Denník N

Filmár Baláž: Pred tritisíc rokmi levy lovili vodné byvoly v Dunaji, chcel by som to opäť ukázať

Rysy na končiaroch Tatier. Foto - Karol Kaliský/Arolla Film
Rysy na končiaroch Tatier. Foto – Karol Kaliský/Arolla Film

Jeho filmy sa už dostali do National Geographic a odtiaľ do sveta. Aké ťažké je nafilmovať plachého rysa a vlka či na končiaroch Tatier striehnuť na dobrý záber a ako sa nebáť v divočine, rozpráva ekológ a filmár Erik Baláž.

Tri roky chodili s ťažkou technikou do Tatier. Nakrútili tisíce hodín záberov divokej prírody. Z nich teraz skladajú tri filmy. Premiéru už mal Život v oblakoch o prírode nad pásmom kosodreviny. Nasledovať budú filmy o živote okolo divokej riečky Belá a v limbovom lese so stromami starými aj tisíc rokov. Filmár a ekológ Erik Baláž rozpráva, prečo sú dôležité divoké rieky a divoké lesy.

Ako sa vám na končiaroch Tatier podarilo nakrútiť toľko plachých zvierat – rysy, vlky aj medvede –, keď na vlky vo filme Vlčie hory ste čakali mesiace?

Tatry poznáme lepšie ako Vlčie hory na východe, strávili sme v nich ešte viac času, teraz tri roky, predtým omnoho viac. Vysokohorské prostredie je otvorené, vidieť tam ďaleko a viac ako v uzavretom lese.

Čo je to za svet, ktorý tam zostal z ľadovej doby ako izolovaný arktický kus prírody?

Za posledné dva milióny rokov sa tu vystriedalo veľa ľadových dôb, dlhých aj stotisíc rokov, a krátkych medziľadových, ktoré majú tak 20-tisíc rokov. Počas ľadovej doby sa zvieratá z Álp, Tatier, Balkánu rozbehnú po celej krajine a žijú všade. Potom, keď sa oteplí, začne tam rásť les, ekosystém sa zmení a zvieratá ako kamzíky vybehnú opäť na kopce.

Nevydržia bez zimy?

Jasné. Konkurenčne ich vytlačia nové druhy po oteplení. Je fascinujúce, že kamzíky sú na 20-tisíc rokov izolované na niekoľkých pohoriach. Geneticky sa zmenia a v každých horách vznikne jedinečný poddruh. Potom príde ľadová doba a zasa sa to zmieša. Je to však pre druh obohacujúce, pretože v medziľadových dobách sa vytvoria nové gény. Viem si to predstaviť, zrýchliť dva milióny rokov v minútovom časozbere, ako sa krajina mení – najskôr sú tie zvieratá všade, potom vybehnú na kopčeky a zasa sa rozbehnú po krajine.

Jeden z filmárov Jozef Fiala pri nakrúcaní filmu Život v oblakoch. Foto - Arolla Film
Jeden z filmárov Jozef Fiala pri nakrúcaní filmu Život v oblakoch. Foto – Arolla Film
 Na filmovanie v divokej prírode sa treba zamaskovať, aj teplo obliecť. Foto - Arolla Film
Na filmovanie v divokej prírode sa treba zamaskovať aj teplo obliecť. Foto – Arolla Film

Po dokumentárnych filmoch teda budete robiť časozberné animácie?

Mohli by sme. Rozmýšľam nad animáciami. Fascinuje ma, ako mohla kedysi vyzerať európska divočina. Nikto to ani netuší. Veľa vecí som si naštudoval a mám bujnú fantáziu a jeden z mojich nápadov je film, možno seriál o minulosti divočiny. Ľudia by boli šokovaní, keby videli, ako Bratislava vyzerala pred štyritisíc rokmi.

Ako vyzerala?

V Dunaji žili najväčšie sladkovodné ryby na svete, vyzy, možno až s dĺžkou 10 metrov (dnes s dĺžkou až 8,5 metra a s hmotnosťou tony žijú najmä v povodí Čierneho, Azovského a Kaspického mora, pozn. red.). V Dunaji boli ešte pred sto rokmi, keď tam neboli hrádze. Tiahli vo veľkých počtoch z Čierneho mora a Bratislavčania na ne strieľali delami, aby ich nahnali do pascí. Obchodovali tak s čiernym kaviárom, ktorý bol už vtedy veľmi vzácny.

Aké exotické zvieratá ešte žili na dnešnom Slovensku?

Pred tritisíc rokmi sme mali v Panónskej nížine levy. Pri Dunaji lovili vodné byvoly, ktoré dnes poznáme z Afriky. Medvede žrali oveľa viac mäsa, dnes sú takmer výlučne vegetariáni. Dnes občas zožerú mŕtveho jeleňa alebo kamzíka. Vtedy jedli na 80, možno 90 percent mäso. Bolo tu veľa bylinožravcov, vlky a levy ich zabíjali a medvede mali zdochliny. Takže medvede boli dvakrát väčšie ako dnes – prišli, vyhnali svorku levov a zožral im korisť.

Toto sú scény, ktoré si predstavuje? Takže nakrútite niečo ako pokračovanie Návratu do praveku?

To nie je úplný pravek. Takto to na Slovensku vyzeralo ešte aj v časoch Krista. Kosti leva našli v Maďarsku a na Ukrajine z obdobia okolo roku 100 nášho letopočtu.

Video: Ako vyzerali Tatry v poslednej dobe ľadovej (autori: Jerzy Zasadni & Andrzej Świąder)

Prečo vás to tak zaujíma?

Chcem tým povedať, že je veľmi dôležité, že krajina a ekosystémy sa vyvíjajú. Žijeme tu stáročia v nejakom svete, a ak si ho chceme prispôsobiť, musíme pochopiť procesy, ktoré to prostredie vytvorili. Kyslík a voda tu nie sú len tak, sú udržiavané prírodnými systémami, ktoré nejako fungovali. A to fungovanie sme úplne zabili, zlikvidovali ˜– v Európe takmer totálne. Ako to napraviť? To sa nedá bez toho, aby sme nepoznali minulosť a to, ako sa tie ekosystémy vyvinuli. Nedá sa chrániť biodiverzita bez ochrany tých procesov. To je ako vešať búdky po stromoch pre vtáčikov. To nič nerieši.

Erik Baláž (38)Erik Baláž.

Ekológ a filmár. Stál za hnutím, ktoré po víchrici v Tatrách v roku 2004 zastavilo lesníkov pred výrubom a odvozom dreva z Tichej a Kôprovej doliny. Nakrútil už dva filmy – Strážca divočiny o medveďoch v tatranskej prírode a Vlčie hory o pásme vlkov na severovýchode Slovenska a v Poľsku, a na Ukrajine. V decembri 2016 mal premiéru jeho nový film Život v oblakoch o zvieratách na končiaroch Tatier. Ide o prvú časť trilógie o Tatrách, nasledovať budú ešte filmy o divokej rieke Belá a o limbovom lese s tisícročnými stromami.

Na končiaroch Tatier vo svojom filme ukazujete zakonzervovanú arktickú prírodu. Traja filmári v tom ťažkom prostredí strávili mesiace, chodili do hôr. Ako ste film nakrúcali?

Ja ako režisér som s nimi väčšinou nechodil. Aj oni málokedy chodili spolu. Každý šiel na svoje miesto, nechcel byť nikým rušený. Keď som chodil do terénu ja, čerpal som z toho, že dvadsať rokov tie miesta poznám. Vymýšľal som im príbehy. Chalani tam potom chodili dni, týždne a napokon to nafilmovali alebo nenafilmovali.

Prišli na miesto, zamaskovali sa v spacom vaku a čakali na záber?

Niekedy aj tak. No napríklad pri rysoch bolo treba najskôr veľmi veľa stopovania. To sa nedá robiť s technikou na chrbte. V kosodrevine sa zaboríte aj po krk do snehu a už sa z nej nevyhrabete. Môj brat sto dní stopoval rysy a potom vlky. V ďalšom filme o rieke Belá budú vĺčatká, ktoré našiel stopovaním. Keď niečo našiel, napríklad rys ulovil kamzíka, volal mi. Rysiu rodinku našiel na obed vysoko v horách a v zime je o štvrtej tma. Rýchlo tam šiel Karol Kaliský, vybehol tam spotený a zamaskoval sa. Zrazu tie rysy vyšli, nakrútil ich tesne pred zotmením, nečakal na ne dlho a urobil kľúčové zábery pre film.

Mladé kamzíky na vrcholkoch Tatier. Foto - Karol Kaliský/Arolla Film
Mladé kamzíky na vrcholkoch Tatier. Foto – Karol Kaliský/Arolla Film
Kamzíky v Tatrách. Foto - Arolla Film
Kamzíky v Tatrách. Foto – Arolla Film

Vo filme máte aj exkluzívne miesto – lavína strhla čriedu kamzíkov a niekoľko dní tam ich telá chodia zo snehu vyhrabávať vlky, medvede aj rysy. Ako ste to miesto našli?

Upozornil nás na to strážca z národného parku, náš kamarát. Tam sme čakali pätnásť dní. Je tam niekoľko mŕtvych kamzíkov. Lenže vlky sa nažerú a štyri dni sa nevrátia, potom prídu v noci, to sa nedá predvídať. Treba tam byť.

Ako blízko sa viete dostať s kamerou k rysovi, aby neutiekol?

Prísť k rysovi sa nedá, má také dobré zmysly, že to nejde. Treba naň čakať.

Ako ďaleko ste od nich teda boli? Päťsto metrov s naozaj dobrým objektívom alebo bližšie?

Rysy máme možno na sto metrov. Musíte stlačiť gombík na kamere a už taký zvuk by ho vyplašil. Pomohol nám fúkajúci vietor. Rysa máme nafilmovaného aj v rieke Belá. Adam Baštek šiel popri rieke, kde hučí voda, a preliezal kopu naplavených stromov. Zrazu tam bol pred ním rys, ktorý si lízal laby a pre vodu ho nepočul.

Rodina rysov v Tatrách. Foto - Karol Kaliský/Arolla Film
Rodina rysov v Tatrách. Foto – Karol Kaliský/Arolla Film

Na diaľku asi len ťažko nahráte autentické zvuky zvierat.

Zvuky sme museli nahrať v štúdiu. Tak napríklad pri súboji jeleňov som o seba búchal parohmi. Keď rysy žrali kamzíka, zvukár vytiahol z chladničky mäso a trhal ho. A malé kamzíky vydávajú zvuky ako kozliatka.

Čo v Tatrách je najťažšie nakrútiť? Je to rys?

Asi áno. Je to veľmi plaché zviera. V lete ho ani nezbadáte, tak dobre je zamaskovaný a takmer sa nehýbe. Loví v noci, jeho teritórium má aj desaťtisíce hektárov. Keď samec zabije kamzíka, nikto nevie, kedy sa vráti, a on sa aj tak vráti v noci. Samica s mláďatami nechce ísť nad les loviť kamzíky, necíti sa tam bezpečne. Šesť zo siedmich kamzíkov strhnutých rysmi, ktoré sme našli, strhol samec. A zábery máme z kamzíka strhnutého samicou. Lebo tá už potom s mláďatami nechodí tak ďaleko a vracia sa ku koristi, pretože mláďatá potrebujú veľa jesť.

Trailer k filmu Život v oblakoch

Za tri roky ste nakrútili tisíc hodín materiálu na tri filmy. Koľko bolo takých dní, ktoré sa vám naozaj vydarili?

Keď sa naozaj niečo podarí, je z toho celý príbeh na niekoľko minút. Nafilmujete pekné krajinky, ale za rok veľmi zaujímavé správanie nakrútite iba párkrát. Napríklad to, že medvede prídu žrať jeleňa, ktorého zabil iný jeleň. V jednom filme je okolo 15 príbehov, jednému filmárovi sa teda podarí nakrútiť asi päť príbehov za rok.

Každý z kameramanov má svoj fotoaparát a techniku navyše, máte dva malé drony a niečo ste nakrútili aj z veľkého vrtuľníka. To je však stále oproti veľkým filmárom technicky výrazne na nižšej úrovni. Ste iná liga ako oni?

Dnes sa všetko už točí 4K, na vysokorýchlostné kamery. Na to už prechádzame aj my. Niektoré zábery sme nakrútili takou kamerou, aby sa dali spomaliť. Máme jednu profesionálnu kameru, ale ťažko sa s ňou v teréne robí, pretože je ťažšia. V štúdiu neprekáža, že sa štartuje desať sekúnd. Nám za tých desať sekúnd zviera zmizne a kameru môžeme rozkopať. Pre ďalšie filmy však musíme ísť technicky vyššie.

Hore za korisťou vyšla aj líška. Foto – Karol Kaliský/Arolla Film
Hore za korisťou vyšla aj líška. Foto – Karol Kaliský/Arolla Film

Ďalšie dva vaše filmy budú o divokej rieke Belá a o lese z borovíc limba. Čo to je limbový les?

Nazvali sme to Nesmrteľný les. Pointa je, že keby sme sa kdekoľvek v Európe presunuli v čase o päťtisíc rokov dozadu, takmer neexistuje miesto, ktoré by sa nezmenilo na nepoznanie. Kopce sú tie isté, ale príroda je úplne odlišná. No limbový les v Kôprovej doline bol taký istý, prakticky sa nezmenil.

Ako to je možné?

Je taký nedostupný, taký starý, tak málo sa tam človek dostal. Je tam od poslednej doby ľadovej. Na Slovensku máme napríklad kúsok bukového pralesa, no na jeho mieste bolo pred päťtisíc rokmi niečo iné, napríklad dubový prales. Človek ovplyvnil lesy rôzne, napríklad zničil zvieratá, ktoré tam žili. Limbový les sa však takmer nezmenil. Sú tam neuveriteľne staré stromy, ktoré žijú na skalách. Jedna limba má hrúbku kmeňa 1,5 metra, má aj tri letokruhy na milimeter. Tieto stromy majú určite aj viac ako tisíc rokov. Kedysi ľudia verili, že tie staré stromy sú nesmrteľné, v pohanských časoch ich uctievali. Samozrejme, že sú smrteľné, ale dôležitý je proces obnovy. Ekosystém funguje a udržiava les podobný.

Ako to?

Napríklad vtáčik orešnica žerie oriešky z limbovej šišky, robí si z nich zásoby na zimu a vlastne vysádza nové limby. Rastú nové stromy a aj medvede majú čo žrať. Aj pred päťtisíc rokmi tam medveď liezol na stromy.

Medvede tam lozia dodnes? Ako vysoko?

Aj do koruny pätnásťmetrového stromu vylezie medveď a oberá tam šišky plné orieškov, teda semien. Takto sa to deje tisíce rokov. Aj počas doby ľadovej to bolo podobné, len bol ten limbový les o pár kilometrov nižšie. Nesmrteľnosť tomu lesu zabezpečujú procesy, ktorého ho stále obnovujú. To je finálna pointa toho filmu.

Medveď na končiaroch Tatier. Foto - Arolla Film
Medveď na končiaroch Tatier. Foto – Arolla Film

Prečo bude tretí z filmov o riečke Belá?

Pretože na Slovensku už nemáme takmer žiadne normálne rieky, také, ktoré by sa správali prirodzene. To znamená, že tam je čistá voda a rieka nie je zregulovaná, môže migrovať. Keď rieka migruje, vytvára – a poviem to zložito, ale je to dôležité – rôzne nové štruktúry. Napríklad po povodni tam, kde bola rieka, zostali len kamene a piesok a rieka sa presunula do lesa. Na piesku sa vytvorilo prostredie napríklad pre vysokohorské druhy rastlín, ktoré sa tam splavili z kamenných sutí hore v kopcoch. Sú rastliny, ktoré sa našli iba pri Belej, hoci majú rásť dvetisíc metrov nad morom. Tam ich už nikto nenašiel. Chrobák svižník potrebuje piesok. Je to najrýchlejší hmyz na svete, chytí letiacu muchu. Keď rieka premigruje a vytvorí pieskovú pláž, táto pláž za päť rokov zarastie vrbovým lesom. Svižník by nemal kde žiť, keby sa tá rieka opäť nepresťahovala. Keď raz rieku zregulujú, nikdy tam už nebude žiť svižník. A to je tak s mnohými živočíchmi a rastlinkami.

To isté sa deje aj v rieke?

Povodeň napríklad naplaví popadané stromy a zrazu vytvorí hlbočinu, kde sa môžu ukrývať ryby pred vydrou, ktorá tam má brloh. Keď tam vydra vpláva, ryby uniknú medzi konáre stromov a ukryjú sa. Keď sa to vybetónuje, vbehne tam vydra, pochytá všetky pstruhy a ide preč. Prídu rybári, nalejú tam tri sudy pstruhov, vydra im odhryzne všetkým hlavy, potom prídu kormorány, vyďobú to tam a ekosystém nefunguje. Ryba sa nemá kde vytrieť, pretože tam nie je pieskové, štrkové dno, nemá sa kde ukryť, nemá potravu, lebo aj hmyz je viazaný na dynamiku rieky. Keď sa dynamika rieky zlikviduje, je úplný nezmysel chrániť hocičo. To je mŕtvy ekosystém. Rovno si môžeme postaviť novú zoologickú záhradu a mať to všetko tam.

Ako sa dá nakrúcať rieka?

Nakrúcali sme trochu aj pod vodou, najmä nad vodou. Máme tam aj vlky, ktoré na týchto miestach lovia. Zachytili sme, ako idú cez rieku. Vďaka môjmu bratovi sme našli vlčí brloh.

Kamzíky
Foto – Karol Kaliský/Arolla Film

Čo bude s vašimi filmami, čo znamená koprodukcia s RTVS a s nemeckou filmárskou firmou?

RTVS to pomohla financovať a bude film vysielať. Nemeckí koproducenti chcú vysielať filmy na stanici NDR a zrejme aj na nemeckej jednotke, verejnej televízii ARD Das Erste. Nemci financovali väčšinu filmu a majú väčšinu práv do celého sveta. Platia nám akoby výrobu jedného filmu. Povedal som im, že za tie peniaze nakrútime tri filmy a ak chcú, môžu si ich napokon zostrihať do jedného. Veľmi tomu neverili. Zatiaľ videli dva filmy a s obomi sú spokojní, že do nich nebudú ani veľmi zasahovať. To je firma, ktorá vyrába 20-30 filmov ročne a majú distribútora, ktorý ich predáva do zvyšku sveta. Snažia sa aj naše filmy predať ďalej, môžu ísť aj na National Geographic.

Tam vysielali aj váš film Vlčie hory.

Pri tom sme mali kontrakt priamo s National Geographic, ten zobral 118 štátov a tam to mohol šíriť. Teraz sa nám končí kontrakt a budeme to môcť ešte samostatne ponúkať v jednotlivých krajinách.

Ako vám taký úspech zarobí peniaze na ďalšie filmy, keď sa váš film vysiela po svete?

Ukazuje sa, že ten National Geographic niečo zarobí, ale nie je to až tak o peniazoch. Keby bol filmár schopný predať film osobitne krajinám, bolo by to niekoľkonásobne viac. Akurát by nám to pomohlo splatiť dlhy, ktoré sme si vyrobili. Tie sme si napokon splatili predajom DVD-čiek. Teraz budeme mať prvýkrát mierne peniaze navyše. Všetky však investujeme do ďalšieho nakrúcania. Napríklad môžeme kúpiť aj teleobjektív za 50-tisíc eur. Prvýkrát niečo zarobíme.

Je to pre vás dobrý model, že si nájdete koproducenta, ktorý vám potom vyvezie film do sveta?

Funguje to dobre. Najlepšie by bolo, keby sme si dokázali zafinancovať takýto seriál, ktorý by sme dokázali predať do celého sveta. Je to však veľká investícia. Je v tom celom ešte jeden háčik tohto biznisu. Takmer všetky filmy sú dotované. Británia zaplatí na film BBC aj dva milióny libier a takému filmu budem ťažko konkurovať bez takej dotácie. Dotáciami je trh zdeformovaný.

Cítite sa už na to, že by ste vedeli nakrútiť dokumentárny seriál?

Mám pocit, že áno. Je veľmi dôležité sa správne rozhodnúť, bude to projekt na niekoľko rokov. Môžeme sa rozhodnúť pre 1,5-hodinový film do kín na premietanie aj v Amerike, ale máme taký dobrý nápad a techniku? Mohol by to byť pre nás posun. Mám dokonca vymyslený aj hraný film.

O čom?

To ešte nemôžem presne hovoriť. Je to však o tom, ako sme sa stali z lovcov poľnohospodári, 7600 rokov dozadu. Historický film.

Foto - Arolla Film
Foto – Arolla Film

Kedy ste naposledy stretli divoké zviera?

Medveďa som viackrát videl v limbovom lese, naposledy v septembri aj na strome. Na obálku DVD som chcel záber s limbou, skalou a medveďom stojacim na tej skale. Nemali sme taký záber. Išli sme na miesto, kde som povedal, že sa to stane. Ešte sme tam len prichádzali, prišiel medveď, postavil sa na tú skalu, Adam ho nafilmoval, ja som si sadol, otvoril som si pivo a pozeral som sa na hory. V tom mesiaci som videl ešte dva-tri medvede.

Báli ste sa niekedy v divočine?

Jasné.

Čoho?

To ani nie je strach, ale človek sa zľakne. Keď napríklad spadne, alebo keď naňho vybehne medveď. Keď neviete, ako sa to skončí. On potom odíde. Mali sme s bratom takú situáciu v limbovom lese, kde sme chceli spať. Bola tam medvedica s mláďatami. Keď sme si ľahli spať, medvedica sa vrátila a okolo nás fučala v tme. Nemal som ani baterku. Pýtam sa brata, či sa nebojí. On mi povedal: „Keď si so mnou ty, ja sa nebojím.“ Ja som sa však nemohol sústrediť, tak som ju normálne zahnal, aby sme sa mohli rozprávať.

Ako zahnal?

Začal som hlasnejšie rozprávať a medvede ušli.

Vy do lesa nenosíte baterku?

Mám ju, vždy na to však zabudnem. Do lesa si nenosím ani nožík, chlieb trhám rukami, nenapadne mi to. Nemám výstroj na prežitie v divočine. Mám spacák a topánky.

Ochrana prírody

Kultúra, Slovensko

Teraz najčítanejšie