Denník N

Obviňovanie Rómov zo zničenia Krásnej Hôrky? Andrássyovci by sa otáčali v hrobe

Krásna Hôrka ešte pred zničujúcim požiarom v roku 2012. Foto - Tomáš Hulík.
Krásna Hôrka ešte pred zničujúcim požiarom v roku 2012. Foto – Tomáš Hulík.

Opravu a oživenie Krásnej Hôrky konečne riadi človek, ktorý ju má rád a rozumie jej. Historik a teoretik umenia Július Barczi.

Krásna Hôrka pred požiarom. Foto - Tomáš Hulík.
Krásna Hôrka pred požiarom. Foto – Tomáš Hulík.

Keď vchádza do galérie či kaviarne, jeho „Bozkávam“ sa nedá prepočuť, rovnako, ako sa na našej scéne nedá prehliadnuť jeho záujem o šľachtický rod Andrássyovcov a 19. storočie v umení. Od štrnástich rokov sprevádzal divákov v útrobách Krásnej Hôrky a kaštieľa v Betliari, dnes hradom, zámkom a kaštieľom na Slovensku šéfuje ako zástupca generálneho riaditeľa Slovenského národného múzea. Múzea, ktoré roky verejne kritizoval. „Dostal som ponuku a zdalo sa mi, že by bolo pokrytecké, ak by som ju neprijal,“ hovorí JÚLIUS BARCZI.

Ešte vás neomrzelo rozhodnutie ísť do štátnej inštitúcie?

Nie, ešte ma to neomrzelo, ani tak skoro neomrzí, kým sa predo mnou črtá istý cieľ. A na rozdiel od mojej predchádzajúcej práce, ktorá bola veľmi dobrá, navyše s fantastickými kolegami, táto práca poskytuje iný typ skúseností. No ten cieľ je pre mňa najdôležitejší.

Čo je tým cieľom?

Postaviť na nohy – ak už  nie hneď celé Národné múzeum, tak aspoň betliarske múzeum a Andrássyovskú pozostalosť, kam patrí aj Krásna Hôrka. A to sú na začiatok dosť veľké výzvy.

Vidíte po niekoľkých mesiacoch v múzeu aspoň nejaký náznak toho, že by sa to mohlo podariť?

Budujem si tím, prijímam nových ľudí, stúpla návštevnosť, embargo na informácie o tom, čo robíme, sa zrušilo, máme nové expozície a pracujeme na ďalších… Ale Betliar je zvláštny problém. Nazýval sa síce múzeom, ale nevykazoval známky toho, čo má múzeum robiť. Boli tam expozície, ktoré sa ráno otvorili, večer zatvorili a iba jediná osoba sa dlhé roky venovala zbierkovým predmetom a tomu, aby pokročil výskum. O tom, že sa v Betliari vôbec nepracovalo s verejnosťou, s marketingom a propagáciou, asi ani netreba hovoriť. Veď ani o Krásnej Hôrke ľudia nepočuli, až kým nevyhorela.

Prečo sa to dostalo do takého stavu? Expozícia v Betliari sa vraj nemenila už takmer 25 rokov. Nikto to nekontroloval?

Riaditelia v „satelitných“ – mimobratislavských múzeách majú v rámci štruktúry Národného múzea pomerne veľké pole pôsobnosti a dosť značné kompetencie. A pokiaľ ich múzeum funguje, v tom zmysle, že má príjmy a nepýta si ďalšie peniaze, tak nie je dôvod sa oň ďalej starať.

To je dosť nízka ambícia, nie?

To by som nenazval ani ambíciou, skôr neplnením si povinností.

Takýchto vysunutých satelitných múzeí má SNM osemnásť. Je to naša najväčšia štátna kultúrna inštitúcia. Neodrádza vás skutočnosť, že aj keby sa vám podarilo dať do poriadku jednu z jej častí, inde môže pokračovať úpadok a vy s tým nič nemôžete urobiť?

So všetkým sa dá pohnúť, len to chce čas a, samozrejme, podporu. A áno, veľmi mi prekáža neschopnosť ovplyvniť niektoré veci, najmä čo sa týka pôsobenia Slovenského národného múzea v Bratislave. Vždy sa zamýšľam nad tým, či má vôbec zmysel považovať sa za súčasť vedenia múzea, ktoré nie je schopné ani vo svojej sídelnej budove na dunajskom nábreží či na Bratislavskom hrade pripraviť program, ktorý by bol pre návštevníka zaujímavý alebo prospešný pre našu kultúru.

Prečo to nedokáže?

Ten dôvod je hlbší, počnúc obyčajnou ľudskou ľahostajnosťou, cez neuvedomelé publikum až po absenciu zahraničných kontaktov a „mladej krvi“. To však nie je problém iba Slovenského národného múzea. Jediná príspevková inštitúcia, v ktorej prebehla generačná výmena, je Slovenská národná galéria. Generálnou riaditeľkou sa stala ambiciózna historička umenia, ktorá mala jasnú predstavu o tom, ako má takáto inštitúcia fungovať, aj vzhľadom na svoje zahraničné pôsobenie a skúsenosti. Dôležité je, že sa nebála radikálnych krokov aj za cenu, že si mnohých znepriatelila. V SNM sa to nestalo. Pred rokom bol prijatý Viktor Jasaň. Má síce jasnú predstavu, ako má múzeum fungovať, no na rozdiel od Alexandry Kusej je veľmi diplomatický a opatrný. Nepresadzuje radikálne riešenia a zmenu myslenia sa snaží docieliť s ľuďmi, ktorých zdedil z predchádzajúcich období.

Prečo máme problém s generačnou výmenou?

Mám pocit, že u nás sa pojem generačná výmena chápe ako aktuálny až s príchodom dôchodkového veku. A to je nesprávne. To predsa nie je generačná výmena. Vtedy to človeku prináleží a je normálne odísť, prípadne zostať na nejakej čestnej pozícii, ktorá môže byť prínosná napríklad na poli usmerňovania a radenia mladším kolegom. Problém je, že Národné múzeum, ani slovenská kultúra sa doteraz nesnažili vytvárať miesta pre mladých kurátorov, muzeológov a historikov. Ročne ich na Slovensku končia stovky. A pracujú v bankách alebo odchádzajú do zahraničia.

Samozrejme, vytvárať nové miesta je ťažké, lebo finančná podvýživa týchto inštitúcií je naozaj problém. Niekde by však naozaj vzniknúť mohli – ak by dochádzalo k spomínanej generačnej výmene, ale aj vtedy, ak by tieto inštitúcie rozumnejšie hospodárili.

A nie je dôvodom toho, že sa mladí nehrnú do štátnych múzeí, napríklad aj to, že už slovo „múzeum“  u nás nepatrí medzi populárne či atraktívne? Veď aj značka „Slovenské národné múzeum“ je mŕtva. Prečo sa u nás múzeá dostali do takej zúfalej situácie?

Nemusíme ísť do dávnej histórie – stačí sa pozrieť do obdobia 60. – 80. rokov, keď sa na území socialistického Československa investovalo veľmi veľa financií do múzeí a galérií. Stavali sa nové galérie, rekonštruovali staré, vznikali expozície a robili sa veľké výstavy –ale  aké – umelci za SNP,  robotnícke hnutie a tak ďalej. Keď sa už v Česku, Maďarsku či Poľsku lámali rekordy v návštevnosti výstavy o starom Egypte a majstroch európskej maľby, u nás boli stále výstavy v duchu štátnej propagandy. A tá sa napokon obrátila proti štátu a generácia našich rodičov sa práve vinou toho nenaučila chodiť do múzeí a galérií.  Je to zásadný problém. Dnes už môžu múzeá ponúkať aj tituly, ktoré sú podstatne atraktívnejšie, no nie sme do nich naučení chodiť.

Bojnický zámok. Foto - Tomáš Hulík.
Bojnický zámok. Foto – Tomáš Hulík.

[info]Bojnický zámok patrí k najnavštevovanejším a najvýznamnejším pamiatkam na Slovensku, prvá písomná zmienka o hrade je z roku 1113. Pôvodne išlo o drevenú stavbu, v priebehu 13. storočia sa začal stavať z kameňa ako majetok rodu Poznanovcov. Medzi ďalších významných majiteľov Bojnického zámku patrili Matúš Čák Trenčiansky, Matej Korvín, rod Thurzovcov a Pálffyovcov. Jeho posledný šľachtický majiteľ gróf Ján František Pálffy prestaval hrad na romantický zámok a vo svojom testamente vyslovil želanie, aby bol zámok so všetkými umeleckými predmetmi a zbierkami prístupný verejnosti.[/info]

Bojnický zámok. Foto - Tomáš Hulík.
Bojnický zámok. Foto – Tomáš Hulík.

Opakom sú Bojnice – zrejme najatraktívnejšie z múzeí SNM, kam chodia tisíce ľudí. Nie sú však v tej „atraktivite“ už trochu za čiarou? Keď človek vyjde zo zámku – vhupne rovno medzi stánky s jedlom a pivom, ktoré sú priamo v jeho areáli, no ktorých výzor má ďaleko od charakteru múzea aj zážitkovej gastronómie.

Sme príspevkové organizácie, ktoré dostávajú mesačne na svoju činnosť smiešnu sumu. Zvyšok si musíme zarobiť. Úloha múzea je teda niekde na rozhraní medzi štátnym subjektom, ktorý má vzdelávať a vychovávať, a medzi podnikateľským subjektom, ktorý sa o toto stará menej a zaujíma sa skôr o to, aby si na seba zarobil. A to je aj prípad Betliara či Bojníc.

Áno, Bojnice sú podľa môjho názoru tak trochu za čiarou. Sú špecifickým problémom. Zámok jeho vzhľad ako keby predurčoval k filmárskym či festivalovým atrakciám. To by, samozrejme, kládlo na tenký ľad každého, kto by robil jeho program. Keď som sa stal zástupcom generálneho riaditeľa, jedna z mojich prvých ciest viedla práve do Bojníc. Buď som o tom nevedel, alebo som si to len neuvedomil, ale akurát v tom čase bol festival strašidiel – zažil som ho prvýkrát a bol som šokovaný, priznávam, veľmi nepríjemným spôsobom.

V čom konkrétne?

Človek, ktorý v tomto čase príde do Bojníc nemá poňatia, že je v Bojniciach. Zámku je festivalom v takejto podobe ublížené – jeho minulosti, aj tomu, čo reprezentuje. Veľmi presne vieme, čo má predstavovať, keďže poznáme históriu okolo Jána Františka Pálffyho, ktorý bol zberateľom a veľmi si vážil minulosť. Z festivalu si však spomínam akurát na zlé herecké výkony ochotníkov, ktorí strašili ľudí, a jediné, čo som si zapamätal z prehliadky, ktorá sa niesla v duchu Mateja Korvína a renesancie, bolo, že Korvín bol sukničkár a Beatrice Aragónska bola jedna neplodná osoba, ktorá ťahala z Florencie zbytočných umelcov do Uhorska. Z toho som bol priam smutný, že toto je tá  informácia, ktorú si majú návštevníci odniesť zo Slovenského národného múzea. A čo sa týka okolia, s tým to je tak, že čo je vaše, tam rozkázať viete, čo nie je na vašom pozemku alebo vo vašom vlastníctve, tam to ide ťažšie. Je to však taký slovenský problém, u nás ľudia ešte nechápu, že investovať do vzhľadu či formy sa oplatí, o obsahu radšej nehovorím.

Oponenti by povedali, že festival strašidiel je najziskovejšia akcia roka, a aj vy sám vravíte, že rozpočet od štátu na všetky výdavky múzea nestačí a musí si vedieť aj zarobiť. Potom sú tu diváci, ktorí chodia na festival hoci aj každý rok, lebo sa im páči. Čo s tým? Prišli by aj na náročnejší program?

Určite, a tvrdí to aj pán Papco, riaditeľ Bojnického zámku, ktorého do istej miery chápem. Je to najziskovejšia akcia, ale je otázne, či to môže byť v múzeu argument. Mali by sme sa držať toho, čo je naším poslaním, a tiež charakteru, pamäti miesta, s ktorým máme tú česť pracovať.  Náročnejší program neznamená nezaujímavý alebo neatraktívny. Nemyslím si, že by boli výstavy impresionistov či holandskej maľby „oddychovkou“. Skúsenosť je však taká, že ich navštevujú desať- až státisíce ľudí. Hlavným „programom“ v hradnom či kaštieľnom múzeu je  jeho expozícia, a tú je potrebné dobre prezentovať.

U nás na to slúžia predovšetkým sprievodcovia. Ja som ním tiež roky bol, a aj teraz si sem-tam „zasprevádzam“, lebo je to fajn práca. A preto viem, že aj človeka, ktorý príde do múzea ako totálny ignorant, môžeme zaujať normálnou informáciou. Dôležité je, ako sa mu to podá a ako sa mu dokážete venovať. Preto ho napríklad nemôžete pustiť na prehliadku so skupinou väčšou ako dvadsaťpäť ľudí a navyše so sprievodcom, ktorý na to nie je špeciálne školený. Dobrý sprievodca totiž vie správne intonovať a aj závažnú informáciu o histórii či umení vie podať tak, že to nevyznie ako čosi, čo školsky ubíja a je to nepríjemné. Veľa našich múzeí má však sprievodcov – stredoškolákov či vysokoškolákov, a to nie je šťastné. Majú to byť profesionáli, vo svete je to certifikované povolanie, dokonca dobre platené. U nás sú to letné brigády, čo je až honosné pomenovanie – mnohí študenti z toho majú iba letný výlet. V Betliari sme to na nasledujúcu sezónu už zmenili.

Spišský hrad. Foto - Tomáš Hulík.
Spišský hrad. Foto – Tomáš Hulík.

[info]Spišský hrad je druhý najväčší hradný komplex na Slovensku a jeden z najväčších v Európe. Je unikátnym príkladom stredovekého kráľovského hradu a miestom množstva dôležitých archeologických nálezov, ktoré hovoria o spôsobe života i vývoji architektúry na našom území od 12. do 18. storočia. Nachádza sa pod ním systém jaskýň a celé územie aj s hradom predstavuje významnú prírodnú lokalitu. Jeho románska dispozícia z 13. storočia, ktorá plnila obytnú i obrannú funkciu, ale i jej neskoršie úpravy a prestavby v duchu nasledujúcich slohov, sú doteraz jasne čitateľné – a to i vďaka tomu, že hrad bol po vyhorení v roku 1780 opustený a nepoznačili ho mladšie prestavby. Zároveň ho chránilo vápencové podložie, na ktorom nemohlo „vyrásť“ nič, čo by mu mohlo konkurovať. Je prvou slovenskou pamiatkou zapísanou v zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.[/info]

Spišský hrad. Foto - Tomáš Hulík.
Spišský hrad. Foto – Tomáš Hulík.

Spomínali sme problém s areálom Bojníc. V mnohých zahraničných múzeách je návšteva objektu aj jeho okolia zážitkom. Je to dobre a príjemne strávený čas. Bude to tak raz aj u nás?

Myslím, že sa to môže podariť. Zážitkovosť sa už prejavuje aj v Národnej galérii – nie na dennom poriadku, ale je tu viacero programov pre rôzne vekové skupiny, od odborných prednášok až po workshopy. Slovenské národné múzeum stojí pred prerodom – nemôžeme o zmenách hovoriť paušálne. Myslím, že práve v Betliari by sa nám to čoskoro mohlo podariť – pripravujeme napríklad veľmi atraktívny program o Sissi. Bude to prvá výstava svojho charakteru na Slovensku a nebude to, samozrejme, iba v rovine Romy Schneider ako Sissi, ale predstavíme ju ako reálnu historickú osobnosť, ktorá niečo znamenala. Výstavu nám otvorí arcivojvoda Georg Habsburg. Zážitkovosť sa však v prípade kaštieľnych a hradných múzeí robí ťažšie.

Prečo?

V hradoch a kaštieľoch u nás nie je možné z bezpečnostných dôvodov púšťať ľudí bez sprievodcu. Dostanete sprievodcu a on vás za istý čas prevedie objektom. Ten čas slúži iba na to, aby ste sa s hradom či kaštieľom a jeho históriou zbežne oboznámili – nevzniká tam priestor na ďalší program či zážitky. Žiaden hrad však nestojí medzi panelákmi, má svoje prostredie – a toto prostredie môže poskytovať ďalšie formy vyžitia. Pri Betliari plánujeme otvoriť bufet, aby si tam naši hostia mohli dať kávu alebo prosecco. Bude sa volať Španga, ako sa volal aj trpaslík Emanuela Andrássyho – bude to čosi navyše, posedieť si pri kaštieli s palmami, veď to je príjemné. Pripravujeme aj museum shop a v zadnej časti parku budú v lete sokoliari – chceme, aby sa ľudia v areáli kaštieľa zdržali dlhšie ako len jednu hodinu, čo je čas bežnej prehliadky interiéru.

Takže múzeum musí mať aj isté komerčné zázemie.

Bezpodmienečne. Vychádzame totiž z toho, že napríklad v prípade Betliara išlo o luxusné šľachtické sídlo – tak prečo by sme sa nesnažili dať divákom pocit, že je to niečo výnimočné ešte aj dnes. Problém je však v tom, že nech prídu na Červený Kameň, do Bojníc či do Betliara – sú tu miestnosti, v ktorých sú vystavené desiatky či stovky zbierkových predmetov. Počas jednej prehliadky ich vidia tisíce. Sprievodca sa nestihne venovať každému – môžete povedať „toto je benátsky luster“, ale oni sa stihnú iba na sekundu pozrieť hore, no nemajú šancu pochopiť, aký vzácny je. Ak počas expozície kúpia knihu v našom múzeumshope a môžu si s ňou sadnúť do našej kaviarne pri kaštieli a prelistovať si ju, má to oveľa väčší efekt – pre návštevníka, aj pre múzeum.

Prichádzajú diváci na hrady a zámky zorientovaní? Vedia aspoň základné veci?

To je veľmi rôznorodé. Najčastejším návštevníkom sú rodiny s deťmi – veď kam by išli v lete, ak vonku prší a kúpaliská sú zatvorené. Stále viac nás však navštevujú aj nároční návštevníci so záujmom o históriu a umenie. Závisí aj od národnosti, bohužiaľ, Česi a Maďari prejavujú stále väčší záujem ako našinci. A potom sú časté školské výlety. A v tom prípade by bolo naozaj dobré, keby učiteľky deťom vždy vysvetlili, kam idú a prečo. V Betliari sme napríklad na nastávajúcu sezónu ponúkli školám, nech si u nás v kaštieli odučia hodiny dejepisu – 19. storočie, protiturecké vojny, stavovské povstania –, čo len chcú. Môžu tam prísť a stráviť tri vyučovacie hodiny za sebou. Nič za to nechceme.  Zatiaľ nikto nereagoval, ale my ich budeme ďalej pokúšať.

Červený Kameň. Foto - Tomáš Hulík.
Červený Kameň. Foto – Tomáš Hulík.

[info]Červený Kameň slúžil ako rodové sídlo šľachtickej rodiny Pálffyovcov dlhých štyristo rokov. Dodnes si zachoval charakter renesančnej pevnosti, hoci počas ich vlastníctva prešiel mnohými prestavbami a úpravami. Prvé zmienky o hrade pochádzajú z prvej polovice 13. storočia – postaviť ho dala česká kráľovná – vdova Konštancia Uhorská. Hrad obývali viaceré významné šľachtické rody – Matúš Čák Trenčiansky, páni zo Svätého Jura a Pezinka, Zápoľskí aj Turzovci. Do jeho dejín však najviac zasiahli uhorskí Pállfyovci a nemeckí Fuggerovci. Posledný člen pálffyovského rodu opustil hrad v roku 1945.[/info]

Červený Kameň. Foto - Tomáš Hulík.
Červený Kameň. Foto – Tomáš Hulík.

V akom fyzickom stave sú naše najväčšie hradné a kaštieľne múzeá?

Ich stav nie je v žiadnom prípade výborný, najmä vzhľadom na to, že jedna z najzásadnejších pamiatok – Krásna Hôrka je po požiari v rekonštrukcii. Z Bojníc máme tiež hlásené havarijné stavy. Modrý Kameň je v zúfalom stave, padajú tam škridly, rozpadáva sa bývalá stredoveká ruina a barokový kaštieľ má stále socialistickú fasádu, čo je veľmi nevábne. Na Spišskom hrade sa už niekoľko rokov kolegovia usilujú získať prostriedky na Románsky palác, čo je najdôležitejšia časť hradu. Ale potešujúce je, že nedávno sa komplexne obnovil Kaštieľ Imre Madácha v Dolnej Strehovej, dokonca sa peniaze našli aj na časť Modrého Kameňa a Červený Kameň je v celkom dobrej kondícii, i keď samozrejme nie bezproblémový. Sú to staré a rozsiahle budovy a komplexy, ich údržba je náročná.

Sú to peniaze, čo chýba našim múzeám, alebo šikovní ľudia?  

Téma peňazí nie je taká jednoznačná, hlavne nie pri hradoch a kaštieľoch. V tých, kde prebehla generálna pamiatková obnova ešte pred rokom 1989, je dnes potreba investovať menšia ako tam, kde takáto obnova neprebehla – Modrý Kameň, Bojnice. Ale vždy sú veľmi dôležité malé priebežné opravy a práce na objektoch a v ich interiéroch.

Keď som bol v súkromnej sfére, tak som tvrdil, že človek nepotrebuje obrovský balík peňazí, aby niečo dobré urobil – a potvrdilo sa mi to aj v štátnej sfére. Aj stála expozícia, ktorú nerobíte na jednu sezónu, sa dá urobiť dobre, a nemusí to stáť kopu peňazí. V Betliari sme urobili expozíciu exotických trofejí a egyptológie z vlastných a sponzorských zdrojov: za pár tisícov eur, teda za málo peňazí. Zohralo v tom však úlohu aj to, že prácu v múzeu nemôžete brať tak, že ráno tam prídete, popoludní odídete a nejako ten čas skrátka prejde. Musíte sa do toho vložiť, treba tam investovať svoj čas aj kontakty. A vtedy dokáže aj ušetriť. Okrem toho, takmer všetko vyrobili naši ľudia v dielňach – do noci sa pílilo, vŕtalo, zváralo…

Nie sú hrady a zámky lákavé  z hľadiska sponzoringu pre veľké firmy?

Myslel som si, že sú  lákavé – ale zdá sa, že je to inak.  Ale chyba je možno na našej strane, robil som iba jeden väčší pokus s oslovovaním súkromných firiem – a zrejme som mal bližšie špecifikovať, na čo konkrétne budú peniaze použité, tak, ako som to urobil v prípade projektu výstavy o Sissi, ktorým sme sa úspešne uchádzali o podporu generálneho partnera SNM Poštovej banky. Druhá vec je, že firmy a podnikatelia si často myslia, že potrebujeme veľkú sumu. A nám by pritom často postačilo päťsto alebo tisíc eur, aby sme mohli urobiť zaujímavú tvorivú dielňu, alebo vytlačiť pekný leták, ktorý by nás propagoval. Tiež si uvedomujem, že naše múzeum sa musí najprv stať serióznym a spoľahlivým partnerom, aby nejakého sponzora mohlo získať.

Krásna Hôrka. Foto - Tomáš Hulík.
Krásna Hôrka. Foto – Tomáš Hulík.

[info]Múzeum rodu Andrássy pozostáva z kaštieľa Andrássyovcov v rozľahlom historickom parku v Betliari, z hradu Krásna Hôrka a Mauzólea Dionýza a Františky Andrássyovcov v Krásnohorskom Podhradí. Hrad Krásna Hôrka. Pôvodný hrad vznikol v 13. storočí – slúžil na ochranu stredovekej cesty, ktorá viedla cez banícke oblasti Slovenského rudohoria. Vlastnili ho tri významné rody – Mariássyovci, Bebekovci a Andrássyovci, ktorí ho prebudovali na šľachtické reprezentačné sídlo s dômyselnou obranou. Už v roku 1857 sa hrad stal rodovým múzeom Andrássyovcov, ktorí ho sprístupnili verejnosti. V marci 2012 hrad vyhorel. Neďaleko hradu, na ceste do Koších, stojí krásne secesné mauzóleum posledného majiteľa Krásnej Hôrky a jeho manželky Františky.[/info]

Krásna Hôrka. Foto - Tomáš Hulík.
Krásna Hôrka. Foto – Tomáš Hulík.

Kde vás zastihol požiar Krásnej Hôrky?

Na ceste do práce – do aukčnej spoločnosti Soga. Presne si to pamätám, okolo 13.50 mi volala kolegyňa z pokladnice z Betliara, že hrad horí.

Čo vám napadlo ako prvé?

Neveril som tomu. Volal som rodičom, ktorí majú neďaleko chalupu, mama ma upokojovala, že aj keby horel, isto ho rýchlo uhasia, žijeme predsa v 21. storočí. Išli sa tam však pozrieť a volali mi s plačom o desať minút neskôr, keď mi už začínali prichádzať správy s fotografiou horiaceho hradu. Bolo to hrozné, naozaj hrozné. Vyrastal som na hrade aj v kaštieli. Stará mama pochádzala priamo z Krásnej Hôrky. A hlavne bola hrozná tá neistota, keď sme dva dni po požiari nevedeli, čo všetko je zničené.

Krátko po katastrofe ste napísali text, v ktorom hovoríte, že pozornosť po požiari sa veľmi nešťastne zúžila na dvoch rómskych chlapcov, ktorí mali byť zodpovední za požiar, a zakryl sa tým skutočný vinník. Čo si myslíte dnes s odstupom času – kto bol zodpovedný za to, že Krásna Hôrka zhorela?

Myslím si to isté, čo som vtedy napísal. Zodpovedné bolo múzeum. Ak niekto zahodí vo vzdialenosti tristo metrov od pamiatky ohorok z cigarety a z toho v 21. storočí zhorí pamiatka – to je predsa absurdné. Tú cigaretu mohol odhodiť hocikto – aj strážnik hradu, alebo návštevník, ktorý si normálne zaplatil vstupné. Obviňovanie rómskych detí a k tomu následne pridružené partnerstvo s Kotlebom – to je mi vrcholne nesympatické. Aj preto, že poznám postoje Andrássyovcov – viem, akí boli liberálni a spravodliví. Keď toto videli, museli sa obrátiť v hrobe. Nechutné. Stav hradu pred požiarom nebol priaznivý. Posledná veľká rekonštrukcia bola ukončená v roku 1989, pred rokom či dvoma sa opravil Gotický palác, ale nebolo to nič zásadné. Objekt sa neopravoval.

V čom konkrétne bolo zodpovedné múzeum – čo zanedbalo?

Prevenciu a údržbu. Okolo hradu bol tak šialene bujný porast, že požiar veľmi ľahko preskočil z kríkov a suchých stromov, ktoré boli vo výške strechy. Keď drevená šindľová strecha nie je ošetrovaná – zhorí. A všetky strechy hradu horeli do dvadsiatich minút. Ošetrený šindeľ tak rýchlo veru nehorí. A hovoriť, že múzeum nemohlo vyrúbať stromy z okolia hradu, lebo by nemalo kam upevniť bleskozvody, pretože bez stromov by odplavilo zem z hradného kopca – veď to je hlúposť. A toto rozprávala pani Eva Lazárová – bývalá šéfka Múzea Betliar, pod ktoré Krásna Hôrka patrí. Ona však povedala aj iné hlúposti.

Ako dlho viedla betliarske múzeum?

Od roku 1993. Predtým, od roku 1963 do 1993 bol riaditeľom jej otec a potom od 1993 bol jej zástupcom. Čo to je? Biologická inštitúcia? Monarchia? Neviem nič dobré o týchto ľuďoch povedať, odkedy som v betliarskom múzeu, lebo vidím, čo urobili.

Vyvodilo SNM zodpovednosť za Krásnu Hôrku a to, o čom hovoríte?

Pani Lazárová odišla až v júni 2014, a bolo to na základe dohody o ukončení pracovného pomeru. Doteraz má pocit, že by sme sa jej mali všetci poďakovať za jej prácu. Ja taký pocit nemám, viem jej ukázať, aké chyby boli urobené, najmä čo sa týka ochrany zbierkových predmetov. Dôsledky múzeum nevyvodilo – a nevyvodzuje ich ani teraz. Stále je to snaha o politiku dohody, taká typická pre našu krajinu. Všetci sa tu so všetkými napokon dohodnú a žijú, a „pracujú“ ďalej.

Nie je to verejnosti tak trochu jedno?

„Verejnosti“ je veľa vecí jedno, ale nepodceňoval by som ju. Keď nastala zmena na pozícii riaditeľa Múzea Betliar, bol som veľmi prekvapený, akú vlnu nadšenia to vyvolalo. Slovenské národné múzeum ako celok zatiaľ nie je zaujímavé ani pre aktivistov, tak ako bola a je Slovenská národná galéria či Východoslovenská galéria, vzťah k jednotlivým múzeám sa prejavuje hlavne u domácich v regiónoch.

Za požiar teda bolo zodpovedné múzeum. Kto je zodpovedný za to, že sa ešte stále neotvorilo, hoci sa tak malo stať na jeseň roku 2013?

Podľa ministra Krajcera dokonca už v roku 2012. Tiež nie som rád, že je Krásna Hôrka zatvorená. Ale dokážem sa zmieriť s tým, že bude lepšie, ak ešte nejaký čas zatvorená bude. Je to veľmi zložitá obnova. To, že sa stavia strecha – to je jedna vec. Z pôvodnej sa nezachovalo absolútne nič, boli zničené aj korunné murivá, vzniká tam teda novostavba. Keď sa to dokončí, začne sa najzásadnejšia časť obnovy. Objekt treba opraviť celý – nádvoria, inžinierske siete, požiarna ochrana, zázemie pre turistov, zamestnancov, nové expozície, trasy.

Čo sa teda urobilo doteraz? Iba strecha za takmer tri roky?

Postaviť takúto strechu nie je jednoduché, no, samozrejme, bol by som rád, keby sme sa už pohli trochu ďalej. Mnoho problémov vzniklo hneď na začiatku rekonštrukcie, medzi inými aj vo voľbe projektanta. Minulý rok v lete sa s ním vypovedala zmluva a odvtedy nalieham na vedenie SNM i na ministerstvo, aby bola vypísaná súťaž  návrhov, z ktorej vzíde nový projektant. Kým ho nemáme, nevieme pracovať ďalej. Tú súťaž však musí vypísať ministerstvo. Moje kompetencie ani zďaleka nie sú také rozsiahle, aby som vedel niektoré procesy výraznejšie ovplyvniť, a pokiaľ viem, tak nie som ani v komisii na posudzovanie súťažných návrhov. Ja som nastúpil v apríli minulého roka a už v máji som mal hotový návrh koncepcie využitia objektu – od toho, čo bude v akej miestnosti, až po to, kde bude stáť dozorca. To je pripravené. Pracuje sa aj na expozícii, niektoré predmety sa však musia skúmať, iné reštaurovať. Tým, že v Betliari nefungovali mnohé veci tak, ako mali – výskum stagnoval. Tiež nastala obrovská migrácia zbierkových predmetov medzi Krásnou Hôrkou a Betliarom. Pred požiarom bolo veľa vecí umiestnených nesprávne a neodborne, po rekonštrukcii to napravíme a umiestnime ich tak, aby to zodpovedalo histórii a súčasným požiadavkám.

Krásna Hôrka totiž patrí medzi tie unikátne múzeá, hrady, ktoré sa zachovali s celým svojím inventárom – nebola poškodená ani počas prvej, ani druhej svetovej vojny. Navyše, Krásna Hôrka bola múzeom už v 50. rokoch 19. storočia, ak nie skôr, čo ju stavia do pozície pravdepodobne prvého múzea na našom území. Jej expozície, i keď boli v 60. až 80. rokoch 20. storočia výrazne prebudované, tvoria trvalú pamiatkovú hodnotu hradu.

Čo je ešte na nej výnimočné?

Je dôležitá predovšetkým tým, že ide o rodový hrad jedného z najvýznamnejších šľachtických rodov v Európe – Andrássyovcov. V minulosti sa im u nás z objektívnych príčin nevenovala veľká pozornosť – a to napríklad po zákaze používania šľachtických titulov, keď sa Slovensko osamostatnilo po rozpade Rakúsko-Uhorska. Vymedzili sme sa voči tomu, no dnes sme už ďalej a môžeme pochopiť, že títo ľudia u nás tvorili kultúrne hodnoty a zamestnávali našich predkov. Boli to veľmi šikovní a múdri podnikatelia. Okrem toho je Krásna Hôrka veľmi významnou architektúrou, ktorá nesie prvky renesancie aj baroka. A napokon – je to krásny hrad, ktorý má už z diaľky nádhernú siluetu.

Keď Krásna Hôrka horela, Slovensko bolo v hystérii. Neprekvapil vás taký živý záujem?

Neprekvapilo ma to, lebo Krásna Hôrka si tú pozornosť zaslúžila. Prvá vlna bola ľútosť. Všetci sme plakali, aké je to strašné. Druhou vlnou emócií bolo rozhorčenie, že sa nič nerobí. Ale bolo to také typické slovenské rozhorčenie s ukazovaním prstom na politikov, že oni nič neurobili a my by sme to už dávno urobili, Poliaci by to dávno urobili, len my nie. Ale nikto tomu reálne nepomohol. Fakt je aj ten, že múzeum tomu nebolo otvorené. Dnes sme otvorení, ale už to ide ťažšie. Preinvestovali sa tam nemalé peniaze a ľudia v nás stratili dôveru. Nemyslím, že by tá prvá vlna hystérie a ľútosti bola predstieraná –zdala sa mi úprimná. Že sa k tomu neskôr pridali rasové obviňovania a neznášanlivosť – to sa na tom iba ktosi zviezol, a všetci vieme kto.

Kaštieľ v Betliari. Foto - Tomáš Hulík.
Kaštieľ v Betliari. Foto – Tomáš Hulík.

[info]Kaštieľ v Betliari. Betliar bol v stredoveku súčasťou panstva Bebekovcov. Tí však v 16. storočí museli územie Horného Uhorska opustiť. V roku 1578 bol na Krásnu Hôrku prevelený Peter I. Andrássy, čím sa v Gemeri začalo štyristoročné pôsobenie jeho rodu. V 17. storočí došlo k deleniu rodového majetku a vznikli dve vetvy Andrássyovcov – staršia betliarska vetva so sídlom v Betliari a mladšia dlholúcka alebo monocká zostala na hrade Krásna Hôrka. Kaštieľ Andrássyovcov v Betliari je jedno z najkrajších sídel šľachtických rodov na našom území. Andrássyovci ho obývali až do roku 1944. V kaštieli sa zachovala bohatá zbierka umeleckých predmetov i predmetov dennej potreby.[/info]

Knižnica v betliarskom kaštieli. Foto - Tomáš Hulík.
Knižnica v betliarskom kaštieli. Foto – Tomáš Hulík.

Vážime si našu minulosť, keď sa pozrieme, ako sa staráme o naše hrady a zámky?

Minulosť sa nedeje pre potešenie budúcich generácií – a keď si to uvedomíme, bude sa nám ľahšie dýchať. Ľudí, čo robia v Betliari, poznám od detstva. Keď som nastúpil, pri jednej z prvých porád som im, žiaľ, musel povedať, ako je mi ľúto, že som si v ich správaní všimol pasivitu a ľahostajnosť voči miestu, kde pracujú. Mohli by robiť v továrenskej hale alebo aj nikde, lebo rožňavský región je na tom mimoriadne zle. Táto pasivita plodí nezáujem o chyby, ktoré sú okolo nich. A pokojne môže ísť aj len o to, že ak človek vidí papier spadnutý vedľa koša, tak ho zdvihne a odhodí ho. Túto pasivitu sa snažím pretvoriť na aktivitu. V niečom sa to darí. Musíme sa naučiť poukazovať na to, že Betliar nie je múzeum regionálneho charakteru, či celoslovenského, ono má nadnárodný význam. Zachovala sa tu významná časť jednej šľachtickej zbierky – to nie je u nás nikde inde. Majú to možno Angličania, niečo Nemci, Španieli, Česi. Takto intaktne zachovaná šľachtická zbierka jedného rodu na hrade a v kaštieli – to je senzácia. A to aj vzhľadom na obsah. Dnes majú kolekcie Andrássyovských zbierok v Metropolitnom múzeu v New Yorku, v Múzeu krásnych umení v Budapešti či v pražskej Národnej galérii a inde vo svete.

Bol v Betliari odborník, ktorý by sa týmto zbierkam venoval?

Je tam odborníčka – doktorka Silvia Lörinčíková, ktorá – napriek tomu šialenému vlnobitiu, nevkusu a neprajnosti voči jej práci zo strany pani Lazárovej – dokázala v tichosti poctivo pracovať. Ale pri desiatkach tisícoch zbierkových predmetov je nemožné, aby to zvládol jeden človek.

Sú teda stále aj v Betliari veci, ktoré sú neprebádané?

Áno, sú, a je ich veľa. Je to aj tým, že je to špecifické múzeum, ak by sme ho porovnali napríklad s Červeným Kameňom, kam sa zvážal v 50. a 60. rokoch nábytok a zbierky zo západoslovenských kúrií, kaštieľov a kláštorov, v Betliari to tak nebolo. Keď rodina odišla, všetko zostalo v pôvodnom stave. Pamiatková obnova v 90. rokoch tomu trochu ublížila, no i tak sa tam zachovalo obrovské množstvo osobných predmetov a predmetov dennej potreby.  Máme dokonca pupočné šnúry Andrássyovcov, mliečne zuby celých generácií, zošity s domácimi úlohami, zbierky textílií. V administratívnej budove v jednej skrini som napríklad natrafil na uteráky s monogramami Emanuela a Gejzu Andrássyovcov aj Ilony Andrássyovej, dokonca obrusy s ich erbom. Keď som sa pýtal, čo sú to za veci, bolo mi povedané, že ich múzeum používalo v hosťovských domoch.  Ale neevidovaných predmetov tu máme viac – na povale či v pivniciach, kde sú lyže, sánky, fotografie, množstvo korešpondencie a trofejí. Minule som na povale našiel sánku slona. Tak som ju rovno zniesol do expozície exotických trofejí – to, že nemá číslo, neznamená, že ju nemôžeme ukázať návštevníkom.

Nesúvisí táto naša pasivita v starostlivosti o minulosť s problémom národnej identity?

Nemyslím, napríklad bývalá riaditeľka múzea je Maďarka, nemohlo teda dôjsť k potláčaniu významu múzea na základe nejakých ,,hejslováckych“ presvedčení. To bolo o inom. A diváci – tí nemajú šancu všimnúť si to. Keď prídete do Betliara, kaštieľ vás ohúri. Neriešite národnosť bývalých majiteľov, ktorí inak všetci hovorili aj po slovensky a jednou z ich prababičiek bola  Eleonóra Voračická. A nevšimnete si ani to, že v expozícii je osemdesiat akumulačných pecí, ktoré sú otrasné. Nevšimnete si nové koberce, ktoré som už stihol vyhodiť. Na povale som pritom našiel niekoľko starých orientálnych perzských kobercov, jeden z nich je asi najväčší na Slovensku – nikdy som nič také nevidel. Úžasné. Tieto veci si bežný návštevník nevšimne – napríklad ani to, že obrazy sú zle zreštaurované. Rámy nemajú patinu, svietia tak, že ani nevidíte, čo v nich je. Pre diváka je to pekné a na povalu či do zatvorených kúpeľní kaštieľa nevidí.

Naozaj si to nikto nevšimne?

Ak aj áno, my nemáme náturu ozývať sa. Keď vám v reštaurácii donesú studenú polievku, koľko ľudí ju vráti? Takmer nikto. A na Slovensku neexistuje kritika a odborná diskusia. Možno sa to nezdá, no patrím k dosť tolerantným návštevníkom, ale prekáža mi, keď nemám v múzeu katalóg zbierok, poriadnu publikáciu, a keď mi počas prehliadky zhasínajú svetlo alebo ma ženú. Nie som predsa na maratóne. Majú ma dopredu upozorniť, koľko času máme. Problém je, že u nás nefunguje komunikácia medzi pracovníkom a zákazníkom. A heslo „zákazník – náš pán“ neplatí všade, a obzvlášť nie v štátnych inštitúciách. Napriek tomu, že my sa musíme správať ako podnikateľské subjekty, lebo sme závislí aj od toho, koľko peňazí nám zákazník nechá v pokladnici. Radím – ozývať sa, múzeum to potrebuje, potrebuje vracajúceho sa a – hlavne -spokojného návštevníka.

[info]Slovenské národné múzeum v roku 2014: spravovalo 4 026 433 zbierkových predmetov, zamestnanci: 450, priemerný vek: 48 rokov, priemerná mesačná mzda: 743 eur, počet výstav vo všetkých objektoch v roku 2013: 149 . Návštevnosť: 999 765 (zahraniční: 82 650, neplatiaci: 184 163, do 18 rokov: 85 404), vybrané vstupné: 2 490 862,68 eur. Betliar 55 388 návštevníkov, Bojnice 226 819 , Červený Kameň 89 262, Spišské múzeum 237 693, Modrý Kameň 38 548, Bratislavský hrad 110 788.[/info]

Je vôbec medzi našimi hradmi a zámkami taký, do ktorého by ste mi odporučili ísť?

Napriek tomu, čo som vravel o Bojnickom zámku – má dobre organizovanú prevádzku, zachované interiéry a nie je tam potrebný nejaký väčší zásah, hoci si ho samozrejme viem predstaviť. Odporúčam určite aj Červený Kameň so vzorne upraveným okolím. Ale počkajte si do leta a príďte do Betliara – máme dohodnutú spoluprácu s Botanickou záhradou, do parku sa vrátia exotické rastliny a dreviny, budú tu pávy, papagáje, nový bufet, nová pokladnica na úrovni a v neposlednom rade pripravujeme zásadnú reinštaláciu všetkých interiérov kaštieľa, aby sa do nich vrátila atmosféra obdobia, v ktorom ho obývali Andrássyovci. Chceme ukázať, ako sa tam skutočne žilo, lebo dnes to cítiť nie je. Nábytok sa popremiestňoval a vytvoril sterilné muzeálne miestnosti. O popretí života tu svedčí i to, že z celého kaštieľa bola vytesnená fotografia. V zbierke múzea je pritom asi šesťtisíc historických fotografií, evidovaných je však iba 179. Ale máme kolegyňu doktorku Katarínu Takácsovú, ktorá s nimi pracuje, nadväzujeme spolupráce so zahraničím, aby bol výskum relevantný. Fotografia pritom hovorí veľa o živote rodiny – keď bola populárna maľba, Andrássyovci maľovali, keď prišla fotografia, stali sa zakladateľmi Photo Clubu, a boli aj amatérskymi fotografmi – fotka bola súčasťou ich života.

Pochádzate z Rožňavy – v jej okolí je koncentrácia skvelých turistických atrakcií: Krásna Hôrka, Betliar, niekoľko jaskýň, história baníctva – to by mohla byť ideálna turistická destinácia. Prečo nie je?

Všetko záleží na ľuďoch. Nedávno som bol na obecnom zastupiteľstve v Betliari. Odprezentoval som všetky programy, ktoré v múzeu pripravujeme – verím, že v lete prilákame naozaj  množstvo návštevníkov. Vlani sme mali 50-tisícovú návštevnosť, tento rok by som bol rád, keby to bolo 80-tisíc. Chcel som od obce, aby zrušila vyberanie parkovného. Poslancom som vravel – urobíte si tým takú reklamu, akú nemá nikto. My vám sem pritiahneme množstvo ľudí a vy sa snažte získať od nich peniaze iným spôsobom, než vyberaním poplatkov za parkovanie. Urobte si remeselnú uličku, ponúkajte občerstvenie zo svojich domov a plaťte dane obci. Povedali mi, že je to veľmi smelý názor, no s parkovným rátajú vo svojom rozpočte. Vraj by možno znížili poplatok, ale to je asi všetko. A sme pri tom – prídete na miesto, ktosi za vami dobehne, vypýta si peniaze a vy máte pokazený deň. Ešte ste nič nedostali a nič ste nevideli, ale už platíte. Navyše, obce majú zakázané vyberať parkovné, takže to vyberá súkromná firma, ktorá má pozemok v prenájme. Osobne by som tie peniaze zaplatil radšej obci ako súkromníkovi – ale to je už iný problém.

Je cena vstupného rozhodujúca pri voľbe, či ísť, alebo nie do hradov, kaštieľov a zámkov?

Stretol som sa už aj s prípadmi, keď sa rodina rozhodla neísť na prehliadku, lebo vstupné bolo pre nich vysoké. Potom som však povedal kolegyniam v pokladnici, že ak sa stretnú s prípadom, že príde rodina zďaleka a zrazu nastane problém s cenou – aby im poskytli  najväčšiu možnú zľavu. Keď už prídu, nech niečo zažijú. V lete bude bohatý program aj v areáli kaštieľa, človek by stále mal ísť aj dnu, lebo to je to podstatné, ale ak sa z nejakého dôvodu rozhodne neísť na prehliadku, mal by mať zážitok aj z návštevy parku.

Je u nás vôbec namieste otázka, či by nemali byť zadarmo?

Na múzeá zadarmo nie sme pripravení ani ako správcovia a ani ako návštevníci. Ani v Británii nie sú hradné múzeá zadarmo, hlavná budova SNM by mohla byť zadarmo, tak, ako je napríklad SNG. No v prípade hradných múzeí nevidím dôvod, aby boli prístupné bez vstupného. Peniaze, ktoré z neho získavame, idú na prevádzku.  Okrem toho, terajšie prvé nedele v mesiaci, keď sú vstupy do našich múzeí bezplatné, využívajú najmä zahraničné cestovné agentúry a cudzí turistickí sprievodcovia.

S vaším menom sa spájajú témy, ktoré navodzujú pocit, že musíte byť oveľa starší. Prečo vás zaujíma 19. storočie, Andrássyovci, hrady a kaštiele?

Sú to krásne témy a nemyslím, že by to bolo nejako výnimočné. Mám kolegov umelcov, výtvarníkov, ktorých tiež zaujíma kultúra a to, čo sa deje v spoločnosti. Zaujímajú nás aj témy, ktoré sú klasifikované ako ťažké. Bol by som rád, keby sme sa aj v krčmách rozprávali viac o politike, o demokracii, o tom, čo pre nás znamenajú. Čo pre nás znamenajú kultúra a kultúrna politika, lebo keď sa o tom nebudeme rozprávať, nevzniká dynamika a prirodzené spochybňovanie, čo môže viesť k uzavretosti, ktorá nevedie k ničomu dobrému.  Politické elity vedia, aký význam má, keď sa ľudia rozprávajú – vidíme to v Maďarsku, kde chcú, aby boli ľudia ticho – keď sa rozpráva, vyplavujú sa na povrch neduhy. Výhodné pre politikov je, keď ľudia mlčia. No ja mám nutkanie hovoriť. 

Július Barczi s portrétom Júliusa Andrássyho. Foto Csaba Villányi.
Július Barczi s portrétom Júliusa Andrássyho. Foto Csaba Villányi.

Július Barczi (1985, Rožňava) historik, teoretik umenia a súdny znalec v odbore umelecké diela. Pracoval v Aukčnej spoločnosti SOGA v Bratislave ako vedecký garant diel starých majstrov a maďarského umenia. Študoval na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave, v súčasnosti je doktorandom. Profesionálne sa venuje umeniu 19. storočia, otázke modernizmu v strednej Európe, dejinám zberateľstva a zberateľským aktivitám uhorskej šľachty. Venuje sa zbierkam a sídlam rodu Andrássy, životu a dielu Alžbety Güntherovej Mayerovej. Je autorom úspešných výstavných titulov Posledný klasik Ernest Zmeták umelec a zberateľ (2010, SNG), Mednyánszky zo zbierky Dr. Lea Ringwalda (2012, SOGA) či Impresionizmus SK (2014, SNG). Do SNM nastúpil v apríli 2014. Je zástupcom generálneho riaditeľa, má na starosti hrady, zámky a kaštiele. Zároveň je riaditeľom múzea, pod ktoré patrí hrad Krásna Hôrka, kaštieľ Betliar a mauzóleum v Krásnhoroskom Podhradí.

 

 

Teraz najčítanejšie