To nebol len brutálny Asad a ruské stíhačky. Aleppo zničila aj pasivita a nevšímavosť sveta

Jedno z najdlhšie obývaných miest v histórii ľudstva sa po viac ako štyroch rokoch bojov premenilo na ruiny obývané vystrašenými ľuďmi čakajúcimi na ranu z milosti. Možno sa ešte niekoľkým tisícom podarí z Aleppa utiecť, ak to napokon Asad dovolí (v stredu okolo poludnia sa nedodržiavala dohoda o tom, že z východnej časti mesta môžu odísť civilisti a niektorí rebeli), ale ich perspektíva je zúfalá.

Pád Aleppa je nezastaviteľný, rovnako ako prúd otázok, ako je možné, že to zašlo až tak ďaleko. Odpoveď je komplexná, ale jednoduchá zároveň. Stalo sa to preto, lebo svet odvracal zrak a zakrýval si uši. Nestalo sa to v dejinách ľudstva po prvý raz. Aleppo je len ďalšou položkou na zozname zlyhaní. V tomto prípade aj s poslednými odkazmi od jeho obyvateľov.

Bomby ako koncovka

Skaza Aleppa sa začala predtým, ako ho dorazilo ruské bombardovanie štýlu hlava-nehlava. To, že Rusi sa minulý rok zapojili do sýrskej občianskej vojny po boku diktátora Asada, ktorému svet niekedy v polovici roka 2011 nedával šancu na viac ako pár mesiacov pri moci, sa mohlo stať preto, lebo vedeli, že im nikto nebude brániť. Len využili priestor a presunuli svoju politiku zo siene, kde zasadá Bezpečnostná rada OSN, priamo do terénu. Od začiatku konfliktu (spolu s Pekingom) držali Asadovi chrbát, aby neprešla ani jedna rezolúcia požadujúca zastavenie násilia a potrestanie režimu.

„Počas piatich rokov Moskva vetovala päť rezolúcií, ktoré smerovali k ukončeniu hrozných násilností a k tomu, aby tých, čo sú za ne zodpovední, riešil Medzinárodný trestný súd. Len minulý mesiac Moskva vetovala rezolúciu požadujúcu ukončenie bombardovania a krviprelievania v Aleppe,“ napísal magazín Foreign Policy.

Nedodržiavali sa ani rezolúcie o humanitárnej pomoci, lebo ich porušovateľov nemal kto potrestať.

Ani nepriechodná diplomacia však neospravedlní humanitárnu katastrofu a nečinnosť Západu v Aleppe. V posledných desaťročiach sa odohrali intervencie, ktoré nemali podporu všetkých členov Bezpečnostnej rady OSN a dokonca na ne nemali jednotný názor ani všetky krajiny, ktoré sú súčasťou spolkov ako NATO či Európska únia. Boli kontroverzné z hľadiska medzinárodného práva, ale rovnako problematická je aj nečinnosť a hluchota k ľuďom volajúcim o pomoc.

Príliš komplikovaný konflikt

Sýrska občianska vojna, aj preto, že je zástupným bojiskom regionálnych aj náboženských vojen, vnútropolitickým sporom aj súčasťou globálnej vojny proti terorizmu, je komplikovaná na pochopenie aj na riešenie. Zároveň je to ten typ sporu, kde jednoducho neexistujú len dobrí a zlí, ale aj veľmi zlí, menej zlí a menej dobrí.

V Aleppe, samozrejme, operovali aj teroristi, aj globálni džihádisti, ale neplatí, že ruskí či sýrski vojaci podporovaní iránskymi milíciami a šiitskými extrémistami z Hizballáhu útočili len na nich, že za teroristov neoznačovali aj umiernenú opozíciu, či ľudí, čo sa zhodou okolností ocitli v časti mesta ovládanej opozíciou. Netreba zabúdať na to, že Aleppo sa prvé mesiace občianskych nepokojov proti Asadovi držalo stranou a skôr podporovalo prezidenta, ktorého, paradoxne, vnímalo ako ochrancu multikultúrneho charakteru mesta.

Názor, že v Aleppe Rusi a Asad robia poriadky s teroristami, a to je niekedy aj pekne drsné, neobstojí a nemal by svet vyvliekať z viny za nečinnosť. Dramatický pád Aleppa, ktorý ešte bude pokračovať čistkami a odvetou za podporu rebelov, je aj zlyhaním medzinárodných organizácií, hlavne OSN, ktorá sa opäť ukázala ako bezmocná.

Menej ako inokedy sa prejavila aj verejná mienka. Kým pri iných konfliktoch sú svetové mestá plné protivojnových demonštrantov, Aleppo takéto sympatie nevyvolalo. Môže to byť neprehľadnosťou konfliktu, ale čiastočne aj utečeneckou krízou, ktorá má korene aj v Sýrii. Nenávisť voči ľuďom prichádzajúcim z tejto oblasti, podporovaná aj niektorými médiami a politikmi, mohla vyvolať opatrnosť pri angažovaní sa.

Udalosti v Aleppe trpkosťou poznačia aj posledné týždne Baracka Obamu v Bielom dome. V konflikte medzi Ruskom a USA, ktorý sa vedie aj v Sýrii, jednoznačne vyhrali Rusi. Išli za svojím, neváhali, nehanbili sa, vedeli dokonca zmanipulovať časť verejnej mienky, že sú súčasťou boja proti terorizmu, že sa vedia porátať s extrémistami.

„Ruská propagandistická mašinéria pracovala spolu so sýrskym režimom usilovne na tom, aby udalosti v Aleppe predstavili ako oslobodenie populácie, ktorú vykreslili ako rukojemníkov islamistických teroristov. To je falošné a cynické,“ napísal vo svojom úvodníku Guardian.

Čo teraz

Rusi ani Sýrčania sa netaja, že v meste chcú pevne nastoliť svoju vládu čo najskôr. To ich posilní, Asada udrží v kresle. Od druhej polovice januára bude v Bielom dome Donald Trump a nikto netuší, ako bude reagovať na pád tohto mesta. Hoci na sociálnych sieťach komentuje všetko a každého, o Aleppe a ľuďoch v ňom mlčí.

Jeho mlčanie je o to desivejšie, že Trump sa chce viac zblížiť s Ruskom a zastaviť podporu umierneným sýrskym rebelom. Ostatní lídri vyčkávajú, čo povie. Bývalý americký veľvyslanec v Damasku Robert Ford si myslí, že by mal prehovoriť aspoň o vojnových zločinoch, čo sa v Aleppe dejú.

Foreign Policy napísal, že by to nemali robiť len Američania, ale celý svet. Hovoriť o vojnových  zločinoch a trestať ich. Aj to svet v minulosti, aj keď nedostatočne, robil. Ani to však nezabránilo Aleppu.