Partizán Otto Šimko: Osvienčim bol len vyvrcholením toho, čo sa začalo presádzaním spolužiakov na gymnáziu
Pravidelne chodí plávať, vedie konverzáciu angličtiny pre seniorov, ovláda tri svetové jazyky. Otto Šimko (92) hovorí o živote v minulom storočí, o prenasledovaní pre jeho židovský pôvod, o bojoch v SNP, ale aj o tom, ako sa človek vyrovná s popravou nacistického dozorcu z Dachau.
Aká je vaša prvá spomienka na detstvo?
Nevedel by som povedať konkrétnu udalosť. Spomínam si na šťastné detstvo, ktoré som prežíval až do svojich pätnástich rokov. Uchoval som si pocit absolútnej harmónie z usporiadanej rodiny, kde som mal dostatok starostlivosti aj lásky.
Váš otec pracoval ako súdny radca, väčšinu detstva ste prežili v Nitre. Aká bola prvorepubliková Nitra?
Bolo to mesto, kde som sa dobre cítil. Nitra bola tolerantná. Pamätám si, ako sa v roku 1938 rozhodovalo o tom, či pripadne Maďarsku. Sedeli sme pri rádiu a v napätí sme čakali, kam budeme patriť. Keď sme počuli, že Maďarsku pripadnú Košice, môj otec povedal, že i keď je to pre Košice nespravodlivé, pre Nitru je to dobrá správa, lebo zostane súčasťou Československa. Celá rodina drukovala tomu, aby sme zostali súčasťou republiky, i keď sa neskôr o Židoch šírili fámy, že chceli z Nitry urobiť maďarské mesto.
V akom duchu ste boli vychovávaný?
Môj otec bol predprevratový Slovák, tak trochu výnimka medzi vtedajším židovským obyvateľstvom. Hneď po vzniku Československa bol mimoriadne aktívny, zakladal Slovenskú národnú radu v Topoľčanoch, potom sa angažoval v sociálnej demokracii. Bol vždy Homo politicus a svoje slovenské vlastenectvo prenášal aj na mňa. Pamätám si, že moja prvá báseň, ktorú som zložil v štvrtej ľudovej, bola o Štefánikovi.
Spomeniete si na ňu ešte?
Je strašne naivná: „Hviezdičky, hviezdičky, na ne zierali Milanka očičky. Do obloka sadol, na hviezdy pozeral, prácu a skromnosť vždy si len vzhľadával. Keď mal ísť do boja, ochotný veru bol, bojovať za vlasť, zvíťaziť chcel boj. Veru aj zvíťazil, a už aj domov letel, Bohu žalujeme, nedoletel.“ Naivná a úplne detská básnička, ale dodnes si pamätám ten pocit, keď som 28. októbra zobral stoličku, obalil ju bielo-modro-červeným krepovým papierom, postavil sa na ňu a recitoval.
Otto Šimko (92)
Narodil sa v roku 1924 v Topoľčanoch, v židovskej rodine súdneho radcu. Väčšinu detstva prežil v Nitre. Zložito sa vyhol deportáciám do koncentračných táborov, zapojil sa do bojov v Slovenskom národnom povstaní. Bol spolužiakom Rudolfa Vrbu, ktorému sa podarilo utiecť z Osvienčimu a podať správu o nacistických zverstvách.
Šimko po vojne odpromoval na Právnickej fakulte, krátko pracoval na povereníctve sociálnej starostlivosti, potom ho, opäť pre židovský pôvod, poslali do fabriky. Po Stalinovej a Gottwaldovvej smrti sa mu podarilo urobiť kariéru v novinách, pracoval na zahraničnom oddelení Smeny. Vpád vojsk Varšavskej zmluvy však znamenal ďalší vyhadzov, v roku 1971 musel z novín odísť. Do dôchodku pracoval ako podnikový právnik.
Takže ste doma žili politikou.
Veľmi, špeciálne voľbami, k tým som chodieval spolu s otcom, i keď ja sám som samozrejme ešte voliť nemohol. Doteraz viem, že sociálni demokrati mali dvojku a ľudáci sedmičku.
Bolo niečo, po čom ste ako dieťa veľmi túžili?
Nepamätám si na nič materiálne, nemali sme sa doma zle, patrili sme skôr k strednej triede. Navyše, mali sme aj dobre situovaných príbuzných. V detstve som s mamou aj bratom išiel na výlet do Crikvenice v Juhoslávii, na ten nám prispela naša bohatá teta, ktorej manžel bol starostom Nitry.
S kým ste sa kamarátili?
Väčšinou so spolužiakmi a susedmi. Bývali sme kúsok od hradu, na Seminárskej ulici, naproti bol františkánsky kostol. Bola to štvrť, kde nežili Židia. Tým pádom som sa kamarátil prevažne s deťmi z nežidovských rodín. Spoločne sme behávali a hrávali futbal na ulici. Okrem toho som mal spolužiakov zo školy, ktorá bola židovská. Chodil som do školy na Párovciach, to bolo kedysi nitrianske židovské geto. V tejto škole sa neskôr sústreďovali ľudia pred deportáciami.
Zrejme ste však ako dieťa nedelili kamarátov podľa viery.
Nie. My sme neboli ortodoxní Židia, patrili sme k takzvaným neológom, ktorí majú voľnejšie pravidlá. Boli sme skôr svetsky založená rodina. No základné veci sme dodržiavali, do synagógy sme chodievali dva razy do roka, na Nový rok a Deň zmierenia.
Kedy sa váš život začal meniť?
Zlom nastal vznikom Slovenského štátu, teda, keď som mal pätnásť rokov. Antisemitizmus existoval aj predtým, tak ako bude existovať vždy, ale keďže som vyrastal v bežnom prostredí, ba aj môj výzor bol taký nejaký nežidovský, nepociťoval som ho. Veď ešte aj meno Šimko neznelo židovsky. No po vzniku Slovenského štátu sa to zmenilo.
Ako?
Začali sa v meste objavovať plagáty so sloganmi ako „Nekupujte u Židov“ či „Žid je náš nepriateľ“. To všetko na mňa síce pôsobilo, ale priamy úder prišiel na gymnáziu. Bolo to v kvinte, raz ráno som prišiel do školy, a na tabuli bolo napísané: „Židia! Ste nepriatelia slovenského národa a preto sme vám určili miesta, kde budete sedieť.“
Vyhradili vám miesta, aby ste nesedeli v jednej lavici s nežidovskými deťmi?
Áno. V triede sme boli šiesti Židia, dve dievčatá a štyria chlapci. Predtým sme sedeli rozhodení po celej triede, ja dokonca v lavici s jedným Nemcom, no po novom sme mali sedieť spolu. Veľmi pekne sa zachoval náš triedny profesor Mendlík. Keď nápis na tabuli uvidel, išiel za riaditeľom s tým, že v takejto triede on triednym profesorom nebude. Dal najavo, že s tým nesúhlasí.
Viete, kto to napísal?
