Kvalita vysokých škôl sa nedá nariadiť doktrínami

Jozef Hvorecký je vysokoškolský učiteľ,
Vysoká škola manažmentu,
Emil Višňovský je vysokoškolský učiteľ, FiF UK

Najstaršou univerzitou sveta nie je bolonská, ako sa mnohí domnievajú. Najstaršou známou je Univerzita Karueein, založená v roku 859 v marockom meste Fez. V roku 1088, keď vznikla bolonská, ich bolo v arabských krajinách už niekoľko. Rozpad rímskej ríše a jej okupovanie vandalmi spôsobilo presun centra vedeckého sveta. Za zachovanie vedeckých poznatkov starého Egypta, Grécka a Ríma vďačíme učencom z Blízkeho východu. Počas mnohých storočí uchovávali a rozvíjali špičkové poznanie – aj po konvertovaní na islam.

Nie je preto div, že prvé európske univerzity vznikli v krajinách, ktoré mali najčulejší styk s arabským svetom – v Taliansku a Španielsku. Intelektuálne špičky kráľovstiev si uvedomili zaostávanie a presadili u svojich vládcov potrebu existencie inštitúcií, na ktorých by sa tvorivo rozvíjalo nezávislé (dnes by sme povedali „akademické“) myslenie.

Vzhľadom na silnú pozíciu cirkvi bolo treba týmto inštitúciám umožniť akademickú slobodu. Bez nej by napríklad teologické fakulty nemohli študovať otázky typu: „Bol Ježiš naozaj pravým spasiteľom alebo len jedným z prorokov predchádzajúcich Mohamedovi? Akými argumentmi to odôvodniť?“ Verejne diskutovať o podobných citlivých otázkach nebolo možné. Potrebná bola ochrana akademickej pôdy napríklad pred zásahmi inkvizície. Táto uzavretosť na druhej strane spôsobila, že duch slobodného myslenia sa celospoločensky prejavil až v období renesancie, teda zhruba o štyristo rokov.

Ak dnes chceme diskutovať o reforme vysokých škôl, musíme si uvedomiť, že medzi zavedením zmeny a jej odozvou v praxi uplynie dlhý čas. Nemusí to byť (a určite by nemalo byť) štyristo rokov. Skúsenosti z Fínska a Írska, ktoré podobné zmeny uskutočnili, však naznačujú, že prvé efekty sa začnú prejavovať o 10 – 15 rokov. Z toho vyplýva, že každý rok omeškania je súčasne obdobím ďalšieho zaostávania. Nemusí však byť stratený, ak ho využijeme na dôkladnejšiu prípravu reformy a prvé kroky k jej realizácii. Otáľať s reformou dnes by mohlo jej „lehotu exspirácie“ naozaj predĺžiť až na 400 rokov…

Najvýraznejšie zmeny, ktoré reforma pod menom „Národný program rozvoja výchovy a vzdelávania“ prináša pre oblasť vysokých škôl – a ktoré budú jadrom diskusie akademickej obce a verejnosti –, sú najmä dve otázky: 1. systém akreditácií (vrátane hodnotenia vedeckej činnosti ako jej súčasti) a 2. akademický status docentov a profesorov.

K zmene spôsobu akreditovania

Zdá sa, že v oblasti akreditovania je nádej na prijatie úpravy, ktorá by zmenila našu akreditačnú komisiu na nezávislú agentúru. K tomuto „takmer konsenzu“ paradoxne najviac prispela akreditačná komisia neustálym navyšovaním formálnych požiadaviek na publikačnú činnosť, na množstvo citácií a na osobnosť tzv. garanta. V navyšovaní požiadaviek sa dokonca pretekala s českou AK. Tá momentálne v týchto pretekoch „vedie“ – niektoré študijné programy pripravujúce učiteľov potrebujú až osem garantov!

Pritom absencia čo len jedného vedie k zrušeniu študijného programu. Vysoká zraniteľnosť takto garantovaných študijných programov vytvára neisté prostredie. Náhly a neočakávaný odchod garanta vedie k zániku dlhoročného úsilia širšieho podporného tímu, na ktorom visí podstatná ťarcha vzdelávania.

Väčšine fakúlt a ich učiteľov začína byť jasné, že tadiaľto cesta nevedie. Tým skôr, že napĺňanie uvedených formálnych požiadaviek sa neprejavilo v merateľnom zvýšení kvality absolventov – a už vôbec nie v úprave ich štruktúry podľa spoločenských potrieb. Čoraz viac vysokoškolákov končí na úradoch práce alebo na sa zamestnajú na miestach, na ktoré sú nadmerne kvalifikovaní.

Obraz absolventa VŠ ako „ukladača tovaru do regálu v supermarkete“ je prehnaný, ale výstižný. Na jednej strane školy volajú po zvýšení financovania, na druhej bez výčitiek produkujú za súčasné prostriedky absolventov, ktorí potrebujú rekvalifikáciu, aby našli uplatnenie v praxi. Zámerom reformy, ktorá očakáva od VŠ stanovovanie si dlhodobých cieľov, by teda mala byť konečne sebareflexia VŠ, zamyslenie sa, či pre kvalitu vzdelávania robia všetko, čo treba, a či niečo z toho, čo už robia, nerobia zbytočne.

Zmena spôsobu akreditovania by mala viesť smerom k štandardom ESG 2015. Tie predpokladajú, že vysoká škola si sama určí ciele a cesty k ich dosahovaniu. Pri akreditácii sa bude hodnotiť zhoda zámerov a výsledkov, pričom sa bude posudzovať, či sú ciele stanovené dostatočne vysoko a ich realizácia zodpovedá štandardom definovaným pre jednotlivé stupne štúdia. Treba zdôrazniť, že v duchu ESG 2015 sa vedeckovýskumná činnosť chápe iba ako súčasť hodnotenia – samotné európske štandardy sa zameriavajú predovšetkým na pedagogickú činnosť, lebo iba tá je jedinečná pre VŠ.

Vedecká a výskumná činnosť sa chápe ako podporné kritérium, pomocou ktorého pedagógovia škôl, ktoré ju zaradia medzi svoje ciele, dokazujú zdatnosť aj v tejto oblasti. Kritériá teda predpokladajú, že každá VŠ je „teaching university“ a niektoré sa (navyše) rozhodnú byť „research university“. Naša AK vyvíjala po celé obdobie tlak presne opačným smerom: každá univerzita by mala byť výskumná, iba odpadlíkov zaradíme medzi vzdelávacie inštitúcie. Za vyše dvadsať rokov jej pôsobenia sa jej, žiaľ, podarilo takto nastaviť myslenie akademickej obce. To bude veľká brzda pri transformácii. Hrozí skĺznutie od odporúčaných európskych štandardov k doterajšej tradícii.

Každá zmena myslenia si vyžaduje dlhšie obdobie. Desať rokov, ktorými sú ciele termínované, by však mohlo postačovať na získanie adekvátnych návykov. Vonkajšie inštitúcie by po stáročia rady zasahovali do vnútorného života VŠ a podsúvali im vlastné hranice konania. Aj preto sme si neodpustili historický úvod. Špičkové univerzity sú tam, kde bolo vonkajších zásahov najmenej, vo Veľkej Británii a v USA. Ostatné štáty sa dnes snažia uvoľňovať reštrikcie. Hlavným je vytvorenie prostredia, v ktorom sa každá škola bude môcť vyvíjať podľa vlastných predstáv.

Pochopiteľne, ak nemá dôjsť k chaosu a zneužívaniu voľnosti, musí existovať externá kontrola. Počas najbližších rokov bude treba zabrániť návratu k doterajšej centralizovanej praxi, pri ktorej AK rozhodovala, čo sa bude hodnotiť, bez ohľadu na to, či sa škola chcela daným smerom zamerať, alebo nie. Ak chcela prežiť, musela nasledovať tieto kritériá AK, stanovované zhora v duchu smutne známej „jednotnej školy“.

Preto by podstatná časť akreditácií mala byť vykonávaná buď zahraničnými akreditačnými agentúrami (členmi ENQA), alebo by v našej AK mala byť prevažná väčšina členov z popredných svetových univerzít. (Obidve riešenia vyžadujú používanie svetového jazyka. Prvé riešenie je asi ľahšie uskutočniteľné, lebo umožňuje využiť už existujúcu infraštruktúru.)

Obsadzovanie miest profesorov a docentov

Citlivou otázkou je prechod od vnímania docentov a profesorov ako „stavovských“ titulov, nárokujúcich si na platnosť aj za hranicami akademického sveta, k ich vnímaniu ako titulov pre pracovné miesta. Základným problémom pri presadzovaní tejto myšlienky bude neochota odstrániť nerovnosť vysokých škôl. Niektoré totiž majú právo inaugurovať a habilitovať, iné nie.

Hoci kritériá na získanie jednotlivých pozícií sú definované, ich splnenie neznamená udelenie titulu – o ňom sa totiž ešte hlasuje. To dáva VŠ, ktoré majú právo habilitovať a inaugurovať, existenčnú a konkurenčnú výhodu, často vedúcu k uprednostňovaniu vlastných zamestnancov pred uchádzačmi z iných VŠ. Argumenty odporcov zmeny sa opäť opierajú o externú kontrolu ako záruku ich primeranej pedagogickej a vedeckej kompetencie. V pozadí odmietavého prístupu sú zrejme dva zásadne odlišné filozofické prístupy k poslaniu VŠ vôbec:

a) Podľa zástancov zmeny treba VŠ zrovnoprávniť a zvýšiť autonómiu ich akademickej samosprávy. Tým sa zvýši zodpovednosť každej školy za kvalitu práce a jej výsledky. Každá škola bude môcť vymenovať vlastných docentov a profesorov, takže si bude sama riadiť oblasť ľudských zdrojov. To nie je v súčasných podmienkach možné najmä pri kľúčových a „vrcholových“ pozíciách, akými docenti a profesori sú.

b) Podľa odporcov dôjde k poklesu odbornej kvality docentov a profesorov. Bez systému vonkajšej kontroly si bude môcť každá škola vymenovať „hocikoho“, a preto jedinou správnou cestou má byť ešte väčšia a prísnejšia kontrola zvonka.

Aby sme mohli o tomto rozpore diskutovať, treba charakterizovať, kto je „kvalitný akademik“. V princípe môžeme hovoriť o 4 kategóriách:

1. Schopní a motivovaní: Na nich treba stavať. VŠ, ktorá ich nemá, nie je schopná stanoviť si vlastné dlhodobé ciele a rozvíjať ich. Práve oni sa musia stať „ťahúňmi“ zmeny – budú viesť školu vlastným smerom.

2. Schopní, ale nemotivovaní: Ich schopnosti treba využiť. Ich motivácia sa dá zvýšiť vytvorením adekvátnych podmienok: finančných, ale napríklad aj zaradením na miesto docenta, resp. profesora. Práve tu býva prekážkou nevyhnutnosť čakať na milosť a nemilosť akreditovaného pracoviska. Jeho motivácia je presne opačná – nechce posilňovať konkurenciu.

3. Motivovaní, ale nedostatočne schopní: Ich motiváciu treba zamerať správnym smerom. Škola tým môže poveriť pracovníkov z predchádzajúcich dvoch skupín. Tí po čase rozhodnú, či doterajšia nízka výkonnosť bola len dočasná, spôsobená nevhodným vedením, alebo je trvalým prejavom neschopnosti vykonávať akademickú prácu.

4. Neschopní a nemotivovaní: Treba im dať ešte druhú šancu alebo sa s nimi definitívne rozlúčiť.

Práve práca s treťou a so štvrtou skupinou je slabinou mnohých VŠ. V predchádzajúcom politickom režime bol zásah zvonka automatickou súčasťou menovacej procedúry. O tom, kto bude docentom a profesorom, rozhodovala komunistická strana. Podobná závislosť zostala zakonzervovaná v mysliach mnohých akademických pracovníkov, zmenil sa len rozhodovací orgán. Stala sa ním akreditačná komisia v kombinácii s poverenou odbornou komisiou. To zavinilo, že ani počas uplynulých 25 rokov nedošlo k zmene paradigmy, k ich ustanovovaniu spôsobom, ktorý je v krajinách s najlepšími univerzitami bežný.

Nová generácia domácich vysokoškolských pracovníkov – dnešní štyridsiatnici – len výnimočne vie, čo je autentická akademická práca, motivácia na ňu a jej hodnotenie. Poznajú to predovšetkým tí, ktorí aspoň nejaký čas pôsobili v zahraničí. Vedia, že o miesto docenta a profesora sa treba uchádzať svojou prácou – a keď ju neocení vlastné pracovisko, treba skúšať inde. Schopný a motivovaný pracovník si je vedomý svojej ceny. Ak ho pracovisko nedoceňuje, bez váhania ho zmení. Nie div, že toľkí naši doktorandi, ktorí pocítili odlišný postoj starších spolupracovníkov k sebe počas mobility programu Erasmus, sa už z pobytu nevrátilo alebo hneď po obhajobe znova – a definitívne – odišli.

U nás je podobný typ akademickej mobility prakticky nulový. Nerozvinie sa dovtedy, kým popredné pracoviská nebudú lákať uchádzačov tým, že im ponúknu okamžitý atraktívny kariérny postup. Potom je už iba na vysokej škole, aby vedela formulovať požiadavky tak, aby získala presne takého uchádzača, akého potrebuje – či z akademického pracoviska, z praxe, prípadne zo zahraničia.

Stojaté vody nášho akademického života skrývajú vo svojich hlbinách nie jedného či zopár, ale celú armádu „zelených mužíčkov“. Sme si vedomí, že „vypustiť“ alebo dokonca „vypáliť“ im rybník je úloha najmenej na desaťročie. Na čerstvé prúdy ako na „živú vodu“ čaká ďalšia generácia 20 – 25 ročných. Vstupujú do akademického sveta a  dezorientovaní sa pýtajú: Akými akademickými hodnotami sa riadiť? Aké akademické praktiky vykonávať? Je našou povinnosťou do smrti niekoho poslúchať? Nemôžeme byť vo svojej práci sami sebou?

Odpovede nachádzajú neďaleko – v Česku…