Denník N

Partizán Otto Šimko: Osvienčim bol len vyvrcholením toho, čo sa začalo presádzaním spolužiakov na gymnáziu

Otto Šimko. Foto N – Tomáš Benedikovič

Pravidelne chodí plávať, vedie konverzáciu angličtiny pre seniorov, ovláda tri svetové jazyky. Otto Šimko (92) hovorí o živote v minulom storočí, prenasledovaní pre jeho židovský pôvod, o bojoch v SNP, ale aj o tom, ako sa človek vyrovná s popravou nacistického dozorcu z Dachau.

Aká je vaša prvá spomienka na detstvo?

Nevedel by som povedať konkrétnu udalosť. Spomínam si na šťastné detstvo, ktoré som prežíval až do svojich pätnástich rokov. Uchoval som si pocit absolútnej harmónie z usporiadanej rodiny, kde som mal dostatok starostlivosti aj lásky.

Váš otec pracoval ako súdny radca, väčšinu detstva ste prežili v Nitre. Aká bola prvorepubliková Nitra?

Bolo to mesto, kde som sa dobre cítil. Nitra bola tolerantná. Pamätám si, ako sa v roku 1938 rozhodovalo o tom, či pripadne Maďarsku. Sedeli sme pri rádiu a v napätí sme čakali, kam budeme patriť. Keď sme počuli, že Maďarsku pripadnú Košice, môj otec povedal, že i keď je to pre Košice nespravodlivé, pre Nitru je to dobrá správa, lebo zostane súčasťou Československa. Celá rodina drukovala tomu, aby sme zostali súčasťou republiky, i keď sa neskôr o Židoch šírili fámy, že chceli z Nitry urobiť maďarské mesto.

V akom duchu ste boli vychovávaný?

Môj otec bol predprevratový Slovák, tak trochu výnimka medzi vtedajším židovským obyvateľstvom. Hneď po vzniku Československa bol mimoriadne aktívny, zakladal Slovenskú národnú radu v Topoľčanoch, potom sa angažoval v sociálnej demokracii. Bol vždy Homo politicus a svoje slovenské vlastenectvo prenášal aj na mňa. Pamätám si, že moja prvá báseň, ktorú som zložil v štvrtej ľudovej, bola o Štefánikovi.

Spomeniete si na ňu ešte?

Je strašne naivná: „Hviezdičky, hviezdičky, na ne zierali Milanka očičky. Do obloka sadol, na hviezdy pozeral, prácu a skromnosť vždy si len vzhľadával. Keď mal ísť do boja, ochotný veru bol, bojovať za vlasť, zvíťaziť chcel boj. Veru aj zvíťazil, a už aj domov letel, Bohu žalujeme, nedoletel.“ Naivná a úplne detská básnička, ale dodnes si pamätám ten pocit, keď som 28. októbra zobral stoličku, obalil ju bielo-modro-červeným krepovým papierom, postavil sa na ňu a recitoval.

Otto Šimko a jeho rodina. Foto N - Tomáš Benedikovič
Otto Šimko a jeho rodina. Foto N – Tomáš Benedikovič

Otto Šimko (92)

Narodil sa v roku 1924 v Topoľčanoch, v židovskej rodine súdneho radcu. Väčšinu detstva prežil v Nitre. Zložito sa vyhol deportáciám do koncentračných táborov, zapojil sa do bojov v Slovenskom národnom povstaní. Bol spolužiakom Rudolfa Vrbu, ktorému sa podarilo utiecť z Osvienčimu a podať správu o nacistických zverstvách.

Šimko po vojne odpromoval na Právnickej fakulte, krátko pracoval na povereníctve sociálnej starostlivosti, potom ho, opäť pre židovský pôvod, poslali do fabriky. Po Stalinovej a Gottwaldovvej smrti sa mu podarilo urobiť kariéru v novinách, pracoval na zahraničnom oddelení Smeny. Vpád vojsk Varšavskej zmluvy však znamenal ďalší vyhadzov, v roku 1971 musel z novín odísť. Do dôchodku pracoval ako podnikový právnik.

Takže ste doma žili politikou.

Veľmi, špeciálne voľbami, k tým som chodieval spolu s otcom, i keď ja sám som samozrejme ešte voliť nemohol. Doteraz viem, že sociálni demokrati mali dvojku a ľudáci sedmičku.

Bolo niečo, po čom ste ako dieťa veľmi túžili?

Nepamätám si na nič materiálne, nemali sme sa doma zle, patrili sme skôr k strednej triede. Navyše, mali sme aj dobre situovaných príbuzných. V detstve som s mamou aj bratom išiel na výlet do Crikvenice v Juhoslávii, na ten nám prispela naša bohatá teta, ktorej manžel bol starostom Nitry.

S kým ste sa kamarátili?

Väčšinou so spolužiakmi a susedmi. Bývali sme kúsok od hradu, na Seminárskej ulici, naproti bol františkánsky kostol. Bola to štvrť, kde nežili Židia. Tým pádom som sa kamarátil prevažne s deťmi z nežidovských rodín. Spoločne sme behávali a hrávali futbal na ulici. Okrem toho som mal spolužiakov zo školy, ktorá bola židovská. Chodil som do školy na Párovciach, to bolo kedysi nitrianske židovské geto. V tejto škole sa neskôr sústreďovali ľudia pred deportáciami.

Zrejme ste však ako dieťa nedelili kamarátov podľa viery.

Nie. My sme neboli ortodoxní Židia, patrili sme k takzvaným neológom, ktorí majú voľnejšie pravidlá. Boli sme skôr svetsky založená rodina. No základné veci sme dodržiavali, do synagógy sme chodievali dva razy do roka, na Nový rok a Deň zmierenia.

Kedy sa váš život začal meniť?

Zlom nastal vznikom Slovenského štátu, teda, keď som mal pätnásť rokov. Antisemitizmus existoval aj predtým, tak ako bude existovať vždy, ale keďže som vyrastal v bežnom prostredí, ba aj môj výzor bol taký nejaký nežidovský, nepociťoval som ho. Veď ešte aj meno Šimko neznelo židovsky. No po vzniku Slovenského štátu sa to zmenilo.

Ako?

Začali sa v meste objavovať plagáty so sloganmi ako „Nekupujte u Židov“ či „Žid je náš nepriateľ“. To všetko na mňa síce pôsobilo, ale priamy úder prišiel na gymnáziu. Bolo to v kvinte, raz ráno som prišiel do školy, a na tabuli bolo napísané: „Židia! Ste nepriatelia slovenského národa a preto sme vám určili miesta, kde budete sedieť.“

Vyhradili vám miesta, aby ste nesedeli v jednej lavici s nežidovskými deťmi?

Áno. V triede sme boli šiesti Židia, dve dievčatá a štyria chlapci. Predtým sme sedeli rozhodení po celej triede, ja dokonca v lavici s jedným Nemcom, no po novom sme mali sedieť spolu. Veľmi pekne sa zachoval náš triedny profesor Mendlík. Keď nápis na tabuli uvidel, išiel za riaditeľom s tým, že v takejto triede on triednym profesorom nebude. Dal najavo, že s tým nesúhlasí.

Viete, kto to napísal?

Na to treba preskočiť viac ako šesťdesiat rokov, keď sa konala stretávka k výročiu maturity našej triedy. Ja som s mojimi spolužiakmi nematuroval, v tom čase som už bol v zbernom tábore Žiline, v predsieni Osvienčimu. No na stretávku ma pozvali. Tam mi všetci hovorili – nič sme proti tebe nemali, nechceli sme ti zle. Vtedy som im vysvetlil, že plynové komory v Osvienčime boli len vyvrcholením toho, čo sa začalo presádzaním v kvinte.

A späť k otázke. Viete, kto to na tú tabuľu napísal?

Viem, ale on to nikdy nepriznal. Neskôr sa stal mojím dobrým kamarátom, viackrát sedel tu u mňa doma, v kresle, kde sedíte teraz vy. No viem, že to bol on, poznal som jeho písmo. Presviedčal ma, že vtedy prišiel nejaký starší spolužiak z oktávy, a diktoval, čo treba na tabuľu napísať. No popieral, že by to písal on. Jeho meno však nepoviem.

Otto Šimko. Foto N - Tomáš Benedikovič
Otto Šimko. Foto N – Tomáš Benedikovič

Pýtali ste sa ho aspoň, prečo sa spolu s ostatnými spolužiakmi nevzoprel?

Pýtal. Ospravedlňoval to tvrdením, že nitrianski Židia boli za pripojenie mesta k Maďarsku. Chápete, nitrianski Židia. Kolektívna vina, ktorá zahŕňala aj mňa, i keď ja som pri rádiu dúfal, že zostaneme súčasťou Československa. Viete, po vzniku Slovenského štátu bola v spoločnosti veľká eufória, živená štátnou propagandou. Ľudia naozaj verili tomu, že Slováci budú konečne slobodní, väčšina obyvateľov jasala. V tejto atmosfére sa ľahko verilo aj tým heslám štátnej propagandy, ktoré útočili na Židov. Väčšina triedy bola pod jej vplyvom.

Takže súhlasili s tým, čo sa dialo, aj keď vás osobne poznali a vychádzali ste dobre?

Neskôr mi vraveli – ty si fajn, teba by sa to nemalo týkať. Ale keď raz aplikujete princíp kolektívnej viny, týka sa každého. Či už išlo o Židov, alebo zase po vojne o Maďarov a Nemcov.

Ako sa dnes pozeráte na to, že sa na internete opäť objavujú nenávistné komentáre, ktoré na princípe kolektívnej viny Židom vyčítajú nezmysly o tom, že riadia svet a môžu za naše problémy? Prekvapuje vás to?

Som z toho trochu smutný. No považujem to za súčasť úpadku, ktorý pozorujem okolo. Nový americký prezident Trump hovorí o kolektívnej vine v súvislosti s moslimami či Mexičanmi. Keď sa toto stalo v Amerike, keď v Európe silnejú populisti ako Le Pen či Wilders, keď sa u nás do parlamentu dostane niekto ako Kotleba, zrejme by ma nemalo prekvapiť, že sa opäť vracia nenávisť voči Židom. No prekvapuje ma to. Cynicky by sa dalo povedať, že rozdiel medzi dneškom a Slovenským štátom je iba ten, že Židia už asi nie sú nepriateľ číslo jeden. Nahradili nás Rómovia či moslimovia.

Nebolo vám po vzniku Slovenského štátu ľúto, že susedia, spolužiaci, známi, s ktorými ste roky žili bez problémov v jednom meste, boli zrazu ticho, keď sa vám diala krivda?

Ľúto mi to bolo. Len vy si neviete predstaviť atmosféru tých dní. Vznikol samostatný štát, hospodárska situácia nebola najhoršia. Tisov režim udával rytmus, a jeho propaganda presakovala spoločnosťou. Spomeňte si na Tisov prejav v Holíči v auguste 1943, v ktorom akoby odpovedal na otázku, či nie je nekresťanské, čo sa so Židmi deje. On na to odvetil – Židia sú naši odvekí nepriatelia a Pán Boh povedal, že máme povinnosť sa nášho odvekého nepriateľa zbaviť. Tiso bol farár, ktorý si Pána Boha zobral ako svedka, a ľuďom vysvetlil, že to, čo sa deje, je kresťanské. Dal rozhrešenie aj tým, ktorí váhali.

Keď začali deportácie, neboli ste už v Nitre, ale vo Svätom Jure. Ako ste sa tam dostali?

Po tom, čo ma vyhodili z gymnázia, som sa začal učiť za kníhviazača. No začalo sa ukazovať, že Židom hrozí aj niečo vážnejšie, ako vyhodenie zo školy či nariadenia Židovského kódexu. Bolo preto lepšie sa niekde zamestnať. V tom čase hľadali ľudí na organizované brigádnicke práce vo Svätom Jure, tak som tam išiel tiež. Dúfal som, že ma to môže zachrániť. A mal som pravdu – keď v marci 1942 prišli v Nitre po mňa, aby som nastúpil do transportov, bol som práve v Jure. To bola tá prvá vlna transportov, keď brali slobodných. Ja som sa im vyhol.

Ale aj tak ste sa v roku 1942 nakoniec dostali do zberného tábora v Žiline.

Po slobodných brali aj celé rodiny, vtedy už nejako nebolo úniku. Dodnes si pamätám, že to bolo 1. septembra, lebo nás viedli dvaja žandári, ktorí sa rozprávali o tom, ako ich deti išli po prázdninách do školy. V Žiline sme čakali dva mesiace, keď zrazu transporty dočasne zastavili. Spoznali sme to, keď pre nás namiesto dobytčákov pristavili obyčajný osobný vlak. Namiesto do Osvienčimu nás odviezli do pracovného tábora vo Vyhniach. Tam som sa dostal do brašnárskej dielne, robil som peňaženky a púzdra pre gardistov.

Ako ste sa z tábora dostali von?

Aj keď sa dalo utiecť, nikto odtiaľ neutekal. Nebolo kam. No otec po čase dostal rezortnú výnimku. Minister pravosúdia Gejza Fritz, ktorý patril k umiernenému krídlu ľudáckej strany, otca poznal ešte ako sudcu. Vďaka tomu ho preložili do Trstenej, kde dostal na starosť pozemkovú knihu. Spolu s ním sme sa dostali von aj my. Chvíľu som žil v Nitre, kde som robil kníhviazača, no keďže som sa obával obnovenia deportácií, vybavil som si falošné árijské papiere. V novom rodnom liste s mojím menom som v kolónke s vierovyznaním už nemal skratku „IZR“ ale „RKAT“. Rímsky katolík. S týmto rodným listom som ako kníhviazač odišiel do dielne v Liptovskom Mikuláši. V Nitre ma totiž každý poznal, a keby došlo k transportom, neskryl by som sa.

A tak ste sa aj dostali na územie, ktoré neskôr ovládli povstalci.

Presne tak.

Prečo ste sa po vypuknutí SNP pridali k partizánom?

Ja som sa najprv prihlásil do kasární, k regulárnej armáde. Dali mi pušku, uniformu, a zobrali ma za vojaka povstaleckej armády. No jeden človek v kasárňach, ktorý vedel, že som Žid, mi poradil, aby som sa radšej pridal k partizánom, lebo v armáde sa môže situácia vyvrbiť všelijako. Pridal som sa teda k 9. liptovskému partizánskemu odriadu, kde bolo spolu so mnou ešte päť Židov. Na ten moment nikdy nezabudnem. Po rokoch som sa stal opäť slobodným a rovnocenným. Dostal som sa s puškou v ruke do spoločnosti, ktorá ma brala ako človeka, a navyše som mohol bojovať proti tým, ktorí mňa aj moju rodinu väznili. To bol ohromný pocit.

Otto Šimko. Foto N - Tomáš Benedikovič
Otto Šimko. Foto N – Tomáš Benedikovič

No chce to zrejme aj kus odvahy. Neuvažovali ste, že sa radšej budete ďalej skrývať? Nebáli ste sa smrti v boji?

Nie. Vy to zrejme nepochopíte, ale skrývanie sa pod falošnými papiermi bolo psychicky náročné. Neustále som sa obával, že ma odhalia. Medzi partizánmi som však bol slobodným človekom. Päť rokov útlaku bolo v jednom momente preč. Ja som nemal strach z boja. Ja som bol rád, že mám možnosť bojovať.

Zažili ste počas povstania aj tvrdé boje?

Nebol som nasadený v nejakých veľkých bitkách Zúčastnil som sa bojov o letisko Svätý Peter, neskôr sme zabezpečovali prevoz benzínových sudov do skladov pre potreby povstaleckej armády. Nemôžem preto povedať, že by som bol nejaký veľký hrdina. Prestrelky boli skôr sporadické a po ofenzíve nemeckých vojsk a gardistov 28. októbra 1944 sme s naším odriadom ustúpili do Žiarskej doliny.

Napriek tomu sa spýtam – zabili ste niekoho v boji?

V boji nie. No v mojej mysli dodnes rezonuje poprava jedného esesáka. Vo Vitálišovciach pri Liptovskom Mikuláši dvaja naši chlapci v civile chytili nemeckého člena SS a priviedli ho k nášmu oddielu do Žiarskej doliny. Po výsluchu sa zistilo, že je esesák, a že bol navyše dozorcom v koncentračnom tábore v Dachau. Ťažko sa tomu dnes rozumie, ale pravidlo medzi partizánmi bolo, že so sebou neberú zajatcov. Zvlášť v oddieli so sovietskym veliteľom, ako bol ten náš. Vojnový rozsudok bol jasný. Poprava.

Vy ste ju mali vykonať?

Politický komisár nášho oddielu určil seba, mňa a ešte jedného Žida ako troch členov popravčej čaty. Zrejme to považoval za nejaké gesto zadosťučinenia. Toho esesáka sme vyviedli von z chaty, kde sme ho zadržiavali, a vyzliekli z uniformy, lebo tú sme potrebovali. Bolo mu jasné, čo sa bude diať. Stál vonku, len tak, v spodnej bielizni. Keďže som vedel po nemecky, pokúsil som sa mu vysvetliť, prečo musí zomrieť. V tej chvíli sa prejavil ako verný hitlerovec. Povedal mi, že neľutuje, čo robil, že je hrdý na to, že bol dozorcom v Dachau, a že Židov treba vykántriť.

Čo to s vami spravilo?

Viete, bol to možno dvadsaťpäťročný chlapec, zmagorený tým, čo im ako členom elitných jednotiek nacisti hovorili. Keď pred sebou vidíte bezbranného človeka a máte rozkaz ho zastreliť, nie je to jednoduché. V boji je to iné. Vtedy strieľate a neviete vlastne, koho trafíte. No keď sa takto prejavil, keď opakoval, ako je verný Hitlerovi a ako nič neľutuje, výstrel z mojej pušky išiel ľahšie. No čoskoro sa ukázalo, že táto udalosť bude mať svoje osudové pokračovanie.

Aké?

Po čase sme museli ustúpiť aj zo Žiarskej doliny, na Oravu. Mali sme raneného kamaráta, ktorého sme chceli zachrániť. Keďže nemohol ustupovať rýchlo s celým oddielom, rozhodol som sa zostať s ním a postupovať pomalšie. Bohužiaľ sme zablúdili a dostali sme sa do Pribyliny, kde som ho nechal, a vybral som sa v civile do Liptovského Mikuláša, aby som mu vybavil miesto v nemocnici. Jej riaditeľ totiž pomáhal partizánom. V meste ma však legitimoval jeden gardista, pamätám si aj jeho meno, volal sa Kružliak. Vtedy som spravil chybu a ukázal mu svoj rodný list.

Boje povstaleckých jednotiek v SNP. Foto – TASR
Boje povstaleckých jednotiek v SNP. Foto – TASR

Prečo chybu? V ňom ste mali predsa napísané, že ste rímsky katolík.

To áno. Ale kto normálny nosí pri sebe svoj rodný list? Bolo to príliš podozrivé. Zatvorili ma, stiahli mi nohavice, zistili, že som obrezaný a povedali – dôkaz je tu. Smola. Ďalšou smolou bolo, že jeden člen nášho partizánskeho odriadu bol zradca, ktorý prezradil, že som bol partizánom. Nemci s gardistami začali vyšetrovať popravu toho esesáka, našli predtým jeho telo. Bili ma, najviac asi jeden gardista s menom Magát, ktorý ma mlátil trstenicou. No napriek tomu som popieral, že by som bol partizánom. Opäť mi raz pomohla nemčina, lebo počas výsluchu tento gardista povedal nemeckému esesákovi, ktorý ma vypočúval spolu s ním: „Bei dem Kleinem bin ich nicht sicher. Pri tom malom si nie som istý.“ To ma povzbudilo zapierať ďalej.

A nedostali to z vás?

Nie. Nakoniec ma zachránil svrab, ktorý som vo väzení dostal. Domobranci ma previezli na liečebnú kúru do nemocnice, kde ma mali okúpať a natrieť masťou. Keď som sa vyzliekal, sadli si na chodbu. Vtedy som pošepol sestričke, aby mi nechala šaty, lebo chcem ujsť. A ona to urobila. Utiekol som oknom. Vyskočil z vyvýšeného poschodia a zmizol preč. Mal som šťastie, lebo neviem, či by som vydržal ďalšie výsluchy, a bolo mi jasné, čo ma čaká, ak by som priznal, že som popravil nemeckého esesáka.

Cítili ste po vojne vinu za popravu toho nemeckého vojaka?

Dilema mi zostala dodnes. Najprv som sa snažil odôvodniť oprávnenosť toho výstrelu tým, že to bol rozkaz. Bola vojna, iné východisko ako poslúchnuť rozkaz nebolo. Lenže – veď aj nacisti sa ospravedlňovali tým, že len plnili rozkazy. No predstavoval som si, čo ten človek mohol robiť ako dozorca v Dachau, kde možno zahynul aj môj brat. To mi aspoň trochu pomohlo zmieriť sa s tým, čo som urobil. Ale po celý život mi to zostalo ako vec, na ktorú musím stále myslieť.

Aký bol váš návrat domov po skončení vojny?

Vrátil som sa k nám na Seminársku ulicu 10. Otec prečkal vojnu v Trstenej, matka s babkou boli schované v Nitre, brata mi žiaľ odvliekli do koncentráku a už sa nevrátil. Náš byt bol prázdny, ale zostal v ňom nábytok, ktorý mám dodnes. Nemci si totiž z nášho bytu urobili kasíno. Bolo tam klavírne krídlo, chodievali sa tam baviť. Nemôžem povedať, že by nás ľudia prijali zle. Otec bol v meste pomerne populárny, ako sudca a sociálny demokrat si neraz zastal robotníkov, to sa prenášalo aj na nás. Nemal som pocit nevraživosti z toho, že sme prišli.

Cez vojnu ste patrili k partizánom so sovietskym veliteľom. Vstúpili ste aj do komunistickej strany?

Áno, už v roku 1944. V Sovietoch som videl osloboditeľov, komunizmus mi bol sympatický, lebo hlásal rovnosť ľudí, v čom som videl aj riešenie židovskej otázky. Po rokoch, keď som bol s mojou rodinou označovaný za nižšiu rasu, sa ľahko stotožníte s niekým, kto vám vraví, že na vašom pôvode nezáleží, a ste človek ako každý iný. Židia veľmi túžili byť rovnocenní s ostatnými. Bohužiaľ, aj toto sa ukázalo ako chiméra.

Počas procesu s Rudolfom Slánskym?

To bol ten zlom. Ja som po vojne vyštudoval Právnickú fakultu, v roku 1949 som promoval ako doktor práv a nastúpil som na povereníctvo sociálnej starostlivosti. No krátko nato Stalin zmenil svoju politiku voči Židom. Najprv podporoval boj Hagany proti britskému mandátu v Palestíne, ale keď vznikol židovský štát Izrael, ktorý nadviazal styky so Spojenými štátmi, Stalin otočil a začal brojiť proti takzvanému sionizmu. To sa nedotklo len Slánskeho, ale aj mňa.

Ako?

V rámci takzvanej akcie „77-tisíc do výroby“ ma z úradu presunuli do fabriky, pod oficiálnou zámienkou, aby som mal priamy styk s robotníckou triedou. No bolo jasné, že je to pre môj židovský pôvod. Dostal som sa do Martina, kde ma prezliekli do montérok a priradili k sústruhu. Stal sa zo mňa robotník v „závodoch Jé Vé Stalina“. My sme tam namiesto písmena „Vé“ čítali „Be“, tak ako to je azbuke. Nasledujúce roky som veľmi silno bojoval za mier výrobou predného kolesa do tanku.

Otto Šimko. Foto N - Tomáš Benedikovič
Otto Šimko. Foto N – Tomáš Benedikovič

Nakoniec sa z vás však stal novinár.

Áno. V podniku som sa časom stal robotníckym korešpondentom pre denník Práca. Krátko nato zo mňa urobili vychovávateľa v učilišti, kde som založil časopis Zálohy mieru. Až som sa nakoniec dostal do Smeny.

Verili ste vtedy ešte komunistickej strane?

Členom som stále bol, napriek mojim výhradám. Písal sa rok 1953, krátko za sebou zomreli Stalin a Gottwald a v spoločnosti sa objavila nádej, že sa veci zmenia.

Dnes nemá povolanie novinára až takú prestíž. Sám premiér Fico novinárom nadáva do prostitútok, na internete sa novinári o sebe dozvedajú ešte vulgárnejšie veci. Ako to bolo vtedy?

Ťažko to porovnávať. Smena bola považovaná za mládežnícke noviny, nebol to orgán strany ako Pravda. Komunisti nad Smenou trochu privierali oči, a my sme to využívali. Boli sme smelší ako iní, aj keď revolúciu sme robiť nemohli. Navyše, mali sme takých dobrých reportérov ako bol Gavril Gryzlov, Vlado Ferko či Slávo Kalný. Ja som písal zahraničné komentáre, kde mal človek ešte o niečo väčšiu voľnosť ako na domácom oddelení. Pre mňa to bolo jedno z najlepších období v živote, pochodil som Európu, Áziu, Japonsko či francúzsku časť Afriky.

Novinári robia aj chyby. Akú najväčšiu ste spravili vy?

Zrejme to bolo vtedy, keď som dva roky pred Gagarinom poslal do vesmíru človeka. To bol veľký prúser. Počúval som vtedy o polnoci viedenské rádio, lebo uzávierka bratislavského vydania Smeny bola o pol jednej v noci, ak sa teda udialo niečo zaujímavé, mohol som to ešte strčiť do novín. Naraz som počul, že Rusom sa podarilo vystreliť človeka do výšky 400 kilometrov. Povedal som si, že bez toho nemôžu vyjsť noviny, veď to je senzácia. Napísal som teda dvojstĺpček a uverejnil ho. No na druhý deň to nemali žiadne iné noviny. Vysvitlo, že francúzska agentúra AFP naletela na sci-fi hru jedného rádia, ktorá však bola verne opísaná. Ako keby sa to naozaj stalo. Z AFP to prebral napríklad aj Le Monde, no a vďaka mne aj Smena.

Čítate noviny aj dnes?

Zostalo to vo mne, navyše mám dnes obrovskú výhodu. Keď Masaryk skončil v prezidentskej funkcii, povedal: „Teraz sa budem na vás pozerať, ako to robíte.“ Ja to mám tak isto. Sedím v lóži a pozerám sa na to divadlo. To je veľmi pohodlná pozícia.

Čo si z tejto pozície myslíte o dnešnej žurnalistike?

Treba povedať, že patrím k ľuďom, ktorí nesúhlasia s Ficom. Preto ma teší, že hlavné denníky, čo sú pre mňa SME a Denník N, tie čítam denne, vedia byť voči vláde kritické. Sledujem s veľkým zadosťučinením, že ich postoj je aj mojím postojom, a páči sa mi, že ho dokážu smelo prezentovať. Tak isto, ako by som to napísal dnes ja, lebo vo svojej pozícii dôchodcu nie som ničím viazaný a nemusím pred nikým ohnúť chrbát, cítim, že sa aj tieto denníky správajú tak, že nie sú nikomu zaviazané. Trochu ma mrzí, že sa SME a Denník N rozišli, aj keď ma to už prebolelo. No keď dnes čítam SME, nemám pocit, že by sa napriek Pente zmenili.

Skúsme byť aj kritickí. Čo sa vám na dnešnej žurnalistike nepáči?

Ťažká otázka. Povedal som, že mne osobne sa ostrý tón Denníka N a SME páči. No zároveň mám dojem, že ak by sa v niektorých prípadoch okresal, a noviny by sa pokúsili hľadať aj dobré veci, ktoré vláda robí, stali by sa viac dôveryhodné aj pre ľudí, ktorí nemajú našu krvnú skupinu. Tým sa môže právom zdať, že noviny odhaľujú len zlé veci, a nie sú ochotné pozrieť sa aj na to dobré.

Aké časy dnes žijeme? Nemyslím vy osobne, ale my ako spoločnosť.

Podľa mňa sa to oddeliť nedá, lebo to, ako žijem ja osobne, súvisí so stavom spoločnosti, a naopak. Nie som taký fanúšik politiky, aby ma niečo neprístojné v politickom živote vedelo rozhádzať tak, že zabudnem na to, že môj osobný život mám usporiadaný podľa svojich predstáv.

Dobre. Ako sa teda žije vám osobne?

Snažím sa  svoju starobu si kultivovať. Fyzická a mentálna časť môjho ja sú spojené. Fyzickú si udržujem pravidelným plávaním, na plaváreň chodím tri-štyrikrát týždenne. No azda ešte dôležitejší je môj pozitívny vzťah k životu, ktorý som zdedil po otcovi, teda tá mentálna časť môjho ja. Nerobím si starosti z vecí, ktoré nemôžem ovplyvniť. Riešim veci až vtedy, keď sa skutočne stanú. Okrem toho rád robím radosť druhým, lebo z toho mám potom radosť aj ja. Stačí, keď idem po ulici, a prihovorím sa cudzincovi, ktorý sa pozerá na mapu, či nechce s niečím pomôcť. Takéto drobnosti mi stačia.

Máte nejaké životné heslo?

Jedno áno. Teším sa, keď prší, lebo ak by som sa netešil, aj tak by pršalo.

Kedy vám za tie roky bolo najlepšie?

Povedal by som, že v časoch, keď som robil v Smene, ale nebola by to pravda, lebo som sa vtedy necítil slobodný. Skutočnú vonkajšiu a vnútornú slobodu som si vytvoril teraz vo svojej starobe. Keď sa pýtate, kedy som sa mal najlepšie, musím povedať, že teraz. Aj keď je to pri 92-ročnom človekovi paradox.

Rozhovory

Slovenské národné povstanie

Teraz najčítanejšie