Denník N

Maďarský odkaz zo Stalinovho lágra

Po vojne sa jednotlivé krajiny pokúšali čím skôr získať nazad svojich občanov zo zajatia – okrem Československa.

„Moja drahá! Ešte stále som od vás nedostal kartu, je mi ťažko, keď nemám o vás správy. Ja sa nemám nijak zvlášť zle, jediným mojím želaním je, aby som sa ešte raz v živote mohol vrátiť domov k tebe, drahá moja, a k tebe, milý môj synček! Spánombohom a dovidenia!“

Tieto riadky napísal maďarský vojak Péter Köteles svojej manželke do Turnianskej Novej Vsi v lete roku 1944. V tom čase bol ešte na východnom fronte, o čosi neskôr padol do sovietskeho zajatia, kde potom v pracovnom tábore na Ukrajine zomrel.

Tí, čo sa vrátili, väčšinou o tom, čo sa s nimi dialo, mlčia. O sovietskych lágroch sa nepatrilo hovoriť. Vraveli len: bola tam zima a boli sme hladní. Nič viac. Peklo sa slovami obsiahnuť nedá.

Preto sa Vyrozprávaná história (Oral History), projekt šamorínskeho Fórumu, inštitútu pre výskum menšín, usiluje zaplniť tieto biele miesta. V ich najnovšom dokumentárnom filme dávajú priestor takým Maďarom zo Slovenska, ktorí sa vrátili zo sovietskych pracovných táborov. Ich príbehy sa podobajú na tie, čo poznáme z kníh o gulagu od Anny Applebaumovej či Solženicyna. Pracovali v kameňolomoch, jedli lipové výhonky a žihľavu, mrzli. Neboli medzi nimi len vojaci, čo padli do zajatia, ale aj civili a 15- či 16-roční mladí branci.

Ich situáciu komplikovalo, že v roku 1945 sa zmenili štátne hranice a mestečká južného Slovenska sa opäť pripojili k Československu. Zatiaľ čo pred rokmi boli v očiach domácich Maďarov podozrivými „komunistami z Felvidéku“, v Československu ich mali za „maďarských fašistov“.

Po vojne sa jednotlivé krajiny pokúšali čím skôr získať nazad svojich občanov zo zajatia – okrem Československa. Československé úrady totiž žiadali Sovietsky zväz o to, aby si Maďarov z južného Slovenska nechal…

Ten, kto sa v lágri hlásil k československej národnosti, toho pustili. Ten, čo k maďarskej, toho ponechali v neľudských podmienkach. A keď potom po niekoľkých rokoch predsa len Maďarov zo Šale, Komárna, Galanty, Kolárova a Senca pustili Sovieti domov, a oni sa po tisíckach kilometrov, vycivení na kosť, dovliekli domov, tieto štyridsaťkilové mátohy sa museli konfrontovať s tým, že sa medzičasom stali vo svojom rodisku nežiaducimi osobami. Československo ich nechcelo prijať nazad a v Maďarsku nemali kam ísť.

Dokumentárny film V ruskom zajatí (Muszkaföldön) mal premiéru minulú stredu pred preplneným hľadiskom v komárňanskom Salóne. Premietania sa zúčastnil aj jeden z tých, čo sa vrátili, 94-ročný József Sulci z Mužle, ktorý sa obrátil k obecenstvu a po maďarsky povedal, že s obavami sleduje správy, lebo sa zasa nájdu hlásnici, ktorí si nevedia vážiť mier, štvú a sejú spory. Jeho posledné slová zazneli silne. „Majte rozum, mládež! Majte rozum!“

Teraz najčítanejšie