Denník N

V bratislavskej Vrakuni jej žiaci nadávali: Najväčší problém je nezáujem detí

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Veronika Klindová cez program Teach for Slovakia učila slepé deti v Levoči aj deti na základnej škole vo Vrakuni. Vysvetľuje, prečo majú naši žiaci také zlé výsledky v testovaní PISA a či vieme pracovať s deťmi z chudobných a málo podnetných rodín.

Prečo máme také zlé výsledky v PISA?

Krajiny, kde boli najlepšie výsledky, investovali do profesie učiteľa a spravili z nej niečo, čo je spoločnosťou veľmi vysoko hodnotené. Výberovú profesiu. Sústredili pomoc a peniaze na deti, ktoré to potrebujú najviac – teda aj deti zo sociálne slabšieho prostredia či na postihnuté deti. A hlavne všetky krajiny mali deti, ktoré boli vo veľkom počte v predškolskej výchove. A to skôr ako v piatich rokoch. Pomohli školám zaviesť kultúru neustáleho zlepšovania sa a nastavili vysoké očakávania v triedach.

Naše výsledky ukazujú, že sme na tom v porovnaní s inými krajinami zle, ale čo konkrétne to znamená pre žiakov? Čo konkrétne nevedia?

Pre tie deti to znamená, že keď budú mať 20 rokov, tak sa nezamestnajú. Osobne som zažila deti, ktoré mali 15 rokov, a keď som im dala prečítať text, tak nerozumeli, o čom čítali. Vedeli odpovedať len na úplne jednoduché otázky. Napríklad išlo o text o autobusovej stanici, a aby vedeli odpovedať, musela byť otázka naformulovaná presne tak, ako to bolo v texte napísané, len s otáznikom. Aby porozumeli, že sa pýtam na daný text. Ako sa takýto človek zamestná? A čo môže robiť, ak nerozumie prečítanému textu? Ako podpíše zmluvu? Toto sú ľudia, ktorí budú často obeťami úžerníctva, vykorisťovania.

Práve v čitateľskej gramotnosti patríme medzi najslabšie krajiny v rámci OECD. Prečo máme také zlé výsledky?

To, koľko sa učíme, je veľmi široké. Deti musia v literatúre vedieť autorov, kedy sa narodili, po päť diel. Ale nejdú hlbšie – nerozoberajú, že autor písal tak, lebo bola taká doba. Nie je na to čas. Riešením by mohlo byť, že by sa zúžil obsahový štandard – teda vedomosti v zmysle množstva. Ale mal by sa na jeho úkor zvýšiť výkonový štandard – čo je porozumenie textu, nájdenie odpovede. Menej sa sústrediť na informačné veci a viac na porozumenie, lebo to je dôležité. Na to dnes nie je priestor. Za rok treba prebrať šialene veľa. Napríklad s ôsmakmi som preberala na matematike vzájomnú polohu priamky a kružnice. Môj manžel je architekt, ale ani si nespomínal, že sa to niekedy učil. Ani to nepoužíval. Pritom to bolo učivo na dva týždne.

Veronika Klindová (30)

vyštudovala žurnalistiku. Počas stáže v Transparency International Slovensko poukázala na netransparentné hospodárenie starostu Mútneho a pochybný tender SPU v Nitre. Pôsobila v Trende, kde sa venovala zdravotníctvu. Cez program Teach for Slovakia učila na Spojenej škole internátnej v Levoči a ZŠ v Bratislave-Vrakuni. Potom nastúpila na krátku stáž na ministerstvo školstva. Počas pôsobenia v školstve taktiež založila projekt na motiváciu detí Prečo škola?. O školstve píše do .týždňa. Pred pár mesiacmi sa jej narodil syn.

Školy majú určitú slobodu, aby si upravili, aký objem učiva budú učiť.

Áno, ale je to zhruba desať či 20 percent, ktoré môžu vynechať. Väčšina škôl to však nerobí, pre istotu. Boja sa inšpekcie. Boja sa, že si rodičia povedia, že to nie je dobrá škola, ak sa tam neučia všetko. Nevedia, či to nebude v testoch. Potrebujeme sa ako spoločnosť zhodnúť, čo je skutočná hodnota.

Vedia slovenské školy učiť deti z chudobných rodín?

Myslím, že by to vedeli, ak by na to boli prostriedky.

Zdroj: IVP
Zdroj: IVP

Finančné?

Nejde len o peniaze, ale o celý servis ľudí. Je množstvo škôl, kde chýbajú základné veci. Teda z môjho pohľadu sú to základné veci – psychológ na plný úväzok, nielen na pár hodín týždenne. Rovnako tak špeciálny pedagóg, ktorý sa má takýmto deťom venovať. Niektoré školy ich aj majú na plný úväzok, ale majú tak veľa detí, že to jeden človek nemôže zvládať.

Má dieťa zo sociálne slabšieho prostredia šancu, aby škola znížila rozdiely v jeho vzdelaní oproti deťom z bohatých rodín? Alebo aby sa aspoň neprehlbovali?

V súčasnosti na Slovensku skôr nie, vidieť to aj z výsledkov PISA. Stretla som veľa učiteľov, ktorí sú zanietení a chcú, ale nemajú potrebný servis. Veľa ľudí má predsudky. Mnoho detí zo sociálne znevýhodneného prostredia sú Rómovia. Ak príde do školy dieťa, ktoré je viditeľne špinavé, nevonia, má všelijaké chrobáky v hlave, kto si k nemu sadne?

Nerobia to zle aj učitelia?

Ak by bol zabezpečený servis, tak by to len na učiteľovi nestálo. Ak by mali v triede asistenta, je tam špeciálny pedagóg, psychológ, tak dieťa prejde cez veľa vrstiev a nestojí a nepadá to len na jednom človeku. Dnes to vo väčšine škôl stojí a padá na jednom učiteľovi, ktorý môže mať aj 30 detí v triede.

Kde je hranica, kedy je už dieťa zo sociálne slabého prostredia?

Ministerstvo školstva má na to usmernenie. Napríklad sú to deti, ktoré nehovoria v škole materinským jazykom, majú rodičov, ktorí neskončili ani strednú školu, možno ani základnú. Ako sa s ním môžu učiť? Možno sa mu aj venujú, trávia s ním čas, ale ak neskončili ani základnú školu, nemajú šancu mu vysvetliť ani piatackú matematiku. Ak tieto deti v škole nechce nik doučovať a nemajú peniaze na súkromné doučovanie, tak sú bez šance.

Ako sa v triede prejaví, ak je tam väčšina detí zo strednej triedy a pár zo sociálne slabšieho prostredia?

Deti vedia byť k sebe veľmi zlé. Ak nie je dobre nastavená kultúra školy, tak tam vzniká veľmi veľká šikana, delenie. Ak majú napríklad spolužiaka, ktorý má roztrhnuté tepláky a chodí v nich každý deň do školy, tak pri ňom nechce nik sedieť. Stačí, že má dieru na teplákoch, a už ho vyčlenia.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Ako sa to prejavuje na výsledkoch toho dieťaťa?

Mala som žiaka, ktorý mal ďalších troch súrodencov a mama na nich bola sama. Nestíhala sa s ním učiť. Chalan nenosil domáce úlohy. Niekto hovorí, že domáce úlohy nie sú dôležité, ale kde inde si má precvičiť učivo, utvrdiť si vedomosti? Potom sa to prejaví aj na písomkách a známkach.

Cez program Teach for Slovakia ste učili v špeciálnej Spojenej škole internátnej v Levoči pre slabozrakých, druhý rok ste učili na klasickej sídliskovej škole v bratislavskej Vrakuni. Boli deti v týchto školách iné?

Boli veľmi iné. Levoča je malé mesto a chodili tam aj deti z okolitých dedín, možno to bolo tým, ale deti boli pokornejšie, pokojnejšie.

Bolo učenie jednoduchšie?

Nebolo to jednoduchšie, aj časovo to bolo omnoho náročnejšie, lebo som sa musela pripraviť oveľa viac. Bol to pre mňa úplne iný svet. Napríklad pracovných listov pre vidiacich nájdete na internete veľa, ale pre nevidiacich je toho omnoho menej. Bolo to jednoduchšie v tom, že deti nemali ku mne taký odmietavý postoj. Že to nebol taký hejt ako vo Vrakuni. Tu boli žiaci, ktorí všetko videli, vedeli, všade boli a majú voči učiteľovi silný odpor. Ťažšie sa k nim dostávalo.

Aké predmety ste učili?

V Levoči bola malá škola, tam som učila: angličtinu, matematiku, informatiku a fyziku. Tú mali deti veľmi rady, lebo sme robili veľa pokusov. Vo Vrakuni som učila matematiku, angličtinu a nemčinu.

Aké ste mali triedy?

V Levoči som bola triedna piatakom a vo Vrakuni šiestakom.

V čom je najväčší rozdiel medzi učením na špeciálnej a bežnej škole?

Najmä v servise. V Levoči bola podpora – bol tam špeciálny pedagóg, psychológ. Mala som piatačku, ktorá veľmi vystrájala. Nevedela sa sústrediť, bola veľmi nervózna, odvrávala. Nemala matematiku rada. Dohodla som sa so školskou psychologičkou a raz týždenne jednu hodinu matematiky pracovala u nej. O tri mesiace sa dievča upokojilo a na hodine dávala pozor, menej vyrušovala. Zrazu niektoré veci vedela. Asi ich vedela aj predtým, ale zrazu ich vedela povedať aj pred triedou. Nevravím, že to bol zázrak z jedného dňa na druhý, trvalo to, ale prišlo k zmene.

Vo Vrakuni taká pomoc a servis neboli?

Na čiastočný úväzok tam bol školský psychológ aj špeciálny pedagóg, ale bolo ich málo. Škola bola oveľa väčšia. A nechýbala len mne, aj moji kolegovia cítili, že by sa im taká podpora zišla.

O Vrakuni ste napísali, že sú to drogy na ulici, násilie, šikana, nezáujem rodičov, alkohol doma aj v partii kamarátov, chýbajúca vízia, čo so životom. Ako sa v takom prostredí učí?

Veľmi to cítiť v triede. Nemajú vôbec záujem o školu. A veľmi ťažko sa v nich budí, keď vidia, že to nemá žiadny zmysel. Keď vidia, že ak sa nebudú učiť, tak im kamaráti zoženú nejaký kšeft. To nie sú deti z malej dedinky na východe Slovenska. Vidia možnosti, ktoré majú, a vedia sa k nim dostať.

Väčšinový názor je, že na východe majú školy omnoho väčšie problémy. Je tam väčšia chudoba, menej práce, viac Rómov. Ak sa hovorí o škole v Bratislave, aj keď je to Vrakuňa, tak sa to vníma, že nemôže mať také problémové deti ako na východe. Je to správna predstava?

Je to len predsudok, neplatí to. Deti v Bratislave riešia iné veci ako na východe, ale môžu mať rovnaké depresie ako na východe.

Akú ste mali vo Vrakuni triedu?

Boli tam veľké rozdiely. Boli tam deti z úžasných rodín, komunikovala som aj s ich rodičmi, boli to skvelí rodičia a starali sa o ne. Potom tam boli deti s veľmi zlým priemerom, vymeškávali veľmi veľa dní a rodičov som nevidela celý rok a nereagovali ani na výzvy.

Ako sa prejavovali sociálne rozdiely žiakov priamo v triede?

Deti sa v triede skupinkovali. Veľmi ťažko sa učí v triede, kde si deti cez prestávku vulgárne nadávajú, to sa nedá hneď po zvonení začať s preberaním učiva. Deti z chudobnejších rodín si nerobili úlohy. Zrejme tým, že ich rodičia sa buď nezaujímali, alebo chodili z práce až večer a nemohli sa im venovať, tak chodili do školy nepripravované.

Nie je cesta zrušenie domácich úloh, ktoré podľa viacerých prehlbujú rozdiely medzi deťmi z podnetného a menej podnetného prostredia?

Nie som proti. Na druhej strane je tu to, čo musia na hodinách prebrať. Ak majú na hodine prebrať stavovce a nestihnú to, musia si to dobrať doma. Už len preto, aby učiteľ mohol ísť ďalej. Veľmi by pomohlo, ak by v škole fungovali školské kluby. Tento rok som bola v USA. Vo Washingtone sme navštívili školu KIPP. Je to chartrová škola sčasti financovaná zo štátu, sčasti si musia hľadať vlastné zdroje. Bola v chudobnej časti, kde bola najmä černošská populácia. Stretli sme napríklad paniu, ktorej dcéra na túto školu chodila a dostala sa na strednú školu a bude mať prácu. Považovala to za skvelú vec, lebo jej dcéra mohla ďalej študovať a bude mať lepší život ako ona, ktorá je nezamestnaná.

Ako škola fungovala?

Deti u nich trávia takmer celý deň. Snažia sa, aby sa v škole dodržiavali pravidlá a disciplína. Teraz sú veľmi moderné, a ja som veľký fanúšik, demokratické školy. Ale potom máme deti, ktoré doma nezažívajú, že sú pravidlá – napríklad keď sú rodičia celý deň v práci a deti nemajú dozor. Táto škola sa snaží v školských pravidlách nahradiť to, čo mala dať deťom rodina. A fungovalo to tam. Škola bola čistá, deti po sebe nekričali, je tam veľmi dobrá kultúra aj medzi deťmi.

Prečo u nás nevidieť výrazné iniciatívy, ktoré by pomohli deťom z chudobných rodín vo vzdelaní?

Sú rôzne iniciatívy, zmeny zdola, kde sa spoja učitelia a na svojej škole urobia nejaké zmeny. Aby sme však mali lepšie výsledky, treba zmenu zhora – systematickú a finančnú. Nemôžeme sa tváriť, že ideme robiť reformu, a neprispôsobiť tomu peniaze. Možno netreba pridať veľa peňazí, ale treba upraviť, odkiaľ a kam idú. Aj Inštitút finančnej politiky uviedol, že systém niekde nefunguje, lebo výdavky na žiaka stúpajú, ale výsledky žiakov sa zhoršujú.

Ako pracovali kolegovia vo Vrakuni s deťmi z chudobných rodín?

Išli na to tradičnými metódami – vykarhať, ale aj pochváliť, motivovať. Každý učiteľ to robil svojím spôsobom. Ale pomohlo by, aby bol spoločný systém pre všetky školy. Aby učitelia mali návod, pomoc, ako majú postupovať, keď majú v triede problémové dieťa.

Ako ste vy riešili problémové deti v triede?

Veľmi mi pomáhali kolegovia. Mala som spojené dve šiestacké triedy a kolektív bol veľmi rozhádaný. Obrátila som sa aj na centrum pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie. Psychológovia z centra prišli viackrát priamo k nám do triedy a bola som aj so žiakmi u nich. Pomohli aj pri spísaní dohody medzi školou a problémovými žiakmi. Boli tam presne opísané kroky, ako a dokedy si zlepší správanie. Stretla som sa s mediátorkou a aj s psychologičkou. Rodičom problémových chlapcov som priebežne dávala vedieť, ako sa ich deti zlepšujú či, naopak, zhoršujú. Keď sa u nás objavila šikana, riaditeľka pozvala na školu policajtku, ktorá deťom vysvetlila, čo to je. Ale to všetko som mohla robiť, lebo som nemala rodinu a nemusela som myslieť na to, že musím ísť o tretej do škôlky. Mohla som si dovoliť byť dlhšie v škole, hovoriť s ľuďmi, telefonovať rodičom.

S akými najväčšími problémami ste sa vo Vrakuni stretli?

Najväčší bol asi nezáujem detí. Nie všetkých, ale tie, ktoré záujem o učenie nemali, boli riadne oriešky. Vynechávali veľa dní v škole, nedávali pozor, chodili nepripravené, nadávali učiteľom, nemali rešpekt.

Nadávali aj vám?

Samozrejme. Ale záleží na tom, ako sa k tomu učiteľ postaví. Ak ukáže, že ho to veľmi zasiahne, tak budú pokračovať.

Bolo to vo Vrakuni nebezpečné?

Osobne som sa stretla s jednou agresívnou reakciou rodiča. Ale fyzicky som sa nebála. Ani študentov. Skôr boli vulgárni a bez chuti.

Ako sa dá bojovať s tým, keď deti nemajú záujem sa učiť?

Je to veľmi ťažké. Niektoré oblasti učiva sa dajú vysvetliť, že sa im to v živote zíde. Ale potom sú aj také, kde aj dospelý človek má problém odôvodniť, prečo by sa to mali učiť.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Po skončení učenia ste boli na stáži na ministerstve školstva. Čo ste sa tam naučili?

Bolo to prekvapivé, lebo som sa dva roky sústredila na základné školstvo, na vyučovanie, triedu a dieťa. Zrazu príde človek na ministerstvo, kde sú základné, ale aj stredné a vysoké školy, veda, výskum, šport. Obrovské množstvo. Nedá sa tam ísť do detailu. Prebralo ma to, riešia tam iné veci. Ale nie je to u nich len o kávičke.

Uvedomujú si na ministerstve, ako to v školách funguje?

Tak ako je odtrhnuté od škôl ministerstvo, sú aj školy odtrhnuté od ministerstva.

Je Peter Plavčan dobrý minister?

Snaží sa. Ale je to obrovské ministerstvo.

Podľa výsledkov PISA si naše deti neveria. Prečo?

Prepadli sme najviac z celého sveta. Keď je veľa učiva a mnohé veci sa učia len abstraktne, potom deti nenadobudnú pocit, že tomu rozumejú. Biológia, chémia aj fyzika sa často učia len z poznámok a deti si potom nemajú kde utvrdiť, že to je jednoduché a pochopiteľné. Jasné, že si neveria, keď im chýba dotyk s učivom.

Potom sa to zle učí?

Áno. Často je to tým, že školy nemajú priestor učiť to lepšie.

Nie je to aj tým, že máme nekvalitných učiteľov?

Nemajú motiváciu. A nemusia to byť len peniaze, ale aj spoločenské ohodnotenie. Učiteľa si dnes neváži spoločnosť, deti a často ani rodičia. Tak potom načo to robiť lepšie?

Teach for Slovakia dokáže motivovať ľudí, ktorí často majú veľmi dobrú prácu, ohodnotenie. Prečo to štát nevie?

Lebo program ponúka niečo, čo by mala byť samozrejmosť pre všetkých učiteľov. Máme mentorov, vytvorila sa komunita. Všetko sa orientuje na to, že musíme naše deti urobiť úspešnejšími, to vytvára silu a atmosféru.

Toto bežný učiteľ nemá?

Nie. Pre nových učiteľov je tu adaptačné vzdelávanie. Keď mladý učiteľ skončí školu, má podporu od starších učiteľov. Ale často sa to odflákne, lebo učitelia nestíhajú. Ja som v Levoči zažila, že sa snažili, ale videla som na nich, že to je pre nich veľmi časovo náročné. Napríklad v Estónsku, ktoré vychádza z testov PISA veľmi dobre, v roku 2004 zaviedli takzvaný úvodný rok. Keď učiteľ skončí svoje štúdium, z jeho univerzity príde mentor, ktorý mu dáva spätnú väzbu, čo urobil na hodine dobre a čo zle. To máme aj my v rámci programu. Mentorka prišla na hodinu a sledovala, ako nám to ide, a potom sme to hodnotili aj dve hodiny. Povedala mi, kde mi to išlo, čo treba zmeniť. Ale bežní učitelia to nemajú. Tí sa skôr boja, ak im niekto má prísť na hodinu.

Prečo?

Nečudujem sa im, lebo v školách je často vybičovaná atmosféra. Učia 45 minút, aj šesť cyklov za sebou, s tým, že medzitým je desaťminútová prestávka, počas ktorej si polovičku času v triede zbierajú veci, utekajú do kabinetu, aby si vymenili veci. Niekedy majú ešte aj dozor na chodbe. Ešte aj toaletu si musíte naplánovať. Je to stres. A po druhej, keď sa to skončí, začnete opravovať písomky. Skončíte unavený o šiestej večer.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie