Filozof Jan Sokol: Keby ma zvolili za prezidenta, už by som asi nebol medzi živými

Prednášate na Fakulte humanitných štúdií UK. Humanitné odbory sa dnes spochybňujú, že nie sú užitočné. Čím to je?

Áno, aj náš pán prezident to hovorí. Je to jednoduché. Priemyselníci chcú mať lacnejších inžinierov, tak ich chcú mať viac. Ale my žijeme z toho, že mladí ľudia chcú humanitné odbory. Nikoho by som na to neprehováral, ale je zaujímavé, že teraz k nám z Nemecka prišiel program Průmysl 4.0. Poslali mi materiál o vzdelávaní a je tam more rečí o tom, čo všetko absolventi potrebujú. Keď však dôjde na konkrétne veci, tak sa ukáže, že všetko, čo potrebujú, sú humanitné kompetencie. Potrebujú komunikáciu, rozhodovanie, tímovú prácu, vyjadrovanie, formulácie…

Mnohí hovoria, že filozofi sú spoločnosti nanič jednoducho preto, že nevidia ich prínos. Ako by ste ich presvedčili?

Nechal by som ich pri tom. Hovorím vám, že keď skutoční manažéri začnú spisovať, čo by od absolventov chceli, takmer nikdy neuvádzajú technické veci. Pretože každý, kto s tým mal trošku niečo do činenia, vie, že technické zručnosti sa musíte naučiť až na pracovisku, lebo sú veľmi špeciálne. Dokonca aj v remesle je to tak, že sa musíte naučiť obsluhovať konkrétny stroj, konkrétnu linku. To, čo absolventi naozaj potrebujú, sú základy, ale aj cudzie jazyky a komunikačné schopnosti.

Študovali ste matematiku. Ako ste sa od nej dostali k filozofii a antropológii?

Skôr ako som sa dostal k tej matematike! Nemohol som študovať, takže som sa venoval remeslu a potom som si urobil večernú maturitu. Vlastne inam ako na matfyz by som ani nemohol ísť, tak som robil matematiku. Ale živil som sa počítačmi, čo nie je matematika.

Vaším pôvodným remeslom bolo zlatníctvo. Prečo práve toto?

To vymyslela mamička. Veľmi pekné remeslo, pestrá práca, bavilo ma to. Ale dlho som to nevydržal. Robil som to asi päť rokov, a to sa už naučíte všetky triky. Potom som robil mechanika v rôznych vedeckých ústavoch. To bolo inteligentné prostredie a ani zďaleka sme sa nemuseli naháňať tak ako v zlatníctve.

Prečo ste štúdium matematiky nedokončili?

Hovoril som si, že to už nikdy nebudem potrebovať. Že by som niekedy mohol učiť, mi ani nenapadlo. Medzitým som začal prekladať knihy a tak.

A zišla sa vám matematika?

Ale áno, tá matematika bola veľmi dobrá. V šesťdesiatych rokoch to bolo celkom dobré štúdium. A po roku 1989 nám rektor veľkoryso uznal, že kto mal hotové aspoň tri roky, bol bakalár, a tak som na to mohol nadviazať.

Vysokoškolské vzdelanie ste ukončili až po revolúcii, a teda po päťdesiatke…

Mal som päťdesiatšesť, áno.

Človek si povie, že matematika je na technických školách, na matfyze, ale na fakulte humanitných štúdií ani veľmi nie. Potrebovali ste ju tu?

Pozrite, Cauchyho vetu som nikdy v živote nepotreboval, ale to, že sa naučíte myslieť tak, aby ste Cauchyho vetu dokázali pochopiť, je veľmi užitočné. Veľmi ma mrzí, že to dnes upadá. Aj technici sa učia len tie kuchárky, ktoré budú o pár rokov nanič. Ale matematiku som vlastne nikdy veľmi nerobil. Štúdium bolo veľmi dobré, lebo prvé roky boli dosť teoretické, a to je osožné. Ale keď nás neskôr začali učiť akoby prakticky, to bolo smiešne. Ja som už roky robil na počítači a tam ešte stále točili kľukou.

Keď ste pracovali s počítačmi, čo to znamenalo? Čo ste na tých veľkých skriniach robili?

K počítačom som sa dostal v roku 1964. Bola to veľká sála plná almár. A my sme písali programy, robili sme k tomu softvér, to, čomu sa dnes hovorí Windows alebo Word.

Čo tie počítače robili?

My sme nerobili aplikácie, ale prekladače, operačné systémy, manažment súborov, databázy, základný softvér. Väčšina sa používala na administratívne účely, na technické ani nie. U nás sa robili kopírované IBM-ky, a tie na to veľmi neboli. Ale jedným z prvých zákazníkov ešte na EPOS-e bola nejaká veľká stavebná firma, kde si vymysleli, že si zoptimalizujú program, čo majú robiť. Tak si do toho nastrkali kopu dát a hľadali, čo je najvýhodnejšie. A výsledok bol, že najvýhodnejšie je vziať buldozér a celé stredné Čechy splanírovať.

Asi sa nedá povedať, že československá kybernetika vtedy držala krok so Západom.

No, vlastne nie. Ešte keď to v päťdesiatych rokoch robil Svoboda, teoreticky to bolo na podobnej úrovni, ale technologicky už nie. A tak to zostalo. Technológia bola biedna, nespoľahlivá, čo však malo za následok, že softvér musel byť veľmi robustný, takže sme vždy vyhrávali tým, že sa nám to nikdy nerozsypalo. Ten softvér vydržal všetko. Aj keď počítač vystrájal, softvér prežil.

Ako dlho ste ostali pri tej práci?

Dvadsaťpäť rokov.

Nespôsobilo vám problémy, keď ste podpísali Chartu 77?

Práveže nie. My sme nepatrili ani pod vysoké školy, ani pod akadémiu – patrili sme pod výrobný podnik, tam boli kádrové požiadavky menšie.

Neovplyvňovali ste mladých, ako by to bolo na vysokej škole…

No to sme ovplyvňovali, samozrejme. Ja som šéfoval stovke ľudí. Ale to nehralo veľkú rolu. Pravidelne som mával doktorandov zo Západu. Keď chcel niekto prísť k počítačom, tak došla žiadosť na ministerstvo, z ministerstva riaditeľovi a nakoniec skončil v mojej kancelárii.

Čo bolo motiváciou zahraničného študenta?

Chcel sa pozrieť, ako to v socializme chodí. Mali sme tam Holanďanov aj Afričanov.

Pôsobili ste na nich?

Áno, tak normálne. Boli to väčšinou zaujímaví ľudia. Jeden Holanďan to vymyslel tak, že k nám prišiel z Holandska na bicykli. A kým prišiel do Prahy, bolo mu všetko jasné. Keby priletel lietadlom, nevedel by nič. Ale prišiel na bicykli, tak nebolo treba nič vysvetľovať.

Ako vyzeral prechod človeka z praxe na vysokú školu?

Revolúcia bola v osemdesiatom deviatom. Počas prevratu som ešte zostal v ústave, potom ma však zvolili do parlamentu, tak som z toho vypadol. No a keď som bol v parlamente, tak som začal občas prednášať a potom som nastúpil na pedagogickú fakultu.

Čo ste prednášali?

Prvý kurz bol o tom, z čoho nakoniec vznikla Malá filosofie člověka. A potom som mal kurz, ktorý sa volal Člověk a náboženství, čo neskôr tiež vyšlo ako knižka.

Filozofiou ste sa zaoberali odjakživa? Počas práce s počítačmi ste písali do šuplíka?

Áno. Mávali sme také krúžky, schádzali sme sa a pravidelne sme niečo čítali. Dosť som prekladal. Nie som čistokrvný filozof a niektorí kolegovia ma za filozofa nepovažujú. Vždy ma zaujímala história a antropológia – oblasti, kde sa dá niečo pozitívne spoznať, ktoré nie sú iba špekulatívne a introspektívne.

A aká téma vás zaujíma najviac? Keď si len tak rozmýšľate…

To sa menilo, dnes som na univerzite už dvadsaťpäť rokov. Zo začiatku som bol na filozofickej fakulte. Tam som robil začiatky modernej vedy, Descarta a spol. Potom som začal robiť inštitúcie, z čoho vznikla knižka Moc, peníze a právo, a etiku v súvislosti s inštitúciami.

Tento rok ste oslávili osemdesiatku. Máte ešte v tomto veku pocit, že sa vaše myslenie ešte vyvíja?

Programy už nemením a už by som si netrúfol urobiť nový kurz. Ale do tých pôvodných stále pribúdajú nové veci. Buď si človek niečo zaujímavé prečíta, alebo mu niečo napadne. Tak.

Čo vám naposledy napadlo?

To bude pre vás asi ťažko stráviteľné, ale pozrite sa, dnes vám kdekto povie, že svet je konštrukt. To, čo vidím, je konštrukt. A ja som mal tento rok problém s krčnou chrbticou, a tak ma učili zdravotné cviky. Že musím každé ráno a večer pomaly nakláňať hlavu doprava a doľava. Všimol som si, že keď to robím, tak svet sa ani nehne. Takže starú bačkoru, nie je to tak, že je to konštrukt! Svet tam je a dáva sa mi tak, že nemôžem vôbec pochybovať o tom, že tam je. Keby ste zobrali kameru a nakláňali ju, tak by ste podľa obrazu nevedeli, či sa hýbe kamera alebo vec, ale tu je to mimo akúkoľvek pochybnosť. Takže tie konštruktivizmy sú len reči.

Ale nejaká sociálna konštrukcia reality existuje. Podľa toho, ako ju pomenujeme, napríklad.

Samozrejme, ľudia ju musia pomenovať a svoje veci si musia zariadiť. Ale to, že zmyslové vnímanie je konštrukt, je hlúposť. Áno, je pravda, že človek sa musí naučiť vidieť vo farebných škvrnách predmety. Na sietnici nemám nahrávací prístroj, ale farebný fľak. To, že je to vec, musím spoznať. Ale inak sa mi tá vec dáva s úplnou vierohodnosťou.

Ale to, že ju každý poznáva inak, je pravda, nie?

Vôbec. Čo na tom chcete poznávať inak? Rozumiem tomu a viem, čo to je, môžem mať nejaké hlbšie pochopenie, ale vždy sa predsa dohodneme.

Ide o diktafón, áno.

Presne tak. A ľudia, s ktorými sa nedohodnete, to sú cvoci.

Máte veľmi široký záber. Vo vašich knihách je všetko, čo si len človek zmyslí. Snažili ste sa dať tomu nejaký koherentný rámec?

Vždy som mal výhodu, že som mohol robiť, čo ma bavilo. To je úžasné. Zvlášť, keď to človek robí po večeroch, tak mu nikto do toho nehovorí. Na univerzite máme tiež ten báječný režim, že môžem učiť to, čo považujem za vhodné. Samozrejme, podieľa sa na tom aj to, že vás niekto o niečo požiada.

V jednej knihe sa venujete pozdravu. Čo to vlastne je, pozdrav?

Pri zvieratách je to radosť zo stretnutia. Keď sa stretnú dva psy, začnú vrtieť chvostíkmi a pozdravia sa. Človek sa od zvierat líši tým, že sa zdraví nielen pri stretnutí, ale aj pri rozchádzaní. To je ľudská špecialita, lúčiť sa. Fakticky je pozdrav vždy požehnanie, akože prajem ti dobro, chcem ti dobre.

Prečo sa človek zdraví aj pri lúčení?