Pyramídy Egypt nepochovali, faraónom sa oplatili. Lekcia ekonómie zo staroveku

Autor je ekonóm, Prognostický ústav SAV

Egyptské pyramídy dráždia ľudskú fantáziu už 2700 rokov. Ľudskú pozornosť upútavajú najmä veľké a ťažké veci. Napríklad kamenné kvádre. Preto sa 99 percent diskusií o pyramídach prelieva do špekulácií o tom, ako ich Egypťania dokázali naukladať do kamennej hory. So stavbou pyramíd sa však spájajú aj zaujímavejšie otázky: z čoho ich Egypťania platili a čo to spravilo s ich spoločnosťou a ekonomikou?

Škandálne historky a realita

Z čias stavby pyramíd v Gíze (približne 2600 rokov pred naším letopočtom) sa nám žiadne záznamy o financovaní nedochovali. Vlastne jediné svedectvo podáva grécky historik Herodotos, ktorý navštívil Egypt niekedy okolo roku 450 pred naším letopočtom.

Herodotovi miestny egyptský sprievodca prečítal, že najväčšiu pyramídu (Chufuovu) stavalo spolu 400-tisíc ľudí, ktorí sa striedali v trojmesačných šichtách po 100-tisíc ľuďoch. A len na cibuľu a reďkovku sa minulo 1600 talentov (42 ton) striebra.

A pretože Chufuovi chýbali peniaze, poslal vlastnú dcéru zarábať do bordelu. Dcéra si vraj okrem honoráru od každého klienta vypýtala vápencový kváder. Z nazbieraných kvádrov si potom údajne postavila jednu zo satelitných pyramíd v Gize, vysokú 30 metrov.

Vynechajme teraz drobné detaily, že či si Herodotos naozaj po rokoch pamätal, čo mu sprievodca hovoril, a či si sprievodca nevymýšľal a/alebo vedel správne interpretovať text 2200 rokov starý. Herodotos bol grécky Všadebol a Vševed a my si ho dnes vážime ako otca histórie. Očividne však mal slabosť na rôzne pikantné historky a jeho tvrdenia treba brať s veľkou rezervou.

Kto teda pyramídy staval? Obíďme nudné špekulácie o mimozemšťanoch a kňazoch s nadprirodzenými schopnosťami. Herodotos tvrdil, že pyramídy stavali otroci. Jeho tvrdenia vďačne prevzali tvorcovia výpravných hollywoodskych filmov.

Dnes už vieme, že pyramídy stavali egyptskí robotníci – štátom slušne živení a platení zamestnanci. Popredný český archeológ Miroslav Verner sa domnieva, že na výstavbu Cheopsovej pyramídy stačilo desaťtisíc ľudí, ktorí pracovali len tri mesiace v roku (mimo obdobia poľnohospodárskych prác). Pyramídu takto postavili za 30 rokov.

Koľko robotníci zarobili? V starom Egypte sa žilo skromne. Domy sa stavali z hliny. Väčšinu majetku prostých ľudí tvoril pár jednoduchých odevov a sandálov, niekoľko hrncov a pletených košov. Väčšina spotrebiteľských výdavkov išla na jedlo.

Z obdobia Strednej ríše (500 rokov po stavbe Chufuovej pyramídy) máme správy, že základná mzda robotníka činila desať bochníkov chleba a dve tretiny až dva džbány piva na deň. Pivo malo menej alkoholu, ale viac kalórií ako dnes. Predák mohol dostávať až 50 bochníkov chleba na deň, ktoré potom vymenil za iný tovar. Priamo z čias Chufua máme správu o tom, že štát sa o stavebníkov pyramíd staral.

Egyptský archeológ Zahi Hawass našiel v Gíze hrobku stavebných robotníkov s nápisom, podľa ktorého sa denne pre potreby stavebníkov zarezalo 21 kráv a 23 oviec. Práca s kameňom bola veľmi namáhavá a robotníci potrebovali stravu bohatú na kalórie a bielkoviny.

Čo sa týka Chufuovej dcéry, objem každej satelitnej pyramídy bol podľa egyptológa Charlesa Rigana približne 22-tisíc metrov kubických. Aj keby každý klient dovliekol vápencový kváder veľký kubický meter a vážiaci 2,7 tony, slečna Chufuová by sa na svojej pyramídke poriadne nadrela. Skôr sa zdá, že lovec škandalóznych historiek Herodotos komusi naletel.

Mali na to Egypťania peniaze?

Koľko stáli pyramídy, to naozaj nevieme a nebudeme vedieť. Prvé mince sa však v Egypte objavili až v 6. storočí pred naším letopočtom, teda dve tisícročia po stavbe prvých pyramíd. Meď, striebro a zlato, samozrejme, starí Egypťania poznali, ale bežný človek sa s nimi stretol len zriedka.

Otázka o cene pyramíd ani nemá zmysel.   Celé egyptské hospodárstvo stálo na barterovej výmene, kde sa cena tovarov určovala priamo na mieste. Vieme však povedať, z čoho sa stavba pyramíd financovala. Ako každá verejná stavba, aj pyramídy sa stavali z prostriedkov, ktoré štát (faraón) vybral od svojho ľudu.

Na rozdiel od starého Ríma a Číny sa nám z Egypta nezachovali žiadne výsledky sčítania ľudu. Počet obyvateľov egyptológovia môžu odhadovať len nepriamo, napríklad na základe výmery poľnohospodárskej pôdy, počtu sídel či omnoho neskorších správ z rímskej doby.

Najčastejšie odhady sú jeden až dva milióny obyvateľov pre obdobie stavby pyramíd a tri až päť miliónov pre obdobie Ramzesa II. a rímskeho Egypta. V roku 1882 sa v Egypte obrábalo 25-tisíc kilometrov štvorcových pôdy a počet obyvateľov bol 6,7 milióna.

Z tohto pohľadu sa údaj o jednom až dvoch miliónoch poddaných faraóna Cheopsa zdá realistický. Ak na stavbe pyramíd pracovalo 10-tisíc mužov, potom išlo o dve až štyri percentá dospelej mužskej populácie, čo je veľké, ale nie nemožné číslo.

Daňové bremeno

Aké dane platili starí Egypťania? Ekonómia pod slovom daň rozumie určitý podiel z príjmu, ktorý jednotlivec alebo firma odvádza štátu. V tomto zmysle Egypťania dane nepoznali, lebo pojem osobného/firemného príjmu vznikol až v modernej dobe. Namiesto daní platili poplatky za užívanie pôdy alebo iného aktíva. Poplatky sa v starom Egypte vyberali v naturáliách a nútených prácach.

Základom egyptskej ekonomiky bolo poľnohospodárstvo. Hlavné príjmy egyptského štátu sa preto viazali na vlastníctvo pôdy a dobytka. Spoplatniť pôdu je omnoho jednoduchšie ako príjem, pretože pôda sa nedá skryť. Výška spoplatnenia závisela od výnosov, a tie zas od kvality pôdy. Pôda ležiaca bezprostredne pri Níle rodila asi 1,5 tony obilia z hektára. Pôda vo vzdialenejších oblastiach 0,7 tony. Bežná miera spoplatnenia bola 20 percent úrody, ale v niektorých obdobiach aj omnoho viac.

Na druhej strane, ak pravidelné nílske záplavy dosiahli len malú výšku, štát mohol poplatok znížiť. Osobitné poplatky v striebre a zlate platili guvernéri provincií, ktorí si ich zas spätne vybrali z územia, ktoré spravovali. Neplatenie poplatkov alebo vyhýbanie sa verejným prácam sa trestalo verejným palicovaním.

Hlavným zmyslom výberu poplatkov bola stabilizácia spoločnosti a zabezpečenie verejných služieb. Ako mnoho iných starých ríš aj staroveký Egypt mal takzvané redistribučné hospodárstvo. Dane vybraté v podobe vriec obilia sa ukladali do verejných sýpok. Stade sa prerozdeľovali šľachte, úradníkom, kňazom, vojakom a ľuďom zamestnaným na verejných stavbách. Ale v prípade neúrody aj prostým ľuďom.

Faraónske stavby?

V ekonomickom žargóne nájdeme pojem „faraónske stavby“. Odkazuje na nezmyselné a neobyčajne nákladné verejné projekty, ktoré ruinujú národnú ekonomiku. Vykričaným prípadom faraónskych stavieb mali byť práve pyramídy, ktoré vyčerpávali ekonomiku starého Egypta a pritom neslúžili žiadnemu produktívnemu účelu.

Moderná ekonómia sa dnes neuzatvára do seba ako kedysi. Akceptuje aj iné efekty, ako sú prvoplánové výnosy z investícií. Pyramídy boli bezpochyby najvýznamnejšími verejnými stavbami v Starej ríši. Ich primárnou úlohou bolo demonštrovať moc faraóna ako žijúceho boha a zabezpečiť mu nesmrteľnosť. Posilňovali pocit príslušnosti k národu, štátu a náboženskej obci. V tomto smere mali podobnú úlohu ako stredoveké katedrály. Nie náhodou dostávali robotníci zamestnaní na stavbe pyramíd osobitné privilégium: v prípade úmrtia mohli byť pochovaní v blízkosti pyramídy.

Okrem náboženských a spoločenských funkcií však mali pyramídy aj významné ekonomické efekty. Staveniská pyramíd sa pre starých Egypťanov bezpochyby stali univerzitami techniky, ekonómie a manažmentu. Každý riaditeľ podniku potvrdí, že riadiť desať ľudí nie je jednoduché. Riadenie desaťtisícov stavebníkov, plus ďalších tisícov obslužného personálu musela byť nesmierna výzva pre ekonomiku a spoločnosť, ktorá len nedávno vykročila z neolitu.

Šikovný robotník mohol byť časom povýšený na predáka, a tí naozaj talentovaní sa mohli veľa naučiť aj o matematike, geometrii, astronomickej orientácii stavieb, doprave nákladov a logistike. Mnohí z nich možno potom využili nadobudnuté skúsenosti na iných verejných stavbách v centre ríše i vo svojom rodisku.

Verejné stavby tak boli miestami, kde sa tvorili a šírili poznatky. A poznatky sú hlavným zdrojom ekonomického rastu. Okrem toho stavba pyramíd stimulovala domáci dopyt, ktorý je v takzvanej uzavretej ekonomike najväčšou zložkou hrubého domáceho produktu. Pyramídy nestavali otroci, ale platení zamestnanci, ktorí svoju mzdu (platenú v naturáliách) vymieňali na trhu za iné tovary a služby.

Výber a evidencia poplatkov, mobilizácia pracovných síl a ich odmeňovanie – to všetko kládlo obrovské nároky na logistiku. Vytvorila sa špecializovaná kasta pisárov a byrokratov.

Slovo byrokrat dnes chápeme ako nadávku, ale v starom Egypte boli pisári triedou, ktorá dokázala zabezpečiť fungovanie štátnej správy na veľkom území a počas dlhých stáročí. Hoci sa egyptské písmo zrodilo päť storočí pred Chufuom, prvé skutočné literárne texty poznáme až z čias stavby prvých pyramíd.

Vyčerpali pyramídy ekonomiku?

Nemohli však starí Egypťania venovať svoje prostriedky niečomu rozumnejšiemu, napríklad stavbe zavlažovacích kanálov alebo do zahraničného obchodu? A nespôsobili neproduktívne stavby obrovské zadlženie a finančný kolaps? Niečo podobné napríklad tvrdí aj Herodotos.

Prvú pyramídu si postavil faraón Džóser. Táto mimoriadna stavba krajinu nijako nevyčerpala. Naopak, jeden z jeho nasledovníkov, Sneferu (otec faraóna Chufua) si o 70 rokov neskôr postavil dokonca tri veľké pyramídy, ktorých celkový objem bol väčší ako objem pyramídy faraóna Chufua. Na faraóna Sneferu pritom Egypťania spomínali ako na dobrého a spravodlivého vládcu.

Bojovníkov proti deficitu a dlhu môžeme upokojiť: v starom Egypte neexistovalo nič také ako finančný trh. Faraóni financovali stavby z výnosu zo štátnych majetkov a z vybratých poplatkov. Nemali si kde požičať ani sa zadlžiť. Rozloha obrábanej pôdy však bola v Egypte daná prírodou a existujúcimi technológiami. Zahraničný obchod často splýval s vojenskými výpravami.

Napríklad do Núbie (Sudánu) podnikali Egypťania pravidelné ťaženia za zlatom a otrokmi. Klasický medzinárodný obchod sa realizoval len so Sýriou a Palestínou. Vzhľadom na ťažkosti s prepravou tovaru na veľké vzdialenosti sa obmedzoval na luxusný tovar.

Prečo si však faraóni od piatej dynastie stavali omnoho menšie a menej kvalitné pyramídy, ako bola tá Chufuova? Kým Chufu alebo Chafré boli absolútni vládcovia, na konci Starej ríše to už bolo inak. Čoraz viacej moci mali úradníci a provinční vládcovia. Tí si stavali vlastné, často veľmi luxusné hrobky.

Namiesto finančného úpadku išlo skôr o efekt decentralizácie moci a presun bohatstva z hlavného mesta do regiónov. Istú úlohu mohla hrať aj klimatická zmena, ktorá v 5. a 6. dynastii znížila výnosy z obrábaných polí. Skrátka, faraóni stavali len z toho, čo mali.

Vyplatila sa faraónom stavba pyramíd? Minimálne v prípade pyramíd v Gíze určite áno. Čo sa týka ich hlavnej funkcie – zabezpečiť faraónom nesmrteľnosť, tak určite áno. Kto z dnešných vládcov dokáže povedať, že si ho budú pamätať po 4600 rokoch?

A čo sa týka finančných efektov, príjmy z cestovného ruchu sú pre egyptské hospodárstvo kľúčové. A každý návštevník chce vidieť hlavne pyramídy. Chufu, Chafré a Menkauré minuli na stavbu svojich hrobiek pár miliónov bochníkov chleba a pár stotisíc kusov dobytka. Sotva sa im prisnilo, v akej miere sa tieto investície vrátia po štyroch a pol tisícročiach.