoch a celej kapele na nervy.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie