štvrtok

Kvalita vysokých škôl sa nedá nariadiť doktrínami

Zástancovia zmeny chcú VŠ zrovnoprávniť a zvýšiť autonómiu ich akademickej samosprávy. Tým sa zvýši zodpovednosť každej školy.

Foto – TASR

Jozef Hvorecký je vysokoškolský učiteľ,
Vysoká škola manažmentu,
Emil Višňovský je vysokoškolský učiteľ, FiF UK

Najstaršou univerzitou sveta nie je bolonská, ako sa mnohí domnievajú. Najstaršou známou je Univerzita Karueein, založená v roku 859 v marockom meste Fez. V roku 1088, keď vznikla bolonská, ich bolo v arabských krajinách už niekoľko. Rozpad rímskej ríše a jej okupovanie vandalmi spôsobilo presun centra vedeckého sveta. Za zachovanie vedeckých poznatkov starého Egypta, Grécka a Ríma vďačíme učencom z Blízkeho východu. Počas mnohých storočí uchovávali a rozvíjali špičkové poznanie – aj po konvertovaní na islam.

Nie je preto div, že prvé európske univerzity vznikli v krajinách, ktoré mali najčulejší styk s arabským svetom – v Taliansku a Španielsku. Intelektuálne špičky kráľovstiev si uvedomili zaostávanie a presadili u svojich vládcov potrebu existencie inštitúcií, na ktorých by sa tvorivo rozvíjalo nezávislé (dnes by sme povedali „akademické“) myslenie.

Vzhľadom na silnú pozíciu cirkvi bolo treba týmto inštitúciám umožniť akademickú slobodu. Bez nej by napríklad teologické fakulty nemohli študovať otázky typu: „Bol Ježiš naozaj pravým spasiteľom alebo len jedným z prorokov predchádzajúcich Mohamedovi? Akými argumentmi to odôvodniť?“ Verejne diskutovať o podobných citlivých otázkach nebolo možné. Potrebná bola ochrana akademickej pôdy napríklad pred zásahmi inkvizície. Táto uzavretosť na druhej strane spôsobila, že duch slobodného myslenia sa celospoločensky prejavil až v období renesancie, teda zhruba o štyristo rokov.

Ak dnes chceme diskutovať o reforme vysokých škôl, musíme si uvedomiť, že medzi zavedením zmeny a jej odozvou v praxi uplynie dlhý čas. Nemusí to byť (a určite by nemalo byť) štyristo rokov. Skúsenosti z Fínska a Írska, ktoré podobné zmeny uskutočnili, však naznačujú, že prvé efekty sa začnú prejavovať o 10 – 15 rokov. Z toho vyplýva, že každý rok omeškania je súčasne obdobím ďalšieho zaostávania. Nemusí však byť stratený, ak ho využijeme na dôkladnejšiu prípravu reformy a prvé kroky k jej realizácii. Otáľať s reformou dnes by mohlo jej „lehotu exspirácie“ naozaj predĺžiť až na 400 rokov...

Najvýraznejšie zmeny, ktoré reforma pod menom „Národný program rozvoja výchovy a vzdelávania“ prináša pre oblasť vysokých škôl – a ktoré budú jadrom diskusie akademickej obce a verejnosti –, sú najmä dve otázky: 1. systém akreditácií (vrátane hodnotenia vedeckej činnosti ako jej súčasti) a 2. akademický status docentov a profesorov.

K zmene spôsobu akreditovania

Zdá sa, že v oblasti akreditovania je nádej na prijatie úpravy, ktorá by zmenila našu akreditačnú komisiu na nezávislú agentúru. K tomuto „takmer konsenzu“ paradoxne najviac prispela

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |

Už viac ako 126343 z vás dostáva správy e-mailom