Denník N

Ktorý papagáj je ten originálny?

Julian Barnes sa rád hrá s rôznymi rovinami života i rozprávania, techniky i postáv a tak je to aj v knihe Flaubertův papoušek.

Julian Barnes je spisovateľ, ktorý si nezakladá na usporiadanom a prehľadnom deji. Vie sa skôr pohrať s rôznymi rovinami života i rozprávania, techniky i postáv a tak je to aj vo Flaubertovom papouškovi (vydavateľstvo Odeon, 2016).

Geoffrey Braithwaite je lekár, ktorý sa po smrti svojej ženy púšťa do starej vášne – pátrania po živote Gustava Flauberta. Medzi dvoma spisovateľmi – Barnesom a Flaubertom – teda stojí Geoffrey. Ten prináša celému spojeniu novú rovinu, so svojou vlastnou minulosťou, šťastím i bolesťou. Je tretím rohom trojuholníka Flaubert – Barnes – Geoffrey a medzi oboma autormi plní úlohu presne vypočítaného mosta.

Znenazdajky vo svete madam Bovaryovej

Jeho pátranie po perličkách z Flaubertovho života je veľmi náruživé, obetavé, a tak trocha chaotické. Také ako i samotná kniha – v jednej chvíli je čitateľ hlboko zasiahnutý Flaubertovým osudom poznamenaným stratami už od útleho detstva. Zomrelo mu toľko súrodencov a on sám bol od detstva natoľko chorý, že už mal vykopaný hrobček.

V ďalšej chvíli rieši Flaubertovo nezvyčajné priateľstvo s Du Campom a nasledujúca kapitola je už príbehom Geoffreyho pátrania po perličkách z Flaubertovho života, napríklad jeho až komického stretnutia s majiteľom Flaubertovej ľúbostnej korešpondencie. O pár strán ďalej je zas čitateľ znenazdajky vo svete madam Bovaryovej, a to nielen v tom vonkajšom, ale i vo vnútornom, citovom.

Nielen tematicky, ale aj štýlovo je Flaubertův papoušek rôznorodý, niekde nájdeme iba časovú os – roky a udalosti bez akejkoľvek literárnej zaangažovanosti, inde scénu vykreslenú do najmenších detailov, či úvahy o literárnom texte, o vzťahu medzi formou a obsahom, či o histórii a morálke literárnej kritiky. Barnes použil na každú kapitolu inú techniku a čitateľ to môže vziať ako ďalšiu rovinu, ktorou ho autor oslovuje, hoci nie je vždy práve jednoduché s ním držať krok a pozornosť.

Ako sa postaviť k stratám?

Postava Geoffreyho sa však vynára len pomaly – dlho a celkom zámerne sa čitateľovi ukrýva za svoj literárny idol, pohráva sa s ním, aby nakoniec prišiel aj on sám na pretras: on a jeho mŕtva žena Ellen, ktorá mala tak veľa spoločného s madam Bovaryovou, ale aj so samotným Flaubertom. Vtedy nadobudnú témy ako morálka, vernosť a zrada novú intenzitu, pretože už nie sú vzdialené časom a priestorom, ako keď sa hovorí o Flaubertovi či jeho najslávnejšej hrdinke. A zdanlivý chaos, ktorý čitateľ podstupoval, nadobudne zmysel a dospeje k vrcholu.

Papagáj z Flaubertovej poviedky je symbolom všetkého, čo jej hrdinka Felicité vo svojom živote stratila. Straty poznačili i Flaubertov život, a jednu veľkú stratu stále prežíva i Geoffrey. Ako sa však k stratám postaviť? Geoffrey hľadá odpoveď nielen na Flaubertov život, na to, ktorý papagáj v múzeu je ten originálny, ktorý stál na Flaubertovom stole počas písania poviedky, ale aj na vlastné manželstvo a vlastný život. Inak ako konfrontáciou s minulosťou to nejde.

„… minulost někdy múže být sele potřené sádlem, podruhé medvěd ve svém doupěti a jindy zas pouhé zatřepotání papouščích křídel, výsměšný pohled, jehož záblesk jste zahlédli v temnotě mezi stromy.“

V knihe cítiť i samotného Barnesa, jeho témy ako smrť, odchádzanie, starnutie. Občas čitateľ zabudne, že v prvej osobe je tu vlastne niekto iný. Je to chaos, ale presne vypočítaný, tak ako farebné pierka na krídlach Flaubertovho papagája.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Kultúra

Teraz najčítanejšie