Dohoda s Iránom je Obamova posledná šanca. Alebo ďalší omyl

V spore medzi Izraelom a Spojenými štátmi o dohode s Iránom nikto nehrá poctivo. Vystúpeniu Benjamina Netanjahua nikto neodpára, že bolo súčasťou jeho volebnej kampane, že mu išlo aj o to, aby ukázal domácim voličom, aký je vo svete dôležitý a že svoju krajinu nedostal do izolácie.

Aj pre volebný zisk izraelský premiér riskoval vzťahy s USA, ktoré sú základom bezpečnosti Izraela. Americkým republikánom nemožno odpárať, že pozvanie Netanjahua natruc Bielemu domu používajú ako vnútropolitickú palicu na Baracka Obamu. Voličom chcú ukázať, že prezident je v zahraničnej politike naivný slaboch a navyše nemá kontrolu nad Kongresom.

V prípade Obamu však tiež platí, že veľmi pochybnú dohodu s Iránom súri aj zo sebeckých dôvodov. Veľa úspechov nezanecháva, aspoň v porovnaní s nádejami, ktoré cielene vzbudzoval. V zahraničnej politike je to najhoršie. Jeho hviezdna iniciatíva, reštart vzťahov s Ruskom, sa utopila v ukrajinskej krvi. Dohoda s Kubou zatiaľ prináša úľavu najmä tamojšej diktatúre.

Dohoda s Iránom je asi Obamova posledná možnosť získať zahraničnopolitické zásluhy. Zdá sa, že dohodu je ochotný uzatvoriť i za cenu, že za ňu vlastnou bezpečnosťou zaplatia Izrael a ostatní americkí spojenci na Blízkom a Strednom východe. Irán totiž právom za hrozbu považuje väčšina z nich.

Sú to problematickí spojenci, ale stále lepší než pološialený teheránsky režim. Panujú síce spory, ako ďaleko s vývojom jadrovej bomby pokročil, nie však o tom, že bombu chce. A problém s Obamovou dohodou je – podľa toho, čo o nej zatiaľ tušíme – , že uvoľní sankcie, ktoré výrazne oslabujú iránsky režim, bez toho, aby mu v skutočnosti v dokončení bomby vážnejšie bránila.