Denník N

Ako byť zdravší za menej peňazí (recepty šéfa vládnych analytikov)

Ilustračné foto - TASR
Ilustračné foto – TASR

Čo robiť so slovenským zdravotníctvom? Prečítajte si názor hlavného ekonóma ministerstva financií Martina Filka.

Čo robiť so slovenským zdravotníctvom? Prečítajte si názor hlavného ekonóma ministerstva financií Martina Filka.

Slovenské zdravotníctvo ponúka dlhodobo málo zdravia za veľa peňazí. Tento záver našej štúdie nebol pred dvoma rokmi veľmi populárny. Ani fakt, že sa jeho efektívnosť dramaticky prepadla v rokoch 2003 až 2007, počas radikálnej Zajacovej reformy a búrlivého rastu množstva peňazí, ktoré vtedy zdravotníctvu plynuli z rozpočtu aj poplatkov od pacientov.

Pozrime sa na niekoľko priorít, ktoré by najdôležitejšie príčiny plytvania vedeli odstrániť. A priniesli by lepšie výsledky za menej peňazí. Politické záväzky či medicínske inovácie prenechám povolanejším.

 

[numblock num=“1″ style=“1″] Nefunkčné zdravotné poistenie za rok zásadne sprehľadnime  [/numblock]

V absolútnom vyjadrení sa najviac peňazí (aj stovky miliónov ročne) zbytočne stráca v zle fungujúcom poistnom systéme, ktorý vďaka tomu, že vyberá a rozdeľuje zdroje ostatným (4 miliardy eur, asi pätinu celých verejných financií), zároveň viac než iné inštitúcie predstavuje riadiace a mocenské centrum slovenského zdravotníckeho systému.

Poisťovne totiž rozhodujú, kto dostane koľko peňazí, za čo a za aké ceny. S malými výnimkami bez záväzných pravidiel a bez zásadnejšej kontroly verejnosti.

Najviditeľnejším príznakom deravosti systému sú zisky a výplaty akcionárov poisťovne Dôvera, ktoré sú v ostatných piatich rokoch násobne vyššie než v iných poisťovniach alebo v zahraničí.

Porovnateľne veľa peňazí ako na výplatách Dôvery môže unikať na výdavkovej strane najmä štátnej, ale aj súkromných poisťovní. V neprehľadnej mäteži vzťahov medzi poisťovňami, poskytovateľmi starostlivosti a dodávateľmi liekov a materiálu.

Slovenské zdravotné poistenie nie je prísne regulovaný, konkurenčný trh ako v Holandsku, kde zisky stláča k nule súťaž o poistencov medzi mnohými poisťovňami a kvalitu aj hodnotu za peniaze vynucuje nezávislý, asertívny dohľad.

Nie je to ani priehľadná platobná infraštruktúra ako v severských krajinách, v ktorej ekonomickú efektívnosť zabezpečuje kontrola verejnosti, benchmarkovanie nákladov, podrobné analýzy a záväzné pravidlá, a kde na kvalitu starostlivosti dozerá na základe sofistikovaných spôsobov jej merania regulačný úrad.

Náš poistný systém kombinuje nedostatky iných krajín, žijeme v najhoršom z možných svetov.

Holanďania zdravotníctvo reformovali podľa zrozumiteľného základného plánu 20 rokov, my sme pred desiatimi rokmi reformu pretlačili v napätej atmosfére za pár mesiacov.

Možno prínosnejšie, ako tlačiť okamžite na rozhodnutia jedným smerom, je využiť obdobie do volieb na poriadnu, hlbokú diskusiu o ďalšom smerovaní zdravotníctva a verejného zdravotného poistenia.

Nasledovať by mal zdôvodnený záväzok vrcholových politikov a politických expertov ohľadne najdôležitejších zásad reformy, ktorému sa pre silné záujmy v pozadí budú mnohí vyhýbať. Máme však právo ho požadovať a povinnosť pokúsiť sa ho sformulovať.

Dobré aj veľmi zlé výsledky pritom vidíme v krajinách s jednou zdravotnou poisťovňou, aj tam, kde je medzi nimi konkurencia.

Naše zdravotné výsledky sú však žalostné a peňazí zásadne viac nebude (do roku 2017 chceme mať vyrovnaný rozpočet). Riešeniu problému mačkopsa – koncentrovaného, komerčného, neprehľadného, slabo regulovaného poistného trhu – sa v horizonte niekoľkých rokov nevyhneme.

Či budeme mať jednu poisťovňu, alebo veľa, biznis “ako obvykle” pokračovať nemôže. V obidvoch prípadoch budeme potrebovať poriadne dáta a radikálnu transparentnosť, lepšie pravidlá a priebojných regulátorov, ktorých zistenia budete poznať z televízie.

Povedzme to priamo: Existencia viacerých na zisk orientovaných poisťovní počas uplynulej dekády efektívnosť nedoniesla. Skôr sa vynárajú otázniky, nakoľko prispela k jej prepadu.

Z Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou sa doteraz nestal nezávislý, razantný regulátor západného typu. Vybudovať ho môže byť aj pri dobrej vôli rovnako náročné, ako riadiť veľkú štátnu poisťovňu. A hoci holandský model riadenej konkurencie dosahuje vynikajúce výsledky, aj o ňom sa postupne objavujú pochybnosti.

Okrem toho majú konkurenčné trhy poisťovní – či na Slovensku, alebo v Holandsku – tendenciu k postupnej koncentrácii. Mali sme ich sedem, teraz sú už len tri, z toho jedna je maličká. Aj po hypotetickom rozbití VšZP by sme pravdepodobne časom dospeli k dosť koncentrovanej, a teda problematickej súkromnej štruktúre.

Ani prípadná jediná štátna poisťovňa by však nemohla fungovať tak, ako jej dnešná predchodkyňa. Prišla by o veľkú časť ľubovôle pri rozdeľovaní peňazí, musela by sa stať omnoho pasívnejšou a zároveň pre verejnosť otvorenejšou infraštruktúrou, založenou na pravidlách, analýzach a benchmarkoch. Významnejšiu úlohu pri riadení systému by museli zohrať ministerstvo, Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a poskytovatelia starostlivosti.

O procese prípadného prechodu k nej nemôžem z taktických dôvodov povedať skoro nič. Je však pripravený, nemusí si vyžadovať vyvlastnenie a bol by výrazne lacnejší, než boli niekdajšie odhady v médiách.

Nie všetko v zdravotnom poistení je jadrová fyzika, čiastkové veci sa dajú zlepšiť rýchlo a jednoducho. Tak, ako sme v roku 2010 napriek vôli poisťovní presadili zverejňovanie ich zmlúv s poskytovateľmi, alebo v roku 2012 spravodlivejšie prerozdeľovanie peňazí chorým poistencom (ročne presúva viac než 40 miliónov nezaslúženého zisku zo súkromných poisťovní do všeobecnej, no zatiaľ pokrýva takmer výlučne ambulantné, nie nemocničné diagnózy).

Jeden príklad, čo vieme urobiť rýchlo: Zaveďme verejné, transparentné, záväzné čakacie zoznamy na všetky zdravotnícke výkony a dajme povinnosť zdravotným poisťovniam znižovať si už počas čakania zisk o predpokladané náklady operácií.

Kým dnes dokážu poisťovne znižovať svoje náklady tým, že nechajú pacientov čakať na zákrok, takto budú musieť s ich nákladmi počítať hneď, ako bude indikovaný. Skráti to čakanie, obmedzí malú korupciu v nemocniciach, zvýši komfort pacientov pri plánovaní a automaticky zníži zisky poisťovní.

 

[numblock num=“2″ style=“1″] Verejne porovnávajme ceny v poisťovniach aj nemocniciach [/numblock]

Najdiskutovanejší problém je dnes predražené nakupovanie tovarov a služieb nemocnicami a zdravotnými poisťovňami. Pri rýchlom, účinnom riešení by sme sa mali inšpirovať projektom, ktorý v minulosti dramaticky znížil ceny liekov v lekárňach na najlacnejšie v Európe.

Referencovanie – zníženie cien liekov na priemer šiestich najnižších v EÚ v rokoch 2009 a jeho sprísnenie na druhú najnižšiu cenu v roku 2011 šetrí trvale viac než 200 miliónov eur ročne (20 percent výdavkov na lieky).

Referencovať – porovnávať medzinárodne aj v rámci Slovenska, no hlavne verejne – sa dá takmer všetko. Ceny aj produktivita práce. Energie, mzdy, IT, ale aj špeciálny materiál, prístroje, lieky. Vo výdavkoch poisťovní aj v nákupoch nemocníc.

Začať by sme mali úvodnou štúdiou, ktorá by identifikovala a odstránila hrubú, na prvý pohľad zrejmú prevádzkovú neefektívnosť. Obmedzený pilot sme urobili už minulý rok v bratislavskej univerzitnej nemocnici, ľahko viditeľné úspory v tejto veľkej nemocnici boli okolo 30 miliónov eur. Viac než polovica nového dlhu, ktorý každoročne vytvorí.

Nasledoval by systém záväzných maximálnych obstarávacích cien často nakupovaných tovarov a služieb. Vytvorila by sa verejná databáza cien a strop by bol určený ako priemer nákupov konkrétneho tovaru v troch najlacnejších nemocniciach za posledné dva roky, prípadne porovnaním so zahraničím.

Cenové stropy by boli pravidelne aktualizované a kontrolované ministerstvami aj verejnosťou. Samozrejme, nemocnice by naďalej mohli a mali súťažiť o ešte lacnejších dodávateľov. Slovensko má dnes skúsenosti aj analytické kapacity, aby podobný projekt v priebehu jedného roka priniesol zásadné, hmatateľné výsledky.

 

[numblock num=“3″ style=“1″] Zbierajme a zverejňujme všetky dáta.
Neplaťme naslepo, ale za liečené diagnózy  [/numblock]

Slnko je najlepší dezinfekčný prostriedok. Zdravotníctvo produkuje obrovské množstvo cenných informácií, ktoré dnes ležia ladom. Nie sú k dispozícii ani vládnym analytikom, a už vôbec nie verejnosti. Na ministerstve financií sme sa už dávnejšie rozhodli pravidelne zverejňovať čoraz detailnejšie daňové a fiškálne údaje a podrobnosti o všetkých firmách, čo platia dane. Alebo napríklad reporty o výkonnosti penzijných fondov a o zmenách bankových poplatkov.

Medzi IFP, finančnou správou a Sociálnou poisťovňou si vymieňame celé databázy, vďaka čomu vieme napríklad lepšie zacieliť aj vyhodnocovať boj proti daňovým únikom. Podobnú dátovú ofenzívu pripravuje ministerstvo školstva.

Veľmi by prospelo, keby sa pripojili aj zdravotníci a zverejnili alebo dali postupne k dispozícii expertom všetky dáta zo štátnej aj súkromných zdravotných poisťovní, Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a Národného centra zdravotníckych informácií, ktoré neohrozujú zdravie alebo súkromie občanov.

Prvou lastovičkou bolo, keď sa s nami podelili o detailné údaje o prerozdeľovaní poistného, vďaka ktorému sme vedeli spolu s nimi nasmerovať peniaze k chorým poistencom bez ohľadu na to, v ktorej poisťovni sú.

Dátová infraštruktúra slovenského zdravotníctva je v stave kvasu. Jej najväčším nedostatkom je, že poisťovne pri najlepšej vôli nevedia, za čo nemocniciam vlastne platia. Záväzné vykazovanie a platenie podľa diagnóz, nie dní odležaných na oddeleniach, je preto najväčšia priorita. Už včera bolo neskoro.

 

[numblock num=“4″ style=“1″] Riešme naozajstné problémy.
Vyhnime sa falošným stopám  [/numblock]

Vyhrotená verejná debata ide niekedy po falošných stopách. Jednou by bol plošný zákaz „politických nominácií“ (čo to vlastne znamená?).

Vo verejnej sfére sa vysoké funkcie môžu obsadzovať v princípe troma spôsobmi – nominovaním, otvoreným konkurzom pred výberovou komisiou alebo interným kariérnym postupom.

Žiadna z nich nie je nevyhnutne horšia než iná. Napríklad všetci traja členovia Rady pre rozpočtovú zodpovednosť sú politickí nominanti, zvolení po dohode politických strán v parlamente. Na rozdiel od niektorých kariérnych štátnych úradníkov málokto spochybňuje ich profesionálne schopnosti.

Dôležitejšie je presadiť otvorenosť a férovosť procesu výberu alebo nominácie, naozajstnú súťaž v ňom a možnosť verejnosti kontrolovať a vyhodnocovať zodpovednosť počas výkonu funkcie.

Ďalšou slepou uličkou by bola zmena nemocníc na obchodné spoločnosti. Ak to má byť prvý krok k ich privatizácii, treba to otvorene priznať a pomenovať dôvody a riziká. Samotná transformácia však veľa na kvalite organizácie nezmení, čo ukazujú také etalóny čistoty a efektívnosti, ako sú slovenské železnice alebo zdravotné poisťovne – všetko akciové spoločnosti.

Autor je hlavný ekonóm ministerstva financií a riaditeľ Inštitútu finančnej politiky.
V rokoch 2011 – 2012 pracoval v zdravotnej poisťovni Union.
Napísal svoj osobný názor.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Teraz najčítanejšie