Ján Kuric roky hlásal, že kto nevolí, nemá nárok sa sťažovať. Už to vzdal aj on

JÁN KURIC sa narodil v  roku 1963 v Bratislave, detstvo prežil v neďalekej dedinke Rovinka. Začiatkom 80. rokov sa presadil so skupinou Ventil RG, ktorej vyšli dva albumy. Neskôr uspel s kapelou Vidiek, ktorú vedie dodnes a s ktorou vydal viac štúdiových albumov, jeden zo živého koncertu. Nahral aj spoločné CD s Věrou Bílou Cigánsky plač. Na konte má množstvo hitov, spolupracoval s viacerými interpretmi. Je ženatý so Simonou Bubánovou, má jednu dcéru.

Aký bol rok 2016 pre Vidiek?

Veľmi slušný, lebo sme mali veľa koncertov, do konca roka sa ich nazbieralo aspoň sedemdesiat. Páčilo sa mi, že napríklad v piatok sme hrali v Žiline a v sobotu už v Londýne. Ani raz nás nevypískali a skoro vždy nám organizátori zaplatili, čo sľúbili, takže sa nemám na čo sťažovať.

O chvíľu máte 54 rokov. Cítiť, že váš prístup k muzike je už iný ako pred 30 rokmi?

Nie, je to rovnaké, stále som ten istý naivný blázon. Hudbu môžete robiť len vtedy, keď ju milujete, inak pôsobíte nedôveryhodne. Publikum to hneď spozná a skončíte. Neviem si predstaviť, že by trebárs Rolling Stones vo svojom veku niečo odflákli. A oni sú môj vzor, takže je jasné, čo chcem robiť, keď budem mať 75 rokov.

Niečo sa určite zmenilo, minimálne sa už po každom divokom koncerte musí hlásiť vaše telo. A určite už aj menej hýrite.

S telom to bola pravda len do konca minulého roka. Vtedy mi dcéra na Vianoce kúpila osobného trénera, takže zarezávam v posilňovni. Nechcem machrovať, ale dnes sa cítim ešte lepšie ako v časoch, keď Ventil RG skákal na pódiu v PKO. Sila, čo?

Cvičím dva- až trikrát týždenne, lebo minulý rok som po množstve koncertov naozaj prestal vládať. Nejde mi teda o svaly, ale o kondíciu, aby mi vydržal chrbát, trup a nohy. Dnes mám objektívne väčšiu výdrž ako koncom 80. rokov. Až ma samého prekvapuje, čo s človekom dokáže urobiť šport.

Pekná motivácia pre ostatných.

A to som si na začiatku myslel, že po dvoch týždňoch s trénerom budem fit. On však tvrdí, že najlepší budem po dvoch rokoch. Už sa ma aj manželka pýtala, či nemám frajerku, lebo starý chlap nezačne chodiť do „posilky“ len tak. Musel som ju upokojiť, že ide len o prípravu na starobu.

Nezakázal vám tréner aj vaše povestné cigary?

Len by sa opovážil. Je to mladý chalan, chápavý. Pýtali ste sa však aj na hýrenie po koncertoch. Musím objektívne priznať, že podniky z nás už dnes naozaj nemajú kšeft ako v minulosti, keď sme prepili kompletné zárobky z koncertov.

Zo všetkých tých vlašských šalátov a z nepravidelného jedenia mám pokašľaný žalúdok, takže si musím dávať pozor už aj na pitie. Úplne som vypustil tvrdý alkohol, dám si maximálne dva poháre červeného vínka. To kedysi sme vedeli onakvejšie kombinovať. Celý sa nejako mením k lepšiemu, dokonca mi už zachutila aj kôprová omáčka.

Od začiatku dodnes ste amatérskou kapelou. Muzikou sa v nej živíte len vy, ostatní chodia do práce. Prečo?

Náhodou, voľakedy som aj ja pracoval. Tým, že sme amatéri, sa na seba stále tešíme, lebo hráme najmä cez víkendy. A niet nič lepšieho, ako na skúške, na cestách alebo pred koncertom počúvať, čo má kto nové v robote.

Možno preto sme nikdy nemali ponorkovú chorobu a nemuseli sme sa rozpadnúť. Amaterizmus má obrovské výhody. Napríklad aj tú, že ak sa mesiac či dva neobjavia žiadne koncerty, chalani v kapele vyžijú z iných príjmov.

Nestáva sa vám trebárs to, čo v Teame, kde chalani občas Paľovi Haberovi zazlievajú, že idú na turné len raz za pár rokov, lebo kým on môže brať kšefty aj sólovo, oni sú odkázaní na neho?

Občas aj mne dôjde požiadavka, aby som prišiel vystupovať sám, nie všetky firmy si môžu dovoliť zaplatiť celú kapelu aj s aparatúrou. Chalanom to neprekáža, veď chodia do roboty. Nerobím to však často ako Habera. A moji kolegovia z Vidieka rozhodne nie sú nešťastní. My sme na turné kontinuálne už niekoľko desaťročí každý víkend.

Keď už sme spomínali vek, stále si nemusíte transponovať skladby nižšie, aby ste ich vyspievali? Petr Janda z Olympicu mi spomínal, že istý čas už nedokázal v pôvodnej tónine zaspievať Slzy tvý mámy, a tak sa kapela preladila o pol tónu nižšie.

Dobrá otázka. V poriadku, priznám sa, lebo všímaví poslucháči si to môžu aj tak všimnúť, že pesničku Nechajte si ju som si transponoval nižšie. Bola strašne vysoko a náročne sa spievala už v mojej mladosti. Vtedy však bola móda ťahať čo najvyššie, a tak som podľahol. Dal by som ju síce aj dnes, ale načo sa trápiť? Ostatné veci však hráme v pôvodných tóninách.

Prečo má Vidiek na konte tak málo albumov? Nedostatok nápadov?

Jedným z hlavných dôvodov je nedostatok času. Ak hráte sedemdesiat koncertov ročne, veľa cestujete, pričom chalani majú svoje zamestnania aj rodiny, nie je jednoduché zladiť sa, skladať nové veci a potom s nimi ísť do štúdia.

Navyše, som náročný na texty, a kým ma nejaký uspokojí, neraz vzniknú aj tri rôzne na jednu pesničku. A nakoniec v nej aj tak spievam svoju vlastnú verziu.

Stálicou vo Vidieku bol basgitarista Kamil Grebeň. Odišiel však a z pôvodnej zostavy ste ostali už len vy, bubeník a gitarista.

Jedného dňa Kamil prišiel a povedal, že chce skončiť. Možno ho už nebavilo toľko hrať, ale to sa stáva, aj manželia sa zvyknú po 30 rokoch rozviesť. Nerozišli sme sa v zlom a dodnes, keď niekde hráme, a je nablízku, príde sa na nás pozrieť. My nepálime mosty ako napríklad môj kolega R. M.

Richard Müller?

Nekomentujem. V každom prípade máme mladého, 27- či 28-ročného basgitaristu, a sme s ním spokojní. Je len o rok starší od Vidieka. Aspoň sme omladli.

Pred pár rokmi, keď prišli na pretras povinné kvóty pre domácu hudbu v rádiách, ste mi povedali, že je to strašná kravina, ktorú tu zaviedli už komunisti, a ktorá určite nepovedie k tomu, aby hrali Vidiek či Tublatanku. Mentalita sa totiž zákonom zmeniť nedá. Dnes už kvóty platia. Nezmenili ste názor?

Pre Vidiek kvóty neznamenali nič, rádiá nás nehrali predtým a nehrajú nás ani dnes.

Hrajú, ale len vaše staré veci.

Málo. Miesto kvót treba urobiť čosi iné – vymeniť rozhlasových dramaturgov. Na Slovensku je toľko kreatívnych mladých ľudí, ktorí vymýšľajú zaujímavé pesničky, že by mali byť hviezdami. Lenže dramaturgovia ani nechyrujú, že existujú.

Ako je to možné?

Nechodia na festivaly ani na koncerty. Sú leniví. Nevedia, čo sa páči mladým ľuďom, a tak kvóty priniesli len to, že sa ešte viac hráva starý Elán či Peter Nagy, nových hudobníkov si nik nevšíma. Kvóty boli zjavným krokom vedľa, skôr treba pracovať na povedomí ľudí.

Na druhej strane, kto je dnes odkázaný na produkciu rádií?

To je pravda, každý si môže pustiť, čo len chce, na internete. A práve rádiám, ktorým to nedochádza, sa raz to, že odmietajú púšťať mladú slovenskú muziku, vypomstí. Ak stratia mladých poslucháčov, kým ich nahradia? Veď už dnes ich počúvajú najmä starší.

Paradoxom je, že kapely, ktoré rádiá ignorujú, majú nabité koncerty. Vidieť to na Korben Dallas, Katke Koščovej, na Vidieku aj ďalších.

Neviem hovoriť za iných, u nás je to spôsobené tým, že sme si za desaťročia vybudovali vlastné publikum. Vždy som tvrdil, že Vidiek ani nepatrí do štandardného celku slovenskej populárnej hudby, hráme si svoje bez ohľadu na iných.

To nám pomohlo vybudovať značku, ktorá dnes neťaží ani tak z toho, že Vidiek je slovenská, ale skôr živá zábavová kapela, ktorá ľudí nezabaví z rádia, ale priamo u nich. Živý očný a ušný kontakt je neprekonateľný.

Na tantiémy je asi zbytočné sa pýtať.

Je, lebo sú komické, čo vyplýva z toho, že nás rádiá ignorujú. Samozrejme, vždy potešia, ale tie isté peniaze zarobím počas dvoch či troch koncertov. Neviem, či tantiémy u mňa dosahujú vôbec dvetisíc eur ročne.

Isté rádio raz inak chcelo, aby sme vystúpili na jeho festivale, ale s tým, že nám nemôže vyplatiť honorár. Vravím, že v poriadku, nech sa nám teda revanšuje hraním našich skladieb. Vraj to sa nedá. Chápete? Ani peniaze, ani nič, tí ľudia si snáď mysleli, že žijeme zo vzduchu a že je vlastne česť vystupovať pre nich zadarmo.

Prichádzajú nejaké príjmy zo služieb ako Spotify, Youtube, Deezer či iTunes?

Možno desiatky eur ročne. Nám to však neprekáža, veľa hráme, a keď nehráme, kolegovia chodia do roboty. Príjmy z internetu v podstate konkurujú príjmom z predaja CD, keďže tie už nik nekupuje.

Má potom zmysel vydávať albumy, alebo je cestou skôr ponuka singlov?

Albumy sú bezpredmetné, záujem má o ne pár desiatok zberateľov. Ľudia si cez internet kupujú konkrétne pesničky, lepšie je mať úspešné single. Pritom single sa v Anglicku predávali už v 60. rokoch, to len u nás sa tlačilo najmä na LP, teda dlhotrvajúce platne.

Váš posledný album Vidiek s oblohou, ktorý je inak výborný, teda musel byť stratovým biznisom, nie? Mali ste na ňom až 60 hostí.

Nebolo to také zlé, lebo mnohí hostia prišli zadarmo, z kamarátstva, prípadne za malé „všimné“. Ak máte veľa kamošov, dá sa to. Celé nahrávanie CD sme si inak zaplatili sami a potom sme ho zdarma ponúkli vydavateľovi, ktorý ho už len vydal.

Čo je na tom najdrahšie?

Muzikanti ani nie, vážnejšou položkou je štúdio. Predtým sme boli v najväčšom vydavateľstve na Slovensku aj v Česku, a keď som sa jeho riaditeľa pýtal, koľko nám dá na výrobu cédečka, povedal, že nič. Spýtal som sa teda, aký ma vplyv na rádiá. Odpovedal, že žiadny. A tak sme šli preč, lebo načo by nám bol taký vydavateľ?

Keď idete na koncert, ste veľký podnik?

Už od roku 1981, keď sme začínali s Ventilom RG, sme si všetko na pódium nosili sami. A tak je to doteraz, neplatíme žiadnych ľudí okolo, nepotrpíme si na veľký servis. Bubeník si svoje bicie vynesie z auta, rozloží na pódiu, po akcii ich zase zbalí a odnesie.

To platí pre všetkých členov. Výhodou je, že sa všetci aj s aparátom zmestíme do jedného auta. Čo si myslíte, že slávnych černošských muzikantov niekto obskakoval? Že im niekto niesol kontrabas či saxofón? Takto sme aspoň lacnejší, môžeme si pýtať o 40 percent menej ako iné známe kapely.

Neochudobňuje to vizuálny zážitok z koncertov?

Nie, lebo som toho názoru, že rôzne špeciálne efekty na pódiu neraz len zakrývajú muzikantskú či spevácku bezradnosť. Som za čistú muziku, nepotrebujem efekty, takto aspoň ľudia vidia, ako tancujem. A na festivaloch, kde poriadne efekty naozaj treba, sú už pripravené.

Pozrite sa inak na vystúpenia veľkých svetových hviezd z minulosti. Koncerty stáli vyslovene na nich, efektov bolo minimum, ak vôbec nejaké boli. Rozumiem, že svetlá sú dôležité, najdôležitejšia je však muzika a šou, akú dokážete urobiť. Načo by mi boli lasery a neviem čo? A možno som len staromódny, neviem.

Vy dokonca na pódiu odmietate aj dym, máte to vo svojich technických podmienkach.

Áno, zakazujeme ho. Robí mi totiž zle. Keď sa ho pri speve zhlboka nadýchnem, ide ma trafiť šľak. Iným spevákom neprekáža, mne áno, hoci zdraviu škodlivý nie je. Radšej mám čistý vzduch.

V podmienkach máte aj veci, ktoré by laik považoval za samozrejmosť – bezpečný prístup na pódium, že pódium je vodorovné, neznečistené, že sa nehýbe, že medzi jeho časťami nie sú medzery, že vonkajšie pódium musí byť zastrešené a zabezpečené pred vodou a snehom, že ak je pod 15 stupňov, musí byť aj vyhrievané. Organizátori na to kašlú?

Za 30 rokov sme na tých stovkách koncertov zažili rôzne veci. Raz pršalo a nútili nás hrať, hoci pódium nemalo strechu. Ak pritom naprší do mikrofónu alebo do gitary, môže vás to zabiť.

Inokedy sme kdesi hrali na Silvestra, bolo pod nulou, usporiadateľa to netrápilo, a tak som počas vystúpenia ochorel a chrchlal až do februára. Lenže mňa živí hlas, a ak ho pre jedného šlendriána stratím, kto nám nahradí vypadnuté kšefty?

Z cateringu si toho do šatne veľa neželáte.

Stačí nám fľaša bieleho a červeného vína, desať pív a desať minerálok. Privítame aj teplé jedlo, prežijeme však aj obloženú misu. Väčšiny tých vecí sa aj tak nedotkneme, ale keď to máme v podmienkach, vyzeráme zaujímavejší, nie? Aspoň nepôsobíme ako chudobní príbuzní, ale skutočná kapela z Bratislavy.

Pred štyrmi rokmi ste mi vraveli, že žijeme najlepšie časy v histórii Slovenska. Platí to?

Jasné. Minule som v Starom Meste potreboval ísť na WC a pred záchodom som stretol kuchára aj s pomocníčkou, ktorí si tam dávali fajčiarsku prestávku. Pýtali sa ma, ako sa mám. Keď som odpovedal, že výborne, kuchár vravel, že to nemôžu povedať všetci. A tak som ho dorazil vetou, že výborne sa majú všetci, len takí ako on o tom nevedia.

Pochopil?

Neviem, v každom prípade trvám na tom, že ak niekto môže ísť na WC, znamená to, že má v poriadku obličky aj močový mechúr. A ak niekto fajčí počas práce, zjavne má ešte nepoškodené pľúca. A s takým zdravím sa nemôže pochváliť každý.

Je pravda, že ste úplne prestali sledovať politiku? Lebo predtým vás bavila.

Áno, hoci sa za to veľmi hanbím. Na jej sledovanie som rezignoval už pred rokom a pol. Ani neviem, kedy sa deje nový škandál, lebo tie sú tu každý deň. Mám predplatených množstvo novín aj časopisov, čítam v nich však výhradne kultúru, techniku a šport.

Viem, že keď sa dejú svinstvá, mal by som o nich vedieť a reagovať na ne. Rozprával som sa s jednou dievčinou, ktorá pracuje v nadácii, pomáhajúcej na detskej onkológii. Vravela mi, že matky, ktoré sú tam so svojimi deťmi, prespávajú na karimatkách v kuchynke pod sifónom. Nie je to hrozné?

Spomínala tiež, že na to, aby sa to kompletne zmenilo, by stačil jeden milión eur. Lenže to by sa nesmelo zdravotníctvo rozkrádať cez nákupy CT, tety Anky, masérov Kostkov a podobne.

Boli ste v marci voliť?

Nie. Vtedy už som bol v totálnej dezilúzii. Opakujem, že sa za to hanbím, ale nedokážem inak. Som pravičiar, ale nevidel som, a dodnes nevidím, ani náznak niekoho, koho by som mohol voliť.

A to ste pred štyrmi rokmi vyhlásili, že kto nechodí voliť, nemá nárok sa sťažovať.

Veď to! Roky som si za tým stál, až ma to prešlo. Povedzme, že by nevznikla súčasná koalícia. Čo by bolo alternatívou? Matovič ako minister spravodlivosti? Boris Kollár ako minister financií či vnútra? A Kotleba ako minister obrany?

Ja fakt neviem, ako to mal Rišo Sulík premyslené. Je smutné, čo sa mi prihodilo, že politika mi je už ukradnutá, údajne sa to však dá liečiť. Musím počkať, či niekto vystúpi z toho oparu a zdvihne vlajku, ktorá by mohla súperiť s červenými. Dnes už totiž neverím nikomu.

Poznáte vo svojom okolí ľudí, ktorí volili Kotlebu?

Samozrejme, veď hráme po celom Slovensku. A som prekvapený, ako hlúpo si to zdôvodňujú. Radšej im na to nič nehovorím, lebo by sme sa prestali kamarátiť.

Vy aj manželka ste vlastne podnikatelia. Čo vám tu najviac komplikuje biznis?

Ľudská hlúposť. Zákony sú v poriadku, ale mnohých nezaujíma ich dodržiavanie. Nevážime si dohody, zodpovednosť, teda elementárne veci. Stačilo by mi, aby ľudia boli slušnejší a nesnažili sa za každú cenu niekoho odrbať.

Koniec koncov, kto si pýta úplatky – zákon alebo ľudia? V tomto nám teda nerobí zle ani štát, ani jeho zákony, ale my sami. Veľmi by som si tu tiež prial vymožiteľnosť práva. Ak  viem, že mám pravdu, síce možno vyhrám súd, ktorý vinníka k niečomu zaviaže, ten to však ignoruje, a aj tak sa mu nič nestane.

Aký bude rok 2017 pre Vidiek?

Koncertný, už dnes sme rezervovaní na množstvo vystúpení. Budeme teda ďalej zabávať ľudí a určite vydáme aj nejaké single. Už sa patrí, nie?

Facebooková stránka autora rozhovoru tu – kliknite.