Denník N

Raper a stand-up komik Bekim Aziri: Na ruke mám vytetované „Nezabudni si vozík“

Bekim Aziri. Foto N – Tomáš Benedikovič
Bekim Aziri. Foto N – Tomáš Benedikovič

V šestnástich si poranil miechu a zostal ochrnutý. Po rokoch sa dostal tak ďaleko, že dokáže prejsť pár krokov. Bekim Aziri (28) vystupuje v stand-upe Temné kecy, rapuje a rozpráva deťom, ako sa správať k hendikepovaným.

Akú najbanálnejšiu otázku vám dávajú novinári na úvod?
Čo sa mi stalo, že som zostal na vozíku. Ja som celý ten príbeh hovoril už veľakrát, navyše je to už jedenásť rokov, takže sa mi o tom niekedy nechce rozprávať. Každopádne, je známe, že som spadol na bicykli na pretekoch. Ale občas si z niekoho vystrelím a oklamem ho, on potom napíše blbosť a ja sa z toho smejem. No pravda je, že som spadol na bicykli.

Skúsim sa teda spýtať niečo iné. Bekim Aziri. Aký príbeh je za tým menom? Nerozdáva sa bežne chlapcom na slovenskej dedine.
Môj otec je cudzinec, pochádza z Macedónska. Aj o tom sa už popísali hlúposti. Niektorí si mysleli, že Bekim je prezývka, niektorých som oklamal ja. Raz som jednej novinárke povedal, že som z Afganistanu. Ona to potom aj napísala.

Žijeme časy, keď mať takéto meno na Facebooku nemusí byť úplná radosť, nie?
Je to brutál. Už keď som bol decko, vedeli na mňa kričať pod balkónom blbosti. Ale tak, dnes už to nevnímam. Veľa ľudí je primitívnych, dokážu odsúdiť človeka pre jeho meno alebo farbu pleti, a v poslednej dobe je to ešte oveľa silnejšie. Keď dám niečo na Facebook, zbehnú sa mi tam nejakí fašouni, ktorí na mňa nadávajú. No mám sa tam s nimi doťahovať? Radšej to neriešim. Teraz mi o tom vyjde nová pesnička – Nie je hanbou byť iný.

Veľmi slniečkarský názov, to si ešte užijete.
Hej, hej, teším sa na to.

Bekim Aziri. Foto N - Tomáš Benedikovič
Bekim Aziri. Foto N – Tomáš Benedikovič

Bekim Aziri (28)

V šestnástich spadol na bicykli na bikrosových pretekoch v českom Přerove a zranil si miechu. Zostal ochrnutý od krku dole a lekári mu predpovedali, že na nohy sa už nikdy nepostaví. Po rokoch cvičenia a rehabilitácií sa dokáže postaviť a s oporou prejsť niekoľko krokov.

Bekim sa venuje hudbe aj stand-upom, veľa ľudí ho zažilo na stand-up comedy Temné kecy, kde si s nadhľadom robí žarty zo života na vozíku. Od úrazu už stihol let na rogale či zoskok z lietadla. Vo svojich prednáškach na školách inšpiruje mladých dosahovať ciele, ale hovorí aj o tom, ako by mali zdraví ľudia pristupovať k hendikepovaným. Jeho život môžete sledovať aj na profiloch na FacebokuInstagrame

Pre ľudí, ktorí vás nepoznajú, by zrejme bolo dobré vás predstaviť. Už som si o vás prečítal aj to, že ste mužský protipól Mariky Gombitovej, ale tak to asi o vás písať nebudem…
… no, to asi netreba. (smiech)

Ako by ste sa teda charakterizovali? Ste raper? Komik?
Vôbec neviem. Ja robím to isté, čo som robil, keď som bol zdravý a chodil. Točil som videá, pretekal som na bicykli, len v tej dobe ešte nebol taký rozšírený internet. Teraz je môj život iný v tom, že som ochrnutý, a ja som možno zaujímavý tým, ako som sa k tomu, v úvodzovkách, postavil. Že to neberiem tak tragicky. Ľudia mi začali písať, že ich motivujem, volajú ma na rôzne besiedky, koncerty a tak. No povedať, čo som, neviem. Akurát viem, že sa nechcem nazvať ani raperom, ani motivátorom, ani stand-up komikom. Som osoba, ktorá niektorým ľuďom dodáva silu, ale pomenovať to neviem.

Keď ste sa prebudili po zranení, ochrnutý od krku dole, povedali ste vraj – tak, a teraz ma môžete celého potetovať, lebo nebudem nič cítiť. Predsa len, neprišiel aspoň na chvíľu pocit beznádeje? Naozaj ste to od začiatku vnímali s takým nadhľadom?
Jasné, že prišiel. Každý to musí najprv vstrebať, človek v prvom momente nechápe, čo sa stalo. Ale nebolo to také, že by som sa opúšťal. Uvedomil som si, že je to teraz takto, a ak nechcem zostať na vozíku celý život, musím s tým niečo robiť. A hej, som na ňom už jedenásť rokov, ale stále verím tomu, že to bude dobré. I keď nebudem chodiť tak ako niekto, kto je zdravý, vidím, že už teraz dokážem dosť. A keď ešte trochu zamakám, bude to ešte lepšie.

Video: Bekim Aziri o svojom živote

Od čoho to závisí? Od cvičenia? Rehabilitácií?
Je to veľmi individuálne, ale v podstate človek musí extrémne veľa cvičiť. Ak niekto sedí trinásť hodín denne na vozíku, potom hodinu cvičí, a potom si opäť na desať hodín sadne na vozík, od svojho tela nemôže čakať veľa. Nohy zostanú ochabnuté. Preto cvičím, kedy sa dá. No to, či prejdem jeden krok alebo dvadsať, závisí od veľa vecí, veľmi napríklad od počasia. To na mňa vplýva brutálne. Keď chcem podať stopercentný výkon, musí byť všetko ideálne, musím sa dobre vyspať, cítiť sa fit. No a niekedy robí dosť aj hlava. Niekedy chcem tak veľa, že to až nejde.

Aké počasie je pre vás ideálne?
Teplo a leto. To je super. Ja totiž mávam kŕče v nohách a keď je zima, bývajú tie kŕče väčšie. Nohy stuhnú a odskakujú z vozíka, takže si ľudia okolo myslia, že nimi hýbem. No sú to len samovoľné kŕče v nohách. Leto je pre mňa ideálne.

Keď človek v šestnástke zostane ochrnutý, nezľakne sa bežnej budúcnosti? Nepovie si napríklad – čo ak si nenájdem frajerku?
Jasné. Jedna z prvých vecí, ktoré som povedal kamošovi, bola: „Nikdy si nepichnem.“

Kedy ste zistili, že to bude okej?
Počas rehabilitácií v Kováčovej. Prišiel za mnou môj najlepší kamoš a ja som ho chcel dať dokopy s jednou babou. Norika z Košíc, doteraz si pamätám jej meno. No ona sa motala len okolo mňa. Neskôr ma potlačila na izbu a keď odchádzala, dala mi pusu na líce. Mal som sedemnásť, bolo to krátko po zranení, také tri mesiace, ešte som ani nevedel poriadne hýbať rukami. Bol som z toho mimo.

Ako to dopadlo?
Povedal som jej, že nech mi dá normálnu pusu. A bolo to. Potom mi vyčítala, že som ju dával dohromady s kamošom, keď ona chcela mňa. Nechápal som to, ale bolo to super. Netrvalo dlho, aby ma nejaká baba presvedčila o tom, že aj chalan na vozíku dokáže mať normálny vzťah.

O vozičkároch asi panuje veľa stereotypov. Na sex sa vás ľudia pýtajú často?
Jasné, že pýtajú. Pri každom je to individuálne. Mne normálne píše, no je pravda, že sú aj takí, ktorým nie. Ja mám šťastie, že u mňa to funguje úplne v pohode.

Bekim Aziri. Foto N - Tomáš Benedikovič
Bekim Aziri. Foto N – Tomáš Benedikovič

Čo máte vytetované na pravej ruke?
„Nezabudni vozík.“

Nezabudni vozík? To sa dá?
Ono je to tak, že ja žijem v Pezinku. Keď idem napríklad do Bratislavy, tak doma nasadnem do auta a vozík nechám vonku, lebo si ho neviem dať do kufra. Potom idem po kamoša, že sa vrátim a on ho naloží do kufra. No namiesto toho, aby sme sa vrátili, tak sa občas zakecáme a ideme rovno do Bratislavy. Kamoš potom vystúpi z auta, otvorí kufor a smeje sa, že sme zabudli vozík. To sa stalo už viackrát, minule sme išli do Viedne a na vozík som si spomenul, prosím pekne, v Hainburgu.

Čo ste študovali predtým, než ste sa zranili?
Stavebnú priemyslovku v Bratislave, rysoval som výkresy. Pôvodne som chcel ísť za kaderníka, lebo sestra bola kaderníčka a videl som, že sa tam netreba učiť. Bol som taký trojkár, takže to sa mi páčilo. No potom sa ma bratranec spýtal, či som teplý, že chcem robiť kaderníka. Samozrejme, nie všetci sú teplí. (smiech) Tak som nakoniec šiel na priemyslovku. Celá rodina sú totiž stavbári. Keď som sa zranil a ochrnul som, ťažko sa mi hýbalo rukami, takže mi to rysovanie veľmi nešlo.

Čo sa teda stalo so štúdiom?
Rok som si dal odklad, strávil som ho na cvičeniach a rehabilitáciách. Po roku som sa do školy vrátil, naspäť do druhého ročníka. Mal som individuálny plán, niekoľkokrát týždenne som dochádzal do školy a musím povedať, že mi vo všetkom vyhoveli. Väčšina vozičkárov totiž začne rovno chodiť na školu pre zdravotne postihnutých na Mokrohájsku v Bratislave. No mne umožnili pokračovať na mojej priemyslovke.

Bolo to bez problémov? Nerobím si ilúzie o slovenských školách, viem si predstaviť, že chýbajú aj základné bezbariérové prístupy.
Samozrejme, že tam nebola žiadna bezbariérovosť, všade milión schodov. No škola sa o mňa postarala, vždy tam bol niekto, kto mi pomohol, po schodoch ma vozili spolužiaci. Boli super. Normálne som odmaturoval, ale na výšku už sa mi nechcelo.

Bekim Aziri na pódiu. Foto - Archív B.A.
Bekim Aziri na pódiu. Foto – archív B .A.

Raz som robil rozhovor s človekom, ktorý má len 117 centimetrov. Keď som sa ho pýtal, čo ho v živote najviac štve, povedal, že bankomaty, lebo sú hrozne vysoko. S čím mávate najväčší praktický problém vy?
Najväčší problém je ísť von, keď je človek sám. Je jedno kam. Tu je problém všade, len prejsť cez priechod pre chodcov znamená, že musím prekonať obrubník, samotný priechod a zase obrubník. Šikmé zjazdy sú málokde. A ďalej – rozbité chodníky. Na slovenských chodníkoch sa nedá jazdiť na vozíku. Potom parkovanie. Aj keď nakreslia miesta pre invalidov, tak ich spravia úzke, také, ako sú bežné parkovacie miesta. Pre mňa to znamená, že nemôžem normálne otvoriť dvere, a tak keď aj zaparkujem, z auta sa nedostanem. Ale je toho naozaj hrozná hromada. V reštauráciách sa nedostanem na WC, všade sú schody, úzke dvere, všetko. Sme tu ako opice. Ja sa pritom nechcem sťažovať, ale keď už niekto stavia novú budovu, mohol by na to myslieť.

Spomínali ste, že šoférujete. Dobre?
Už od dvadsiatich rokov, a myslím si, že dobre. Dal som aj dlhú cestu, 900 kilometrov, takže podľa mňa šoférujem dobre.

Rozumiem, aké má šoférovanie pre vozičkára nevýhody, ale má to aj výhody? Sú aspoň policajti zmierlivejší?
Jasné, niektorí sú v pohode. Ale teda, raz ma jeden zastavil a chcel mi dať za niečo pokutu, tak mu vravím, či by sa to nedalo nejako vybaviť, lebo som na vozíku a idem cvičiť. On mi vraví – tak to máte šťastie, choďte. Som si pomyslel, že ďakujem za také šťastie. (smiech) Viac-menej som sa nestretol s nejakým hlúpym policajtom, až na jednu výnimku, aj keď ten bol mestský. Zaparkoval som na invalidoch, ale nemal som so sebou preukaz ZŤP. Ten policajt chcel odo mňa dôkaz, že som naozaj ZŤP.

To vážne?
Vážne. Niektorým ľuďom ako dôkaz nestačí, že sedíte na vozíku. Ale to sa občas stáva, aj keď ide človek do kina. Ste síce na vozíku, ale zabudnete si preukaz a pokladníčka vám bez neho nechce predať lístok. Hovorím jej – to by vážne niekto zdravý prišiel do kina na vozíku, aby vás oklamal a ušetril tri eurá na lístku?

Video: Bekim Aziri na stand-upe Temné kecy

Veľa ľudí vás pozná zo stand-up comedy Temné kecy, zo svojho hendikepu si viete robiť pomerne drsnú srandu. Ako to diváci berú? Nie je u nás nezvyklé uťahovať si zo života na vozíku?
Asi je. Ale ja som si robil srandu zo seba na vozíku pred kamarátmi roky. Je to pre mňa normálne, rozdiel je len v tom, že tie vtipy teraz hovorím aj na pódiu. No čo mám robiť? Zostať zatrpknutý a ľutovať sa? Druhý extrém je, že niektorí mi zase vyčítajú, že vo svojich stand-upoch rozprávam len o tom, čo zažívam na vozíku. Lenže ja na tom vozíku žijem každý deň, už jedenásť rokov. Nemôžem rozprávať príbehy, ktoré by sa začínali: „Kedysi, keď som chodil…“

Nemajú niektorí ľudia pocit, že robiť si žarty z vozičkárov je nemiestne a mali by sme ich skôr ľutovať?
Určite áno, no vychádza to aj z toho, že niektorí vozičkári prepadnú skepse a zlej nálade, a ľutujú sami seba. Na druhú stranu, ja sa im niekedy ani nečudujem. Niekto nemá také šťastie, ako som mal ja, že som mal super kamarátov a skvelú rodinu, ktorí sa mi venovali a všade ma vozili. Bol som teraz v Amerike na rehabilitácii, a tam vozičkár nepotrebuje niekoho vedľa seba, lebo tie mestá sú prispôsobené tak, že si aj invalid spraví všetko sám. U nás to tak nie je. Preto sa niektorým vozičkárom nečudujem, že sú takí znechutení.

Máte nejakú príhodu, ktorú na stand-upoch rozprávate naozaj veľmi často? Moja obľúbená je napríklad tá, ako ste navštívili homeopata. To bol len fór, alebo ste za ním reálne išli?
Reálne som za ním bol. Všetko, čo rozprávam, sú reálne príhody. Takže za tým homeopatom som naozaj bol, lebo mi niekde povedali, že to mám skúsiť. Ono je to tak, že ľudia v mojej situácii skúšajú hocičo. Každopádne, tá návšteva bola úplný extrém. Mal ordináciu v Nových Zámkoch. Prišiel som tam, najprv mi povedal, prosím, usaďte sa. Vravím mu, sedím. A potom hovorí – chyťte tieto dva „jóde“. Ukázal na také dve železné tyčky, tak som ich chytil. Čakám desať minút. Dvadsať minút. Potom z neho vyliezlo – vy máte problémy s nohami. Povedal som si, že dobre. Aspoň som sa zabavil a teraz to rozprávam na stand-upe.

Mávate na pódiu trému?
Extrémnu a vždy. Normálne mi býva zle.

Nevyzerá to tak.
Lebo keď už na to pódium vyleziem, tak to opadne. Bol som teraz naživo v televízii JOJ v programe Srdce pre deti a pred začiatkom som sa klepal tak, že som myslel, že odpadnem. Aj by som si predtým dačo hrkol, ale nie je to dobré. Potom sa mi pletie jazyk.

Keď je na Slovensku nejaký vozičkár známy, je to skôr paraolympionik a športovec. Vy nešportujete?
Pre mňa je dôležitejšie to, aby som normálne chodil, čiže ja keď cvičím, tak cvičím takto. Keď budem mať šesťdesiat rokov, chcem sa pozrieť späť a povedať si, že som urobil maximum pre svoje telo, a nie preto, aby som vyhral nejakú medailu. Samozrejme, že športovcov invalidov uznávam, lebo nie každý má šancu, že sa raz opäť postaví na nohy. Niekomu to nejde. Ak by to tak bolo, robil by som paraolympijské športy aj ja. No kým je predo mnou šanca chodiť, chcem venovať svoj čas tomu, nie športu.

Videoklip: Bekim Aziri – Zmena

Ako ste sa dostali k hudbe?
Kamarát Vulgara, môj dídžej, ma nahovoril. S kamarátmi sme skúšali niečo spraviť, nakoniec som z toho za pol roka dal dohromady cédečko. Teraz, keď si to vypočujem, vravím si – čo ja viem. Cítim, že to nie je bohviečo, technicky to rozhodne nie je dokonalé. No chcem sa ľuďom prihovoriť aj iným spôsobom, a tak na tom robím ďalej. Pracujem na nových singloch, ktoré sú, myslím si, o dosť lepšie ako pesničky z toho prvého albumu.

Posledný singel Zmena je asi už inde ako tie skladby predtým…
… o dosť inde.

Aký hip-hop chcete robiť? Keď to rozdelíme podľa otcov zakladateľov, je vám bližší alternatívny Vec či mainstreamový Rytmus?
Ja sám sa neviem zaradiť a je mi jedno, či ma niekam zaradí niekto iný. Robím si len to, čo cítim. Keď som vydal prvý album, veľa ľudí hovorilo, že neviem vôbec rapovať. Neriešil som to – ako som povedal, zbúchali sme to za pol roka. Veci, na ktorých robím teraz, budú lepšie.

Čiže bude ďalší album?
Najprv budú single, jeden teraz v decembri, ďalší v januári. Mám hotových asi sedem vecí, uvidím, čo bude ďalej.

Koncertujete?
Hej, jasné. Ale nejak sa nepretláčam. Keď ma niekto chce na koncerte, zavolá mi a ja prídem. Keď nie, nie.

Rap je najmä o texte. Posledný singel Zmena je o tom, čo sa vám stalo, prečo ste na vozíku. O čom budú tie ďalšie veci?
O tom ďalšom singli som už vravel, bude sa volať Nie je hanbou byť iný a tam o vozíku nepoviem ani slovo. Skôr sa snažím pripomenúť, že na farbe pleti nezáleží, lebo hajzel môže byť aj biely, aj Róm, aj černoch. A naopak, poznám bieleho, Róma aj černocha, ktorí sú super ľudia. Štve ma, že sa hrozne rozdeľujeme. Stačí, aby bol niekto trocha iný, a už je problém. Doteraz som si z tej hudby robil skôr srandu, ale vidím, že to ľudia počúvajú. Tak im chcem povedať, čo si myslím.

Hrali vás už v rádiách?
Kúsok jednej pesničky, inak nie. Ale ktovie, možno raz.

Čo počúvate vy?
Teraz mi hral v aute Krstný otec od Rytmusa. Inak počúvam napríklad amerického producenta Russa, z neho som teraz úplne mimo.

Rap sa zaoberá spoločenskými vecami, občas sa dotýka politiky. Vy sledujete politiku?
Priznám sa, že som nikdy v živote nebol voliť. Nesledujem to vôbec. Maximálne, keď majú rodičia pustené správy alebo nejaké tie politické debaty. No jediný obraz, ktorý som si o tom urobil, je, že je jedno, kto tam bude. Každý jeden sa bude musieť niekomu podriadiť a všetko zostane pri starom.

Rozumiem, že veľa ľudí môže na záujem o politiku rezignovať. No nehrozí, ak nás rezignuje veľa, že sa môže k moci dostať niekto ešte oveľa horší ako tí, čo tam sú teraz?
To je úplná pravda. Viem, že sa správam nezodpovedne, aj preto, že potom by som ten súčasný stav nemal kritizovať, keď nie som schopný ísť ani len voliť. No som taký znechutený z vecí okolo, že neviem, čo s tým. Asi by som tam mal ísť ja. (smiech)

V parlamente už jedna vozičkárka je, nebola by to taká novinka. Dokonca má priezvisko Shahzad, lebo si zobrala moslimského manžela.
No, tak to je pekné kombo. Ale vážne, politiku nesledujem.

Kedy bude na Slovensku dobre?
Fakt netuším. Slováci majú jednu vlastnosť: každý chce extrémne rýchlo zbohatnúť a potom to tu vyzerá tak, ako to vyzerá. Pochybujem, že sa to zlepší.

Nemali by sme byť v tomto vianočnom rozhovore trochu optimistickejší?
Tak dobre. Tak teda poviem, že dúfam, že sa to zlepší.

Bekim Aziri. Foto N - Tomáš Benedikovič
Bekim Aziri. Foto N – Tomáš Benedikovič

Čomu sa ešte venujete okrem cvičenia, stand-upov a hudby?
Najnovšie chodím po základných školách, detských domovoch, ale raz som bol aj na výške, s takými trochu motivačnými prednáškami pre decká. Ide mi hlavne o to, aby vedeli, ako sa správať, keď stretnú na ulici vozičkára alebo inak hendikepovaného človeka. Napríklad aby naňho neciveli, aby pochopili jeho situáciu, aby vedeli, či potrebuje pomoc.

To sa zrejme posudzuje ťažko.
Áno, lebo nie každý tu pomoc chce. Napríklad keď vozičkárovi niečo spadne na zem, väčšina ľudí mu asi chce pomôcť to zdvihnúť. Len ľudia sú rôzni a aj na ponúknutú pomoc môžu rôzne zareagovať.

A teda aká je rada? Keď si nie som istý, či hendikepovaný človek potrebuje pomoc, mám sa mu prihovoriť? Lebo niekde vzadu v hlave mám aj myšlienku, že ho predsa nechcem uraziť tým, že by som mu dal najavo, že je nesamostatný.
Niekedy na to sám neviem odpovedať. No ja by som sa ho vždy spýtal. Slušne a normálne, nie štýlom: „Jáj, ty chúďa, nepotrebuješ pomôcť?“ Úplne civilne. Keď odpovie, že mu máte dať pokoj, pochopíte, že to je asi zatrpknutý človek a nedá sa s ním. No každý normálny poďakuje a povie, či potrebuje pomoc alebo nie. Za mňa je teda rada – určite sa spýtať. Nič tým nepokazíte a môžete len pomôcť.

Nedávno ste účinkovali v programe Srdce pre deti. Čo si vo všeobecnosti myslíte o televíznych charitách, ako je napríklad aj V siedmom nebi?
Väčšinou ich nemusím, lebo je jasné, že si robia živobytie z nešťastia iných. To je na tom to svinstvo.

Na druhú stranu môžu povedať, že tým ľuďom pomáhajú.
To môžu, ale aká je to pomoc, keď prídu do rodiny, kde má decko rakovinu, a venujú mu liter? To nie je žiadna pomoc. Ja som účinkoval v Srdce pre deti, lebo som tam bol pred tromi rokmi a vtedy mi reálne pomohli s rehabilitáciami. Zachovali sa ku mne korektne a splnili to, čo sľúbili, a navyše nepomáhali len tým, ktorí sa dostali na obrazovku. Preto som ten projekt podporil. Pri iných reláciách mám pocit, že to, čo je na kamere, je dôležitejšie ako reálna pomoc. Rozdá sa tritisíc eur, ale zarobí sa úplne iná pálka. To je úplný hyenizmus, o ktorom tiež píšem pesničku. Vyjde v januári.

Kde budete o päť rokov?
Neviem. Asi by som chcel mať bábätko, budem mať na to vek. Možno ho sám tlačiť, keď bude spať v kočíku. A hlavne by som chcel byť zdravý a to isté prajem všetkým okolo mňa. Nedávno ma zavolali na detskú onkológiu, či by som nešiel povzbudiť deti, ktoré tam ležia. Nakoniec som šiel, aj keď som najprv nechcel, lebo mi na rakovinu zomrel kamarát. Strávil som tam dve hodiny. Pôvodne som mal motivovať ja ich, ale nakoniec tie deti motivovali mňa. Aj keď majú osud, aký majú, smiali sa zo života a tešili sa z maličkostí. To bolo super.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie