Denník N

Rapper Vec: Urobil som album o svojich najbližších a trochu sprznil Elán

Vec alias Braňo Kováč na zadnej strane albumu Domáce potreby. Scénu navrhol Milan Vagač. Foto – Adam Šakový
Vec alias Braňo Kováč na zadnej strane albumu Domáce potreby. Scénu navrhol Milan Vagač. Foto – Adam Šakový

Prezývajú ho otec hiphopovej scény alebo veterán, no nielen preto je už inde ako väčšina ostatných. Dokazuje to album Domáce potreby, ktorý práve vydal, a dokazujú to aj jeho otvorené názory.

Koncom mája zverejnil pesničku venovanú synovi k druhým narodeninám a oznámil, že ide o pilotný singel z nového albumu. Nakoniec dal dokopy šesť piesní na rodinné témy v graficky čarovne retrovinylovom EP Domáce potreby. Pomohlo mu s ním osem hostí a je to naozaj pestrá nahrávka bez hluchých miest a umelých vypchávok.

Prečo nakoniec EP a nie LP?

Pôvodný zámer bol robiť celý album, ale odradili ma dve veci. Keďže som ho chcel vydať ešte v tomto roku, musel by som začať pracovať už v lete. Zase raz som naivne dúfal, že to dám, že sa prekonám. Že sa budem chodiť kúpať a po večeroch budem robiť. Nestíhal som termínovo. Ale Domáce potreby som mal v podstate už vymyslené ako koncept a niektoré uletené témy by tam vyzneli od veci. Fakt sa nehodili pod tú strechu. Prvý singel Misia života som nechcel nechať iba ako youtubový track a nechať ho uniknúť do zabudnutia. Boli na to dobré ohlasy, aj ja som bol spokojný, lebo ten beat je výborný, tak som hovoril, že to musí byť na nejakom nosiči. Tak som pridal päť ďalších vecí na rodinné témy týkajúce sa môjho najbližšieho okolia.

Prvý singel určil smer celého albumu venovať sa rodinným témam?

Mne to dlho kvasí v hlave, kým sa pustím do realizácie. Témy vznikli už dávnejšie.

Začali ste s textami alebo s beatom?

Zapisujem si nápady do telefónu. Niekedy mám nejaký beat, o ktorý sa opieram, niekedy je to bez neho. Vtedy viem približné tempo, poznám náladu a keď je hotová prvá sloha, začínam hľadať beat a ďalšie slohy dorobím už do neho. Nie je to jednotná šablóna, vždy je to inak.

Ako to bolo s citátom zo starej pesničky Elánu?

Mal som vysekaný ten Elán ako podmaz. Jedného dňa sa ocitol v mojom štúdiu Pišta Královič alias FVLCRVM a pustil som mu to. Jemu sa to strašne páčilo, že chce na tom pracovať. Vravím mu: Dobre, počkaj, dokončím to, spravím si svoju verziu a potom mi to remixneš. On že ok. Ako však čas plynul, nedostal som sa k tomu. Tak som sa ho spýtal, či by vedel dokončiť môj náčrt. Povedal: Jasné.

V refréne pôvodnej pesničky sa spievajú slová Kým som sám. To bola narážka na to, že vaše vydavateľstvo sa volá Sam System?

Toto keby som vedel skôr, tak to asi celé rozviniem úplne inak. Veľa ľudí ten sampel vôbec nepoznalo, mne uviazol v hlave ešte v detstve, keď ten album sestra na kazete točila dokola. Nešiel som primárne po Eláne, iba som si púšťal veci a zrazu: Čo, sprzním trošku Elán? Našiel som tam tento zázračný bridge, sú to 80. roky, ale aktuálny zvuk. Milujem tieto odkazy, keď sa dá niečo z dávnej minulosti implementovať do dnešnej hudby. To sme robili už v Troskách, tam sme vysamplovali Mariku Gombitovú: „Modus, modus, to sme my, zoznámte sa s našou kapelou“.

Domáce potreby tvorí šesť skladieb, v ktorých sa objaví veľa hostí od elektronického producenta Pištu Královiča až po spevákov Zuzanu Mikulcovú a Juraja Benetina. Pesničky si ich vypýtali?

Snažil som sa to robiť premyslene. Keďže pesnička Holubí magnet je o návratoch domov, chcel som speváka, ktorý to má podobne hodené. Cépečkára, navštevujúceho raz mesačne rodičov v rodnom meste, kde má aj stále živé vzťahy s kamošmi. Má tam skrátka za kým chodiť. So Zuzkou, ktorá pochádza z Rimavskej Soboty, som chcel spraviť pesničku, zavolal som jej a ona že jasné. Benetin má hrubý hlas, ale je to citlivý chalan, dokonale sa hodil so do atmosféry pesničky o samovražde môjho bratranca. Udialo sa to už pred šiestimi rokmi, 1. januára. Zle sa o tom rozpráva, keď človek stále premýšľa, či mu mohol nejako pomôcť, držať nad ním viac dohľad. Ale zakázal som si to vyčítať a aj touto skladbou som to už chcel useknúť.

A čo českí hostia?

Wich posiela rapperom balíky beatov a oni si z toho vyberajú. Ten, ktorý som použil v skladbe Misia života, som si vybral už pred tromi rokmi. Keď som sa teraz snažil zistiť, čo to vlastne vysamploval, už ani on sám nevedel. Kato zase dostal narapovanú prvú slohu Šapitó a povedal, že sa mi tam hodí doplniť niečo o premenlivosti tohto sveta, o otáčaní pravdy, kde každá strana má tu svoju a už aj fakty sa dajú vysvetľovať po svojom. Že pravda je klam. On je majster slovných hračiek.

Medzi prvými počula nové veci vaša partnerka. Ako reagovala na pesničku o nej samej?

Love song som jej pustil a stál vedľa. Ale nepozeral som sa na ňu. Občas sa zasmiala, bola aj dojatá a dala mi veľkú pusu. Je tam samozrejme štipka klišé, ale pochválila ma, že to nie je klišé ani patetické a že to sedí na veľa párov. Ona si cení, že mám originálne zmýšľanie a originálne to podávam, lebo sama je umelkyňa a vie, že to je to v umení to najdôležitejšie.

V skladbe Holubí magnet sa nájde veľa ľudí žijúcich v Bratislave, ktorí pochádzajú z iných miest, kam sa raz-dvakrát mesačne vracajú. V podstate nemusíte ani vedieť, o ktoré konkrétne mesto ide, modelové rodičovské otázky typu Kedy bude svadba? budú povedomé mnohým tridsiatnikom.

Naši si už zvykli. Povedal som mame: Pozri, radšej by si bola, keby som bol ženatý, ale bez dieťaťa? Povedzme, že by sa nám ho nedarilo spraviť? Vnuka miluje, no sem-tam ešte šplechne niečo o svadbe. Ale kedysi to bolo oveľa intenzívnejšie (smiech).

Ako dlho už žijete v Bratislave?

Vyše trinásť rokov. V Zlatých Moravciach som mal partiu chalanov, ktorí začali postupne odchádzať – Praha, Bratislava. Ja som na víkendy chodieval hrávať koncerty kade-tade a veľakrát som sa vrátil až v utorok (smiech). Keď sme z pôvodnej partie zostali už len dvaja, jeden z kamošov mi zavolal, že sa uvoľnilo miesto na byte v Petržalke, či nejdem. Neváhal som ani na sekundu. A bolo to: Ľubovnianska ulica. Bum! Už neboli 90. roky, ale ešte to bolo dosť besné. Náckovia stále pobehovali po uliciach, aj v nočákoch. Ja som však nikdy nebol na nejaký pouličný život, zavreli sme na byte, poskrečoval som si na gramcoch, potom zahral na počítači nejakú hru a dal si jointa na balkóne. Taká študentská pohoda.

Ako zareagovala scéna na fakt, že otec scény urobil „oteckovskú“ nahrávku?

Celá scéna ide niekde úplne inde, ako som si myslel. Alebo inde ako ja. Stále mám rád a rešpektujem niekoľkých ľudí a s väčšinou ostatných vychádzam dobre. Snažím sa nemať klapky na očiach, počúvať aj robiť rôznu hudbu. Načo sa približovať sedemnásťročným, keď mám 40? Nebudem trápne poskakovať a snažiť sa zaujať za každú cenu ako Busta Rhymes alebo sa stále brať len smrteľne vážne. Ďalšiu platňu chcem spraviť modernejšiu. So živou kapelou, nielen s elektronikou, čo sa týka beatov.

Do akej miery váš SZČO život ovplyvňuje politika?

Mám pocit, že čím ďalej, tým viac. Ale nechcem sa zaradiť do škatuľky politicky angažovaný rapper. Napríklad Matúš Vallo hovorí, že Para je politická kapela. On sa tým netají, že sú na jednej strane, čo je sympatické. Ja tiež viem, na ktorej som strane, ale dokážem svoj názor povedať tak jasne, aby to každý pochopil, a nemusím ani nikoho konkrétneho menovať. Je potrebné veci, ktoré sa ťa dotýkajú bytostne a dennodenne, pretaviť do skladieb. Hiphopová scéna to nerobí, sleduje si svoje – hejterov a nejaké nezmyselné pominuteľné problémy, ktoré už na druhý deň problémami nie sú. Výnimkou je asi len Strapo. Mnohí ľudia zabúdajú, že ešte dosť nedávno museli vystupovať v Hainburgu z autobusov na colné kontroly, že voľné cestovanie po Európe vôbec nebolo bežné. Aj druhá svetová vojna a fašizmus už sú pomaly zabudnuté. Ľudia si vôbec nespájajú, že dnes hrozí to isté, že sa tu budujú podobné nálady ako pred vojnou.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie