piatok

Obviňovanie Rómov zo zničenia Krásnej Hôrky? Andrássyovci by sa otáčali v hrobe

Opravu a oživenie Krásnej Hôrky konečne riadi človek, ktorý ju má rád a rozumie jej. Historik a teoretik umenia Július Barczi.

Krásna Hôrka ešte pred zničujúcim požiarom v roku 2012. Foto - Tomáš Hulík.
Krásna Hôrka pred požiarom. Foto - Tomáš Hulík.
Krásna Hôrka pred požiarom. Foto - Tomáš Hulík.

Keď vchádza do galérie či kaviarne, jeho „Bozkávam“ sa nedá prepočuť, rovnako, ako sa na našej scéne nedá prehliadnuť jeho záujem o šľachtický rod Andrássyovcov a 19. storočie v umení. Od štrnástich rokov sprevádzal divákov v útrobách Krásnej Hôrky a kaštieľa v Betliari, dnes hradom, zámkom a kaštieľom na Slovensku šéfuje ako zástupca generálneho riaditeľa Slovenského národného múzea. Múzea, ktoré roky verejne kritizoval. „Dostal som ponuku a zdalo sa mi, že by bolo pokrytecké, ak by som ju neprijal,“ hovorí JÚLIUS BARCZI.

Ešte vás neomrzelo rozhodnutie ísť do štátnej inštitúcie?

Nie, ešte ma to neomrzelo, ani tak skoro neomrzí, kým sa predo mnou črtá istý cieľ. A na rozdiel od mojej predchádzajúcej práce, ktorá bola veľmi dobrá, navyše s fantastickými kolegami, táto práca poskytuje iný typ skúseností. No ten cieľ je pre mňa najdôležitejší.

Čo je tým cieľom?

Postaviť na nohy – ak už  nie hneď celé Národné múzeum, tak aspoň betliarske múzeum a Andrássyovskú pozostalosť, kam patrí aj Krásna Hôrka. A to sú na začiatok dosť veľké výzvy.

Vidíte po niekoľkých mesiacoch v múzeu aspoň nejaký náznak toho, že by sa to mohlo podariť?

Budujem si tím, prijímam nových ľudí, stúpla návštevnosť, embargo na informácie o tom, čo robíme, sa zrušilo, máme nové expozície a pracujeme na ďalších... Ale Betliar je zvláštny problém. Nazýval sa síce múzeom, ale nevykazoval známky toho, čo má múzeum robiť. Boli tam expozície, ktoré sa ráno otvorili, večer zatvorili a iba jediná osoba sa dlhé roky venovala zbierkovým predmetom a tomu, aby pokročil výskum. O tom, že sa v Betliari vôbec nepracovalo s verejnosťou, s marketingom a propagáciou, asi ani netreba hovoriť. Veď ani o Krásnej Hôrke ľudia nepočuli, až kým nevyhorela.

Prečo sa to dostalo do takého stavu? Expozícia v Betliari sa vraj nemenila už takmer 25 rokov. Nikto to nekontroloval?

Riaditelia v „satelitných“ – mimobratislavských múzeách majú v rámci štruktúry Národného múzea pomerne veľké pole pôsobnosti a dosť značné kompetencie. A pokiaľ ich múzeum funguje, v tom zmysle, že má príjmy a nepýta si ďalšie peniaze, tak nie je dôvod sa oň ďalej starať.

To je dosť nízka ambícia, nie?

To by som nenazval ani ambíciou, skôr neplnením si povinností.

Takýchto vysunutých satelitných múzeí má SNM osemnásť. Je to naša najväčšia štátna kultúrna inštitúcia. Neodrádza vás skutočnosť, že aj keby sa vám podarilo dať do poriadku jednu z jej častí, inde môže pokračovať úpadok a vy s tým nič nemôžete urobiť?

So všetkým sa dá pohnúť, len to chce čas a, samozrejme, podporu. A áno, veľmi mi prekáža neschopnosť ovplyvniť niektoré veci, najmä čo sa týka pôsobenia Slovenského národného múzea v Bratislave. Vždy sa zamýšľam nad tým, či má vôbec zmysel považovať sa za súčasť vedenia múzea, ktoré nie je schopné ani vo svojej sídelnej budove na dunajskom nábreží či na Bratislavskom hrade pripraviť program, ktorý by bol pre návštevníka zaujímavý alebo prospešný pre našu kultúru.

Prečo to nedokáže?

Ten dôvod je hlbší, počnúc obyčajnou ľudskou ľahostajnosťou, cez neuvedomelé publikum až po absenciu zahraničných kontaktov a „mladej krvi“. To však nie je problém iba Slovenského národného múzea. Jediná príspevková inštitúcia, v ktorej prebehla generačná výmena, je Slovenská národná galéria. Generálnou riaditeľkou sa stala ambiciózna historička umenia, ktorá mala jasnú predstavu o tom, ako má takáto inštitúcia fungovať, aj vzhľadom na svoje zahraničné pôsobenie a skúsenosti. Dôležité je, že sa nebála radikálnych krokov aj za cenu, že si mnohých znepriatelila. V SNM sa to nestalo. Pred rokom bol prijatý Viktor Jasaň. Má síce jasnú predstavu, ako má múzeum fungovať, no na rozdiel od Alexandry Kusej je veľmi diplomatický a opatrný. Nepresadzuje radikálne riešenia a zmenu myslenia sa snaží docieliť s ľuďmi, ktorých zdedil z predchádzajúcich období.

Prečo máme problém s generačnou výmenou?

Mám pocit, že u nás sa pojem generačná výmena chápe ako aktuálny až s príchodom dôchodkového veku. A to je nesprávne. To predsa nie je generačná výmena. Vtedy to človeku prináleží a je normálne odísť, prípadne zostať na nejakej čestnej pozícii, ktorá môže byť prínosná napríklad na poli usmerňovania a radenia mladším kolegom. Problém je, že Národné múzeum, ani slovenská kultúra sa doteraz nesnažili vytvárať miesta pre mladých kurátorov, muzeológov a historikov. Ročne ich na Slovensku končia stovky. A pracujú v bankách alebo odchádzajú do zahraničia.

Samozrejme, vytvárať nové miesta je ťažké, lebo finančná podvýživa týchto inštitúcií je naozaj problém. Niekde by však naozaj vzniknúť mohli – ak by dochádzalo k spomínanej generačnej výmene, ale aj vtedy, ak by tieto inštitúcie rozumnejšie hospodárili.

A nie je dôvodom toho, že sa mladí nehrnú do štátnych múzeí, napríklad aj to, že už slovo „múzeum“  u nás nepatrí medzi populárne či atraktívne? Veď aj značka „Slovenské národné múzeum“ je mŕtva. Prečo sa u nás múzeá dostali do takej zúfalej situácie?

Nemusíme ísť do dávnej histórie – stačí sa pozrieť do obdobia 60. – 80. rokov, keď sa na území socialistického Československa investovalo veľmi veľa financií do múzeí a galérií. Stavali sa nové galérie, rekonštruovali staré, vznikali expozície a robili sa veľké výstavy –ale  aké – umelci za SNP,  robotnícke hnutie a tak ďalej. Keď sa už v Česku, Maďarsku či Poľsku lámali rekordy v návštevnosti výstavy o starom Egypte a majstroch európskej maľby, u nás boli stále výstavy v duchu štátnej propagandy. A tá sa napokon obrátila proti štátu a generácia našich rodičov sa práve vinou toho nenaučila chodiť do múzeí a galérií.  Je to zásadný problém. Dnes už môžu múzeá ponúkať aj tituly, ktoré sú podstatne atraktívnejšie, no nie sme do nich naučení chodiť.

Bojnický zámok. Foto - Tomáš Hulík.
Bojnický zámok. Foto - Tomáš Hulík.

[info]Bojnický zámok patrí k najnavštevovanejším a najvýznamnejším pamiatkam na Slovensku, prvá písomná zmienka o hrade je z roku 1113. Pôvodne išlo o drevenú stavbu, v priebehu 13. storočia sa začal stavať z kameňa ako majetok rodu Poznanovcov. Medzi ďalších významných majiteľov Bojnického zámku patrili Matúš Čák Trenčiansky, Matej Korvín, rod Thurzovcov a Pálffyovcov. Jeho posledný šľachtický majiteľ gróf Ján František Pálffy prestaval hrad na romantický zámok a vo svojom testamente vyslovil želanie, aby bol zámok so všetkými umeleckými predmetmi a zbierkami prístupný verejnosti.[/info]

Bojnický zámok. Foto - Tomáš Hulík.
Bojnický zámok. Foto - Tomáš Hulík.

Opakom sú Bojnice – zrejme najatraktívnejšie z múzeí SNM, kam chodia tisíce ľudí. Nie sú však v tej „atraktivite“ už trochu za čiarou? Keď človek vyjde zo zámku – vhupne rovno medzi stánky s jedlom a pivom, ktoré sú priamo v jeho areáli, no ktorých výzor má ďaleko od charakteru múzea aj zážitkovej gastronómie.

Sme príspevkové organizácie, ktoré dostávajú mesačne na svoju činnosť smiešnu sumu. Zvyšok si musíme zarobiť. Úloha múzea je teda niekde na rozhraní medzi štátnym subjektom, ktorý má vzdelávať a vychovávať, a medzi podnikateľským subjektom, ktorý sa o toto stará menej a zaujíma sa skôr o to, aby si na seba zarobil. A to je aj prípad Betliara či Bojníc.

Áno, Bojnice sú podľa môjho názoru tak trochu za čiarou. Sú špecifickým problémom. Zámok jeho vzhľad ako keby predurčoval k filmárskym či festivalovým atrakciám. To by, samozrejme, kládlo na tenký ľad každého, kto by robil jeho program. Keď som sa stal zástupcom generálneho riaditeľa, jedna z mojich prvých ciest viedla práve do Bojníc. Buď som o tom nevedel, alebo som si to len neuvedomil, ale akurát v tom čase bol festival strašidiel – zažil som ho prvýkrát a bol som šokovaný, priznávam, veľmi nepríjemným spôsobom.

V čom konkrétne?

Človek, ktorý v tomto čase príde do Bojníc nemá poňatia, že je v Bojniciach. Zámku je festivalom v takejto podobe ublížené – jeho minulosti, aj tomu, čo reprezentuje. Veľmi presne vieme, čo má predstavovať, keďže poznáme históriu okolo Jána Františka Pálffyho, ktorý bol zberateľom a veľmi si vážil minulosť. Z festivalu si však spomínam akurát na zlé herecké výkony ochotníkov, ktorí strašili ľudí, a jediné, čo som si zapamätal z prehliadky, ktorá sa niesla v duchu Mateja Korvína a renesancie, bolo, že Korvín bol sukničkár a Beatrice Aragónska bola jedna neplodná osoba, ktorá ťahala z Florencie zbytočných umelcov do Uhorska. Z toho som bol priam smutný, že toto je tá  informácia, ktorú si majú návštevníci odniesť zo Slovenského národného múzea. A čo sa týka okolia, s tým to je tak, že čo je vaše, tam rozkázať viete, čo nie je na vašom pozemku alebo vo vašom vlastníctve, tam to ide ťažšie. Je to však taký slovenský problém, u nás ľudia ešte nechápu, že investovať do vzhľadu či formy sa oplatí, o obsahu radšej nehovorím.

Oponenti by povedali, že festival strašidiel je najziskovejšia akcia roka, a aj vy sám vravíte, že rozpočet od štátu na všetky výdavky múzea nestačí a musí si vedieť aj zarobiť. Potom sú tu diváci, ktorí chodia na festival hoci aj každý rok, lebo sa im páči. Čo s tým? Prišli by aj na náročnejší program?

Určite, a tvrdí to aj pán Papco, riaditeľ Bojnického zámku, ktorého do istej miery chápem. Je to najziskovejšia akcia, ale je otázne, či to môže byť v múzeu argument. Mali by sme sa držať toho, čo je naším poslaním, a tiež charakteru, pamäti miesta, s ktorým máme tú česť pracovať.  Náročnejší program neznamená nezaujímavý alebo neatraktívny. Nemyslím si, že by boli výstavy impresionistov či holandskej maľby „oddychovkou“. Skúsenosť je však taká, že ich navštevujú desať- až státisíce ľudí. Hlavným „programom“ v hradnom či kaštieľnom múzeu je  jeho expozícia, a tú je potrebné dobre prezentovať.

U nás na to slúžia predovšetkým sprievodcovia. Ja som ním tiež roky bol, a aj teraz si sem-tam „zasprevádzam“, lebo je to fajn práca. A preto viem, že aj človeka, ktorý príde do múzea ako totálny ignorant, môžeme zaujať normálnou informáciou. Dôležité je, ako sa mu to podá a ako sa mu dokážete venovať. Preto ho napríklad nemôžete pustiť na prehliadku so skupinou väčšou ako dvadsaťpäť ľudí a navyše so sprievodcom, ktorý na to nie je špeciálne školený. Dobrý sprievodca totiž vie správne intonovať a aj závažnú informáciu o histórii či umení vie podať tak, že to nevyznie ako čosi, čo školsky ubíja a je to nepríjemné. Veľa našich múzeí má však sprievodcov – stredoškolákov či vysokoškolákov, a to nie je šťastné. Majú to byť profesionáli, vo svete je to certifikované povolanie, dokonca dobre platené. U nás sú to letné brigády, čo je až honosné pomenovanie – mnohí študenti z toho majú iba letný výlet. V Betliari sme to na nasledujúcu sezónu už zmenili.

Spišský hrad. Foto - Tomáš Hulík.
Spišský hrad. Foto - Tomáš Hulík.

[info]Spišský hrad je druhý najväčší hradný komplex na Slovensku a jeden z najväčších v Európe. Je unikátnym príkladom stredovekého kráľovského hradu a miestom množstva dôležitých archeologických nálezov, ktoré hovoria o spôsobe života i vývoji architektúry na našom území od 12. do 18. storočia. Nachádza sa pod ním systém jaskýň a celé územie aj s hradom predstavuje významnú prírodnú lokalitu. Jeho románska dispozícia z 13. storočia, ktorá plnila obytnú i obrannú funkciu, ale i jej neskoršie úpravy a prestavby v duchu nasledujúcich slohov, sú doteraz jasne čitateľné – a to i vďaka tomu, že hrad bol po vyhorení v roku 1780 opustený a nepoznačili ho mladšie prestavby. Zároveň ho chránilo vápencové podložie, na ktorom nemohlo „vyrásť“ nič, čo by mu mohlo konkurovať. Je prvou slovenskou pamiatkou zapísanou v zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.[/info]

Spišský hrad. Foto - Tomáš Hulík.
Spišský hrad. Foto - Tomáš Hulík.

Spomínali sme problém s areálom Bojníc. V mnohých zahraničných múzeách je návšteva objektu aj jeho okolia zážitkom. Je to dobre a príjemne strávený čas. Bude to tak raz aj u nás?

Myslím, že sa to môže podariť. Zážitkovosť sa už prejavuje aj v Národnej galérii – nie na dennom poriadku, ale je tu viacero programov pre rôzne vekové skupiny, od odborných prednášok až po workshopy. Slovenské národné múzeum stojí pred prerodom – nemôžeme o zmenách hovoriť paušálne. Myslím, že práve v Betliari by sa nám to čoskoro mohlo podariť – pripravujeme napríklad veľmi atraktívny program o Sissi. Bude to prvá výstava svojho charakteru na Slovensku a nebude to, samozrejme, iba v rovine Romy Schneider ako Sissi, ale predstavíme ju ako reálnu historickú osobnosť, ktorá niečo znamenala. Výstavu nám otvorí arcivojvoda Georg Habsburg. Zážitkovosť sa však v prípade kaštieľnych a hradných múzeí robí ťažšie.

Prečo?

V hradoch a kaštieľoch u nás nie je možné z bezpečnostných dôvodov púšťať ľudí bez sprievodcu. Dostanete sprievodcu a on vás za istý čas prevedie objektom. Ten čas slúži iba na to, aby ste sa s hradom či kaštieľom a jeho históriou zbežne oboznámili – nevzniká tam priestor na ďalší program či zážitky. Žiaden hrad však nestojí medzi panelákmi, má svoje prostredie – a toto prostredie môže poskytovať ďalšie formy vyžitia. Pri Betliari plánujeme otvoriť bufet, aby si tam naši hostia mohli dať kávu alebo prosecco. Bude sa volať Španga, ako sa volal aj trpaslík Emanuela Andrássyho – bude to čosi navyše, posedieť si pri kaštieli s palmami, veď to je príjemné. Pripravujeme aj museum shop a v zadnej časti parku budú v lete sokoliari – chceme, aby sa ľudia v areáli kaštieľa zdržali dlhšie ako len jednu hodinu, čo je čas bežnej prehliadky interiéru.

Takže múzeum musí mať aj isté komerčné zázemie.

Bezpodmienečne. Vychádzame totiž z toho, že napríklad v prípade Betliara išlo o luxusné šľachtické sídlo – tak prečo by sme sa nesnažili dať divákom pocit, že je to niečo výnimočné ešte aj dnes. Problém je však v tom, že nech prídu na Červený Kameň, do Bojníc či do Betliara – sú tu miestnosti, v ktorých sú vystavené desiatky či stovky zbierkových predmetov. Počas jednej prehliadky ich vidia tisíce. Sprievodca sa nestihne venovať každému – môžete povedať „toto je benátsky luster“, ale oni sa stihnú iba na sekundu pozrieť hore, no nemajú šancu pochopiť, aký vzácny je. Ak počas expozície kúpia knihu v našom múzeumshope a môžu si s ňou sadnúť do našej kaviarne pri kaštieli a prelistovať si ju, má to oveľa väčší efekt - pre návštevníka, aj pre múzeum.

Prichádzajú diváci na hrady a zámky zorientovaní? Vedia aspoň základné veci?

To je veľmi rôznorodé. Najčastejším návštevníkom sú rodiny s deťmi – veď kam by išli v lete, ak vonku prší a kúpaliská sú zatvorené. Stále viac nás však navštevujú aj nároční návštevníci so záujmom o históriu a umenie. Závisí aj od národnosti, bohužiaľ, Česi a Maďari prejavujú stále väčší záujem ako našinci. A potom sú časté školské výlety. A v tom prípade by bolo naozaj dobré, keby učiteľky deťom vždy vysvetlili, kam idú a prečo. V Betliari sme napríklad na nastávajúcu sezónu ponúkli školám, nech si u nás v kaštieli odučia hodiny dejepisu – 19. storočie, protiturecké vojny, stavovské povstania –, čo len chcú. Môžu tam prísť a stráviť tri vyučovacie hodiny za sebou. Nič za to nechceme.  Zatiaľ nikto nereagoval, ale my ich budeme ďalej pokúšať.

Červený Kameň. Foto - Tomáš Hulík.
Červený Kameň. Foto - Tomáš Hulík.

[info]Červený Kameň slúžil ako rodové sídlo šľachtickej rodiny Pálffyovcov dlhých štyristo rokov. Dodnes si zachoval charakter renesančnej pevnosti, hoci počas ich vlastníctva prešiel mnohými prestavbami a úpravami. Prvé zmienky o hrade pochádzajú z prvej polovice 13. storočia – postaviť ho dala česká kráľovná – vdova Konštancia Uhorská. Hrad obývali viaceré významné šľachtické rody – Matúš Čák Trenčiansky, páni zo Svätého Jura a Pezinka, Zápoľskí aj Turzovci. Do jeho dejín však najviac zasiahli uhorskí Pállfyovci a nemeckí Fuggerovci. Posledný člen pálffyovského rodu opustil hrad v roku 1945.[/info]

Červený Kameň. Foto - Tomáš Hulík.
Červený Kameň. Foto - Tomáš Hulík.

V akom fyzickom stave sú naše najväčšie hradné a kaštieľne múzeá?

Ich stav nie je v žiadnom prípade výborný, najmä vzhľadom na to, že jedna z najzásadnejších pamiatok – Krásna Hôrka je po požiari v rekonštrukcii. Z Bojníc máme tiež hlásené havarijné stavy. Modrý Kameň je v zúfalom stave, padajú tam škridly, rozpadáva sa bývalá stredoveká ruina a barokový kaštieľ má stále socialistickú fasádu, čo je veľmi nevábne. Na Spišskom hrade sa už niekoľko rokov kolegovia usilujú získať prostriedky na Románsky palác, čo je najdôležitejšia časť hradu. Ale potešujúce je, že nedávno sa komplexne obnovil Kaštieľ Imre Madácha v Dolnej Strehovej, dokonca sa peniaze našli aj na časť Modrého Kameňa a Červený Kameň je v celkom dobrej kondícii, i keď samozrejme nie bezproblémový. Sú to staré a rozsiahle budovy a komplexy, ich údržba je náročná.

Sú to peniaze, čo chýba našim múzeám, alebo šikovní ľudia?  

Téma peňazí nie je taká jednoznačná, hlavne nie pri hradoch a kaštieľoch. V tých, kde prebehla generálna pamiatková obnova ešte pred rokom 1989, je dnes potreba investovať menšia ako tam, kde takáto obnova neprebehla - Modrý Kameň, Bojnice. Ale vždy sú veľmi dôležité malé priebežné opravy a práce na objektoch a v ich interiéroch.

Keď som bol v súkromnej sfére, tak som tvrdil, že človek nepotrebuje obrovský balík peňazí, aby niečo dobré urobil – a potvrdilo sa mi to aj v štátnej sfére. Aj stála expozícia, ktorú nerobíte na jednu sezónu, sa dá urobiť dobre, a nemusí to stáť kopu peňazí. V Betliari sme urobili expozíciu exotických trofejí a egyptológie z vlastných a sponzorských zdrojov: za pár tisícov eur, teda za málo peňazí. Zohralo v tom však úlohu aj to, že prácu v múzeu nemôžete brať tak, že ráno tam prídete, popoludní odídete a nejako ten čas skrátka prejde. Musíte sa do toho vložiť, treba tam investovať svoj čas aj kontakty. A vtedy dokáže aj ušetriť. Okrem toho, takmer všetko vyrobili naši ľudia v dielňach – do noci sa pílilo, vŕtalo, zváralo...

Nie sú hrady a zámky lákavé  z hľadiska sponzoringu pre veľké firmy?

Myslel som si, že sú  lákavé – ale zdá sa, že je to inak.  Ale chyba je možno na našej strane, robil som iba jeden väčší pokus s oslovovaním súkromných firiem – a zrejme som mal bližšie špecifikovať, na čo konkrétne budú peniaze použité, tak, ako som to urobil v prípade projektu výstavy o Sissi, ktorým sme sa úspešne uchádzali o podporu generálneho partnera SNM Poštovej banky. Druhá vec je, že firmy a podnikatelia si často myslia, že potrebujeme veľkú sumu. A nám by pritom často postačilo päťsto alebo tisíc eur, aby sme mohli urobiť zaujímavú tvorivú dielňu, alebo vytlačiť pekný leták, ktorý by nás propagoval. Tiež si uvedomujem, že naše múzeum sa musí najprv stať serióznym a spoľahlivým partnerom, aby nejakého sponzora mohlo získať.

Krásna Hôrka. Foto - Tomáš Hulík.
Krásna Hôrka. Foto - Tomáš Hulík.

[info]Múzeum rodu Andrássy pozostáva z kaštieľa Andrássyovcov v rozľahlom historickom parku v Betliari, z hradu Krásna Hôrka a Mauzólea Dionýza a Františky Andrássyovcov v Krásnohorskom Podhradí. Hrad Krásna Hôrka. Pôvodný hrad vznikol v 13. storočí – slúžil na ochranu stredovekej cesty, ktorá viedla cez banícke oblasti Slovenského rudohoria. Vlastnili ho tri významné rody – Mariássyovci, Bebekovci a Andrássyovci, ktorí ho prebudovali na šľachtické reprezentačné sídlo s dômyselnou obranou. Už v roku 1857 sa hrad stal rodovým múzeom Andrássyovcov, ktorí ho sprístupnili verejnosti. V marci 2012 hrad vyhorel. Neďaleko hradu, na ceste do Koších, stojí krásne secesné mauzóleum posledného majiteľa Krásnej Hôrky a jeho manželky Františky.[/info]

Krásna Hôrka. Foto - Tomáš Hulík.
Krásna Hôrka. Foto - Tomáš Hulík.

Kde vás zastihol požiar Krásnej Hôrky?

Na ceste do práce – do aukčnej spoločnosti Soga. Presne si to pamätám, okolo 13.50 mi volala kolegyňa z pokladnice z Betliara, že hrad horí.

Čo vám napadlo ako prvé?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |

Už viac ako 103524 z vás dostáva správy e-mailom