Premiér si želá koniec politickej korektnosti. Vie však, čo to znamená?

Autor je politológ,
pôsobí na Univerzite v Uppsale

Tomu, kto si pozrel vystúpenie premiéra Fica na sobotňajšom pracovnom sneme Smeru, asi ťažko unikli paralely s predvolebnými vystúpeniami Donalda Trumpa. Obaja sa obuli do spoločného nepriateľa „svojich“ voličov (v prípade premiéra sú to momentálne Rómovia a novinári) a obaja postavili kartu na presadzovanie politiky rozdeľovania a hájenia záujmov jednej skupiny na úkor iných.

Spoločným menovateľom oboch politikov je však aj odmietnutie politickej korektnosti. Premiér vyhlásil, že rok 2017 bude rokom jej konca, a členov strany Smer vyzval, aby veci pomenúvali ich pravými menami a nahlas. Jeho vyhlásenie jasne dokazuje, že premiér konceptu politickej korektnosti nerozumie. Každá spoločenská zmena si totiž vyžaduje nový pohľad na spoločenské problémy, novú perspektívu, ktorá navrhovanú zmenu legitimizuje.

Kritici politickej korektnosti ju najčastejšie považujú za predĺženú ruku progresívnej ľavicovej politiky, a to hlavne pre jej otvorenosť voči rozličným príslušníkom neväčšinovej spoločnosti. „Dávať si pozor na slová, ktoré môžu zraniť,“ je hlavným heslom ľavicovej politickej korektnosti, ktorá odmieta homofóbiu, sexizmus alebo šikanu.

Politická korektnosť je však manifestáciou omnoho rozmanitejších snáh o spoločenskú zmenu. Jej advokáti sa nájdu napravo, naľavo, aj v strede a často dokonca i mimo politického spektra. Môžu nimi byť učitelia, ktorí zistia, že určitý slovník demotivuje slabších žiakov, alebo šéfovia spoločnosti, ktorí si uvedomia, že niektoré zaužívané praktiky znemožňujú rýchlu integráciu nových kolegov do kolektívu.

Vnímanie politickej korektnosti ako čisto ľavicovej alebo sociálne liberálnej politiky je v rozpore s definíciou daného konceptu. Norman Fairclough, jeden zo zakladateľov sociolingvistiky a kritickej diskurznej analýzy, definuje politickú korektnosť ako cielenú zmenu dominantného diskurzu na účel dosiahnutia želanej spoločenskej, nie nevyhnutne politickej, zmeny. To, že táto zmena je „politická“, znamená len toľko, že upravuje vzťahy medzi nerovno postavenými aktérmi, napr. učiteľom a žiakmi, sudcom a obžalovaným alebo mužskou väčšinou a ženskou menšinou na pracovisku. Termín „korektnosť“ zas vyjadruje správnosť, zlepšenie, korektúru: a teda to povestné: „nazývajme veci pravými menami“.

Politická korektnosť teda nemusí byť len ľavicová. Cielené nové podanie dominantného diskurzu je totiž viazané na akýkoľvek reformný proces. Univerzity môžu napríklad vydať nové smernice, ktoré od učiteľov očakávajú zmenu jazyka, ktorý používajú pri ich interakcii so študentkami (na účel eliminácie sexizmu), alebo so študentami iných národností (na účel vykorenenia rasizmu). Od efektívnej reinterpretácie dominantných diskurzov záviseli reganovský neoliberalizmus alebo thatcherovský útok na sociálny štát. Z daní ako prostriedku spoločenského napredovania a ekonomického zrovnoprávňovania sa stali dane ako investícia jednotlivca do seba samého prostredníctvom verejných služieb.

Útokom na politickú korektnosť teda premiér útočí na politickú agendu svojich politických nepriateľov, skôr ako na korektnosť ako takú. Dopúšťa sa pritom podobnej chyby ako mnohí, ktorí veľmi diverzifikovanú skupinu spoločenských reformátorov dávajú do jedného, neprávom homogénneho, vreca. Spoločenské javy sa totiž nedajú pomenovať „správnym menom a nahlas“, ako by si to premiér žiadal. Každý pohľad na spoločenskú realitu je totiž zafarbený svetonázorom toho, kto ju v danom momente opisuje. Nie nadarmo sa hovorí, že nikto nemá patent na pravdu.

Ak by sme teda premiérov výrok o konci politickej korektnosti zobrali doslovne, znamenalo by to, že rokom 2017 by sa skončili všetky reformné diskurzy, vrátane tých, ktoré s politickými oponentmi premiéra nemajú nič spoločné. Skončil by sa napríklad boj so šikanou na školách alebo kampaň, ktorá deti vedie k športu. Znamenalo by to tiež, že premiér a jeho strana sú tí jediní, ktorí veci vedia jasne a pravdivo pomenovať, a je preto ich úlohou chrániť voličov pred zavádzaním inými.

Premiér sa teda snaží o to, čo sám kritizuje – o nové podanie určitých spoločenských problémov, s cieľom získania voličov, u ktorých táto nová interpretácia rezonuje. Týmto sa jeho snaha nijakým spôsobom nerozchádza s už spomenutou Faircloughovou definíciou politickej korektnosti, teda snahou o zmenu diskurzu na účel „správneho“ pomenovania spoločenského problému a následnej spoločenskej zmeny.

Na rozdiel od ľavicovej politickej korektnosti (a tu sa nedá nespomenúť, že premiér sa často stavia do pozície hlavného predstaviteľa ľavicovej agendy na Slovensku), ktorá do popredia tlačí agendu inklúzie a celospoločenského vzájomného rešpektu, premiérov diskurz propaguje rozdeľovanie spoločnosti na znepriatelené tábory, ktoré problémy tých druhých, ako napríklad nejaké „abstraktné ľudské práva“, nezaujímajú.

Premiér chce problémy pomenovať jednoducho, a to práve v čase, keď si čoraz viac uvedomujeme ich komplexnosť. Tým sa premiérov spoločenský „reformizmus“ nijako nelíši od toho, o ktorý sa snaží populista Donald Trump. Ako stratégia získavania hlasov to môže fungovať tak jedno volebné obdobie, ale po nás – armagedon.