Denník N

Hviezda festivalu Next: Čo je to dobrá hudba? Nepoznám odpoveď

Lumiére II naživo. Foto – Branislav Grebečí
Lumiére II naživo. Foto – Branislav Grebečí

Rozhovor s nemeckým audiovizuálnym umelcom Robertom Henkem, ktorý mal v decembri slovenskú premiéru so svojím projektom Lumiére II.

Festival Next priniesol opäť na Slovensko umelcov hrajúcich súčasnú hudbu bez žánrových obmedzení, zato s nádychom experimentu a objavovania nových zvukových ciest. Jedným z hostí 17. ročníka bol aj ROBERT HENKE, známy ako spolutvorca populárneho programu Ableton. V Bratislave predstavil svoje uvažovanie o práci so zvukom a obrazom počas prednášky, ktorá predchádzala uvedeniu fascinujúcej laserovej performance Lumiére II, odpremiérovanej v parížskom Centre Pompidou. Zhovárali sme sa tiež o padajúcich kameňoch, vzťahu medzi učiteľom a študentom, interaktivite a potrebe jednoduchosti v umení.

Kedy ste objavili záujem o hudbu a umenie?

Ako veľmi mladý, ale pretože ma nikto v rodine veľmi nepodporoval, nenapadlo mi o ňom uvažovať ako o niečom, čomu by som sa mohol sám venovať. Zvukové inžinierstvo bolo vhodnou kombináciou technických úkonov a umeleckých rozhodnutí a postupne som začal objavovať spôsoby kombinovania inžinierstva a umenia a elektronická hudba sa stala jedným zo spôsobov skúmania možností umeleckej tvorby v technickom prostredí. Neskôr som svoj výskum rozšíril na pole vizuálneho umenia a rozhodol sa pre prácu s lasermi predovšetkým preto, že som poznal priveľa veľmi talentovaných vizuálnych umelcov pracujúcich s videom a cítil som, že musím robiť niečo iné, než sa stať ďalším vizuálnym umelcom. Hlavným cieľom bolo nájsť médium kombinujúce programovanie, inžinierstvo a umelecké vyjadrenie. Z historického hľadiska som inklinoval k abstraktnejšiemu, súčasnému umeniu. Keď som ako dieťa išiel do galérie, zaujímali ma zbierky z minulého storočia, nie starí majstri.

Máte nejakých obľúbených maliarov, ku ktorým ste sa zvykli vracať?

Nie. Proste ma zaujímala maľba 20. storočia. Ale pamätám si maľby s výraznými farbami, ostrým kontrastom medzi jasnými farbami a čiernou, pamätám si štruktúry, ktoré na mňa zapôsobili. 
Keď som po prvýkrát videl sochu Henryho Moora, naozaj obrovskú, a ďalšie diela, ktoré pre mňa definujú priestor.

Je pre vás priestor zásadným aspektom tvorby?

Áno, dá sa povedať, že v nej zohráva kľúčovú úlohu. Abstraktné diela s lasermi robím preto, že laser je ideálnym médiom – nie je ako video, nemôžem skrátka nakrútiť film a premietať ho na plátno, musím hľadať odlišné spôsoby práce. Laser je svetlo v pohybe a správa sa inak než film. 
Celkom prirodzene skúmam špecifické vlastnosti tohto média a hľadám, čo možno vytvoriť iba prostredníctvom laserov, lepšie než cez akékoľvek iné médium.

Aký je teda vzťah laserov ako média k narativite?

Pri tvorbe premýšľam v kontexte narativity, každé dielo svojím spôsobom vychádza z príbehu, nesmie však byť explicitný, je to jeden z možných príbehov, nie však jediný dôležitý. Pri práci na konkrétnom diele mám predstavu, čo znamená, či predstavuje nejaké vlastné asociácie, ostatní ich však nemusia zdieľať. Momentálne napríklad pracujem na riešení programátorského problému, ktorý zahŕňa špecifickým spôsobom nasledujúci iný zvuk, v mysli mi pritom vyvstáva obraz padajúcich kameňov. Kamene padajúce zo skaly, kameň narazí o kameň a o ďalší kameň. Tento veľmi jasný obraz je dôležitý počas riešenia zvukového problému, po vyriešení stratí relevantnosť, ale postup budem môcť používať naďalej. Niekedy si predstavujem napríklad kaňony, ulice, satelitné snímky, nikomu inému však nemusia pripadať relevantné.
 S lasermi pracujem predovšetkým preto, že som chcel nájsť médium, ktoré nie je nadužívané, a cením si ich jednoduchosť. V elektronickej hudbe je v súčasnosti možné všetko, stačí vám laptop a môžete navrstviť tisíce zvukov celkom bez obmedzení. S videom je to podobné, len o trochu zložitejšie, jediným obmedzením je umelec a jeho predstavivosť. S lasermi je to iné, všetko je zložité, začínam oceňovať základy – vraciam sa k otázkam: Čo je rytmus? Farba? Tvar? A vnímam to ako veľmi zdravé, vrátiť sa k jednoduchým veciam.

Učíte ešte? Ako vnímate vzťah medzi učiteľom a študentom v kontexte hierarchie a vzájomného ovplyvňovania tvorby?

Výzva a úžasná vec na učení je neustála prítomnosť diskusie, zhodneme sa síce na zopár cieľoch, technických aspektoch, ktoré by si študent mal osvojiť, ale pri vzniku umeleckého diela neexistujú kritériá objektívneho hodnotenia. Od svojich najradikálnejších študentov som sa naučil najviac, napríklad že existujú úplne iné cesty premýšľania, ktoré by mi bez nich nenapadli. Základom pedagogiky na umeleckej škole je otvorenosť myšlienkam študentov. Pokiaľ pedagóg odmieta akceptovať ich koncepty, nič nefunguje. 
Študenti s najodlišnejším prístupom premýšľajú o práci najpoctivejšie. Kým som ešte učil, naučil som sa od študentov, rovnako ako oni odo mňa: vzájomný rešpekt je základ, akýkoľvek vzťah medzi učiteľom a študentom môže fungovať iba za predpokladu obojstranného rešpektu. Pokiaľ študentom poviem tvrdenie založené na tridsiatich alebo viac rokoch skúseností, očakávam, že ho akceptujú, netrvám však na tom, že je to jediné správne východisko, na rozdiel od prírodných vied, kde by fakt mal zostať nemenným, danosťou. V prípade hodnotenia umeleckého diela je vždy možné nachádzať argumenty pre a proti. Čo je to dobrá hudba? Nepoznám odpoveď.

V prípade jedného študenta som bol presvedčený o vlastnej pravde a jeho chybe. Podozrieval som ho z lenivosti, zdanlivo zopakoval, čo robieval vždy. Myslel som, že sa snaží podvádzať, ale potom som si nechal jeho postup vysvetliť, krok za krokom a v jeho slede argumentov som nenašiel žiadnu chybu. Každý krok bol jasný a opodstatnený, z jeho perspektívy všetko dávalo dokonalý zmysel. Po návrate domov som sa znovu vrátil k jeho práci a dospel som k záveru, že bola skvelá. Prehodnotil som svoje stanovisko. Podarilo sa mu otvoriť mi celkom iné spôsoby premýšľania.

Na prednáške ste sa zmienili, že pri ovládaní laserov pri predstavení Lumière používate text. Ako váš softvér funguje? Ako vyzerajú jednotlivé pokyny?

Používam veľmi jednoduché riešenie pre komplexný technický problém. Pohyb laseru možno definovať prostredníctvom množstva parametrov. Klasická stratégia kontroly syntetizátora je kontrola parametra tlačidlom, pre lasery však nefunguje. Mal by som tisíce tlačidiel a to by nebolo praktické. Hľadal som iný prístup, teraz opisujem iba nutné aspekty, s použitím jazyka. Ak niekomu poviete, aby nakreslil kruh, nenakreslí malý kruh s komplexnou farebnosťou v rohu plátna, ale jeden veľký, v strede. Jazyk, ktorý som vyvinul pre lasery, funguje rovnako: keď poviem „nakresli kruh“, laser nakreslí kruh v strede, ak poviem „nakresli dva kruhy“, nakreslí kruhy nad sebou, obdobne, akoby som to hovoril človeku, iba v trochu skrátenej forme. Systému stačí dodať neočakávané informácie alebo informácie, ktoré je nutné definovať. Keď poviete „nakresli štyri kruhy“, musíte definovať ako: napríklad na horizontále, urob prvý väčší ako posledný. Čím komplexnejšie tvary lasery zobrazujú, tým treba dlhší text.

Takže jazykové príkazy sú vlastne základné opisy zobrazovaného?

Áno, čísla a slová. Ďalším faktorom je čas: môžem definovať rastúci kruh, ktorý sa zmení na štvorec. Možno existujú ďalšie spôsoby ovládania laserov, ale tento pre mňa funguje veľmi dobre.

Pracujete aj site specific?

Milujem site specific. Problémom však je, že tieto diela nemôžem opakovať, čiže je to priveľa námahy pre niečo, čo ukážete iba raz. Mám rád ten koncept, robil som site specific inštaláciu v pôvodnej uhoľnej bani v industriálnej budove a použil som lasery na rekonštrukciu niektorých architektonických prvkov budovy, čím som docielil jasné prepojenie medzi svojou prácou a tým, čo mohla budova ponúknuť, niečo ako rozšírenú architektúru. Takže pokiaľ má niekto k dispozícii zaujímavú budovu a pozve ma, aby som v nej niečo urobil, odpoviem „s radosťou“.

Na prednáške ste sa vyjadrili, že problém interaktívnych inštalácií je v tom, že by mali byť dostatočne jednoduché na pochopenie, no zároveň by interakcia s návštevníkom nemala byť edukačná. Ako by takáto inštalácia mala vyzerať?

Raz som videl inštaláciu, neviem si spomenúť na jej názov: dve odlišné miestnosti, dve odlišné lokácie. V každej žiarovka a vypínač. Stlačením vypínača rozsvecujete či zhášate svetlo v druhej miestnosti, pričom si uvedomujete možnú prítomnosť ďalšej osoby a jej reakcií. Môžete s ňou viesť dialóg iba vypínaním a zapínaním svetla. Veľmi jednoduché, veľmi úzky komunikačný kanál, no zároveň som presvedčený, že ním dokážete odovzdať množstvo informácií. Napríklad spôsob, akým vypínate alebo zapínate svetlo. Pre mňa je to nesmierne silné interaktívne dielo. Vlastne moje najobľúbenejšie, pretože je jednoduché. Nemôžete ísť viac k základom. Skvelý koncept.

Robert Henke (1969)

Foto - Branislav Grebečí
Foto – Branislav Grebečí

Zaoberá sa audiovizuálnymi inštaláciami, hudbou a performanciami. Je jedným z hlavných tvorcov softvéru na produkciu hudby Ableton Live, ktorý sa stal štandardným nástrojom na produkciu elektronickej hudby a redefinoval jej produkciu. Henke pracuje s počítačom generovaným zvukom – obrazmi, terénnymi nahrávkami, fotografiou, svetlom, ktoré transformuje, opätovne usporiadava a moduluje podľa matematických pravidiel, na základe interakcie v reálnom čase a prostredníctvom kontrolovaných náhodných operácií. Zameriava sa na výskum virtuálneho i fyzického priestoru. Donedávna zastával učiteľský post na Berlin University of the Arts, Center for Computer Research in Music (CCRMA) na Stanfordovej univerzite, Studio National des Arts Contemporains – Le Fresno, Lille vo Francúzsku. Jeho  inštalácie, performance a koncerty boli prezentované v Tate Modern, Centre Pompidou, Paríž, Le Lieu Unique, Nantes, PS-1 New York, MUDAM Luxembourg, MAK Viedeň, Art Gallery of the New South Wales, Austrália, KW Institute for Contemporary Art, Berlín, STRP Biennale Eindhoven a na mnohých festivaloch (napr. Unsound). Narodil sa v Mníchove, momentálne žije v Berlíne.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie