Denník N

Mal zúfalé detstvo, bol pankáč, pil, našiel Boha, dnes je náš europoslanec

Branislav Škripek. Foto – archív B. Š.
Branislav Škripek. Foto – archív B. Š.

Ako konzervatívec je proti zákazu umelého oplodnenia aj interrupcií, porno je preňho lož. Branislav Škripek.

BRANISLAV ŠKRIPEK sa narodil v roku 1970 v Piešťanoch, vyštudoval strojársku priemyslovku, neskôr teológiu, živil sa ako robotník, ošetrovateľ hendikepovaných detí a mládeže, potom ako prekladateľ z angličtiny, a zároveň pôsobil ako laický kazateľ. V roku 2012 sa stal poslancom parlamentu za OľaNO, od roku 2014 je poslancom Európskeho parlamentu. Ako prvý Slovák sa stal šéfom Európskeho kresťanského politického hnutia (ECPM). Je ženatý, otec troch synov, žije v Budmericiach.

Na to, že vás dnes niektorí označujú za katolibanca a fundamentalistu, máte zaujímavú minulosť pankáča, ateistu a anarchistu, ktorý fajčil a pil. Aké prostredie vás formovalo?

Vyrastal som v rodine bežných socialistických manželov. Mama bola zapálená komunistka, členka strany, ktorá tej ideológii úprimne verila, otec zase zarytý ateista, ktorý sa na režim hneval.

Pochádzam z rodiny presídlencov, takže v tom bola prítomná aj životná krivda, konkrétne maďarizácia. Manželstvo nakoniec stroskotalo a mňa aj súrodencov to veľmi negatívne zasiahlo. Mal som vtedy štrnásť rokov.

Z frustrácie a z dôvodu hľadania vlastnej identity som sa potom pohyboval v partiách pankáčov. Bolo to zaujímavé obdobie, ktoré, priznávam, mohlo skončiť aj veľmi zle.

V detstve ste nemali kamarátov. Prečo?

Bol som samotár. Vyplývalo to aj z toho, že sme ako slovenská rodina žili v Štúrove, kde prevládali Maďari. Dostať sa na okraj nebol problém, lebo otec bol zarytý Slovák a bariéry medzi oboma národmi fungovali.

Tým, že si rodičia nerozumeli ani doma, nevyrastal som práve v skvelej atmosfére, do ktorej by sa človek túžil vracať. Mal som zúfalé až osamelé detstvo. Netvrdím, že všetko bolo zlé, na to obdobie však spomínam naozaj nerád.

Dá sa povedať, že komunity pankáčov často tvorili smutné osudy ľudí, ktorí nemali práve najšťastnejšie detstvo?

Áno, osamelí ľudia také partie vyhľadávajú a prispôsobujú sa im. Mne partia poskytla oporu a prežívanie jej náklonnosti bolo príjemné. Že to sprevádzajú aj rôzne negatívne javy, je iná vec, koniec koncov, sám som ich zažil v plnej miere.

Mal som šťastie, že som nezabŕdol aj do tvrdých drog, lebo keď som videl nafetovaných známych, uvedomoval som si, že toto by som už fakt nechcel. Som rád, že som neskončil ako viacerí kamaráti, z ktorých sú dnes buď trosky, prípadne už ani nežijú.

Ako dnes vnímate Koňýka zo Zóny A, z ktorého xenofóbnych vyjadrení až mrazí?

Nepoznám všetky, ale jeho vyjadreniam nie som rád. Jeho názory sa posúvali. Niekedy sa vedel vyjadrovať veľmi sympaticky, inokedy, žiaľ, spieval skladby ako Cigánsky problém. V Koňýkovi však vidím aj pozitíva, je napríklad proti potratom.

Vaša pankáčska éra sa skončila na základnej vojenskej službe. Tvrdíte, že na „buzeráku“ ste zažili osvietenie a obrátili sa k Bohu. Kritika môže napadnúť, že ste tam museli mať skôr dobrý „matroš“.

Explicitne hovorím, že som žiadny „matroš“ nemal. Zažil som vojnu, ktorá bola tvrdá, socialistická a mimoriadne frustrujúca. S odstupom času v tom však vidím mnoho dobrého a dnes ľutujem, že povinná vojenská služba sa zrušila.

Prečo?

Pre mladého muža je to podstatný zlomový bod. Nastáva tam posun v jeho charaktere, pochopí nové životné hodnoty.

A tak zase, koľko poznáte ľudí, ktorých na vojne osvietilo?

Pozor, nehovorím o svojej skúsenosti, ale o tom, že tam reálne nastáva premena z chlapca na dozretejšieho mladého muža. Pochopí, čo je drina, dril, prečo mať poriadok, ale zažije aj množstvo nezmyslov. Veľa sa tam zamýšľa nad životom ako takým, čo je pozitívne.

Vráťme sa k vášmu zážitku.

Prišlo to nečakane. Pol roka pred civilom u mňa o druhej poobede nastal ohromujúci moment hlbokého vnútorného uvedomenia. Slovo osvietenie je asi dehonestujúce, rozhodne sa však za to, čo sa mi stalo, nehanbím.

Zrazu som vedel, čo je zmysel života. Náhle som pochopil, že Boh existuje, že je dobrý, že dobro cieli, že má zmysel ho tvoriť a meniť svet k lepšiemu. Ako presvedčený ateista som vtedy uznal, že existujú pojmy a rozmery, ktoré presahujú čas, priestor a naše vlastné racio.

Nechcem to spochybňovať, ale nemohlo ísť len o reakciu vašej psychiky na dlhoročnú frustráciu a bolesť?

Sám som nad tým uvažoval, ale nesúhlasím. Do civilu mi chýbalo len pol roka, žiadnu frustráciu ani buzeráciu na vojne som už neprežíval, dokonca som bol pisárom veliteľa a čas trávil celkom pohodovo.

Podotýkam, že som tam s nikým nemal žiadne náboženské rozhovory, jednoducho to prišlo a premazalo celé moje nahliadanie na svet.

Prečo takú šancu od Boha dostane len niekto? Milióny ďalších ľudí majú smolu?

Je to otázka, ktorú som si kládol tisíckrát. Neskôr som stretol viacerých ľudí, ktorí mali podobný zážitok. Ako kresťan môžem povedať len to, že cesty Božie sú nevyspytateľné.

Túto barličku kresťania používajú vždy, keď niečo nevedia vysvetliť. Dá sa to však vnímať aj inak – vám Boh cestu k sebe uľahčil, iným ju nikdy neukázal. Pritom je vraj spravodlivý.

Je spravodlivý, len jeho spravodlivosť prevyšuje naše pochopenie. Boh je osoba, ktorá je schopná s nami komunikovať, len iná ako my. My sme odraz jeho podstaty. Neskúmam, prečo je to takto, rozhodol som sa však urobiť čo najviac pre to, aby Božie požehnanie prijali aj druhí.

Vaším cieľom je obrátenie všetkých?

Nie, lebo rešpektujem slobodu druhých. A rešpektuje ju aj Boh. Ak ho niekto nechce prijať, mňa to nevytáča. Stačí mi, ak som pre druhých zdrojom dobra, požehnania, rozvoja a kvality.

Ak niekto nemal zážitok ako vy a nenarazil ani na zdatného evanjelizátora, nie je preňho ospravedlnením, že nenašiel cestu k Bohu?

Každý má svoj čas. Neprekáža mi, ak ktokoľvek odmieta podobné svedectvá. Poznám však veľa príbehov nezvyčajných zvratov aj ľudí, ktorí strašne potrebovali odporovať myšlienkam o nadprirodzenosti, a predsa raz prišiel moment, keď s pokorou povedali, že všetko je inak a treba byť menej sebastredný.

Branislav Škripek. Foto - TASR
Branislav Škripek. Foto – TASR

Pracovali ste ako robotník na buldozéri, zrazu ste šli pomáhať hendikepovaným v ústave na Mokrohájskej ulici v Bratislave. Bola za tým len viera?

Obrátenie, nič iné. A pretrvávajúca motivácia konať dobro iným, napriek vlastnej chudobe a výsmechu iných. V robotníckej ubytovni a partii chlapov, ktorí po robote len slopali, ma to už nebavilo, celé to bolo otupné.

Hľadal som, kam sa posunúť, a našiel som. Boh mi do cesty prihral človeka, ktorý povedal, že potrebujú ošetrovateľa na Mokrohájskej, a že sa za to už nejaký čas modlia. Ohromne ma to chytilo, zrazu som sa ocitol v blaženom prostredí, kde som bol šťastný.

Mali ste 22 rokov, keď ste sa tam zoznámili s ťažko postihnutým chlapcom Marcelom, ktorého opustili rodičia. Nevedel jesť, prehĺtať, trpel hydrocefalom, nemal vyvinuté kĺby, k tomu rázštep chrbtice, inkontinencia a invalidný vozík…  Adoptovali ste si ho. Nechce sa mi veriť, že za tým bola len silná viera.

Budem hovoriť o Božom slove. Spolu s obrátením som totiž objavil, že Boh sa človeku prihovára nielen vnútorne, ale aj písaným slovom, teda Bibliou. Boh na nás jednoducho niekedy prehovorí takým spôsobom, až sa vám pasáž, verš alebo myšlienka z Biblie stane silným motívom pre ďalšie konanie.

Konkrétne?

Dlho som sa zamýšľal, čo je pravá nábožnosť. V jedno ráno som si v Biblii prečítal, že pravá nábožnosť je staranie sa o siroty a vdovy. Ostal som ohromený, lebo zrazu som dostal odpoveď.

Pochopil som, že tou sirotou je konkrétny chlapček na mojom oddelení, ktorého nik nechce, ktorý je pre svet priam odpad. Bol to priamy Boží dotyk, ktorý mi ukázal, čo mám urobiť.

Čo vám to dalo?

Prežil som čosi nádherné už len tým, že ten chlapec vstúpil do môjho života. Nemusel som na ten dotyk Boha reflektovať, on by ma do toho určite nenútil, prišiel by som však o mnohé zvláštne požehnania. Marcel nakoniec u nás prežil sedemnásť rokov nádherného života.

Žiaľ, skončilo sa to smutne. Deň po tom, čo ste sa nasťahovali do vlastného domu, prišiel o zrak a rok nato pred vašimi očami zomrel. Neprišla silná beznádej?

Bol to strašný moment. Deň po nasťahovaní sa do nového domu, do novej vlastnej izby, ktorú nikdy predtým nemal, kde som mu nakúpil nové veci, lebo po nich túžil, zrazu oslepol.

Vtedy som však už bol v bode, že smrť ani utrpenie som nevnímal ako svojho nepriateľa. Ak nepochopíme, že utrpenie má hodnotu, že smrť môže byť nielen úhlavný nepriateľ, ale aj nedobrovoľný kamarát, že najťažšie veci na svete môžu byť zdrojom požehnania, nikdy sa nedostaneme ďalej.

Nie je to len prirodzené racionalizovanie si situácie? To, že zomrel, však preňho bolo vyslobodením?

Jeho telo bolo veľmi poškodené, mal aj obrovské problémy s mozgom, my sme však pri ňom prežili šťastie, a aj on prežil jeden nádherný život. V Biblii sa píše, že Boh vkladá siroty do rodín, a Marcela k nám naozaj vložil, čiže mu našiel rodičov, súrodencov aj starých rodičov.

V tom istom žalme sa píše aj to, aké požehnanie za to Boh dáva. My sme síce nakoniec stratili skvelého syna, ale získali mnohé iné veci. Nie je teda treba niečo si racionalizovať, stačí hľadať Božiu odpoveď. Jednoducho som prijal, že aj z toho najhoršieho zla môže vzísť niečo dobré.

Mnohí postihnuté deti jednoducho odložia, nevidia v nich dar ako mnohí iní. Kde tam hľadať pozitíva?

Nie sú to ľahko opísateľné veci. Naučí vás to trebárs, že máte byť silnejším ohnivkom pre tých slabých. Vtedy objavíte kreatívnu moc znásobovania dobra. Rozhodne ma preto nepohoršovalo Marcelovo postihnutie.

Skôr ma zarmucovalo jeho životné utrpenie, napríklad to, ako škaredo sa k nemu zachovali jeho rodičia. Nám to však dalo rozmery života, ktoré by sme inak nezažili.

Nakoniec sa vám napriek problémom podarilo mať aj dve vlastné deti. Ak by sa to nestalo, šli by ste aj do umelého oplodnenia?

Nie. Nemyslím si, že všetok ľudský pokrok zodpovedá tomu, čo je správne. Mnohé výsledky vedy síce sú možnosťami, nie sú však morálne a etické. Stvorenie a tvorenie má svoje zásady, treba rešpektovať prirodzenosť a dôstojnosť. To, že si dokážeme vyrobiť ľudí, neznamená, že to aj robiť máme.

V čom je morálne pochybné, že ak pár nedokáže otehotnieť, lekári spoja mužovu spermiu so ženiným vajíčkom? Nepýtam sa teraz na anonymných darcov spermií ani na vopred vyžiadané pohlavie či farbu očí.

Ide o skúmavkové deti, teda také, ktoré príroda vytvoriť nechcela. Navyše pri danom procese vznikajú aj ďalšie deti. Nikdy nevznikne len jedno embryo, ktoré skončí v maternici.

Táto naša ľudská neetika je o tom, že si vyberáme najlepšie kusy a ostatné zahodíme, lebo ich už nepotrebujeme. A keď zistíme, že ani tento kus embrya nie je funkčný, zahodíme aj ten. Bavíme sa pritom o ľudských bytostiach.

Podľa mňa však má o tom spontánne rozhodovať výhradne príroda a ľudia by pred jej rôznymi nedostatkami mali byť pokorní. Miesto toho sa však chceme stať Bohmi a samotný pokrok nám dáva pocit, že si to môžeme dovoliť.

Čiže ak pár nemôže mať deti, má sa s tým zmieriť?

Treba mať rešpekt k tomu, čo sa dá a čo nedá.

Skúste nehovoriť ako politik, lebo toto znie alibisticky. Áno, či nie?

Právo na dieťa neexistuje, lebo dieťa nie je vec. Nejde teda o ľudské právo.

Deti narodené umelým oplodnením hádam neoznačíme za veci.

To nie, ale dostali sme ich do roviny, že my rozhodneme, kedy sú, aké sú, a kedy nebudú, lebo ich nechceme. Začíname vládnuť nad životom spôsobom, ktorý nám neprináleží. Veda, žiaľ, nebude robiť len eticky správne veci.

Existuje množstvo štúdií, že puto medzi dieťaťom, ktoré bolo počaté prirodzene, a jeho rodičmi je iné, silnejšie, a že treba zachovať prirodzenosť celého procesu.

Sú aj štúdie, ktoré nespochybňujú puto medzi rodičmi a deťmi zo skúmavky.

Je to možné, ale to sme my, ľudská rodina, na všetko sú rôzne názory.

Ak by platilo, čo hovoríte, vylúčili by ste aj existenciu skutočného puta medzi rodičmi a adoptívnymi deťmi. A to nepochybne existuje.

Lenže tam si adoptujeme opustené dieťa, aby sme mu poskytli rodičovskú lásku. Pri umelom oplodnení deti vyrábame a tie nevyhovujúce zahodíme.

Záujem rodičov je tam ten istý – chcú svojmu dieťaťu poskytnúť rodičovskú lásku.

Áno, ale ostatné embryá sa zahadzujú ako odpad, pre mnohých je to len tkanivo. Nemôžeme sa rozhodnúť tak, že jedno embryo pre nás bude bytosť a ostatné tkanivo. Táto selekcia odporuje Božiemu princípu.

Čo teda poradíte ľuďom, ktorí nemôžu mať deti a nechcú sa pustiť do adopcie?

Rodičia, ktorí nemôžu mať deti, sa môžu stať užitočnými ľuďmi v rôznych iných smeroch. Mať dieťa nie je najvyššou métou na svete.

O tom však rozhodujú samotné páry, nie konzervatívci. Páry najlepšie vedia, akým spôsobom chcú byť užitočné, lebo len ony vedia, akú túžbu cítia a čo je pre ne cesta. Prečo by im mal do toho niekto hovoriť?

Správne ste povedali, že rodičia si rozhodnú, či chcú byť toho pánmi. Ja tvrdím, že pánom je Boh. A že kto ho chce rešpektovať, nemôže sa stať pánom tvorstva. Pokora pred Bohom je aj o tom, že ak vám dieťa nedáva, treba to akceptovať. Nemôžeme robiť všetko.

Kým pre vás je embryo ľudskou bytosťou, pre iného ním byť nemusí. Žijú tu aj ateisti, agnostici a ďalší. Niekto mal rakovinu, po liečbe nemôže splodiť dieťa, túži mu však poskytnúť lásku, lebo v tom vidí naplnenie života. Čo niekoho oprávňuje starať sa mu do života a vyčítať mu, že koná neeticky, že na to nemá právo, že chce byť nad Bohom, že deti považuje za tkanivo a podobne? Je to urážlivé.

Delíme sa na skupiny ľudí s rôznymi pohľadmi, práve preto by o tom mala existovať otvorená diskusia. Či už bude môj názor väčšinový, alebo menšinový, ukáže vývoj spoločnosti.

Chcem rešpektovať prirodzený poriadok vecí. Vy hovoríte, že sa mýlim, otvárame teda niekoľko rovín tejto témy. Lenže diskusia o nej v spoločnosti sa splošťuje do všeobecných vyhlásení jednej či druhej strany a výsledkom nie je hľadanie riešenia, ale šermovanie vlastnými postojmi, ktoré vedie len ku kategorickým vyhláseniam a nakoniec k nepriateľstvu.

Ak by prišla legislatívna iniciatíva, ktorá by zakazovala umelé oplodnenie, súhlasili by ste?

Viedol by som o tom so svojimi kolegami diskusiu, lebo neprijímam fanatické kresťanské názory, že niečo treba zakázať a hotovo. Inými slovami, za niečo také by som nehlasoval.

Práve tento postoj vás odlišuje od mnohých iných konzervatívcov. Ste totiž proti umelému oplodneniu aj interrupciám, nehlasovali by ste však za ich zákaz.

Áno, lebo som skôr za osvetu, aby tie veci vymizli prirodzene. Učenie Krista nemožno šíriť mečom ani príkazom, on to tak nerobil ani to nikomu neschválil. Jednoducho nemôžeme niekoho do niečoho nútiť.

Čiže keď Kuffa, Mikloško a Kvasnička prišli s návrhom trestania žien a lekárov väzením za interrupcie či umelé oplodnenie, chytali ste sa za hlavu?

To, čo urobili, bol omyl ako prasa, úplne zlé. Zákaz interrupcií by priniesol nielen potratovú turistiku, ale zrejme by sa výkonu potratov venovali aj rôzne babice a ženy by pri tom pozabíjali.

Za tento postoj vás nemajú radi ani niektorí vlastní.

Nesúhlasím, ide len o zopár hlasov, ktoré hlasno kričia. S väčšinou kresťanských kolegov som hovoril a v podstate mi vyjadrili poďakovanie, že som sa odvážil túto tému otvoriť.

Tvrdé jadro ultras tu totiž plieska bičom a vyhlasuje, koho všetkého by za aborty pozatváralo. Je to však zlá cesta a, žiaľ, nie každý konzervatívec má odvahu povedať to nahlas.

Nie som ochotný prekrúcať si svedomie a prispôsobovať sa agresívnemu jadru, ktoré si namýšľa, že má pravdu. Explicitne som proti potratom, zabíjanie detí považujem za zločin a svojvôľu ľudí, vnucovanie môjho kresťanského názoru ľuďom, ktorí tak činia, by však bol môj nekresťanský omyl.

Čo je to za nezmysel zatvárať do väzenia ženu, ktorá bola na potrate? Veď je to až patriarchálne. A čo muž, ktorý ráčil tú ženu oplodniť? Jeho zatvoriť netreba? Kde sa tu vôbec vzalo myslenie, že potrestáme ženu? Koľko ich zatvoríme? A čo s deťmi, ktoré už majú? Dáme ich do detských domovov, alebo ich budú ochotne vychovávať tí muži?

Nie je však váš postoj nekonzistentný? Potraty predsa vnímate ako vraždu. Nemá za vraždu nasledovať, hoc aj symbolický, trest?

Prečo by mal byť práve tento spôsob ako jediný správny? Svet nie je čiernobiely. Prolife jadro mi predsa nemôže nastavovať rámec myslenia, v ktorom sa musím v politike pohybovať, a keď s ním nesúhlasím, tak už nie som ich človek. Ďakujem, ale ja takých voličov nepotrebujem.

Som predsa evanjelizátor, nie šíriteľ moci. A som presvedčený, že cez evanjelium a Ježiša Krista sme schopní získať srdcia aj mysle ľudí.

Žijeme v sekulárnom štáte. Je ospravedlniteľné, ak chce cirkev alebo konzervatívni politici presadiť veci, ktoré ostatní odmietajú? Pravidelne sa tu totiž objavuje snaha zakázať interrupcie, hoci veriace ženy na ne nik chodiť nenúti.

Nemôžem ľuďom zákazom vnútiť, aby nechodili na potraty, v demokracii však môžem propagovať, že je to zlé. Preto mala byť dotiahnutá Vatikánska zmluva, ktorá vyžadovala, aby sme v legislatíve mali výhradu vo svedomí. To by mi k spokojnosti stačilo.

Lekári, ktorí by nechceli vykonávať potraty, by na to mali právo, a nik by ich nemohol označovať za zlých. V spoločnosti by sa tak vytvorili možnosti pre tých, ktorí také veci chcú, ale aj pre tých, ktorí ich odmietajú. Jednoducho by sme mali nemocnice, kde sa potraty realizujú, a také, kde tá možnosť nie je. Žiaľ, výhrada vo svedomí v zákone sa nedotiahla. Je to čierna skrinka, ktorú sa každý bojí otvoriť.

Branislav Škripek. Foto - archív B. Š.
Branislav Škripek. Foto – archív B. Š.

Hovoríte, že zákazy nie sú cestou. Sám ste však svojho času prišli so zákazom nahoty v médiách.

Presadzoval som etický rozmer veci a moje vystúpenia boli polemikou k tomu, aké zlé veci prináša dehonestácia ľudského tela, poškodzovanie intimity a podobne. Porno je snáď to najhoršie, čo sa na Západe deje, dokonca už aj tamojší ľudia poukazujú na to, že je to najhoršia spoločenská pliaga, akú tam kedy mali.

Porno sa začína zlým pochopením toho, čo je ľudské telo, akú má cenu, že ho treba chrániť. Žiaľ, moje slová sa prekrútili na zakazovanie.

Vtedy ste hovorili o nahote v médiách, nie o porne. Porno je čosi iné.

Nahotou to však začína. Vystavovanie ľudského tela dehonestujúcim spôsobom vedie k deformovaniu etiky, ľudských vzťahov aj hodnôt.

Kde je hranica toho, že už ide o dehonestáciu tela? Nahota je bežná aj v umení.

Takúto debatu my dvaja nepotrebujeme, lebo umelecké stvárnenie nahoty si každé ráno neotvárate v Novom čase. Navyše, pri umení nie je stvárnenie nahoty vulgárne.

Nahota sa stala tovarom a uniklo nám, ako veľmi to narúša formovanie vzťahov a hodnôt u mladých ľudí, v ich schopnostiach mať trvalé vzťahy a podobne. Výsledkom je pretváranie hodnôt celej spoločnosti.

Mnohí liberáli mi argumentovali prípadom Larryho Flynta, ktorý si v USA súdnou cestou presadil publikovanie porna. Zabudli však dodať, že súd určil, že tak môže robiť len v špecializovaných časopisoch, ktoré sa predávajú na špecializovaných miestach, nie sú teda štandardne prístupné verejnosti. Tak sa to aj v Amerike dodržiava. Lenže u nás je to džungľa.

Ako by sa zmenili novinové stánky, keby prešiel váš návrh?

Tak, že by nesmeli mať vo výkladoch vystavenú nahotu, pornočasopisy by sa mohli predávať len na špecializovaných miestach a na titulkách časopisov by nesmeli byť žiadne nahé telá. Rovnako by nesmela byť nahota ukazovaná na bilbordoch.

Liberálna časť spoločnosti predsa nemôže tvrdiť, že má právo na všetko a nik ju nesmie v mene osobnej slobody obmedzovať. Naopak, v záujme ochrany dôstojnosti ľudského tela je to doslova žiaduce.

Novinové stánky ani bilbordy dnes predsa nie sú kanálom, cez ktorý sa ľudia dostávajú k erotike a pornu. A internet obmedziť nedokážete. Neprišiel potom váš nápad po funuse? Navyše, vulgárna a nedôstojná fotografia nemusí zobrazovať práve nahé telo, môže ísť aj o sporo oblečenú ženu, ktorá trebárs kľačí na štyroch a špúli pery.

Súhlasím, to je však už o myslení a konaní ľudí, ktorí majú tie hodnoty posunuté. Skúsme si tie situácie preniesť do praxe – miesto plagátu na trolejbusovej zastávke, kde je zobrazená žena vo vykrojených nohavičkách, postavme na tú zastávku skutočnú ženu. Čo sa stane? Príde polícia a vezme ju preč. Na plagáte však už neprekáža…?

Pýtal som sa, či má zákaz zmysel v čase internetu.

Internet je ďalší fenomén, nezamieňajme to však. Hovorím o životnom prostredí, teda o bilbordoch a časopisoch. Prečo, keď sedím s dieťaťom u zubára, majú byť na stole pohodené sprosté časopisy?

Prečo to tak má byť, keď chcem svojho potomka viesť k skutočným hodnotám a správnym názorom na telo a vzťahy? Dnes pritom máte nahé ženy aj v niektorých denníkoch, dokonca v Športe. Čo je to za anarchodemokraciu? V USA by to neprešlo.

Čo ten internet?

Práve ja budem v europarlamente tieňovým spravodajcom rezolúcie o detskej pornografii a toho, ako jej zabrániť. Na Západe sa pritom veľa premýšľa o tom, ako obmedziť porno na internete.

O detskej pornografii sa vôbec nebavme, tam nie je o čom, nik príčetný sa jej nezastane.

Ospravedlňujem sa, použil som zlý pojem, mal som na mysli dostupnosť porna deťom na internete. Treba to riešiť nielen legislatívne, ale aj dohodami so spoločnosťami, ktoré také stránky prevádzkujú. Dnes už sa vie, že porno prináša deštrukciu spoločnosti, a my si ju jednoducho neželáme. Na Západe nenájdete rozhľadených intelektuálov, ktorí by povedali, že tú tému treba ignorovať.

Čo hovoríte na argument niektorých zástancov porna, že môže pomôcť ľuďom so sklonmi k sexuálnemu násiliu vyventilovať sa doma? Inými slovami, je lepšie, ak si úchyl pozrie porno na počítači, ako by mal niekoho vonku znásilniť. Porno tiež môže byť riešením pre ľudí bez partnerov či pre telesne hendikepovaných, ktorí majú vážne problémy nájsť si vzťah. V Česku už fungujú ich asistentky, bežné to však nie je.

Nemôžeme to paušalizovať, lebo porno samo osebe je holá lož. Pornom podnecujeme temné stránky, úchylky a vybičovanie sa do rozmerov, ktoré sú nepravdivé. S telom, nahotou a so sexualitou nakladáme, akoby šlo o neobmedzený potenciál človeka, ktorý si môže robiť, čo len chce a koľko len chce. Nie je to však pravda.

Samotná sexuálna sila je najcitlivejšou oblasťou života človeka. A ak má niekto nezvládnuteľné problémy, jednoznačne potrebuje psychológa. Nezabúdajme, že príčinou neschopnosti vytvárania pekných a normálnych vzťahov môže byť samotná pornografia. Na Západe sa otvorene priznáva, že to deštruuje ľudské vzťahy.

Poznám prípad človeka, ktorý sa chodí ventilovať do verejných domov v zahraničí, kde zneužíva mladistvé prostitútky, pričom tam realizuje svoje najtajnejšie a najnechutnejšie chúťky, dobre že ich nezabije. Aj toto je dôsledok.

Existencia zvrhlých chúťok nesúvisí s existenciou porna, ten človek by to robil aj bez neho. Primárny problém je existencia bordelov s mladistvými prostitútkami.

Je však rozdiel, či potencujeme temnejšie stránky človeka, alebo sa s nimi pracuje. A ak ani spoločenské myslenie nikoho nenúti pracovať na sebe v tejto oblasti, je to veľmi zlé.

Hovoríte, že nechcete šíriť veci mečom, nemali by ste byť teda ani za komplexný zákaz porna ako takého. Alebo?

Ide o takú deštruktívnu vec, ktorá nesmie byť podporovaná, ale čo najviac obmedzovaná.

Obmedzovaná alebo zakázaná?

Musel by som nad tým dlhšie rozmýšľať, nemám na to jasnú odpoveď.

Vyštudovali ste teológiu, kňazom ste sa však nestali. Nebolo za tým aj to, že ste si nechceli odmietnuť isté pôžitky?

O telesné pôžitky mi rozhodne nešlo, v tom čase som ani nemal dievča, môj pôvodný vzťah sa rozpadol.

Nemal som na mysli tie. Celibát a samota oberajú aj o iné veci.

Už vtedy som žil veľmi disciplinovaným životom. Dnes som manžel a hoci by som mohol, rozhodne nepijem toľko alkoholu, koľko by sa mi páčilo, lebo viem, že to má svoje hranice a následky. Rovnako je to aj s cigaretami.

Disciplína v živote je totiž kresťanskou cnosťou. To však nerozhodlo. Zisťoval som, akým spôsobom chcem uplatniť evanjelium. Pestrosť a potreby doby sú rôzne, pričom Boh má pre každého z nás osobnú cestu. Dôležité je rozoznať,  nájsť a nastúpiť tú najefektívnejšiu pre svoj život.

Keby som nastúpil do seminára, nebolo by to ono. Trápil by som sa ja aj moje okolie. Moje pochopenie šírenia evanjelia sa neprekrývalo explicitne a len so službou kňaza. Najhoršie, čo môže pre veriacich aj neveriacich byť, sú pritom všetci tí zlyhaní kňazi, ktorí prinášajú pohoršenie a hnev. Pre mňa to nebola cesta.

Je celibát kňazov správna vec?

Súhlasím s ním, ide o vzácny dar. Platí to však len vtedy, ak je prijatý, napĺňaný a bojuje sa oň. Nedá sa v ňom byť úspešný, ak s ním nie ste vnútorne stotožnený. Celibát vyjadruje úplné zameranie sa na Boha a odopretie si toho, po čom človek túži, ale s jediným cieľom – primknúť sa k Bohu ešte tesnejšie.

To by znamenalo, že bez odopretia si istých vecí nie je možné dostatočne sa primknúť k Bohu. Navyše, ako možno vzácnym darom nazývať to, čo popiera ľudskú prirodzenosť? Láska je predsa najprirodzenejšia potreba na svete.

Je to o zasvätení sa.

Tesne sa primknúť k Bohu dokážu aj ženatí. Súhlasíte?

Áno.

Na čo je to potom dobré?

Sám som nad tým veľa uvažoval. Musím povedať, že keby som nemal svoju rodinu a nemusel sa jej venovať, pričom to robím veľmi rád, Bohu a pomoci iným ľuďom by som sa mohol venovať ešte viac. Život v celibáte to umožňuje.

To by znamenalo, že ženatí evanjelickí farári sa nedokážu venovať iným a Bohu tak ako katolícki.

Ja to vnímam tak, že čas, ktorý venujem rodine, by som v celibáte mohol venovať širšej, Božej rodine. Vidím v tom veľké plusy, mrzia ma len tie zlyhania. Preto je treba opatrnejšie posudzovať, kto do celibátu vstupuje.

Ide o obetu a mnohí hrdinovia z kresťanských dejín dokazujú, že toto ich rozhodnutie bolo obrovským obohatením pre svet.

Neochudobňuje sa rímskokatolícka cirkev týmto kritériom o mnoho kvalitných a schopných ľudí, ktorých odrádza práve celibát? Prečo by krásu viery nemohli ukazovať kňazi s rodinami?

Tento problém vzniká pri šablónovitom myslení o tom, čo je správne. Schopnosť evanjelizovať sa nemusí vyjadrovať len kňazstvom, to len u nás si namýšľame, že to je jediná správna cesta.

Naša cirkev akoby ignorovala laický apoštolát. Práve na Západe som však videl, že cirkev je iná vo svojich prejavoch aj schopnostiach priniesť evanjelium medzi ľudí.

Poviem príklad, o ktorom si myslím, že by ho naši biskupi nedokázali akceptovať – ak chcete byť kňazom u nás, musíte nastúpiť do seminára. Jeden anglický rímskokatolícky kňaz si však uvedomil, že mladí ľudia sa nechcú odovzdať Bohu radikálnym spôsobom ako v časoch jeho mladosti, lebo je iná doba, a tak urobil skvelú vec.

Konkrétne?

Povedal, nech mladí prídu k nemu na faru, žijú v jeho komunite, a po troch rokoch nech sa rozhodnú, či chcú byť kňazmi aj oni. Nevídane mu narástlo množstvo záujemcov, lebo mnohí to pochopili ako šancu. Výsledkom je vyšší záujem o poslanie kňaza.

Keď to videl biskup, rozhodol sa, že mladých nebude povolávať do centrálneho seminára, ale že začne posielať formátorov priamo na faru. Inými slovami, seminár vznikol priamo na nej.

Boli aj takí, ktorých kňazstvo nezlákalo?

Samozrejme, nie všetci sa na to dali, mnohí sa oženili, ďalej však ostali fungovať s komunitou a šíria evanjelium. Je to mimoriadne úspešný projekt.

Najskôr sa však musel nájsť osvietený biskup, ktorý bol ochotný posielať tam profesorov, vydávať certifikáty a vytvoriť seminár tam, kde je potrebný. U nás by to biskupi zamietli a trvali by na tom, aby záujemcovia nastúpili do seminára v Bratislave.

U nás by takého pokrokového kňaza najskôr preložili do zapadnutej dedinky.

Tak. Ja to však našim biskupom nevyčítam, lebo musíme akceptovať ich rozhodnutia. Možno sa raz sami rozhodnú nasledovať dobré príklady zo zahraničia.

Branislav Škripek. Foto - archív B. Š.
Branislav Škripek. Foto – archív B. Š.

Vyštudovali ste teológiu, kňazom ste sa nestali, pôsobíte však ako laický kazateľ. Čo by ste povedali matke, ktorej zomrie malé dieťa na onkologické ochorenie? Ako má v tej bolesti hľadať Boha?

To, čo hovoríte, je mi blízke, moja manželka je onkologická lekárka. S takýmito ľuďmi sa stretáva a takéto príbehy mi rozpráva. Mne samému pred očami zomrel adoptovaný syn, a napriek tomu som nepotreboval spochybňovať Boha.

Ak sa však pýtate, čo povedať takému človeku, moja odpoveď znie, že vtedy môžete len ticho pri ňom stáť, byť mu oporou a zniesť všetky možné nadávky, výčitky aj údery. Maximom teda je, že prejavíte lásku a za takých ľudí sa modlíte.

Musím však dodať aj to, že mnohí ľudia objavia Božiu existenciu práve v tých ťažkých chvíľach. Jednoducho porozumejú, že tragédia, ktorú prežili, je len ľudský rozmer, pričom existujú aj iné, hlbšie rozmery života.

Práve k tomu som mieril – niekto musí na objavenie Boha prežiť krutú bolesť, teda zaplatiť vysokú daň, iný ho dostane na tácke na „buzeráku“.

Lenže my Bohu nemôžeme vnútiť našu spravodlivosť. Ľudský život je dlhý a až v sedemdesiatke neraz pochopíme, že nie je pravda to, čo sme tvrdili štyridsať rokov. Boh nám dáva slobodu, a aj preto sa na Zemi deje mnoho zlých vecí. On do našej osobnej slobody nezasahuje, nerežíruje ju.

Jedna vec je, že sa slobodne rozhodnem byť zlým človekom a kradnúť či vraždiť, iná to, že zomierajú malé nevinné deti, ktoré sa v živote nestihli nijako prejaviť. Tam argument o ich slobodnej vôli neplatí.

Boh nás učí. A práve preto, že si uvedomujem, že tí druhí mali menšie možnosti a schopnosti, musím chrániť ich práva – práva slabších, nenarodených, zomierajúcich, utláčaných a podobne. Boh mi to dal, aby som na Zem prinášal dobro.

Neviem pochopiť, ako je možné, že muž opustí ženu s deťmi alebo tehotnú partnerku. Viem však, že zlo sa dá zmenšovať a ja k tomu môžem osobne prispievať.

Facebooková stránka autora rozhovoru tu – kliknite.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie