Denník N

Sláva víťazom štátneho rozpočtu! A najmä česť porazeným a ich zaťatým zubom

Začiatok štrajku na vysokých školách. Foto – Dušan Mikušovič
Začiatok štrajku na vysokých školách. Foto – Dušan Mikušovič

Dajte nám pokoj aj s tými veľkohubými rečami o učiteľoch ako víťazoch štátneho rozpočtu. Dúfajte len v to, že nás radosť z našej práce tak skoro neopustí.

Autor pôsobí ako profesor
v odbore orientálne jazyky a kultúry na Filozofickej fakulte UK
a vyjadruje vlastné názory

Premiér Fico na víkendovom sneme strany Smer slávnostne oznámil koniec politickej korektnosti a vyzval delegátov, aby pomenúvali veci nahlas. Nechcem si radšej predstavovať, ako sa bude vyjadrovať teraz, keď aj dosiaľ sme z jeho úst počuli všelijaké nedôstojné prízemnosti. Nebol som síce delegátom snemu a navyše si myslím, že elementárnu slušnosť a úctu k faktom by sme z verejného priestoru nemali pod takýmito lacnými zámienkami vytláčať, ale premiérova výzva ma pri mojich aktuálnych úvahách oslovila a ako poslušný a lojálny občan tento návrh prijímam.

Premiér po schválení štátneho rozpočtu občanom oznámil aj to, že jeho víťazom sa na budúci rok stáva školstvo. Ktokoľvek, kto v školstve pôsobí, a aj všetci rodičia, ktorí každoročnými príspevkami v sume minimálne niekoľkých desiatok eur pre svoje deti na základných a stredných školách suplujú štátny rozpočet, sa môžu iba trpko pousmiať a položiť si otázku, či tomu v tej chvíli sám naozaj aj uveril, alebo to bol iba ďalší diel politického marketingu.

Tabuľkový plat vysokoškolského pedagóga, ktorý to dotiahol na miesto profesora a odučil 32 rokov, je totiž 1289 eur. A to už po masívnom zvýšení o šesť percent od 1. septembra tohto roku – ďalší rovnako výrazný skok nás čaká v rovnakom čase na budúci rok. Iste, naše platy môžu obsahovať aj osobné ohodnotenie, ktoré však závisí od toho, či vôbec má vysoká škola (respektíve fakulta) na to vo svojom ťažko skúšanom rozpočte prostriedky.

Spomínaná 32-ročná prax mi síce ešte chýba, no ani s ňou by mi to na tie luxusné hodinky z platu vysokoškolského profesora stále nevychádzalo, musím sa v tejto predvianočnej atmosfére porozprávať s manželkou, či by to nezatiahla ona.

Sme nekompetentní príživníci?

Už viac ako dve desaťročia sme obeťami rozličných pokusov o reformy, ktoré situáciu neposúvajú dopredu ani v kvalite vysokých škôl a ani vo finančnom ohodnotení tých, ktorí si to zaslúžia (výrazne sa zvýšil iba počet vysokých škôl, žiaľ). Minister Mikolaj bez akejkoľvek odbornej diskusie prišiel s hlúpym rozhodnutím znížiť počet vyučovacích hodín dejepisu a dnes sa čudujeme, že mladí ľudia postihnutí historickým bezvedomím preferujú extrémistickú politickú stranu.

Politické elity roky počúvajú od učiteľov zo základných i stredných škôl, ale aj od odborníkov na školský systém, že slabo financované školstvo pôsobí demotivujúco a mladí absolventi pedagogických fakúlt sa mu vyhýbajú oblúkom, pretože s vysokoškolským vzdelaním prakticky kdekoľvek dostanú vyšší nástupný plat. No a súčasný minister školstva Peter Plavčan na opakovane zlé výsledky testovania PISA s detinským úsmevom žiaka základnej školy prichyteného pri odpisovaní na vlastivede iba konštatuje, že ho to neprekvapilo, a ešte hrdinsky so sebauspokojením zašemotí, že ako to odvážne povedal. Klobúk dole!

Napriek tomu, že spoločnosť a jej politické elity vzdelanie dlhodobo a systematicky podceňujú, naďalej ostávame na jednotlivých stupňoch škôl – vrátane toho vysokoškolského, ktorého som súčasťou – učiť. Pretože si myslíme, že to vieme, naša práca nám dáva zmysel a zväčša ju nerobíme zle. Čelíme však často pohŕdaniu a pociťujeme potrebu akoby ospravedlniť svoju existenciu a (aj pred sebou samými?) racionalizovať svoje rozhodnutie pôsobiť v školstve. Veď spoločenský diskurz je nastavený tak, že vlastne iba tí najneschopnejší ostávajú na školách či vo vede a keby za niečo stáli, nájdu si nejaké „poriadne“ zamestnanie.

Od zástupcov podnikateľov sa dozvedáme, že vraj iba podnikatelia, živnostníci a zamestnanci súkromných firiem v tomto štáte vytvárajú hodnoty a my ostatní sme teda darmožráči či pijavice. Napriek tomu, že si zodpovedne plníme svoje pracovné povinnosti a na rozdiel od mnohých zo súkromného sektora platíme dane z každého zarobeného centa, keďže nemáme nijaké možnosti „optimalizovať“ ich, teda na hrane zákona a zväčša za ňou sa vyhýbať plateniu dane z príjmov.

V médiách pravidelne čítame o tom, v akom zlom stave je vysokoškolské vzdelávanie na Slovensku a ako to fantasticky funguje v Čechách. S českými kolegyňami a kolegami sa stretávame na konferenciách, sedíme v komisiách pre doktorandské štúdium, či píšeme oponentské posudky pri ich habilitačných a inauguračných konaniach, v rámci akademických mobilít tam chodievame učiť a oni prichádzajú k nám. Navzájom sa rešpektujeme a zväčša nemáme pocit, že ich pedagogická či vedecká činnosť je kvalitatívne o toľko vyššia, ako by sa mohlo zdať zo sledovania slovenských médií.

V čom sú na tom bezpochyby lepšie, je financovanie, ktoré ani tak neznamená výrazne vyššie platy, ale rádovo vyššie investície štátu do vedeckých grantových agentúr a aj do infraštruktúry vysokých škôl, vďaka čomu dokážu svojim študentom poskytovať oveľa lepšie služby. Ak by sme mali takéto prostriedky zo štátneho rozpočtu aj my na Slovensku, každý zodpovedný rektor, či dekan, by ich investoval aj do tejto oblasti. To by sa však raz školstvo, veda a výskum naozaj raz museli stať víťazmi rozpočtu či dokonca programového vyhlásenia vlády.

Otázniky v nás vyvolávajú aj paušálne bombastické tvrdenia médií napríklad o tom, ako predátorské časopisy ulovili slovenskú vedu, pritom skutočnosť je taká, že napríklad na našej fakulte z nej reálne ulovili približne 0,3 percenta publikačných výstupov za posledných päť rokov.

Rozhodne tento trend nepodceňujeme, ale ako môžeme brať vážne dokonca aj tých na jednej ruke spočítateľných novinárov, ktorí sa vede publicisticky venujú, ak takto voľne narábajú s faktmi. Podobne lacnou senzáciou zaváňa, keď sa dočítame, ako sa na slovenských vysokých školách manipuluje s udeľovaním docentúr a akú povesť majú naše docentúry v Poľsku, pričom tento problém sa takisto týka (týkal?) len niekoľkých konkrétnych fakúlt.

A my na fakultách zatiaľ nakupujeme predražené notebooky od firiem, ktoré vyhrali nanútené verejné obstarávania, organizujeme na kolene zaujímavé vedecké konferencie (a pred zahraničnými kolegyňami a kolegami sa k tomuto umeniu improvizácie radšej nepriznávame), alebo súťažíme o granty s komicky nízkymi ročnými rozpočtami (VEGA) a pravidelne si kladieme otázku, či to naozaj ešte stojí za to a dokedy budeme s nadšením a zápalom suplovať úlohu štátu, ktorý vo vládnych dokumentoch vzletne bľaboce o vzdelanostnej spoločnosti.

Keď sa priveľmi sťažujeme, či dokonca – aká hrôza a nevďačnosť – štrajkujeme, politici sa nás pýtajú, čo sme vraj urobili pre štát. Nuž teda, politicky celkom nekorektne, v rámci našich povinností a kompetencií určite aspoň toľko, čo vy, pán premiér, ale za oveľa menšie platy. A nestihli sme popri tom nakŕmiť peniazmi z nášho či európskeho rozpočtu spriaznených oligarchov (lebo o našu priazeň, ktovieprečo, nemajú záujem), zarobiť si na bývanie v napoleonskom komplexe a v pravidelných intervaloch verejne urážať tie skupiny obyvateľstva, ktoré si trúfnu obdivne nevzdychať pri našich pracovných výkonoch.

Prax si a na prax sa obrátiš

Pri čítaní národného programu ministerstva školstva pre oblasť vysokých škôl zverejneného minulý mesiac však možno nadobudnúť dojem, že riešenie je na dosah. Jednou z tém tohto dokumentu sú aj úvahy, ako zjednodušiť odborníkom z praxe uchádzať sa o posty docentov a profesorov na vysokých školách.

Autori dokumentu z neznámych dôvodov uverili, že na Slovensku existujú desiatky či dokonca stovky vynikajúcich odborníkov z praxe, ktorí si neželajú nič iné, než zahodiť svoje dlhodobo budované a dobre finančne ohodnotené kariéry v súkromnom sektore či v štátom kontrolovaných podnikoch a sú pripravení vymeniť ich za vyššie uvedený plat profesora.

Už ani nehovoriac o tom, že len ťažko si predstaviť, na základe akých kritérií (okrem toho puncu kvality overeného praxou) by mali preukazovať svoju pedagogickú skúsenosť a nadpriemerné vedecké výsledky, ktoré by s titulom profesor mali ísť ruka v ruke (a na slušných vysokých školách to ešte stále platí).

Zaujímalo by ma, či táto mobilita pracovných síl bude fungovať obidvoma smermi. Ak áno, sám by som mal záujem stať sa na pár rokov členom predstavenstva nejakého prosperujúceho štátneho podniku. Skúsenosti na výkon takej funkcie síce nemám asi žiadne, ale to môže byť z viacerých dôvodov prínosné – a navyše by som iste nebol prvý ani posledný, kto by bez akejkoľvek kvalifikácie zasadol do takéhoto zodpovedného kresla. Však len nedávno sme zažili absenciou zvyškov zdravého rozumu zaváňajúci pokus s ochrankárom, ktorý sa nakrátko stal námestníkom Pôdohospodárskej platobnej agentúry…

Obávam sa však, že výsledkom tohto „prepojenia s praxou“ by bolo skôr to, že by vysoké školy boli obdarené novými profesormi a docentmi, ktorých by tá či oná vládna strana už nedokázala „upichnúť“ ani na lepšie platené miesta v štátnej či verejnej správe. Napokon, už dnes – a priamo v kresle ministra školstva – máme živý príklad toho, že aj pri súčasnom systéme sa profesúra dá zvládnuť popri inom plnom pracovnom úväzku, stačí, ak je na oboch stranách (u uchádzača i univerzity) dobrá vôľa. My ostatní, ktorí sme sa k profesúram dohrabali na akademickej pôde, síce potom vyzeráme ako babráci, ale však iste aj preto sme to nedotiahli až do ministerského kresla.

Dajte nám už radšej pokoj

Takže prosím aspoň za seba – dajte nám už radšej pokoj s tými pravidelne stavanými a ešte pravidelnejšie sa rozplývajúcimi vzdušnými zámkami nových progresívnych reforiem a prázdnych fráz o zatraktívňovaní postavenia vysokoškolského pedagóga jeho finančným ohodnotením či prísľubov o navyšovaní prostriedkov do školstva a vedy. Možno pôsobíme ako od reality odtrhnutí obyvatelia slonovinových veží, no na vlastné oči vidíme, ako prosperuje naše školstvo.

Dajte nám pokoj aj s tými veľkohubými rečami o víťazoch štátneho rozpočtu. Dúfajte len v to, že nás radosť z našej práce tak skoro neopustí, nepoberieme sa na skusy do sveta a zaťaté zuby nám neprehryznú pery. Nechajte nás robiť si to, čo vieme a robíme to určite kvalitnejšie, ako vy spravujete štát.

Skúste sa však zamyslieť aj nad tým, či vôbec chcete mať na Slovensku vysoké školy a ďalšie akademické inštitúcie, lebo často si tým veru nie som istý. A ak nie, vysvetlite to svojim voličom a oznámte to aj nám. My sa v živote nestratíme, pretože na rozdiel od vás, drahí naši politici, naše kariéry nie sú lemované nekompetentnosťou, čudnými kauzami a podozreniami z korupcie.

Napriek tomu však ešte ktovieprečo dúfam, že sa dožijem lepších časov: #somnaivny.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie