Denník N

A predsa je tu pokrok

Kto si predstavuje, že raz nastolí nejakú dokonalú spoločnosť, ktorá automaticky nepripustí žiadne zlá, mýli sa.

Autor je poslancom Európskeho parlamentu

Neviem, vôbec neviem, ako by sa dal vyriešiť ten neodolateľný sklon vari všetkých médií ku katastrofám, k nešťastiam, tragédiám. A ako sa ubrániť výslednému dojmu, že svet je len nekonečným cyklom vojen, chaosu, hladu a biedy, ľudskej zloby a sklonu k násiliu.

Patrí k mojej europarlamentnej práci zaoberať sa porušovaním ľudských práv, vojnovými zločinmi, zločinmi proti ľudskosti, občianskymi vojnami a inými katastrofami, nech sa dejú kdekoľvek. Starosť o politicky či nábožensky prenasledovaných, ale aj o tých, čo im hrozí hlad alebo iná humanitárna katastrofa, je na dennom poriadku práce europarlamentu, a to aj vo veľmi praktickej podobe okamžitého riešenia problému tam, kde hrozí smrť, mučenie či iná katastrofa.

Napriek tomuto dennému styku s masovými tragédiami a individuálnym utrpením súbežne sledujem aj enormný pokrok, ktorý nie je mediálne nijak zachytený.

Vlna protestov proti narastajúcej nerovnosti hlavne v USA a Európe stúpa a protesty treba privítať, no nerovnosť je celosvetovo na ústupe, najmä vďaka vzmáhaniu sa strednej vrstvy v subsaharskej Afrike, Číne a Indii.

Detská úmrtnosť rovnako klesla na polovicu, o šesť miliónov detí ročne viac prežije vďaka očkovaniu, výchove k správnemu dojčeniu a prístupnému liečeniu infekčných chorôb.

Počet ľudí žijúcich v extrémnej chudobe za dve desaťročia klesol na polovicu a v porovnaní so začiatkom 80. rokov, keď som začal svoj pracovný život, a dneškom, keď vstupujem do penzijného veku (iste s mladíckym elánom), klesol podiel extrémne chudobných zo 44 percent na necelých desať percent, teda štvornásobne.

Ak vtedy značná väčšina sveta bola negramotná, tak dnes opačne: 85 percent percent svetovej populácie vie čítať a písať.

Paradoxom tohto vývoja je fakt, že podľa prieskumov v Európe aj v USA veľká väčšina obyvateľstva si myslí opak. A to práve na základe dennej spravodajskej mozaiky ponúkajúcej výlučne obrazy katakliziem, nešťastí, tragédií a vojen.

A nielen to: v Európe podliehame akejsi skepse nehybnosti, ba až pocitu úpadku. V nejakej nemeckej televíznej diskusii som zachytil spisovateľku, meno si neviem vybaviť, ktorá spomínala, ako bolo ešte začiatkom 60. rokov bežné mať záchod na dvore, teplú vodu len občas, jednu spálňu pre celú rodinu atď. Hneď sa mi vybavila naša dedinská kuchyňa plná ľudí a domácich zvierat, alebo aby som načrel aj ku kapitalistickým susedom: neďaleko Viedne cez záhradu môjho uja pretekajúca rieka premenená odpadmi z neďalekej továrne na páchnucu a hnijúcu stoku… Pre dnešnú generáciu asi nepredstaviteľné reálie života.

To, čo dnešná generácia nevníma, je pokrok, jeho hmatateľnosť. Doma aj vo svete. A to v situácii, keď denné zdravotné ohrozenie zo znečistenia životného prostredia skoro vymizlo a pozornosť sme zamerali na boj proti klimatickým zmenám, ktoré pociťujeme zatiaľ len veľmi sporadicky a abstraktne.

OSN si kladie realistický cieľ zlikvidovať extrémnu chudobu do roku 2030 a mnohí experti tvrdia, že by sa to pri zvýšenom úsilí mohlo podariť aj skôr. Proste máme počas nášho života šancu vymazať neduhy, ktoré prenasledovali a trápili celé doterajšie ľudstvo tisícky rokov – od negramotnosti po život z ruky do úst.

Už vidím, ako ma hordy tých pravých ľavičiarov zasypú obrazmi hrôz kapitalizmu. Hrôz, ktoré ja poznám lepšie ako väčšina z nich, sú predmetom mojej dennej pozornosti a aj empirickej skúsenosti v teréne. Lenže fakty o pokroku a rozvoji nie sú o „dobrom kapitalizme“, ale o nesmiernom úsilí konkrétnych ľudí humanizovať svet. A to nie propagandistickými frázami o boji proti abstraktnému kapitalizmu, ale heroickým úsilím odstrániť skutočné zdroje bied, chudoby, otroctva či iných ziel. A navyše žiaden „automatický“ pokrok, akési prirodzené technické, vedecké či civilizačné napredovanie. Nie, žiaden automat dejín. Iba úsilie a zasa úsilie, aj „súkromné“, osobné, korporátne, charitatívne aj štátne.

Áno, aj ten svetovými demokratickými inštitúciami pretláčaný koncept „good governance“, koncept zodpovedného a kvalifikovaného vládnutia prispel k tomuto pokroku. Kto si predstavuje, že raz nastolí nejakú dokonalú spoločnosť, ktorá automaticky nepripustí žiadne zlá, mýli sa. Neduhy a zlá sú odstrániteľné len permanentným úsilím a údaje, ktoré som uviedol, sú skvelým povzbudením, že toto úsilie má zmysel.

Teraz najčítanejšie