Mladých voličov sa netreba báť

Tradícia označiť nejakú skupinu obyvateľstva ako vinníka za výsledok volieb, ktorý sa nám nepáči, je obľúbenou súčasťou povolebného trúchlenia po celom západnom svete. Tu to boli Mečiarove babky demokratky, v Česku bába, ktorá volila Zemana, v Rakúsku zadubený vidiek, ktorý v prvej voľbe takmer zvolil Norberta Hofera, v Británii starí, ktorí ukradli budúcnosť mladým, v Amerike nahnevaní bieli muži.

No minimálne vo veľkej časti kontinentálnej Európy sa čoraz častejšie objavuje nová skupina vinníkov: mladí ľudia. Výsledky volieb a prieskumov ukazujú, že ich veľká časť sa stavia proti tradičným stranám a „systému“ a vyhľadáva populizmus či rovno extrém. Kým však začneme písať, že mladí starým ukradli staré dobré časy, pozrime sa na to z optimistickejšieho pohľadu.

Takmer všade v západnom svete mladých ubúda. Z dlhodobého hľadiska to nie je vôbec ideálne, ale čo sa týka volieb, znamená to, že aj keby sa ich k extrému klonilo ešte viac ako v súčasnosti a aj keby pri tom vydržali, samotné hlasy tínedžerov a dvadsiatnikov by na víťazstvo krajných politických prúdov nestačili. Pomáha tomu aj fakt, že volebná účasť mladých je v Európe spravidla nižšia ako účasť starších generácií. Jedna vec je povedať niečo anketárovi a druhá urobiť to.

Koniec koncov, často ide o experiment a nie o celoživotnú lásku. Aj mladí starnú, a tak ako si ich netreba idealizovať ako nositeľov nádeje, tak ich netreba zatracovať, že odteraz budú všetko len kaziť. Napokon, z mnohých bývalých radikálov sa časom stali starí „páprdovia“, ktorí dnes reprezentujú toľko opovrhovaný establišment.

To, samozrejme, neznamená, že príklon mladých k extrému nie je problém. V mnohých západných krajinách sú ich vyhliadky do budúcnosti zlé, „štandardní“ politici mnohých odrádzajú už svojou existenciou, nehovoriac o neschopnosti spravovať krajiny tak, aby v nich mladí nemali pocit zbytočnosti, či nebodaj o nadchnutí mladých pre nejaký pozitívny program, aby nemuseli hľadať alternatívu v nejakom negatívnom.