Chemik Robert Mistrík: Človek nikdy nepochopí, ako funguje život v tele

Chemik Robert Mistrík. Foto N – Tomáš Benedikovič

Robert Mistrík priznáva, že na politiku nemá talent. No v analýze chemických látok v tele sa mu darí. Vyšiel mu text v najlepšom prírodovednom magazíne na svete.

Je úspešným vedcom a podnikateľom súčasne. Jeho firma predáva soft­vér, ktorý pomáha pri odhaľovaní látok v tele. S politikou to má ROBERT MISTRÍK inak. Pred rokmi spoluzakladal stranu SaS, aby z nej ako jeden z prvých odišiel.

Minulý mesiac ste s kolegami vydali článok v prestížnom časopise Nature Biotechnology. O aký magazín ide?

Nature Biotechnology je časopis s tretím najvyšším impakt faktorom na svete, prvé dva magazíny sú medicínske, tento je prírodovedný. V desaťročnom hodnotení sa Slovensko dostalo touto publikáciou aspoň na úroveň Burkina Faso, ktorá tam už štúdiu má. To je samo osebe dosť alarmujúce, obzvlášť keď z eurofondov išla na vedu a výskum u nás viac ako miliarda eur.

Časopis je veľmi selektívny v tom, čo publikuje. Jedna vec je kvalita výskumu, ale magazín posudzuje aj prínos pre vedu. Naša práca ho oslovila zrejme preto, lebo je tu obrovský dopyt po metódach identifikácie chemických látok. To je extrémne ťažká úloha. Stále celkom nevieme, aké látky kolujú v našom tele. Aby sme to zmenili, nutne potrebujeme sofistikované metódy na ich identifikáciu.

Čoho sa váš výskum týkal?

Hmotnostnej spektrometrie. Metóda nemeria iba hmotnosť látok, ešte dôležitejšie je, že ňou vieme molekulu rozbiť na fragmenty. Z nich získame spektrum, teda akýsi odtlačok prsta konkrétnej molekuly. Ide o charakteristickú črtu, ktorú vieme využiť pri identifikácii látok. Dnes je veľkým problémom identifikovať aj známe molekuly, ktorých je viac ako 100 miliónov. Nehovoriac o tých neznámych, ktorých je ešte viac.

Ako látku rozbijete?

Sú dva hlavné typy hmotnostnej spektrometrie, plynová a kvapalinová. Zásadným spôsobom sa líšia. My používame tú kvapalinovú. K labilným látkam v biologických systémoch, ktoré skúmame, je šetrnejšia. Molekulu najprv nabijeme, buď pozitívne, alebo negatívne. Nevieme pracovať s neutrálnymi molekulami, lebo ich v hmotnostnej spektrometrii nevidíme. Za spôsob, ako látku nabiť, boli v roku 2002 udelené dve Nobelove ceny. Nabité molekuly potom urýchlime a necháme ich zraziť sa s inertným plynom, buď héliom, argónom, alebo lacnejším dusíkom. Zrážkami molekulám dodáme energiu a väzby, ktoré sú najslabšie, povedané zjednodušene, povolia a prasknú.

Robert Mistrík (1966) je chemik, študoval na Viedenskej univerzite. Po návrate zo Spojených štátov založil v roku 1998 spoločnosť HighChem. Zaoberá sa výskumom v oblasti biochémie, farmácie a hmotnostnej spektrometrie. Minulý mesiac mu s kolegami vyšiel článok v časopise Nature Biotechnology, ide o najlepší prírodovedný magazín na svete.

Až teraz sa dostávame k samotnému objavu, ktorý súvisí s Googlom. Ako?

Vymysleli sme spôsob, ako hmotnostné spektrá z rôznych databáz – vrátane tej našej, ktorá patrí k najväčším na svete –, premeniť na text. A ten sa vyhľadá cez Google. Nie je to úplne jednoznačné, ale minimálne vás to zopár klikmi navedie na informáciu o látke, ku ktorej by ste sa inak dostali veľmi ťažko, ak vôbec.

Využime to, že som teraz na liekoch a trochu chorý. Čo je choroba a čo sa v tele z biochemického hľadiska pri chorobe deje?

Choroba je výkyv z normálneho rovnovážneho stavu. Čo sa týka biochemických procesov, ani vedci celkom nerozumejú tomu, čo sa v našom organizme deje. Zložitosť ľudského mozgu je možno o rád vyššia, ako ju samotný orgán dokáže pochopiť. Považujem za možné, že človek nikdy nepochopí celú organizáciu života, ktorá v ľudskom tele prebieha. Vedou len namáhavo kompenzujeme našu intelektuálnu nedokonalosť.

Ale vy sa o to predsa snažíte. 

Áno, to je pravda, ale stále sme iba na začiatku.

Ako je to možné?

Je to komplexnosťou problému, ktorý riešime. Ľudský organizmus je zložitý na mnohých úrovniach. Súvisí v ňom spolu milión faktorov a biochemických procesov. Vezmime si ako analógiu ľudskú spoločnosť: aj to je veľmi zložitý a dynamický systém. Kto z nás jej dokonale rozumie? Podobne je to v ľudskom tele, len tu sa to deje na molekulovej úrovni. O to je to zložitejšie, lebo to sa veľmi ťažko pozoruje.

Laicky by som povedal, že súčasné lieky nevedia plne postihnúť takú mieru zložitosti. Znamená to, že lieky, ktoré máme dnes k dispozícii, sú iba hrubou záplatou?

Áno, sú to svojím spôsobom iba hrubé záplaty. Platí zásada, že liek musí mať čo najmenej vedľajších účinkov. Musí byť veľmi špecifický. Ideálny je taký liek, ktorý je v interakcii iba s cieľovým proteínom, a nie s inými. Ale liek bez vedľajších účinkov takmer neexistuje. Takže áno, často je to hrubá záplata. Pri chorobách sa však rieši väčší problém, ten menší v podobe vedľajších účinkov musíme jednoducho tolerovať.

Vo vašej spoločnosti sa usilujete o to, aby sa situácia v tejto veci zlepšila. Ako?

Viacerými spôsobmi. Pri vývoji lieku sa v raných fázach robí štúdium jeho metabolizmu. Pretože drvivá väčšina liekov metabolizuje, čiže podlieha chemickým zmenám v organizme. Organizmus sa lieku snaží zbaviť tým, že ho zmení na inú látku, aby ho ľahšie vylúčil. Pri vývoji liekov sa musí zistiť, ako potenciálne liečivo metabolizuje. Bezpochyby najznámejší liek je paracetamol. Vieme, že pri vyšších dávkach je toxický, lebo produkuje toxický metabolit.

Ľuďom by ste poradili všeobecné pravidlo, aby to s liekmi nepreháňali?

Samozrejme. Na rohu bratislavského Primaciálneho paláca je pamätná tabuľa venovaná Paracelsovi, geniálnemu stredovekému učencovi. Povedal, že „dávka robí jed“. To sa od 16. storočia nezmenilo. O tom, či je látka toxická, alebo nie, rozhoduje množstvo. Aj voda môže byť smrteľne jedovatá, ak jej vypijete sedem litrov.

Pri liekoch existuje takzvaný terapeutický index. Na niektoré lieky je organizmus viac tolerantný, na iné menej. Niekedy sa polovážne hovorí, že ak by paracetamol vynašli dnes, neprešiel by schvaľovacím procesom. A dnes ho dostanete prakticky v každom obchode. Pritom najčastejšia príčina zlyhaní pečene a následných transplantácií v Spojených štátoch je predávkovanie sa paracetamolom. A my ho bežne podávame deťom.

Každá farmaceutická firma musí skúmať metabolizmus liečiv a my na to dodávame nástroje. Náš softvér analyzuje metabolity a predpovedá, ako by liečivo metabolizovalo. Často sa liek ukáže ako nevyhovujúci, lebo má nevhodný metabolizmus. Ak chcú farmaceutické firmy šetriť náklady, musia ho v raných fázach vylúčiť. Takto nemusia zbytočne investovať do výskumu lieku, o ktorom by sa neskôr ukázalo, že je neprijateľný.

Keď farmaceutická firma vyvíja nový liek a analyzuje jeho metabolity, zaručene ich nenájde v žiadnej databáze spektier, pretože sú to zväčša úplne nové látky. Tu prichádzajú k slovu naše systémy: na základe spektrálneho odtlačku prsta vieme určiť, o akú látku ide. Robíme to aj na základe počítačovej simulácie. Náš softvér je svetovo unikátny v tom, že dokáže simulovať rozpad molekuly v hmotnostnom spektrometri.

Aký je príbeh softvéru, ktorý ste vyvinuli?

Po štúdiu vo Viedni som šiel na postdoktorandskú stáž do Spojených štátov. Šéf ma požiadal, aby som pracoval na takýchto simuláciách rozpadu molekúl. Veľmi sa mi to zapáčilo, videl som v tom potenciál. On stratil záujem, a tak som sa rozhodol ísť do rizika. Povedal som si, že si založím firmu a s touto myšlienkou prerazím. Keď som doma oznámil, čo zamýšľam, v rodine vypukla panika. Môj profesor z Viedne mi otcovsky dohováral, že to sa nerobí, aby si vedci zakladali firmy, a dokonca zašiel v dobrom úmysle za mojou mamou, aby mi to vyhovorila. Vtedy sa to nenosilo.

Firmu ste založili v USA?

Bol som chudobný ako kostolná myš. Na štart firmy som si našetril 20-tisíc dolárov, čo bolo aj vtedy veľmi málo. Jediné možné riešenie bolo vrátiť sa domov. Programoval som softvér tak, že som spával tri-štyri hodiny denne a celé mesiace pracoval ako otrok. Potom sa ku mne pridal môj spolužiak, postupne sme sa rozrástli a dnes sme tím trinástich špičkových odborníkov. Takmer polovica z nás má titul PhD.

Ako sa dajú skĺbiť počítače a chémia?

Viacerými spôsobmi. Môžete simulovať chemické procesy. Chémia je zložitá, na chemické simulácie treba sofistikované softvéry, veľkú výpočtovú silu a databázy. Potom je tu spracovanie experimentálnych výsledkov: bez počítačov je to nepredstaviteľná práca. Objem a komplexnosť dát prerástli ľudské sily. Koncom 90. rokov som naprogramoval prvú verziu softvéru. Všetky peniaze som investoval do najväčšieho veľtrhu analytickej chémie na svete, je v Amerike a volá sa Pittcon. Softvér tam mal ohlas, postupne som si našiel zahraničného partnera, technologického obra, s ktorým spolupracujeme dodnes.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Chemik Robert Mistrík. Foto N – Tomáš Benedikovič

Pociťujete ako firma únik mozgov zo Slovenska?

Je veľmi ťažké udržať tu mladého šikovného vedca. Ak tu aj vyštuduje, odíde do zahraničia. Vezmite si náš článok v Nature Biotechnology. Ako som hovoril, publikovaním v ňom sme sa zaradili aspoň na úroveň krajín ako Uganda, Benin, Vanuatu, Fidži či Burkina Faso. Tu sa utratili stovky miliónov z eurofondov na vedu, ale keď sa pozriete na výstupy, je to tristné. Uznávam, že publikácie sú len jeden typ metriky. Sú aj iné kritériá, z nich by sme možno vyšli lepšie. Ale je to parameter, ktorý je dosť varovný.

Ako si to vysvetľujete?

Žijeme v jednej veľkej bubline a nahovárame si, akí sme úžasní. Denne chodím okolo Prezidentského paláca. Vnímam, ako tam obrazne povedané autobusmi zvážajú profesorov, aby ich tam na najvyššej úrovni potľapkali po pleciach, no keď sa pozrieme na merateľné výsledky, je to bieda. Na druhej strane uznávam, že tu máme aj viacero špičkových vedcov, ktorí niečo dokázali. Ale je tu aj zástup treťotriednych hráčov bez ambícií, bez výsledkov.

Nie je to tak aj inde? Veď Gaussova krivka funguje všade, aj v Rakúsku, Británii či v USA.

Porovnajme sa napríklad s Českom. Keď chodím na konferencie do zahraničia, je zázrak, ak tam stretnem Slováka. Ale stretávam desiatky Čechov. Ak si pozrieme špičkové časopisy, Česi sú v nich mnohonásobne lepší. Dostali na počet obyvateľov tie isté eurofondy, mali podobnú štartovaciu pozíciu, ale výsledok je diametrálne odlišný.

Prečo?

Som vedec, rád by som sa vyjadroval fundovane. Akademickému prostrediu úplne nerozumiem, lebo nie som jeho súčasťou. Ale niečo vážne sa tu deje.

Nebolo by pre vás jednoduchšie, ak by ste pracovali v USA, Rakúsku či inde na Západe? Mali by ste prístup k najkvalitnejším ľuďom z akademickej sféry, k najlepším prístrojom či k financiám.

Poviem vám jeden príklad, ale nechcem nariekať. Keď prednášajúci skončí na konferencii prednášku, v poslednom slajde ďakuje za granty, ktoré získal. Platí to pre Európanov, Američanov, súkromné firmy aj univerzity. Každý ukazuje kilometrový zoznam podpory, ktorý dostal. Ja som taký slajd ešte nemohol ukázať. Lebo som nemal doma komu poďakovať. To je naša realita. Ja musím vo svete konkurovať tým, ktorí dostávajú podporu v miliónoch.

Ťažko sa konkuruje špičkovým tímom zo zahraničia, čo majú miliónové dotácie. Lepšie zaplatia ľudí, nakúpia si viac materiálu, softvéru, prístrojov, väčšie servery a chodia na všetky konferencie. To sa len talentom a tvrdou prácou vykompenzovať nedá. Na druhej strane, mám to tu rád a neviem si predstaviť, že by som odišiel. Tvrdo pracovať treba všade, lepšie nápady nedostanete len preto, že ste v Amerike.

Existuje nejaké jednoduché opatrenie, ktoré by ste spravili, aby sa situácia v slovenskej vede zlepšila?

Zmenil by som rozdeľovanie zdrojov, aby bolo viac férové. Mal by platiť princíp zásluhovosti.

Čiže cestou sú aj excelentné tímy?

S neznesiteľnou ľahkosťou tu nazývame kdečo excelentné, ale objektívne excelentné je máločo. Kľúčom je merateľná kvalita a zásluhovosť.

To by znamenalo, že ak niekto publikuje v Science, zaslúži si viac peňazí?

Áno, ale publikačná činnosť je iba jedno z viacerých kritérií. Sú aj iné. (pozeráme sa na stránku HighChem a Mistrík ukazuje dlhý zoznam publikácií, pozn. red.). Toto sú referencie našich produktov v karentovaných časopisoch. To nie je citácia, je to oveľa viac, lebo tí ľudia pri výskume naše produkty reálne používajú. U nás sú firmy, ktoré dostali milióny a v referenciách a zozname literatúry majú jednu veľkú nulu. Tadiaľto cesta k vede na svetovej úrovni určite nevedie, to demotivuje aj posledných mohykánov.

Čiže na Slovensku podporujeme nevýkonných vedcov s chabou vedeckou produkciou?

Samozrejme, že sa to deje.

Na Západe je to v menšej miere?

Ľudia sú rovnakí všade na svete, aj tam si známi prihrávajú projekty a vytvárajú záujmové klany. To vyplýva z podstaty človeka. Ale nie je to také extrémne. Je tam väčšia miera férovosti.

Nie je to aj tým, že Slovensko je také malé, všetci sa tu poznáme a na malom piesočku nechceme kamarátom ublížiť?

Klanový systém, ktorý si tu pestujeme, je problém. Nejde len o vedu, je to všade. Ruku na srdce: asi neexistuje na Slovensku veľa takých ľudí, ktorí by odmietli prosbu kamaráta o pomoc a láskavosť, a povedali mu: „Nie, to je proti mojím princípom.“ Spolupracujeme s veľkou firmou v USA. S top manažérmi sa dlho poznám, sme kamaráti, často sa bavíme o deťoch. Ale keď príde na vyjednávanie kontraktu, sme na nule. To, že sa poznáme, nie je takmer žiadna výhoda. Vyjednávame až na hranici únosnosti, a keď sa to skončí, sme zasa kamaráti.

Obráťme list. V roku 2009 ste dostali cenu Hlava roka, za čo ste boli ocenený?

Na rozdiel od Česka, kde ocenenie požíva veľkú vážnosť, u nás tá cena nejako zakapala. Mali sme projekt výskumu biomarkerov (látka používaná ako znak biologického stavu – pozn. red.) rakoviny prsníka. Vyvinuli sme metódu na zisťovanie chemickej štruktúry látky, aj keby sme ju nemali v databáze.

Píše pre nás Štefan Korec, onkológ, ktorý sa vrátil zo Spojených štátov na Slovensko…

Môžem vás prerušiť? Neuveríte, parkoval som pred bránou firmy, zastavil sa u mňa jeden pán a vraví: „Vy máte Teslu? To je dobré auto.“ Pýtam sa, odkiaľ ho pozná, hovorí mi, že je z Ameriky. Bol to tento charizmatický pán. Chvíľu sme sa rozprávali, ešte sa stretneme, svet je naozaj malý.

Lekár Korec nedávno pre Denník N napísal článok, že „rakovina už nie je rozsudok smrti“. Súhlasíte s ním?

Rozhodne.

Čo sa za ostatné roky zmenilo?

Na trh prišlo viacero nových liekov. Použili ste výraz „hrubá záplata“. Často sa to riešilo práve ňou. Dnes sa vedci snažia nájsť lieky, ktoré sú cielenejšie na daný typ rakoviny a majú menej vedľajších účinkov.

Je dôležité odhaliť rakovinu v ranom štádiu alebo ju vieme poraziť aj neskôr?

Je ťažké hodnotiť všetky prípady naraz, lebo existuje veľa typov rakoviny. Pri niektorých máte dobrú šancu na prežitie, aj keď sa diagnostikujú neskoro, pri iných máte mizivú šancu, ak ich odhalíte aj v ranom štádiu. Medzi tým existuje celý rad druhov rakoviny s rôznymi stupňami nebezpečnosti. Všeobecná zásada však je, že čím skôr na rakovinu prídete, tým lepšie. Aby sa nerozšírila do celého tela.

Spomenuli ste príhodu s Teslou. Prečo jazdíte na takomto aute? Je to pre vás symbol technológie či výraz ochrany prírody?

Na prvom mieste je to pre mňa výraz životného štýlu. Milujem inovácie a rád sa nimi obklopujem. Toto auto je zmena paradigmy, ako by to povedal filozof vedy Thomas Kuhn. To, čo dokázal Elon Musk, zakladateľ spoločnosti, je neskutočné. Veľmi mu držím palce.

Auto sa šoféruje samo?

Áno.

A vyskúšali ste to?

Jasné.

Aj v bežnej premávke?

Je to drahé auto, takže nie v meste, to sa bojím. Vyskúšal som to iba na diaľnici. Auto dokonca dokáže aj samo predbiehať, ale ešte som nenabral odvahu to zapnúť. Keď auto šoféruje samo, sleduje pruhy, spomaľuje a pridáva. Ako bežné auto, len je autonómne.

To auto je unikátne. Teším sa, že môžem byť súčasťou tejto vedecko-technologickej revolúcie. Keď sme sa bavili o počítačoch, spomínam si na scénu v jednom filme. To bol ďalší obrat v paradigme. Tento počítač (ukazuje na skriňu, na ktorej je počítač položený, pozn. red.) odštartoval počítačovú revolúciu. Ide o Altair 8800. Dlho som ho zháňal, bol za ním lekár Ed Roberts.

Vo filme Piráti zo Silicon Valley bola nádherná scéna, keď Paul Allen – držiac časopis s obrázkom Altairu 8800 – zobudil Billa Gatesa a povedal mu: „Bill, revolúcia sa začína bez nás.“ Stále si hovorím, že ja nechcem túto revolúciu prespať a chcem byť jej súčasťou. Tento svet nám poskytuje také úžasné možnosti. Rád sa obklopujem vecami, ktoré pohli svetom, spôsobili zmenu v paradigme. To auto a ten počítač takýmito zmenami boli.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Začínam byť zvedavý, aký dojazd má vaša Tesla.

To závisí od rýchlosti, či ste v meste alebo veľa stúpate do kopca. Aj tu platia zákony fyziky. Keď neustále pridávate a brzdíte, idete po kopcovitom teréne, potrebujete podstatne viac energie. Na diaľnici, keď idem 130 km/h, prejdem 300 kilometrov. Keď znížim rýchlosť na 80 km/h, prejdem 400 kilometrov.

Za ako dlho nabijete baterku?

Ak máte 220 voltov, trvá to 22 hodín. Doma mám 380 voltov, trvá mi to o niečo viac ako päť hodín. Keď idete na „supercharger“, ktorý je v Sielnici pri Banskej Bystrici, je to za menej ako hodinu.

Neobťažuje vás, že musíte robiť zastávky, ak by ste chceli ísť autom na dlhšie trasy?

To je slabina auta. Dlhé cesty sú oštara. Bol som raz v Salzburgu, musel som dobiť vo Viedni, v Salzburgu, naspäť v Linzi a s odretými ušami som došiel do Bratislavy. Na dlhé cesty je dobré mať druhé auto. Ak cestujete do sto či dvesto kilometrov – ja chodím často do Viedne za mamou a sestrou, do Banskej Bystrice za otcom alebo do Olomouca za švagrom –, je to ideálne a nie je žiaden problém.

Auto je úplne ticho, nie je to zvláštne?

Je také tiché, že EÚ prikázala výrobcom elektrických áut pridať umelý zvuk. Už niekoľkokrát sa mi v Bratislave stalo, že sa ľudia na priechode rozprávali a nepočuli ma. Neviem, ako im dať decentne najavo, že sa blížim. Trúbiť na nich nechcem. Ľudia sa, samozrejme, pri autách orientujú aj podľa zvuku. Musím počítať s tým, že so mnou na ceste nerátajú, lebo som taký tichý.

Čo ešte vám robí radosť?

Je to možno klišé, ale strašne ma baví objavovať. Od narodenia som to mal v sebe. Keď som bol malý chlapec, chcel som objaviť nový prvok. Úplne najviac ma baví prísť na nejakú zložitú vec. Záhadu mozgu možno nikdy nerozlúštime, ale aspoň ju trochu poodhalíme. Chceme vedieť, aké sú v mozgu chemické látky. To ma totálne fascinuje. Rád o tom rozprávam, čítam, rád na to myslím, rád o tom prednášam a všetko pre to robím. Ale totálne ponorenie sa do vedy má aj svoje negatíva, človek sa uzavrie do seba. Boli roky, keď som z domu poriadne nevychádzal. Manželka ma horko-ťažko vytiahla do mesta. Chápem však, že izolácia nie je pre mozog dobrá. Sociálna interakcia je pre zdravé fungovanie mozgu mimoriadne dôležitá.

Ako bude vyzerať medicína o niekoľko rokov, keď nebudeme mať len hrubé záplaty, ale lepšie nástroje?

Navždy bude platiť, že úspešnej liečbe predchádza kvalitná diagnostika. Detegovať sa bude choroba a jej progres. Liečba sa bude šiť na mieru individuálneho pacienta, volá sa to personalizovaná medicína. Preto dnes veľa liekov v chemoterapii zlyháva, lebo človek nie je citlivý na danú látku. Ako sa bude robiť diagnostika v budúcnosti? Vezmú vám kvapku krvi. Bude existovať celý panel biomarkerov. Spektrometre to zmerajú a počítače to vyhodnotia. Naraz sa vyšetrí dvetisíc chorôb. Existujú snahy, že by ľudia nosili „wearables“, zariadenia na tele na monitorovanie vášho stavu, napríklad hladiny cukru či cholesterolu. Ľudia budú mať možno senzory alebo hmotnostné spektrometre v tele. Prístroje budú vysielať signál do hodín a upozornia vás, že máte povedzme zvýšenú hladinu cukru.

Pri tomto snívaní treba mať na pamäti spoločnosť Theranos od Elizabeth Holmes. Na krku má jeden z najväčších škandálov v Sillicon Valley. V devätnástich rokoch založila Holmes menovaný startup. Vymysleli v ňom produkt, ktorý vám spraví vyšetrenie na dvesto chorôb z drobného množstva krvi, keď si pichnete do prsta. Holmes postupne vyzbierala na svoj projekt okolo 800 miliónov dolárov. Bola na titulnej strane asi všetkých významných časopisov v Amerike, v talk show vyhlasovala, ako ide zmeniť svet, a stretávala sa s tými najvýznamnejšími ľuďmi z biznisu a politiky. Titulovali ju Steve Jobs biochémie. Forbes ohodnotil jej firmu na 9 miliárd dolárov, bola top hviezdou.

Lenže postupne začali narastať pochybnosti. V roku 2015 prišiel denník Wall Street Journal s prvým článkom, kde zapochybovali, či jej produkt dokáže to, čo firma sľubuje. Denník si našiel pacientov, ktorí sa orientovali podľa chybných výsledkov. Test vám napríklad povedal, že ste v poriadku, ale nebola to pravda. Išlo o vážne ohrozenie zdravia. Bublina spľasla, spustila sa lavína vyšetrovaní. Dnes sa už otvorene hovorí o podvode.

Čiže oni ponúkali diagnostický test, o ktorom tvrdili, že funguje, ale v skutočnosti to tak nebolo?

Áno. Ona a jej firma dostala dvojročný zákaz vykonávať akékoľvek laboratórne testy. Pre spoločnosť to znamená asi koniec. Forbes nedávno ocenil Theranos nanovo, tentoraz na nulu. Medzitým ju jeden investor zažaloval za podvod. Prečo to všetko hovorím? Lebo pri snívaní o budúcnosti medicíny treba mať na pamäti, že ide o veľmi zložité veci. Holmes mala enormné zdroje a ani to jej nepomohlo, aby vyriešila problém, ktorý je veľmi komplikovaný.

Takú diagnostiku vieme robiť aj dnes, ale je to oveľa drahšie a nestačí na to kvapôčka krvi. Špičkové laboratóriá dokážu analyzovať celú plejádu látok. Trvá to aj tri týždne a stojí to 500 až 3-tisíc dolárov. Lenže Theranos predávalo niektoré testy iba za 2,90. To je nerealistické. Nevedeli to robiť tak, ako tvrdili: rýchlo, lacno a spoľahlivo. Nejaké výsledky poskytovali, ale neboli úplne správne. Hlavný vedec spoločnosti spáchal samovraždu. Ten tlak neuniesol. Hoci spoločnosť tvrdí, že ho k činu viedli iné dôvody.

Je to poučný príbeh. Treba byť jednoducho viac pokorný a opatrný vo vyhláseniach. Tlak byť slávny, úspešný a mať granty je taký silný, že aj u vedcov to oslabuje skromnosť a kritické myslenie. Vedec musí mať pokoru pred zložitosťou problému. Mnohé veci sú jednoducho nad naše sily. Aj my máme vedecké problémy, s ktorými sa roky boríme a krôčik po kroku ich riešime.

Mali ste ambíciu vstúpiť do vysokej politiky, boli ste zakladajúcim členom strany SaS v roku 2009, ale pomerne rýchlo ste z nej odišli. Prečo?

Poviem dôvody, prečo som do politiky vstúpil. Videl som, čo sa v spoločnosti deje, zažil som organizovaný zločin na vlastnej koži a pochopil som, že jednotlivec je v džungli bezprávia bezmocný. Ak chcete v spoločnosti niečo zmeniť, musíte do toho ísť v kolektíve, v tom je sila. Druhý dôvod bol spoločenský kontakt s ľuďmi, chýbal mi. Takto som mal príležitosť stretnúť sa so zaujímavými ľuďmi. A prečo som odišiel? Z viacerých dôvodov, okrem iného aj preto, že nie je možné robiť poriadne dve veci naraz. Trpela moja práca, ktorej som sa za žiadnu cenu nechcel vzdať, aj rodina.

Uvažujete nad opakovaným vstupom do politiky? Lebo zasa sa v spoločnosti dejú veci, ktoré nám nemôžu robiť celkom radosť.

To už je minulosť. Som rád, že som si to vyskúšal, rád na to spomínam, držím im palce, ale ako sa vraví, „nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky“. Nemôžete mať päť životných cieľov. Ja mám len dva a bol by som rád, keby sa mi splnili. Jednak aby z mojich dvoch synov niečo poriadne vyrástlo, a aby som si splnil svoje vedecké sny. Navyše politika si vyžaduje istý typ talentu. Budem k sebe úprimný, nemyslím si, že ho mám.

Rozhovory

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |