Dvanásťročná Indka z lazov pri Zvolene: Už nevyťahujem z vrecka iPhone, aby ma nemali za zlodejku

Iniya Govender (12) sa narodila na Slovensku, jej otec je Ind, mama pochádza z Bratislavy. Dva roky spolu žili v San Franciscu v Kalifornii. Potom sa s mamou vrátila domov. Teraz žijú na lazoch v Zaježovej pri Zvolene s nevlastným otcom a nevlastnými súrodencami – bratom a sestrou.

Detstvo trávi na samote, blízko nich stoja už len dva domy. Do školy dochádza do zhruba 15 kilometrov vzdialenej dediny Dobrá Niva.

Iniya v rozhovore priznáva, ako ju zraňujú nenávistné poznámky ľudí. Kedysi vyťahovala z vrecka iPhone, aby ju hneď nepovažovali za zlodejku. Dnes sa už nezahaľuje, aby po nej nepokrikovali. Ľuďom vraví, že je Američanka, a baví sa na ich reakciách.

Do rozhovoru sa zapojili aj jej mama Zuzana Labašová a nevlastný otec Juraj Hipš, ktorí pôsobia v neziskovej organizácii Živica.

Ísť zo zaježovských lazov do San Francisca musí byť celkom šok. Ako si to brala prvýkrát, keď si to už vnímala?

Mala som päť, šesť rokov. Asi najviac ma prekvapilo, že tam bolo toľko rás a nič sa nedialo, nik to neriešil.

Čo by si viac prijala – žiť v Zaježovej alebo v Amerike?

Podľa toho, aká bude situácia na Slovensku a aké to bude v Amerike, teraz je to tam nepokojné.

Čoho sa najviac obávaš?

V Amerike prezidenta, na Slovensku rasizmu a odsudzovania. Nie je tu viac rôznych rás, som tu jediná taká iná.

V Amerike si mala pocit, že si bola menej stredobodom pozornosti pre inú farbu pleti?

Áno, viac som zapadla do toho sveta.

Hovoríš, že v prípade Slovenska máš strach z rasizmu. Čoho sa bojíš?

Je mi veľmi nepríjemné, že ľudia posudzujú len podľa toho, ako vyzerám. Bojím sa, že ma nebudú brať takú, aká som. Prekáža mi to, lebo sestra sa vie lepšie zapojiť do kolektívu. Ja ťažšie, lebo sa bojím, čo si o mne budú myslieť.

Bieli spolužiaci majú ľahšie presadiť sa v kolektíve a nadviazať kamarátstva?

Zdá sa mi, že áno.

Keď niekam prídeš, ako sa k tebe ľudia správajú?

Divne na mňa pozerajú. Niekedy aj odsudzujú, pokrikujú. Ale sú aj takí, čo sa usmievajú.

Prečo na teba kričia?

Podľa mňa majú predsudky.

Čo na teba zvyknú vykrikovať?

Najprv som to veľmi počúvala, ale teraz to už ignorujem.

Vulgárne ti nadávajú?

Áno.

Video: Z Kalifornie na slovenské lazy: Siedmačka rozpráva o rasizme 
Autorka: Martina Koník

Na blogu si napísala, že do mesta väčšinou chodíš so stiahnutou kapucňou až po oči, aby ťa nebolo vidno, lebo sa bojíš, aby ťa nezbili skíni. Dodnes to tak robievaš?

Nie, už som sa upokojila. Keď som začala chodiť do školy v dedine, na krúžky a viac do mesta, tak som sa zahaľovala. Chcela som sa chrániť, aby ľudia nezačali útočiť hneď, ako ma zbadajú.

Mala si nejakú nepríjemnú skúsenosť, vyhrážal sa ti niekto bitkou?

Našťastie nie.

Takže to bola dopredu tvoja obrana pred okolím?

Áno. Po letných prázdninách som si na to zase spomenula, keď sme išli do Zvolena do mesta. Vtedy som cítila, že by som to znova spravila. Predtým sme boli doma, na dovolenke, v Bratislave, kde bolo veľa rás dokopy, a tu som si zrazu spomenula, že by som chcela, aby ma nebolo vidieť.

Čo sa stalo? 

Ľudia zase po mne pozerali, trocha vykrikovali.

Kapucňu si už nesťahuješ – ako teda reaguješ, keď ideš po meste a ľudia tebou začnú pohŕdať len preto, ako vyzeráš?

Nepočúvam to. Idem ďalej.

Sú v tomto horšie deti alebo dospelí?

Pri deťoch si poviem: no to ešte vyrastú. Pri starších je to nepríjemné, lebo tí by mali mať rozum, však potom tomu učia aj svoje deti.

Čo ťa najviac zarazilo zo strany dospelých?

Keď dve staršie tety v autobuse, hneď ako som vošla, začali rozprávať o utečencoch, nadávali na nich.

Aj si nejako reagovala alebo si iba počúvala?

Iba som pozerala do zeme a tvárila sa, že tam nie som.

Máš kamarátov Rómov?

Mám kamarátku, stretli sme sa na Bahajskom tábore v Banskej Štiavnici. Nerozprávali sme sa, ako sa k nám ľudia správajú, lebo tam bolo viac Rómov. Aj deti zo Sýrie. Tam sa to už bralo normálne.

Ako vnímaš Mariana Kotlebu, ktorý je bystrickým županom a teraz sedí aj v parlamente?

Zo začiatku som to veľmi riešila, teraz už nie.

Čo si riešila, keď vyhral župné voľby?

Hlavne skinhedov, rasizmus. Ešte viac ľudí sa vtedy začalo na mňa divne pozerať. Bála som sa.

Ako je to v škole? Ako k tebe pristupujú pani učiteľky?

Teraz už normálne. Zarazilo ma, že keď som prvýkrát prišla do školy, tak mladší spolužiaci na mňa kričali. Ich spolužiaci zasa na nich hučali, prečo to robia.

Čo na teba kričali?

Hnusné veci.

Išla si sa sťažovať pani učiteľke, aby to riešila?

Áno, potom sa to urovnalo. Odvtedy sa už nič nestalo.

Mama: V škole sú veľmi dobré vzťahy, Iniya nie je potieraná. Treba povedať, ak sa jej niekto posmieval: Cigánka, hneď zasiahli. Na toto sú výborní, okamžite riešia akékoľvek náznaky odsudzovania. Keď ide do školy, viem, že je to pre ňu bezpečné prostredie. Za toto som škole vďačná.

Iniya, vo svojom blogu si spomínala, že keď ťa ľudia zbadajú a majú pocit, že si Rómka, čo ich ide okradnúť, zvykneš vyťahovať iPhone, aby si dala najavo, že nemáš potrebu kradnúť.

To už tiež nerobím. Ako som začala chodiť do siedmeho ročníka, prestala som s tým. Normálne chodím po meste, nech si myslia, čo chcú.

Čo bolo rozhodujúce, že si s tým prestala?

Neviem, možno som vyrástla. Uvedomila som si, že nemôžem stále ukazovať, čo mám, aby ma neriešili podľa výzoru, ale podľa toho, aká som.

Zaberalo vytiahnuť iPhone, aby si rozplynula predsudky, že si zlodejka?

Trocha ma mrzelo, že to zaberalo. Vlastne to úplne zmenilo, ako sa na mňa pozerali.

Kedy si to tak prvýkrát spravila a videla si, že to zafungovalo?

V obchode som raz povedala, že mám nový mobil, ukázala som ho a odrazu sa začali ku mne správať úplne inak. Čudovali sa, ako to môžem mať, obdivovali ma. Keď už toho bolo viac, prvýkrát som to povedala rodičom. Nevlastný otec dostal nápad, aby som o tom napísala na Čiernu labuť, tak som začala písať.

Je to tak, že ľuďom stačí zistiť, že nie si Rómka, ale Indka, a hneď ťa majú radšej?

Dievčatá v škole si najprv mysleli, že ide Rómka. Boli v rozpakoch, veľmi sa im to nepáčilo. Keď zistili, že nie som, úplne inak sa na mňa začali pozerať. Takže je to tak.

Mama: Inka si vyvinula dobrú stratégiu, nehovorí, že je Indka, ale Američanka, pretože byť Američanom je status. Keď je človek Ind, môže byť imigrant, prisťahovalec, utečenec, špinavý, chudobný, ale keď človek povie, že je Američan, už sú tam úplne iné stereotypné predsudky, ktoré ľudia majú. Iniya si zvolila, že všade hovorí, že je z Kalifornie.

Iniya, aké sú reakcie, keď povieš, že si z Kalifornie?

Jedni sa so mnou chceli odfotiť. (smiech)

Boli to deti či dospelí?

Asi šestnásťročné tínedžerky, tak sme sa odfotili.

Prečo si si to takto vymyslela, že budeš Američanka?

Neviem, je to taká zábava – vidieť reakciu ľudí. Aj predchádzam predsudkom.

V čom ti to pomáha?

Nepozerajú sa na mňa, že som Rómka. Nemyslia si o mne nič zlé.

Ako z pozície rodiča beriete prístup väčšiny ľudí, ktorí Iniyu odsudzujú len preto, ako vyzerá?

Mama: Je to často nepríjemné. Boli sme sa napríklad kúpať v Kováčovej, boli tam deti z detského domova a jedna pani posielala Inku: „Tam choď, tam sú tvoji.“ Alebo idem niečo vybavovať na úrad a hneď sa ma opýtajú: „Máte ju pridelenú súdom?“ Ľudia automaticky kategorizujú. Chápem, že na Slovensku nie je veľa detí, ktoré sú zo zmiešaných manželstiev, tak je to prvá vec, čo im napadne. Dosť ma hnevá, ak hneď reagujú: „Aké pekné adoptované cigánske dievčatko.“ Vôbec im nenapadne, že by to mohlo byť inak.

Rokmi sa to mení alebo je to v spoločnosti stále horšie?

Mama: V Bratislave je väčší posun. Už nie je na ňu orientovaná toľká pozornosť, pretože cudzincov a detí zo zmiešaných manželstiev je tam viac. Ale tým, že žijeme takto extrémne, stred Slovenska, malé dediny, malé uzavreté komunity, pre tunajších je to prvýkrát, že vidia niekoho, kto má tmavšiu pleť a nie je Róm. Chápem, že veľakrát to nemyslia zle. S tmavou kožou spájajú iba Cigána a Cigán rovná sa chudobný, špinavý, alkoholik a neviem, čo ešte. A to je presne o uzavretej mysli, ktorá nie je schopná rozmýšľať a rozvíjať sa.

Kedy ste sa skutočne báli o Iniyu preto, že inak vyzerá?

Mama: Keď ide so mnou, nebojím sa, mám pocit, že to mám pod kontrolou. Viem, kam ísť a kam neísť. Skutočne som sa začala báť, keď začala sama chodiť do mesta a jazdiť autobusom. Mala som pocit, že to neustrážim, nebudem vedieť zasiahnuť. Ale už som to pustila. V 90 percentách je to úplne v pohode, iba z času na čas sa vyskytnú incidenty.

Kedy sa stal prvý incident?

Mama: Prvé razy v podstate nešlo o incidenty, ale situácie, keď všetci na vás pozerajú. Nastúpi do autobusu a zrazu zavládne ticho. Všetky oči sú na nej, tým, že Iniya nie je úplne extrovertný typ, bolo to pre ňu nepríjemné. Prvá konfrontácia s realitou nastala, keď išla sama vo Zvolene na svojom skejtbordíku a jedna pani kráčala pred ňou. Obzrela sa, a keď ju videla, chytila si tašku a začala bežať. Inka nevedela, ako reagovať. Bolo to pre ňu smiešne, čiastočne nepríjemné, že je za nejakú cigánsku kradošku.

Poradili ste jej, ako reagovať na takéto situácie? Čo má spraviť, ak by jej hrozilo reálne nebezpečenstvo?

Mama: Ťažko sa niečo radí. Zavolať políciu, utekať? Niekedy jej hovorím, nech je za cudzinku. Začni na nich hovoriť po anglicky, budú vedieť, že nie si Cigánka. Možno budú zvažovať, že je utečenka. Keď sa začne tváriť, že nerozumie po slovensky, podľa mňa trochu zresetujú a naraz nebudú vedieť, ako reagovať.

O čom to podľa vás vypovedá, keď ľuďom stačí vedieť, že nie je Rómka, a je pre nich prijateľnejšia?

Mama: Lebo už majú absolútne skamenené predstavy, Róm nemôže byť slušný, Cigán nemôže byť čistý, dobrý študent, ktorý si ide za svojím. Cigán je ten, čo kradne, pred ním sa treba mať na pozore, pred ním si treba držať kabelku a ísť od neho čo najďalej. Je to stereotyp, ktorý sa na Slovensku veľmi ťažko prebíja, preto je lepšie byť za cudzinku.

Vidíte šancu, že sa to môže zmeniť, aj keď sa spoločnosť radikalizuje? Kotleba má omnoho väčšiu podporu, dokonca sedí v parlamente.

Mama: Dúfam, že áno, lebo ináč by som tu už dávno nebola. Ale niekedy ma chytí pesimizmus, čo s tým. Keď sa pozriem na Inkinho bratranca, ktorý žije vedľa nás, a tie jeho vtipy o Cigánoch… Inku má hneď vedľa seba, kamarátia sa od narodenia a proste Cigán sem, Cigán tam. Je neuveriteľné, ako to deti v tejto spoločnosti nasávajú. Nie je to ani tak o rodičoch, či ich k tomu vedú, celá spoločnosť je tým nasiaknutá. Potom sa to veľmi ťažko prebíja. Ak sa to zlepší, tak to podľa mňa bude trvať veľmi, veľmi dlho.

Iniya, sleduješ politiku na Slovensku, ako sa správa premiér Robert Fico, šéf parlamentu Andrej Danko?

Teraz som sledovala hlavne americké. Slovenské voľby som už pustila. Ani jedny veľmi nezmením.

Prečo myslíš, že nezmeníš?

Nemôžem ešte voliť.

Keď už budeš môcť, pôjdeš?

Určite. Každý jeden človek môže ovplyvniť výsledok.

Čo ťa najviac zaujalo na amerických voľbách?

Koľko ľudí mohlo Trumpa voliť. Pred voľbami to vyzeralo, že Hillary vyhrá, lebo toľko ľudí na Trumpa nadávalo. Lenže práve tí, čo ho chceli voliť, nič nehovorili. A tých bolo oveľa viac.

Prečo si myslíš, že Clintonová je lepšia ako Trump?

Pomáhala ľuďom, nerieši rasy.

Ako berieš Donalda Trumpa, vnímaš, čo je za človeka? Vzbudzuje v tebe strach?

Nie strach, skôr hnev. Ako to mohli ľudia vôbec dovoliť, že vyhral. Myslela som, že práve v Amerike budú múdrejší ľudia. Ale už to beriem tak, že o štyri roky bude pokoj.

Čo ťa na Trumpovi najviac hnevá – prečo ho nemali ľudia voliť?

Veľmi odsudzuje ľudí podľa rasy, napríklad moslimov, černochov, má blbé poznámky, na ženy je dosť zlý.

S maminou sleduješ politiku, alebo sama?

Sama, baví ma to.

Aj s tatinom z Ameriky si to rozoberala?

Pýtala som sa, čo si o tom myslí. Bola som strašne nahnevaná, rozrušená a otec mi povedal, že to čakal. Pred pár rokmi si všetci mysleli, že Bush nevyhrá, a vyhral, tak som sa s tým zmierila.

Čo ťa najviac fascinuje na Amerike?

Rôznorodosť. Je tam veľa kultúr, národov, rás.

V prípade Zaježovej sa ti čo najviac páči na živote na lazoch?

Že sme si tu všetci bližší, lepšie sa poznáme.

Nevznikajú medzi vami hádky?

Vznikajú, ale väčšinou sa to vyrieši a nikdy to nie je dlhodobé.

Prečo sa tu ľudia najviac hádajú?

Viem, že sa rodičia hádajú.

A ty s kamarátmi sa o čo viete najviac poškriepiť?

Hádame sa, že ten povedal to a ten to. Klasické ohováračky.

Máš v Zaježovej veľa rovesníkov?

Ani nie rovesníkov, mám tu nevlastnú sestru. Potom nevlastného bratranca, kamarátku.

Čím chceš byť v budúcnosti, už máš jasnú predstavu?

Nemám, možno písať knihy, robiť filmy.

Čo ťa momentálne najviac baví?

Kreslenie a byť s kamarátkami.

Čo ťa najviac trápi, čím sa najviac zaoberáš?

Už sa veľmi netrápim, sústreďujem sa na dôležitejšie veci. Aby som bola s kamarátmi. Ale riešim, aby sa veci zmenili pre ostatných, hovorím ľuďom, aké to je, keď vás odsudzujú podľa farby pleti.

Čo ti prekáža na škole, čo by si zmenila?

Aby sme písali menej poznámok. Keď som chodila do školy v Zaježovej, viac sme chodili von a prakticky sa učili.

Akí sú učitelia?

Dobrí, milí, zhovievaví. Iba keď treba, kričia.

Nevlastný otec: Ja nie som spokojný so školou, ale Inka je. Žiaľ, väčšina škôl však nie je žiadne terno. Deti majú špeciálnu vlastnosť, počas vyučovania dokážu ísť do kómy a potom žijú z prestávok. Hoci ich to nebaví, vďaka kamarátom to vytesnia. Nejako to tam prežijú, že by mala byť škola o niečom inom, neriešia. Učitelia nie sú zlí ľudia, ale nie je to väčšinou elita národa. Pedagogické zručnosti mnohých sú o tom, že stoja pred tabuľou a rozprávajú. Keď počúvate učiteľov, ako chvália, že za socializmu bolo dobre, človeku idú zimomriavky, že ich učia takíto ľudia. To nech sa školstvo radšej čím skôr celé zrúti, aby mohlo začať rásť niečo skutočne životaschopné.

Prečo chceš ísť na španielske gymnázium?

Rada sa učím jazyky, španielčina je veľmi populárna aj sa mi páči.

Rozhodovanie o strednej škole sa blíži. Pustíte ju na internát či zvažujete aj odchod do Bratislavy?

Mama: Stredná škola je problematická. Zo Zaježovej sa veľmi ťažko dochádza na gymnázium. Bilingválne je najbližšie v Banskej Bystrici. Máme na výber, buď ísť do Bratislavy k starým rodičom, alebo na internát do Banskej Bystrice. Keďže je tmavšej pleti, toto nie je alternatíva, pretože ide o stredoškolský internát, kde sú všelijaké typy, a nerada by som ju vystavila príliš veľkému stresu, napätiu a rôznym výsmechom. A to s internátom by som mala problém, aj keby mala bielu pleť ako Snehulienka. Takže rozmýšľame nad odchodom.

Nevlastný otec: Je pravda, že ako rodina sa hádame. Pokiaľ nastane problém, ja som ten, čo bojuje, že na Slovensku ostaneme a budeme to nejako riešiť, Zuzka väčšinou začne baliť kufre. Zatiaľ sme stále tu. No v šesťmesačných cykloch Zuzka hľadá na mape, kam sa ideme sťahovať. Spúšťačom je, keď sa niečo zlé udeje. Zlé poznámky voči Iniyi a podobne. 

Mama: Niekedy naozaj zvažujem, či je Slovensko pre ňu najlepšie prostredie, keď je v kuse stiahnutá. Keď stále pozerá, kto si čo o nej myslí. Či je to prostredie pre rozvíjajúcu sa identitu? Vidím, že keď prekročí hranice Kalifornie a vyjde na ulicu, kde sú ľudia zo všetkých možných krajín, z Afriky, Ázie, tak ožije. Vidím, ako to z nej spadne. Je spontánnejšia, uvoľnenejšia, veselšia. Zvažujem, čo je pre ňu lepšie.

Po posledných voľbách už miesta na mape asi ubúdajú.

Mama: Áno, možnosti sa zužujú, ale ešte mám tri – Kanadu, Nový Zéland, Austráliu. Aj keď si myslím, že Kalifornia bola vždy veľmi otvorená a tak to aj zostane.

Nevlastný otec: Ale my ostaneme na Slovensku. Budeme pracovať na tom, aby sme tu mohli normálne žiť.

Iniya: Odídeme preč.

Prečo uvažuješ, že by si odišla?

Neviem. V Kalifornii je to otvorenejšie, je tam viac rás, národov, viac kultúr. Mám tam rodinu.

Čo si želáš na Vianoce?

Nemám to úplne premyslené. Nič špeciálne, chcela som cestovnú tašku.

Ako prežívate Vianoce u vás doma?

Teraz ideme do Ameriky. Predminulé Vianoce zas boli u nás starkí z Ameriky. Starká robila štipľavé indické jedlo, tak nebol kapor. Všetko ostatné bolo normálne.

V čom budú terajšie Vianoce v San Franciscu iné, na čo sa najviac tešíš?

Vymyslela som, že pôjdeme na pláž a budeme mať piknik. Teším sa na to.