Denník N

Takto vyzerajú rétorické figúry protidemokratického nacionalizmu

V rétorickej figúre Krajniaka ste skutočným Slovákom, keď ste proti migrantom, za ohradené a uzavreté Slovensko, výlučne katolícke, ale iste v Krajniakovej interpretácii.

Autor je poslancom Európskeho parlamentu

Diskutujem na slovenskej politickej scéne už viac ako štvrťstoročie. A to aj dosť frekventovane, pozývajú ma do mnohých relácií. A diskutujem rád, nevyhýbam sa konfliktu, vášnivejšej polemike a ani hádkam. V nedeľu po skončení diskusie O 5 minút 12 v RTVS medzi Ivanom Korčokom, Ladislavom Krajniakom a mnou som sa aj zasmial, ale uvedomil som si aj posun, ktorý v diskusiách nastal. Objavenie sa priamej a cielenej demagógie. To tu nebolo.

Mal som ostro protikladné názory povedzme s Ivanom Miklošom, bol hádam najťažším partnerom v politických sporoch, ale bol to argument proti argumentu, vždy k veci a k hľadaniu a prezentovaniu lepšieho riešenia.

Dano Lipšic, pohotový a nepredvídateľný protivník, vždy dobre pripravený, s prečudesnými novotami, ale diskutujúci k veci.

Paľo Hrušovský, korektný diskutér držiaci neochvejne svoju ideovú kresťansko-tradicionalistickú pozíciu, ale dostatočne čestný prijať argument protivníka, ak bol odôvodnený a riešil situáciu. Mohol by som spomenúť ďalších ako Béla Bugár, ale aj Jano Slota. Rozdielne, ba až priepastne odlišné názory, ale žiadna priama a cielená demagógia.

Diskusia s Krajniakom bola ukážkou posunu k  zneužívaniu a vedomej manipulácii. Vôbec tu nechcem reprodukovať konkrétnu diskusiu. Len ma to trochu podnietilo pozrieť sa na tie rétorické figúry, ktoré k takejto demagógii vedú.

Najprv je to spájanie javov, ktoré spolu nesúvisia, alebo sú každý úplne osobitý, ale ak sa uvedú ako jeden reťazec, získavajú účinnosť. Ak diskusiu o bezvízovom styku s Ukrajinou a Gruzínskom spojíte naraz s Tureckom či Kosovom a k tomu ešte s migrantmi, vyvoláte okamžite strach: to sa tu otvárame všetkým a každému a vydávame sa nebezpečenstvu „zaplavenia“ cudzincami?

Vôbec nezáleží na tom, čo je pravda, semiačko neistoty a strachu ste zasiali. Čo na tom, že bezvízový styk s Ukrajinou a Gruzínskom neotvára žiadnu hranicu, je len administratívnym uľahčením cestovania; a principiálne nemá s migráciou nič spoločné? Čo na tom, že pred vstupom do Únie sme mali s Ukrajinou otvorenú hranicu, na ktorej prebiehal čulý pašerácky ruch a nelegálne prevážanie migrantov? A že až vstupom do Únie a schengenského priestoru sme museli hranice uzavrieť, a pocítili sme rýchlo a pozitívne, že sa ukrajinská mafia veselo v Slovensku bačujúca zakrátko stratila. A že bezvízový styk je dnes oveľa bezpečnejší, lebo Ukrajina musela splniť desiatku podmienok, aby jej taká „vymoženosť“ bola udelená. Lenže to je nepodstatné, ide o to – vyvolať v ľuďoch strach a potrebu Slovensko uzavrieť, obklopiť ho múrom alebo ostnatým drôtom.

A teraz demagogická figúra z inej strany: máte iný názor, vidíte slovenskú národnú perspektívu v európskej integrácii, nuž ako inak, ste len lokaj Bruselu. Táto figúra sa opakuje v mnohých variantoch: ste sluhom kapitalizmu, nadnárodných korporácií, slobodomurárov, židovskej či americkej loby atď. Rečník vás chce jednoducho zbaviť autonómie. Iný ako jeho názor nemôže byť a je len vašou charakterovou chybou, slúžite niekomu. Nie vlastný rozum je vaším vodidlom, ale to, že ste sa predali, zapredali, zradili. To je ten nový jazyk, na aký sa nepamätám ani v časoch vypätého národného zápasu v 90. rokoch a ani v polemikách s mečiarovcami.

Áno, preteky o to, kto je viac a kto menej národný, sa viedli, vyvolávali aj vášne, ale stále sa mi zdali vecné. Utkvelo mi v pamäti, ako som chodil po zhromaždeniach Matice slovenskej diskutovať o vstupe Slovenska do NATO, a ako presvedčený zástanca vstupu som argumentoval, že nemôžeme byť mimo tohto spoločenstva, ak sú v ňom Praha, Budapešť a Varšava… Niekto moje argumenty bral, iný nie, ale nikto zo mňa nerobil zradcu alebo posluhovača „cudzích“. Dnes sa tento slovník šíri.

Keď premiér označí novinárov za „protislovenské prostitútky“, vôbec mi neprekáža slovo prostitútky, lebo medzi novinármi iste sú takí, na ktorých sa táto metafora dá vztiahnuť – presne ako v ktorejkoľvek inej oblasti ľudskej aktivity. To zarážajúce a neakceptovateľné je však označenie „protislovenskí“, lebo je to delenie spoločnosti na tých, čo sú tí správni Slováci, a tých, čo sú protinárodní.

Viem si predstaviť povedzme Merkelovú, že sa odtrhne a ponadáva novinárom, ale neviem si predstaviť, aby povedala, že sú „protinemeckí“! To by bol skutočne škandál. A zasa tu je ten rétorický posun, a to dvojitý: premiér má v rukách kľúč na určenie toho, kto je a kto nie je ten pravý Slovák; a ak ste označený za „protislovenského“, hneď to evokuje, že ste v službách niekoho iného, „cudzieho“… A hneď sa napoja konšpiračné teórie, ktoré promptne odhalia, komu ste sa zapredali.

Takže napríklad v rétorickej figúre Krajniaka ste skutočným Slovákom, keď ste proti migrantom, za ohradené a uzavreté Slovensko, výlučne katolícke, ale iste v Krajniakovej interpretácii, lebo aj na pôde Denníka N som zaznamenal názory viacerých katolíkov, ktoré sa s ním nestotožňujú…

V konečnom dôsledku bude tým pravým Slovákom aj katolíkom len ten, kto sa bezvýhradne stotožní s Krajniakom, najprv len ideovo, ale ak by tento pán získal aj moc, stali by sa jeho názory oficiálnou autoritou – a tak byť tým pravým katolíkom a Slovákom by znamenalo len súhlasiť s vodcom.

Rétorické figúry protidemokratického nacionalizmu sú vždy a všade rovnaké a majú tie isté mocenské dôsledky.

Teraz najčítanejšie