Denník N

Ktorý papagáj je ten originálny?

Julian Barnes sa rád hrá s rôznymi rovinami života i rozprávania, techniky i postáv a tak je to aj v knihe Flaubertův papoušek.

Julian Barnes je spisovateľ, ktorý si nezakladá na usporiadanom a prehľadnom deji. Vie sa skôr pohrať s rôznymi rovinami života i rozprávania, techniky i postáv a tak je to aj vo Flaubertovom papouškovi (vydavateľstvo Odeon, 2016).

Geoffrey Braithwaite je lekár, ktorý sa po smrti svojej ženy púšťa do starej vášne – pátrania po živote Gustava Flauberta. Medzi dvoma spisovateľmi – Barnesom a Flaubertom – teda stojí Geoffrey. Ten prináša celému spojeniu novú rovinu, so svojou vlastnou minulosťou, šťastím i bolesťou. Je tretím rohom trojuholníka Flaubert – Barnes – Geoffrey a medzi oboma autormi plní úlohu presne vypočítaného mosta.

Znenazdajky vo svete madam Bovaryovej

Jeho pátranie po perličkách z Flaubertovho života je veľmi náruživé, obetavé, a tak trocha chaotické. Také ako i samotná kniha – v jednej chvíli je čitateľ hlboko zasiahnutý Flaubertovým osudom poznamenaným stratami už od útleho detstva. Zomrelo mu toľko súrodencov a on sám bol od detstva natoľko chorý, že už mal vykopaný hrobček.

V ďalšej chvíli rieši Flaubertovo nezvyčajné priateľstvo s Du Campom a nasledujúca kapitola je už príbehom Geoffreyho pátrania po perličkách z Flaubertovho života, napríklad jeho až komického stretnutia s majiteľom Flaubertovej ľúbostnej korešpondencie. O pár strán ďalej je zas čitateľ znenazdajky vo svete madam Bovaryovej, a to nielen v tom vonkajšom, ale i vo vnútornom, citovom.

Nielen tematicky, ale aj štýlovo je Flaubertův papoušek rôznorodý, niekde nájdeme iba časovú os – roky a udalosti bez akejkoľvek literárnej zaangažovanosti, inde scénu vykreslenú do najmenších detailov, či úvahy o literárnom texte, o vzťahu medzi formou a obsahom, či o histórii a morálke literárnej kritiky. Barnes použil na každú kapitolu inú techniku a čitateľ to môže vziať ako ďalšiu rovinu, ktorou ho autor oslovuje, hoci nie je vždy práve jednoduché s ním držať krok a pozornosť.

Ako sa postaviť k stratám?

Postava Geoffreyho sa však vynára len pomaly – dlho a celkom zámerne sa čitateľovi ukrýva za svoj literárny idol, pohráva sa s ním, aby nakoniec prišiel aj on sám na pretras: on a jeho mŕtva žena Ellen, ktorá mala tak veľa spoločného s madam Bovaryovou, ale aj so samotným Flaubertom. Vtedy nadobudnú témy ako morálka, vernosť a zrada novú intenzitu, pretože už nie sú vzdialené časom a priestorom, ako keď sa hovorí o Flaubertovi či jeho najslávnejšej hrdinke. A zdanlivý chaos, ktorý čitateľ podstupoval, nadobudne zmysel a dospeje k vrcholu.

Papagáj z Flaubertovej poviedky je symbolom všetkého, čo jej hrdinka Felicité vo svojom živote stratila. Straty poznačili i Flaubertov život, a jednu veľkú stratu stále prežíva i Geoffrey. Ako sa však k stratám postaviť? Geoffrey hľadá odpoveď nielen na Flaubertov život, na to, ktorý papagáj v múzeu je ten originálny, ktorý stál na Flaubertovom stole počas písania poviedky, ale aj na vlastné manželstvo a vlastný život. Inak ako konfrontáciou s minulosťou to nejde.

„… minulost někdy múže být sele potřené sádlem, podruhé medvěd ve svém doupěti a jindy zas pouhé zatřepotání papouščích křídel, výsměšný pohled, jehož záblesk jste zahlédli v temnotě mezi stromy.“

V knihe cítiť i samotného Barnesa, jeho témy ako smrť, odchádzanie, starnutie. Občas čitateľ zabudne, že v prvej osobe je tu vlastne niekto iný. Je to chaos, ale presne vypočítaný, tak ako farebné pierka na krídlach Flaubertovho papagája.

Teraz najčítanejšie