Delphine de Vigan napísala svoj najlepší román o sebe

Španielsky maliar Diego Velázquez namaľoval v polovici 17. storočia zaujímavý obraz. Maľba Dvorné dámy, alebo ako sa mu v španielčine hovorí Las Meninas, zobrazuje jednu z izieb madridského kráľovského paláca. V jej strede stojí päťročná princezná Margaréta obklopená dvornými dámami.

Mohol by to byť celkom obyčajný obraz, keby maliar nenamaľoval aj sám seba. V ľavej časti obrazu stojí so štetcom v ruke pred obrovským plátnom a uprene pozerá pred seba.

Nejeden návštevník madridskej galérie Prado by si pred jeho maľbou mohol pomyslieť, že sa Velázquez díva práve na neho. Tí pozornejší by však po chvíli objavili malé zrkadlo a v ňom odraz španielskeho kráľovského páru. Aj tak možno vyjadriť neistý vzťah medzi divákom a zobrazenými postavami. Čo má však španielsky maliar spoločné s francúzskou spisovateľkou Delphine de Vigan?

Kým Velázquez do svojej najznámejšej maľby Las Meninas ukryl ďalší obraz, de Vigan v poslednom románe Podľa skutočného príbehu (vyd. Odeon, 2016) píše o svojom ďalšom literárnom počine.

Pochybnosti a ticho

Delphine de Vigan začína román pochybnosťami, ktoré naplnili jej život po vydaní knihy Noc nič nezdrží (vyd. Odeon, 2012). Tá získala vo Francúzsku niekoľko ocenení aj vďaka téme, ktorej sa de Vigan venovala – písala o svojej matke, ktorá ju pre psychickú chorobu nedokázala vychovávať. Postupne ako odkrývala jej životný príbeh, odhalia aj rodinné tajomstvá a drámy.

V jej poslednom románe Podľa skutočného príbehu sa vracia do obdobia, keď knihu vydala a opisuje, ako na ňu reagovala jej rodina – viacerí s ňou prestali komunikovať, iní sa jej vyhrážali. A hoci si na zmenu v rodine zvykla, pochybnosti, či pri písaní neurobila chybu, zostali.

Keď ju pozývajú na literárne diskusie a autogramiády, ťaží ju neistota. Túla sa parížskymi ulicami plná úzkosti a zraniteľná tým, čo všetko v poslednej knihe napísala.

V čase, keď má málo inšpirácie a vydavateľstvo od nej chce ďalší úspešný román, stretáva L. – dokonale upravenú ženu, ktorá vie chodiť na vysokých podpätkoch, skvelo sa oblieka a je stelesnením ženskosti asi ako speváčka Beyoncé vo videoklipoch.

„Koľko času treba k tomu, byť takouto ženou?ʽ hovorila som si, keď som pozorovala L., ako som pozorovala desiatky žien pred ňou, v metre, v rade do kina, v reštaurácii pri stole. Učesané, namaľované, nažehlené. Bez jediného nepatričného faldu. Koľko času každé ráno, aby človek dosiahol tento stav dokonalosti, a koľko času na úpravu pred odchodom do spoločnosti? Aký život človek musí viesť, aby si stíhal upraviť vlasy fénom, vymeniť si každý deň bižutériu, zladiť a obmeniť oblečenie, nič nenechať na náhodu? Dnes viem, že to nie je iba vec dostatku času, ale skôr typu, typu ženy, ktorým chce žena byť, pokiaľ má možnosť voľby.“

Časom sa táto náhodná známosť mení na priateľstvo a Delphine s L. zdieľa svoje najväčšie obavy. Rozpráva jej o rodine a deťoch, po ktorých odchode na vysokú školu zostali len prázdne detské izby. Z tej zmeny sa nevie stále spamätať a keď sa k tomu pridávajú pochybnosti o literárnom talente, prepadá ju panický strach. 

Trasú sa jej ruky a prevracia žalúdok, keď sa posadí pred monitor počítača. Bojí sa, že už nikdy nič nenapíše, že po takej osobnej knihe o vlastnej rodine sa už napísať nič nedá. Stále častejšie preto uteká z ticha štyroch stien do kaviarní plných života a novej kamarátky L. Tá ju v písaní podporuje a verí jej viac, ako si Delphine verí sama.

Priateľstvá žien

Román Podľa skutočného príbehu je napísaný retrospektívne. Akoby potrebný nadhľad získaný časom pomohol autorke odkryť záhady L., ktorým v tých chvíľach nevenovala pozornosť. Nevšimla si napríklad, že L. nikdy nenosila hodinky, ani sa nikdy nedívala na mobil, aby zistila koľko má ešte času.

„Bola tu, so všetkým, správala sa tak za každých okolností. Bola to voľba, spôsob bytia na svete, odmietnutie akejkoľvek formy odvádzania pozornosti a rozptyľovania. Niekoľkokrát sa mi stalo, že som sa s ňou rozprávala celé popoludnie, bez toho, aby som sa strachovala, koľko je hodín, a myslím, že za tie dva roky som ani raz nepočula, že by jej zazvonil mobil.“

De Vigan píše o ich priateľstve podobne ako Elena Ferrante píše o kamarátkach v Neapolskej ságe. Hrdinky oboch príbehov sa navzájom ovplyvňujú, nevedome sa kopírujú, súťažia medzi sebou, chcú byť ako tá druhá – výraznejšia, krajšia, múdrejšia. Delphine závidí L. jej štýl, ženskosť, či rozhľad, podobne ako Elena závidí  Lile jej krásu a múdrosť. Obe túžia byť tou druhou, tou, ktorá je podľa nich z dvojice tá lepšia.

„Zatúžila som byť L., byť ako ona. Priala som si podobať sa jej. Stalo sa, že som mala chuť pohladiť ju po tvári, objať ju. Obľúbila som si jej parfém.“

Kým Elena sa od Lily chce odpútať a útekom z rodného Neapolu konečne nachádza samu seba, Delphine sa k L. upína čoraz silnejšie a stáva sa z nej žena, ktorú nespoznávajú deti ani priatelia. Začína sa v priateľstve s L. topiť, stráca zábrany, robí to, čo by v minulosti nikdy neurobila (napríklad pošle L.  na literárnu diskusiu miesto seba).

L. sa však postupne mení, správa sa zvláštne a tie zmeny vníma aj Delphine, hoci by ich radšej nevidela.

„Keď sa L. skláňala nad stranou, bezpochyby s úľavou, že to už máme za sebou, držala pero v pravej ruke, hoci mi povedala, že je ľaváčka (a pred mojimi očami ňou aj bola), a dokonale čitateľne písala. Áno, mala som sa nad tým pozastaviť. Áno, mala som sa L. spýtať, prečo zrazu píše pravou rukou. Áno, mala som sa jej spýtať, prečo začala nosiť rovnaké topánky ako ja. Mala som sa jej poďakovať a dať jej najavo, že nie je nutné, aby zajtra prišla zas, pretože sme s tým skončili.“

Nie je to však moment, keď si Delphine uvedomí, že niečo v ich vzťahu nie je v poriadku. Je to súhrn udalostí, ktoré nasledujú a vďaka ktorým sa dej v polovici knihy stáča z psychologickej štúdie priateľstva žien k thrilleru plného prenasledovania a strachu.

Príbeh ich priateľstva plynie rýchlejšie, bez prestávky a akejkoľvek možnosti odložiť knihu. Oddýchnuť si od manipulatívnej L. je nemožné, pretože čitateľ chce podobne ako Delphine zistiť, ako to dopadne, ako sa to skončí a skončí sa to vôbec?

O živote

Nie je to prvýkrát, čo Delphine de Vigan písala o svojich skúsenostiach. Vo Francúzsku sa presadila v roku 2001 románom o anorexii s názvom Dni bez hladu (Jours sans faim), ktorý vydala pod pseudonymom Lou Delvig.

Meno Lou neopustila a v románe No a ja (Odeon, 2011) ním pomenovala hlavnú hrdinku. Tá sa skamaráti s bezdomovkyňou No v podobnom veku. De Vigan v románe, ktorý inak výborne sfilmovala režisérka Zabou Breitmanová, rieši dospievanie dievčat, ktoré pochádzajú z iných svetov a pritom sú rovnako osamelé. Na pozadí toho tiež kritizuje ľudskú ľahostajnosť k bezdomovcom a k ich umieraniu na ulici.

Téme osamelosti sa Delphine de Vigan venovala aj v románe Ani teraz, ani inokedy (Odeon, 2011). Mathilde a Thibault sa každé ráno míňajú v parížskom metre a unavení z vlastných životov túžia po tom istom – milovať. Otázkou však zostáva, či im to ruch francúzskeho veľkomesta dovolí.

Ak by Delphine de Vigan ukončila svoju tvorbu románom Noc nič nezdrží, bol to by vynikajúci koniec kariéry. Ona sa však popasovala s oveľa väčšou výzvou. V poslednom románe nevystupuje len ako žena, priateľka, matka a partnerka, ale hlavne ako spisovateľka, ktorá má pochybnosti, kde hľadať námet, príbeh alebo správny začiatok.

„Písanie má byť hľadaním pravdy, inak to je o ničom. Pokým sa prostredníctvom písania nesnažíš poznať samú seba, preskúmať, čo v tebe je, čo ťa utvára, otvoriť svoje rany, rozškrabať ich, rozdrásať vlastnými rukami, pokiaľ si nekladieš otázky o svojej osobe, o svojich koreňoch, prostredí, nemá to zmysel. Neexistuje iné písanie než písanie o sebe.“

Delphine de Vigan to v poslednom románe dokázala, pretože viac ako kedykoľvek predtým písala o sebe. Kládla si otázky od úvodu až do konca. Riešila svoje prostredie, ľudí okolo seba – partnera, deti, kamarátky, spolužiačky. Rozdrásala svoje najvnútornejšie rany natoľko, že to bolo miestami neznesiteľné, ale dokázala to. Napísala svoj najlepší román, ktorý je viac ako len Podľa skutočného príbehu.