Tradícia zvrátených amnestií sa začala dávno pred Mečiarom

Autor je členom Living Memory

O zvrátenosti amnestie muža z Elektry dnes nemá pochybnosti hádam nikto. Pravdepodobne ani tí, čo tie amnestie dnes odmietajú zrušiť. No sladká vôňa beztrestnosti spáchaného zločinu je zrejme silnejšia ako zápach s tým spojený.

U niektorých je dôvodom aj ich výchovou v mladosti naimprintované videnie práva ako veci, ktorú je možné prispôsobiť momentálnym potrebám. Takéto účelové chápania práva má v tunajšom geopriestore hlboké korene.

Mŕtva mucha

Už ste niekedy plakali nad skapatou muchou na parapete okna? Nie je to nezmyselná otázka. Je to príklad z praxe. „Keď ma hodili späť na celu a ja som zistil, že jedna z troch múch, ktoré mi celý čas robili spoločnosť, uhynula, nemohol som prestať plakať“.

Tak spomína na obdobie, ktoré strávil vo vyšetrovacej cele, človek obvinený z buržoázneho nacionalizmu, ktorý sa dostal do rúk „vyšetrovateľov“ v čase, keď totalitný mlyn mlel už aj vlastných súdruhov. Bol som absolútne osamelý, zmučený telesne, ale hlavne psychicky.

Alebo mladá žena vyšetrovaná v úplne inej skupine, ktorej vyšetrovatelia rozmlátili pelendrekmi chodidlá a potom ju nútili tancovať. A smiali sa, že jej ten tanec nejde. Títo dvaja a s nimi tisíce ďalších sa dostali po rokoch strávených v komunistických väzeniach von. Na základe amnestie udelenej súdruhom prezidentom Novotným 9. mája 1960.

Môže sa zdať, že je to fajn, veď ich pustili. Lenže tá amnestia má viaceré ale. Je ukážkou právnej zvrátenosti a príkladom hlbokých koreňov devastácie právneho myslenia. Jej prvou zvrátenosťou bolo, že amnestovala ľudí, ktorí žiadny trestný čin nespáchali. Povedané inak, amnestovala nevinných, odsúdených za niečo, za čo by v právnom štáte odsúdení byť nemohli.

Jej druhou zvrátenosťou je, že znemožnila trestný postih mučiteľov, vyšetrovateľov štátnej bezpečnosti a ďalších, čo roky likvidovali slobodu a deformovali spoločnosť a právo. Je možné, že už vtedy mala zaručiť beztrestnosť súdruhom, ktorí sa podieľali na zverstvách páchaných vo vyšetrovacích celách a ktorých jediným trestom bol odchod zo služieb ministerstva vnútra.

Amnestovaný Pješčak

Amnestia prikazovala nezačínať, respektíve v trestnom konaní proti páchateľom nepokračovať, s výnimkou trestných činov vraždy, lúpeže, úmyselného ublíženia na zdraví a trestných činov proti dôstojnosti človeka. Komunistický výklad posledného sa týka sexuálneho zneužitia.

Slovami Miroslava Lehkého, bývalého vyšetrovateľa komunistických zločinov: „Nesúvisí dôstojnosť človeka s absolútnou hodnotou ľudskej bytosti, s neopakovateľnosťou každého ľudského bytia a z toho prameniaceho práva na život a slobodu? Nie je možné považovať dlhodobé a systematické zbavovanie tisícov nevinných ľudí ich osobnej slobody na 10 – 25 rokov alebo doživotie, spojené so stratou majetku a občianskych práv, za priamy útok na dôstojnosť a absolútnu hodnotu ľudskej bytosti, alebo za zločin proti ľudskosti?“ Zrejme nie.

Tá amnestia kryje páchateľov aj dnes. Tu vidno vplyv dlhodobej deformácie právneho myslenia a jej kontinuity u mnohých sudcov, štátnych zástupcov či prokurátorov, ktorí likvidovali pokusy o začatie trestného stíhania proti komunistickým zločincom odvolávajúc sa na zmienenú Novotného amnestiu.

Napríklad vrchný súd v Prahe zastavil v roku 2001 trestné stíhanie niekdajšieho boľševického prokurátora Pješčaka obvineného, že sa v roku 1953 dopustil justičnej vraždy, s tým, že menovaný porušil iba služobné povinnosti a na to sa vzťahuje prezidentská amnestia z 9. mája 1960. Tak prečo mu v rodnej vieske neosadiť pamätnú tabuľu? Akýže zločinec?

Smrad beztrestnosti

Na tú istú amnestiu sa v Pješčakovom prípade v roku 2003 odvolal aj Najvyšší súd ČR, ktorý len potvrdil rozhodnutie nižšej súdnej inštancie. Paralelou s Mečiarovou amnestiou je aj to, že nešlo o suverénne rozhodnutie prezidenta. Mečiarova amnestia nebola amnestiou udelenou prezidentom disponujúcim plnou demokratickou legitimitou pre výkon tejto funkcie. Nebol prezidentom riadne zvoleným.

Ani v Novotného prípade nešlo o suverénne rozhodnutie hlavy štátu. Tie amnestie si musel nechať schváliť v politbyre. Smrad beztrestnosti a slepého, rokmi naučeného, často aj od spravodlivosti samotnej nezávislého výkladu práva, ktorý má v našom priestore silné zázemie, je veľmi nebezpečný.

Nepotrestanie trestného činu predstavuje zásadné ohrozenie spoločnosti. Spôsobuje stratu viery občanov v spravodlivosť a bezpečnosť, ktorú musí štát občanom garantovať. Veľmi jasne sa to prejavuje v praxi.

V rámci projektu, v ktorom chodíme s kolegami po školách a snažíme sa stredoškolákom na príklade minulosti vysvetľovať, kam vedie podpora antisystémových a extrémistických názorov a strán, sa až príliš často stretávame s tým, že jednou z vecí, pre ktoré sú mladí ľudia ochotní dať svoj hlas hoc neonacistom, je hnev nad živými reliktami tradície beztrestnosti, do očí bijúcej schopnosti kryť „našich ľudí“.

Fenomén hnevu na dvojaký meter spravodlivosti je naozaj veľmi silný. To by si mali uvedomiť tí, ktorí jednou rukou hlasujú za posilnenie postihnuteľnosti extrémistických výrokov a druhou deklarujú svoju afinitu k praxi, kde vybrané uši počujú to krásne spojenie o skutku, ktorý sa nestal. Odporučil by som týmto politikom pokorzovať po školách, aby pochopili mieru, do akej aj ich zásluhou narastá hnedá perina, pod ktorou sa pokojne môžeme ocitnúť.