Denník N

Európskym filmom roka je nemecká komédia o starnúcom otcovi

Toni Erdmann sa skloňoval už na festivale v Cannes, teraz dominoval na európskych Oscaroch a veľké šance mu dávajú aj na najprestížnejších filmárskych cenách.

Kedy Nemci nakrútili podarenú komédiu? Naposledy možno vtedy, keď bol v kine Good Bye Lenin a možno, že nikdy. Toni Erdmann každopádne štatistiku obracia.

Komédia-nekomédia o starnúcom mužovi so slabosťou pre prevleky a trápne vtipy, ktorý naposledy zabojuje o pozornosť odcudzenej, príliš vážnej dcéry, patrí k veľkým prekvapeniam už od jarnej premiéry na festivale Cannes a cez víkend dominovala na európskych filmových Oscaroch.

Najprísnejší recenzenti zrazu chrlia pochvaly o dokonalom herectve, jedinečnej kombinácii komédie a drámy, filme, ktorý je „komplexný ako sám život“, ktorý plynie prirodzene, ani nenudí, hoci trvá viac ako dve a pol hodiny. Pritom ešte pred rokom by tento úspech nikto netipoval ani náhodou.

Nenápadný zázrak

Režisérku Maren Ade takmer nikto nepoznal za hranicami Nemecka. Doma jej film nasadili len do stovky kinosál, ale rýchlo sa stal hitom. V Cannes sa o ňom nieslo, že by mohol niečo získať, a pred koncom festivalu vznikol šum, že Zlatá palma režisérku neminie.

Keď napokon získala len ocenenie novinárov FIPRESCI, kritici to nechápali, film však už má medzičasom o pozornosť postarané. Nemecko ho prihlásilo tento rok na Oscary a o tom, že prenikne do užšieho výberu, sa takmer nepochybuje. Cez víkend zvalcoval aj európsku obdobu Oscarov, ktoré sa udeľovali v poľskom meste Vroclav.

Je najlepším európskym filmom, získal cenu pre herca (Peter Simonischek) a herečku (Sandra Hütter) aj pre samu režisérku za réžiu a scenár. V konkurencii režisérov, ako je Ken Loach, Pedro Almodóvar alebo Cristian Mungiu, je to vôbec prvá cena pre ženu.

Kto je obeť korporátnej kultúry

Nefunkčný vzťah otca s dcérou môže za to, že sa v snímke uvidelo toľko ľudí. A to nielen v strednej triede v Nemecku. Diváci nemusia nosiť parochňu a umelý upírsky chrup, aby sa mohli vcítiť do postavy Winfrieda, učiteľa hudby na dôchodku, ktorý sa rozviedol so ženou, žije sám so svojím slepým psom a o dcére vie iba to, že zarezáva v nadnárodnej konzultantskej spoločnosti, v ktorej slušne zarába, ale nemá na nič čas.

Generácia tridsať plus sa zase vidí v Ines. V dcére, ktorú pohltila kariéra a korporátna kultúra, žije v kanceláriách, neútulných hoteloch a nekonečné mítingy a predstieranie úsmevov pred zákazníkmi v nej už umŕtvili zmysel pre to, o čom má byť život.

Keď sa otec za ňou vydá do rumunskej Bukurešti, kde jej firma pomáha pri reštrukturalizácii banského priemyslu (čítaj: čo najväčšom okresaní nákladov a znižovaní stavov), nasleduje séria trápnych situácií.

Ines otec pred klientami kompromituje. A všetko sa ešte zhorší, keď odmietne odletieť späť do Nemecka a začne hrať ďalší zo svojich prevlekov. Tak sa zrodí osobný kouč a diplomat Toni Erdmann. Alter-ego zúfalého rodiča a posledný pokus, ako sa priblížiť dcére.

„Si šťastná? Žiješ ešte? Nežiješ náhodou život niekoho iného?“ pýta sa jej starostlivo.

Komédia aj nekomédia

Pre množstvo falošných očakávaní, ktoré v divákovi vytvára, je takmer nemožné predpovedať dej. O tom, ako precízne je zrežírovaný, vypovedá fakt, že záverečnú desaťminútovú scénu chystala Maren Ade týždeň.

Dohromady nakrútila 120 hodín materiálu, ktorý rok strihala, a porodila pri tom dcéru. Hovorí, že film musel byť taký dlhý, že keby ho skrátila, tak bude príliš plochý. Sama nevie, či to má byť komédia.

Je to dráma, pri ktorej sa treba občas smiať? Alebo skôr komédia, ktorá sa pomaly mení na čosi temnejšie, ako píše recenzent z Guardianu?

Existujú tri skupiny reakcií. Niektorí smejú potichu a od začiatku do konca. Iní vôbec netušia, na čom by sa mali zasmiať, a potom je ešte možnosť, že sa najprv nesmejete, ale potom, niekde v druhej polovici, príde moment, keď to vo vás vybuchne a videná absurdita prekročí hranice. Smiech, aj keď je cez slzy, je jednoznačne očistný. No nie je to iba vtipný a dojemný príbeh, ktorý by sa mohol udiať všade na svete. Nie náhodou je kulisou Rumunsko.

Bez toho, aby to z filmu nejako kričalo, je Toni Erdmann aj sociálnou drámou z postkomunistickej Európy. Na súčasnej Bukurešti ukazuje protiklad dvoch svetov: chudoby, v ktorej žije väčšina miestnych, a bublinu zahraničných pracovníkov veľkých firiem, ktorí takmer nevykročia zo skleníka kancelárií, hotelov a fitness centier.

Robí to však nenápadne, v šifrovaných náznakoch. Kto chce, ten si z filmu môže odniesť len prvé. Príbeh túžby po zblížení v rodine a o tom, čo je naozajstné v živote.

Oscary

Teraz najčítanejšie