utorok

Imaginácia je vždy o krok vpred, aj pred Kotlebom

V závere roka sa s novými premiérami o slovo hlásia dve scény, bratislavské Štúdio SND a banskobystrické Divadlo Štúdio tanca.

Z predstavenia Márnosť nad márnosti. Foto – Dušan Beňo

V Štúdiu SND večer otvára Tanečná lekcia Marty Polákovej. Choreografka a interpretka v jednej osobe napochoduje do stredu javiska a za mierne osvetleného javiska aj hľadiska spustí. Niečo medzi esejou, básňou a pravou prednáškou komentuje pohybmi tela, hlavne rúk, v rôznej dynamike. Mikrofón na čiernych šatách sníma okrem hlasu aj ich šuchot.

Marta Poláková, priekopníčka súčasného tanca na Slovensku, si to s týmto štvrťhodinovým sólom namierila priamo do hlbín postmoderny preloženej jej svojráznym tanečným prežívaním. Keby rytmus, ktorý svojím pohybom a textom vytvárala, ešte viac podchytila, mohlo to takmer prejsť do slam poetry. Ale ostáva v medziach tanečného umenia, v strede javiska, s miestami observačno-poetickým („priestor plný energie“, „darovať si ticho“) a miestami prieskumníckym („je vnútri tela svetlo alebo tma?“) textom.

Inak, kto by chcel vedieť, že vraj svetlo, ako nám sama napovedá a prezradí aj ďalšiu skvelú pomôcku pre divákov súčasného tanca: „Keď vidíte niečo iné ako to, čo ste si predstavovali, je to v poriadku. Imaginácia je vždy o krok vpred.“ Hneď sa na to lepšie pozerá.

Z predstavenia Tanečná lekcia. Foto - Noro Knap
Z predstavenia Tanečná lekcia. Foto – Noro Knap

Hľadá sa ilúzia

Hustým dymom na javisku a zvýrazneným svetlom do divákov sa bez oficiálnej pauzy tajomne prelíname do druhého čísla večera, Tanečnej ilúzie Antona Lachkého. Ten pôsobí v zahraničí a slovenskému publiku je asi najviac známy ako člen skupiny Les SlovaKs. Tancoval u Akrama Khana a už dlhšie sa predstavuje aj choreograficky, vytvoril diela pre súbory vo Fínsku, Škótsku i na Islande.

Spoza dymu sa ozvú tóny klasickej hudby a šestica tanečníkov sa do toho hneď pekne oprie. Smršť pohybov v zabijackom tempe na Bacha, Haydna a Vivaldiho v hudobnej koláži sa na nás vychrlí ako riava. Veronika Čimborová, Barbora Janáková, Kei Mimakiová, Simona Tonková, Andrej Štepita a Jakub Jeňo sú podľa programu postavami v akejsi izolovanej osade, kde si spokojne udržujú svoje rituály. Najvýraznejšie to priblížia dvaja muži obsadenia vo svojom neandertálskom duete za zvukov svištiaceho vetra. Ženy majú na sebe spoločenské šaty, čo ostro kontrastuje s nechutnými grimasami, ktoré strúhajú a na ktorých je predstavenie založené.

Tanečníci idú – ako sa na súčasný (už trochu únavný) trend patrí – do extrému, či už v dravo pôsobiacich tanečných variáciách, alebo v preexponovaných výrazoch. Len tá hravosť a nenútenosť Antona Lachkého, ktorými zvykne odľahčovať obdobne enormnú tanečnú nálož v predstaveniach Les Slovaks, kamsi zmizli. Tanečná ilúzia nás pribila do sedadiel a rýchlo preletela, o slabú polhoďku je po všetkom. Človek sa nad tým nejak nestihne pozastaviť a už je tu opäť bez pauzy diskusia s tvorcami, z ktorej sa dozvieme, že to mal byť pôvodne celovečerný kus. Ako vtipne podotkla iniciátorka projektu Marta Poláková, možno by aj bol, keby tanečníci trochu spomalili. Tento kratší formát bol zaujímavý, aj keď trochu nenaplnený. A ktovie, možno by sme zniesli aj menej extrému.

Nočná ilúzia. Foto - Noro Knap
Nočná ilúzia. Foto – Noro Knap

Márnosť farebná!

V ten istý decembrový týždeň trochu viac na severovýchod Divadlo Štúdio tanca premiéruje v Banskej Bystrici poslednú časť svojej „kotlebovskej“ trilógie, Márnosť nad márnosti. S podtitulom „trocha dekadentná skoro veselohra“ ju ako aj predchádzajúce dva tituly inscenuje osvedčený tím – choreografia Zuzana Ďuricová Hájková, hudba Matej Háasz, kostýmy Marek Gašpar Šafárik a svetelný dizajn Ján Čief. No a kým Jadro bolo vrátením úderu, ktorý divadlu uštedril politický zásah vlastného zriaďovateľa, a Očista zmývaním jeho dôsledkov, Márnosť nad márnosti sa javí byť viac nad vecou a prechodom k niečomu (dúfajme, že) ďalšiemu.

Komédia to teda nie je, iba ak božská, čomu napovedajú biblické odkazy v programe aj niektoré obrazy vrátane hada, čo ich v prvom dejstve oddeľuje. Tak ako Očista je Márnosť predelená prestávkou a s predchodcami má spoločné aj použitie slov, tu obohatené o prekvapujúco čisto spievané trojhlasy tanečníkov. Prvé dejstvo je tanečnejšie a epickejšie, vykresľuje príbeh šikanovaného Maxíka („dáme ťa na karate či na balet?“) a rôzne podobenstvá márnosti. Rezignovanosť názvu kompenzuje svieža zvuková a vizuálna farebnosť s detailmi ako trblietky na koži tanečníkov či špeciálny mejkap.

Po „trocha dekadentnej“ prestávke (sviečky, víno, masky a bublifuk) si tanečníci s divákmi vymenia miesta. Hľadisko je teraz rajskou záhradou so stromami bez listov, sliepkami, tigrom a koňom v životnej veľkosti. Tajomná postava naboku manipuluje s miskami váh, podľa čoho tanečníci menia obraz záhrady a svoje konanie z harmónie do teraz už naozaj poriadne dekadentného chaosu. Táto inštalácia má síce zakončenie z ich pier, ale jej nálada, ako aj záver trilógie a v podstate aj ďalší osud Divadla Štúdio tanca sú otvorené.

Môže sa zdať, že divadlo má ťažké časy za sebou a rieši už preň typickejšie záležitosti ako výmeny tanečníkov – z tohto obsadenia vypadol člen súboru Jakub Jeňo a objavil sa vo vyššie uvedenom Lachkého kuse. To však ani takým problémom nie je, nové posily navyše prinášajú slušný bonus, napríklad v nádherne pohybovo „márnivej“ Michaele Mirtovej. Riaditeľka Ďuricová Hájková môže cítiť rozčarovanie nad výsledkom svojho boja s veternými politickými mlynmi – nič nie je vyhrané. V Márnosti nad márnosti však potvrdzuje, že svoje idey a obavy vie zhmotniť do divadelného tvaru, neriadiť sa pritom trendmi a performačnému umeniu tanečníkov dať vyniknúť v ráme svojho choreografického. A na tom nič márne nie je.

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |

Už viac ako 126581 z vás dostáva správy e-mailom