Zakladatelia Absyntu: Veríme, že naše knihy dlho nevydržia odložené na poličke
Sú dvaja a už dva roky prichádzajú vo vlastnom vydavateľstve s knihami, aké na Slovensku chýbali. Veria, že reportáže prinášajú taký náboj emócií a vedomostí, že dlho nevydržia odložené na poličke.
Stretli sa v úspešnej medzinárodnej firme, ktorú po niekoľkých rokoch opustili, aby sa mohli naplno venovať knihám. Doteraz sa venovali iba reportážnej literatúre, teraz pridali aj novú edíciu memoárov. „Prišli sme so žánrom, ktorý tu nemal veľmi veľkú tradíciu, a s autormi, ktorých na Slovensku nik nepozná,“ hovoria FILIP OSTROWSKI a JURAJ KOUDELA. Po dvoch rokoch sa už dá povedať, že sa im podarilo s novou značkou preraziť a získať veľa čitateľov.
Prečo práve Absynt? Je to váš obľúbený alkohol?
JK: Hľadali sme názov, ktorý bude jednoduchý, ľahko zapamätateľný a trochu aj provokujúci. Mal by odzrkadľovať drsnosť reportážnej literatúry. Súčasne s názvom bolo potrebné vybrať názov edície. K takýmto rozhodnutiam pristupujeme veľmi kreatívne, každý nápad zvažujeme na základe emócií, ale musí spĺňať aj obchodné kritériá, byť marketingovo „predajný“. Pasoval nám Absynt s edíciou Prekliati reportéri ako taká alúzia na prekliatych básnikov. Nebol to jediný návrh, dlhšie sme názov vydavateľstva analyzovali, veď nás bude, dúfam, dlho sprevádzať. Myslím, že sme mali šťastnú ruku – je znepokojivý ako literatúra, ktorú vydávame, a čitatelia nás rýchlo zaregistrovali.
Vlani ste vydali sedem kníh, tento rok pätnásť. Zatiaľ takmer všetky mali pochvalné recenzie; jediná sťažnosť, ktorá sa objavuje, znie, že ľudia vás nestíhajú čítať.
FO: Potrebovali sme a stále potrebujeme určité množstvo kníh, lebo keď je ich viac, je na čom budovať. Na začiatku sme vôbec nevedeli, ako to funguje. Mali sme predstavu, že vytlačíme tisíc kníh jedného titulu a za mesiac sa predajú. Teraz už vieme, že v skutočnosti je to tak, že sa vytlačí desať kníh a za mesiac sa z každej predá sto kusov. A tak sa dosiahne ten tisíc.
JK: Zažartujem – mne nevadí, keď ľudia nestíhajú čítať. Hlavne nech stíhajú kupovať. (smiech) Pravda je taká, že ani ja nestíham čítať a knihy si kupujem do zásoby. Čas na čítanie sa určite raz nájde. Verím, že reportáže prinášajú taký náboj emócií a vedomostí, že dlho nevydržia odložené na poličke.
Na Slovensku reportážna literatúra nemá veľkú tradíciu. Okrem Szczygiełovho Gottlandu a jednej knihy výberu poľských reportáží ju len málokto poznal. Rozhodli ste sa zaplniť dieru na trhu?
FO: Reportáží už niekoľko vyšlo, ale chýbalo vydavateľstvo, ktoré sa im bude programovo venovať a celkovo propagovať tento trošku zabudnutý žáner. Keďže sami veľmi radi čítame reportážnu literatúru, rozhodli sme sa do toho pustiť. A tak sme sa rok iba rozprávali, plánovali, pripravovali edičný plán, dizajn a okruh spolupracovníkov. Keď sme potom spustili vydavateľstvo, mohli sme sa rýchlo rozbehnúť.
JK: Keď budeme mať na trhu 40-50 kníh, čitatelia si budú môcť vyberať aj podľa témy. Niekoho budú zaujímať skôr reportáže z exotických krajín, niekto bude čítať len vojnové knihy. Budeme radi, keď si čitatelia z našich kníh urobia zberateľskú edíciu. Tak sme to aj plánovali, že to bude celá séria, ale určite niektorých ľudí bude zaujímať vyslovene iba nejaká téma.
FO: Skalní čitatelia, ktorí chcú čítať všetko, sú pre nás kľúčoví. Radi sa s nimi rozprávame, nechávame sa inšpirovať a cez facebookovú stránku im chceme ukázať čo najviac z našej kuchyne. No radi by sme sa dostali aj do širšieho povedomia, lebo reportáže naozaj majú potenciál osloviť väčší okruh ľudí.
Ako si vyberáte, čo konkrétne idete vydať?
FO: Napríklad Kapuścińského som čítal ešte ako tínedžer, ďalšie knihy prišli ku mne vo veľkom, keď som študoval. V 90. rokoch v Poľsku vzniklo množstvo nových vydavateľstiev, ktoré sa vyslovene špecializovali na žáner reportážnej literatúry.
JK: Veľa sa inšpirujeme najmä od jedného vydavateľstva, ktoré sa venuje výlučne reportážnej literatúre. Oni urobia také prvé sito, lenže vydávajú sto kníh ročne. Z toho si robíme vlastný výber plus pridávame ešte iné knihy. Každopádne knihy sa musia v prvom rade páčiť nám. Uvažujeme aj o tom, či samotná téma bude zaujímavá pre slovenských čitateľov, či je kniha dobre spracovaná, či otvára nejakú dôležitú a často zabudnutú tému. Ale stáva sa, že sa úplne emocionálne rozhodneme, že táto kniha musí byť, a hotovo.
Vaši autori boli najskôr novinári, ktorí sa časom rozhodli písať knihy?
JK: V Poľsku je dlhoročná tradícia písania reportáží, ktorým sa venovali aj spisovatelia a laureáti Nobelovej ceny za literatúru ako Henryk Sienkiewicz či Władysław Reymont. Takže určite išlo o texty, ktoré spĺňali literárne kritériá. Potom ešte za „komančov“ prišla silná generácia novinárov ako Kapuściński, Hana Krall plus pár ďalších.
FO: Väčšinou išlo o texty, ktoré dodávali do tlačových agentúr, novín či týždenníkov. Keď boli naozaj dobré, vedeli na nich vybudovať celú knihu. Zároveň vychovávali novú generáciu reportérov – Tochmana, Smoleńského a ostatných. Oni sa k ich dedičstvu otvorene hlásia. Napríklad Tochman k minimalistickému štýlu Krallovej. A na týchto už nadväzuje generácia mladých novinárov, ktorí sa narodili v 80. rokoch. Sú veľmi talentovaní, používajú nové médiá, a keď píšu, už od začiatku premýšľajú o tom, že robia knihu. Preto sa rozpráva o takzvanej poľskej škole reportáže. Je to asi o tej kontinuite.
V akom predstihu váš edičný plán predbieha to, čo ponúkate v kníhkupectvách?
JK: V edícii Prekliati reportéri už máme zazmluvnené tituly na rok 2018. Ale ešte uvidíme, kto dostane Nobelovu cenu. (smiech)
FO: Už sú prekladatelia a poznáme nejaké orientačné termíny. Jasné, že vždy sa niečo posunie, je to tvorivá práca, ale viac-menej máme naplánovaný celý budúci rok. Popritom sa stávajú aj zázračné veci. Napríklad s Kapuścińským to bolo tak, že jeho knihu Eben už pred trinástimi rokmi v slovenskom preklade vydal Kalligram. Veľmi sme chceli urobiť reedíciu a vybrali sme sa za pánom Jozefom Marušiakom, aby nám predal licenciu na preklad. Dohodli sme sa, všetko bolo veľmi príjemné a on zrazu vraví: Chlapci, ešte mám preložené Impérium, nechcete to vydať tiež? My, že áno, a do mesiaca sme boli pripravení na tlač.
JK: Povedal nám: Chlapci, ak chcete, rýchlo podpisujte. O mesiac idem na operáciu srdca a mám osemdesiat rokov, takže neviem, ako to dopadne. Dopadlo to dobre, pre neho aj pre nás.
FO: Tým, že sme len dvaja, sme akční. Nepotrebujeme čakať, aby nám vedenie schvaľovalo nejaké zmeny a plány. Cestou domov v aute sme si povedali: Tak čo, v januári? V januári. To je tá flexibilita a náboj, ktorý má malá firma. Presne pred rokom, keď sme doťahovali tlač Svetlany Alexijevič, práve dostala Nobelovu cenu. To bol pre nás taký zlomový moment. Ešte sme nevedeli, ako to býva pred sviatkami, že tlačiarne nestíhajú a vždy posúvajú termíny. Mali sme aj problém knihu dostať do kníhkupectiev. Boli sme pozvaní na vianočný večierok .týždňa a dozvedeli sme sa, že tam bude aj prezident Andrej Kiska. Tak sme zavolali do tlačiarne a povedali im, že kniha musí byť, že mu musíme darovať prvý výtlačok…
JK: Zavolal som vtedy manažérke tlačiarní: Musíte nám urobiť aspoň päť kusov! Vyšli nám v ústrety a na poslednú chvíľu to stihli. Pred večierkom sme na parkovisku prekladali knihy z auta do auta. Manažérka to priviezla osobne a pán prezident dostal prvý výtlačok knihy Vojna nemá ženskú tvár.
Vaše knihy už začínajú žiť vlastným životom. Napríklad Slovenské komorné divadlo v Martine chystá dramatizáciu knihy Vojna nemá ženskú tvár od Svetlany Alexijevič. Bol to ich nápad?
JK: V tomto prípade išlo o iniciatívu divadla a veľmi sa tešíme na výsledok. Reportážna literatúra má určite aj divadelný potenciál. Pripravujeme vydanie knihy Rozhovory s katom Kazimierza Moczarského, ktorá bola zdramatizovaná do divadelnej hry, ktorú režíroval Andrzej Wajda. Aj záujem oskarového režiséra odzrkadľuje možnosti reportážnych textov.
FO: A už sú aj ďalšie prípady. Napríklad knihy Americký cisár a Cigán je cigán sa čítali počas celoslovenskej Noci literatúry, na festivale Mobilis v Liptovskom Mikuláši sa zase robilo dramatizované čítanie z knihy Vlčice zo Sernovodska od Ireny Brežnej.
Popri Prekliatych reportéroch ste otvorili novú edíciu s názvom 100%, čo sú knihy na pomedzí beletrie a spomienok. Ako to vzniklo?
JK: Už dlhší čas sme sa bavili, aký typ kníh okrem reportáží chceme ešte vydávať, a dospeli sme k tomu, že to bude memoárová literatúra založená na skutočnom živote vo forme beletrie. Knihy stojace na hranici beletrie, memoárov a non-fiction, niekde na hranici, kde – zdá sa nám – sa dejú vždy tie najzaujímavejšie veci. V edícii 100% chceme vydať pestrý zoznam autorov a dúfame, že každá z kníh bude otvárať dôležité a silné témy.
FO: Nápad na prvú knihu edície 100% prišiel od spisovateľa Janka Púčeka, ktorý pochádza z Liptovského Mikuláša. Tam vyrastala aj pani Iboja Wandall-Holm. Janko je lokálpatriot a s pani Ibojou bol už predtým v kontakte, robil s ňou rozhovor a upozornil nás na jej vynikajúci text Moruša. Príbeh veľmi sugestívne opisuje predvojnovú, vojnovú a povojnovú históriu Slovenska, táto kniha by pokojne mohla byť ako povinné čítanie pre stredoškolákov. Janko je jeden z našich úzkych spolupracovníkov. Na začiatku sme ho oslovili, či by nám nepomohol s redigovaním textov, pretože je veľmi talentovaný, spoľahlivý a príjemný.
Už od začiatku sa knihy Absyntu výrazne odlišujú od iných vydavateľstiev aj vizuálne. Ako vznikol váš typický dizajn?
FO: Nastavila ho grafička Pavlína Morháčová, ktorá je tiež súčasťou nášho tímu. Povedali sme jej, čo očakávame, že chceme, aby sa dali naše knihy ľahko identifikovať. Že by mohli vyzerať drsne, že reportáž potrebuje vreckový formát, že chceme poukázať na novinársky pôvod textov. A potom sme jej dali úplnú slobodu. Keď prišla so svojím návrhom, povedali sme si: Krásne!!! No toto bude drahé. Hlavne na začiatku, keď človek musí pozerať na každé euro a minúť ho zmysluplne. Ale dohodli sme sa, že zatneme zuby a zvládneme to.
JK: No a potom prišiel na besedu do Bratislavy Wojciech Tochman a keď sme mu ukázali, ako vyzerá jeho slovenský preklad, povedal: Tak takto sa robia lacné knihy. (smiech) Lenže v skutočnosti je to inak. Papier, ktorý používame, je veľmi drahý, zaplatili sme si aj špeciálny font, prvé obaly sa robili sieťotlačou, čo je ďalší luxus. A Pavlína pre nás navrhuje celé knihy, nielen obálku, čo tiež nie je v knižnej branži štandard.
Do akej miery ste závislí od grantov?
JK: Je tu Fond na podporu umenia, jeho grant väčšinou stačí na preklad. Niektoré zahraničné granty však pokrývajú len polovicu nákladov na preklad. Mali sme knihy, ktoré sú naozaj drahé – s veľkým počtom strán a v pevnej väzbe. Časy zo second-handu a Jeden z nás sme navyše vydali v jednom mesiaci, takže v krátkom období sme minuli veľa peňazí. Nemuseli sme si požičať, ale mali sme tabuľku rozdelenú na dni, kedy musíme čo zaplatiť a kedy prídu peniaze nám. Boli tam momenty s mínusovými hodnotami, ale prestáli sme to. Naučilo nás to pokore i trpezlivosti.
FO: Veľmi si vážime pomoc inštitúcií poskytujúcich granty. Bola pre nás veľmi dôležitá, keď sme ju dostali ešte ako začínajúce a úplne neznáme vydavateľstvo. Naše knihy by mohli byť považované za marginálnu záležitosť, takže grantová podpora má pre nás veľkú úlohu.
Ktoré tituly vás najviac ťahajú?
FO: Určite Svetlana Alexijevič, vďaka Nobelovej cene. Zároveň pomáha propagovať žáner reportáží, vďaka čomu sa nám ľahšie upozorňuje na iné knihy. Rozhodli sme sa, že na jej knihy dáme zlatú pečiatku s informáciou o Nobelovke, a spravili sme aj špeciálny zberateľský box. Veľmi dobre na Slovensku zarezonoval aj Americký cisár od Martina Pollacka.
Pollackove príbehy vysťahovalcov do Ameriky museli zaujať, pretože mnohí ľudia netušili, ako to vlastne na prelome 19. a 20. storočia fungovalo. Máte vo výhľade ďalšie knihy týkajúce sa Slovenska?
FO: Áno, plánujeme napríklad Die versprengten Deutschen (Nemci na okraji sveta) od Karla-Markusa Gaußa, kde je tretina knihy o Spiši. Pri takýchto knihách sa zase ukazuje výhoda reportáží oproti klasickým dejepisným knihám. Historické fakty sa dozvedáte cez pútavo napísané konkrétne príbehy a bez jednoznačného záverečného názoru, čo si to tom celom myslieť. V tom je najväčšia sila tohto žánru.
JK: Môžem prezradiť, že chystáme ďalšiu knihu Martina Pollacka Mŕtvy v bunkri. Je o jeho otcovi, ktorý bol nacistom a koncom druhej svetovej vojny pôsobil aj na Slovensku.
Veľkou slovenskou témou je aj éra mečiarizmu. Tú už napríklad veľmi zaujímavo opísal v knihe Slovensko 1990 – 1993 americký diplomat Paul Hacker. Viete o niekom ďalšom?
FO: Zatiaľ máme tip na jednu knihu o súčasnom Slovensku, ale ešte je len v úplne prvom štádiu príprav. Je čiastočne o sociálnych témach a kritická. Ľudia nám posielajú rôzne veci, aj keď nie vždy majú cit pre to, čomu sa venujeme. Už sme dostali napríklad aj knihu o histórii šľachty v jednej obci alebo o mimozemšťanoch.
JK: Často komunikujeme so slovenskou reportérskou mládežou, čakáme na nápady a rukopisy. Pre nás je kľúčová vec začať vydávať Slovákov. Skôr či neskôr sa to stane. Sú tu ľudia, ktorí píšu veľmi dobre, možno len potrebujú začať rozmýšľať o tom, že ich texty budú kniha. Teda nielen „longread“ na 30-tisíc znakov, ale text na 250-tisíc znakov, ktorý dostane väčšiu formu.
Juraj Koudela (39) vyštudoval slovenskú a poľskú filológiu na Prešovskej univerzite a absolvoval ročný kurz na Jagelovskej univerzite (Instytut Polonijny) v Krakove. Pracoval v spoločnostiach Slovak Telekom, Arvato Services v Poľsku a naposledy ako šéf predaja pre slovenský a český trh výrobnej spoločnosti z Krakova. V Absynte je zodpovedný skôr za technické otázky – financie, výrobnú stránku kníh a predaj.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
