Denník N

Reportérka RTVS: Na sexistické poznámky som vysadená, chcem, aby sa cenila moja práca, nie výzor

Zuzana Kovačič Hanzelová. Foto N – Tomáš Benedikovič
Zuzana Kovačič Hanzelová. Foto N – Tomáš Benedikovič

Čo si k nej dovoľujú cudzí chlapi vrátane politikov? Mal by pre esemesky s Grendelom odstúpiť jej šéf? Neboja sa v televízii SNS? Nemali by do debát k Ficovi volať Sulíka? Môže si novinár tykať s politikmi a chodiť na ich kapustnice? Odpovedá Zuzana Hanzelová.

ZUZANA HANZELOVÁ sa narodila v roku 1988 v Bratislave, má bakalársky titul zo štúdia žurnalistiky na UKF v Nitre. V rokoch 2010 až 2012 pracovala ako reportérka v TA3, odvtedy je moderátorkou a redaktorkou RTVS, venuje sa politike a investigatíve. Jej partnerom je redaktor Markízy Michal Kovačič, spolu žijú v Bratislave.

Prečo ste odišli v piatom ročníku, teda tesne pred koncom, zo štúdia žurnalistiky na UK v Bratislave?

Lebo nám tam robili napriek. Vtedy som už pracovala v televízii TA3, v škole nám však povedali, že buď škola, alebo robota. A hoci vedeli, že polovica z nás už niekde pracuje, zámerne nám prednášky dávali tak, aby nám to znemožnili. Mrzí ma to, moji rodičia by boli radi, keby som štúdium dokončila, takže možno sa o to ešte pokúsim.

Ako na tím spravodajstva RTVS vplýva kauza, ktorú vytiahol Marián Kočner? On sám je nedôveryhodná osoba z mafiánskych zoznamov, na tlačovke sa však snažil kompromitovať novinárov ich súkromnou komunikáciou s politikom Gáborom Grendelom. A hoci sa spravodajstvo televízie pod vedením Lukáša Dika výrazne zlepšilo, nielen jeho komunikácia sa dala vnímať rôzne.

V našom tíme sa nestalo v podstate nič, riešime skôr praktické problémy, lebo kým je Lukáš mimo, niekto musí robiť jeho prácu. Faktom je, že všetko v televízii dobre zabehol, a tak to funguje aj bez neho. Na samotné správy celá kauza nemala žiadny vplyv.

Hovorili ste s ním o tom?

Nie, stretli sme sa len na chvíľku. On veľmi striktne dodržiava svoj záväzok, že kým sa situácia neprešetrí, nebude do ničoho zasahovať. Celá situácia je však pre nás, logicky, nepríjemná.

Faktom je, že šlo o súkromnú komunikáciu, a v nej sa všetci vyjadrujeme voľnejšie, nehovoriac o tom, že na verejnosť nepatrí. Vo svojej komunikácii s Grendelom sa však mal Diko nie práve úctivo vyjadrovať o svojej kolegyni. A reči, ktoré tam padli, práve vy neznášate.

Jeho vyjadrenia vnímam ako problém, z ktorého sa Lukáš do budúcnosti určite poučí. Keď som to čítala, nepáčilo sa mi to. Na druhej strane, každý, kto ho pozná, vie, že má síce na prvý pohľad problematickú komunikáciu, v skutočnosti však nie je hulvát ani nepoctivý človek.

Bude to znieť ako klišé, napriek tomu to vyslovím – dôležitejšie než slová sú skutky. A nimi ma Lukáš presvedčil, hoci jeho slová na adresu kolegyne ma mrzeli. Som rada, že sa jej za ne ospravedlnil.

My novinári od politikov žiadame, aby odstupovali už pri podozreniach. Operujeme pojmami ako politická kultúra a podobne. Bez ohľadu na to, či Grendel mal alebo nemal vplyv na spravodajstvo RTVS, nemal by Diko odstúpiť? Ak to žiadame od iných, nemali by sme ísť príkladom? Lebo takto len nabíjame muníciu kritikom a konšpiračným médiám.

To je vec širšej debaty. Zrejme ste čítali kritický postoj Gabriela Šípoša z Transparency International k tejto kauze, a aj odpoveď, ktorú mu adresovala reportérka Denníka N Monika Tódová. Urobila to veľmi dobre.

Hovorila som o tom s viacerými novinármi. Pre ľudí zvonku to naozaj môže vyzerať ako problematická konverzácia, to však vyplýva len z toho, že vôbec nepoznajú spôsob práce novinára. Je len na nás, a v tom má Šípoš pravdu, aby sme to verejnosti vysvetlili podobne ako Monika.

Pri Lukášovi Dikovi treba doplniť aj ďalšie informácie. S Gáborom Grendelom sú spolužiaci z vysokej školy, roky spolu pôsobili ako novinári, a tak sa teraz nemôžu tváriť, že sa vôbec nepoznajú. Podobné konverzácie na to, čo vysiela RTVS, nemajú žiadny vplyv.

Ja sama robím s politikmi dennodenne, s viacerými z nich sa poznám roky. A verte, že svoj vzťah k nim držím výhradne v profesionálnej rovine. Ak sa však s niekým poznám roky predtým, ako vstúpil do politiky, nebudem to predsa popierať. Neznamená to však ani to, že keď niečo vyvedie, tak o jeho kauze nenatočím reportáž.

Je však možné čitateľovi alebo divákovi vysvetliť, že ak sa novinár kamaráti s politikom, nedôjde pri spracovávaní jeho kauzy k autocenzúre? Navyše z tej komunikácie, ak je naozaj pravá, vyplýva, že Grendel sa niektorých novinárov snažil ovplyvňovať. Nemusia podľahnúť, ako však o tom presvedčiť verejnosť?

Problém potom stojí inak – ak by sme ukázali svetu všetky esemesky a e-maily Lukáša Dika a našli v nich len toto od Grendela, v poriadku, kritizujme to. V skutočnosti však poznáme len jeden čriepok z jeho komunikácie a ja som si istá, že v skutočnosti sa ho snažili ovplyvniť všetci politici.

Z čoho vychádzate?

Z toho, čo dnes nahlas kritizujú mnohí politici – že RTVS nie je za koalíciu ani za opozíciu. Na nás sú naštvané prakticky všetky strany. Nepochybujem teda, že mu nepísal len Grendel. A som si tiež istá, že podobné skúsenosti majú aj novinári z iných médií.

Podľa Šípoša z toho najhoršie vyšla reportérka Jana Krescanko Dibáková. Citujem ho: „Od nástupu Grendela do politiky v roku 2010 mala cez 50 reportáží, kde citovala či už Grendela, alebo jeho šéfa Lipšica. V roku 2012 bola súčasťou ankety hovorca roka, pričom Grendel bol jedným z nominovaným. Po materskej dovolenke je redaktorka späť v JOJ a rovnako pokrýva politiku. Ak sú uniknuté správy pravdivé, horší osobný konflikt záujmov novinára a politika si ťažko predstaviť.“ (Reakciu Jany Krescanko Dibákovej nájdete tu)

Najlepšie v tejto situácii by bolo, keby sme sa všetci novinári stretli a začali o tom diskutovať. Treba sa dohodnúť, ako ísť ďalej. Debaty na Facebooku, ktoré sa okolo toho rozpútali, nie sú riešením, tá téma potrebuje serióznu diskusiu. Aj preto, že sama nemám odpovede na všetky otázky.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Zasiahol vám niekedy nadriadený v TA3 alebo RTVS do príspevku s tým, že nejaká informácia nie je vhodná?

Nie, to môžem odprisahať. S vedúcimi vydania diskutujeme, čo a ako urobiť, aby to bolo čo najpresnejšie, pretože máme iné štandardy ako komerčná televízia, cenzorské zásahy však nehrozia.

Kedy sa do debaty volá aj šéf spravodajstva?

Lukáš Diko je vynikajúci editor, ako novinár si veľa pamätá. Osobne som ho volávala na témy, ktoré súviseli s 90. rokmi, mečiarizmom, vtedajšími mafiánmi a podobne.

Nešlo teda o háklivé témy dneška, ale o tie, ktoré on na rozdiel odo mňa zažil ako novinár. Inokedy som si ho zavolala, keď som robila trebárs na sérii právne citlivých reportáží o vývoze našich vrtuľníkov do konfliktnej zóny v Afrike.

Majú vplyv na atmosféru v tíme útoky SNS na RTVS? Niet pochýb, že práve táto strana sa pokúsi televíziu ovládnuť. A to bude znamenať aj zmenu tímu.

Áno, vždy je to tak. Paradoxne, dnes atmosféra zlá nie je, lebo zatiaľ sa nič nerozhodlo. Stále existuje nádej, že dobrú prácu, ktorú sme pred rokmi začali, nik nezastaví. Samozrejme, čím bližšie bude k novej voľbe riaditeľa, tým budeme nervóznejší.

Občas o tom v redakcii aj vtipkujeme, zatiaľ sme však pokojní. Nepamätám si totiž obdobie, keď niekto neútočil na spravodajstvo. Tvorí pritom len štyri percentá z toho, čo RTVS vysiela. Diskusia o tom, ako zlepšiť verejnoprávnu televíziu, mi neprekáža. Chýba mi v tom však komplexnosť.

Konkrétne?

Kritici nevychádzajú z dát a analýz, skôr z emócií. Áno, v RTVS robíme aj veľa chýb, snažíme sa však pracovať najpoctivejšie, ako vieme. Ak to niekto sekne, síce zmiznú aj chyby, ale ľudia nebudú dostávať ani kvalitné správy. A to si zrejme nik neželá. Koniec koncov, sledovanosť našich správ stúpla a stále stúpa.

Jedným z vážnych problémov RTVS sú politické diskusie. V relácii O 5 minút 12 sa vôbec nestretávajú adekvátne dvojice. Proti Ficovi sa roky stavali štatisti ako Figeľ, Hrušovský či Bugár, Fico by pritom mal diskutovať s lídrom opozície Sulíkom, prípadne s Matovičom, tobôž, ak protiprávne vytiahne jeho účtovníctvo. V skutočnosti sa ich bojí a RTVS pôsobí tak, že podlieha jeho tlaku.

To nie je otázka na mňa, do týchto vecí vôbec nevidím.

Skúste to zhodnotiť ako diváčka.

Myslím si, že na RTVS zanechali silnú stopu roky politického ovplyvňovania v minulosti. Nesieme si to na krku ako záťaž. Keď si do debaty niekoho pozve Česká televízia, ten jednoducho príde. Ak odmietne, má smolu, a môže dupať, koľko chce.

My, žiaľ, toto postavenie ešte nemáme, preto stále platíme daň za to, na čo sme si v minulosti politikov naučili. Hovorím však len všeobecne, lebo pri vyberaní politikov do diskusnej relácie som nikdy nebola.

Súhlasíte však, že ak by Fico povedal, že so Sulíkom debatovať nepríde, televízia by na tom mala trvať a nevolať k nemu štatistov? A hodilo by sa už aj to, aby ho nenechala diskutovať so sebou samým.

Naozaj to neviem zhodnotiť. Netrúfam si povedať, čo by bolo lepšie. Pravdou je, že kým to nevyskúšame, nezistíme, či to situácii neprospeje.

Je prípustné, aby si politici tykali s novinármi?

Nepoznám správnu odpoveď na túto otázku, ja sama si tykám s minimom politikov. Som si však istá, že v práci ma to nijako neovplyvňuje. Je to vec osobnej integrity každého z nás. A nikdy sa mi nestalo ani to, že by sa ma niekto, s kým si tykám, pokúsil ovplyvniť. Na toto si už dávno dávajú pozor aj samotní politici.

Volávajú vás na kávu?

Takmer vôbec nie.

Čiže niektorí áno.

Volávajú nás na stranícke párty a vianočné kapustnice. Sú to však formálne akcie, netreba si to predstavovať tak, že tam krútime košeľami nad hlavou a všetci sa opijú a ležia pod stolmi.

Načo je to pre novinárov dobré?

Môžu sa tam s politikmi porozprávať o svojej práci, ale neformálne. Ak chcete ako novinár robiť spravodajstvo o politike, či chcete, alebo nie, do veľkej miery je váš úspech závislý od toho, aké máte kontakty a zdroje.

A politik vám nezačne dôverovať len preto, že vás vidí pobehovať po chodbách parlamentu. Dávať vám nejaké informácie začne, až keď sa poznáte a máte medzi sebou nejakú základnú dôveru. Tá sa dá vybudovať len neformálnymi rozhovormi.

Ako odlíšite, či sa niekto nestal vaším zdrojom len preto, aby ste k nemu boli benevolentnejšia, prípadne aby vás zatiahol do svojej hry? Divák totiž nemá šancu zistiť, že ste sa o niečom nekalom dozvedeli, ale nenatočili ste to.

To je o tej osobnej integrite. Musíme si ju vedome strážiť. Áno, mnoho novinárov robí aj chyby. Mnohí potvrdia, že keď napísali nepekné veci o niekom, kto je ich zdrojom, ten sa možno urazil, ale len na chvíľu, a potom sa vrátil.

Vezmime si napríklad Marka Vagoviča. To je novinár, ktorý napísal škaredé veci hádam o každom na politickej scéne. Stále má skvelé zdroje zvnútra politiky, a stále je aj vynikajúcim novinárom.

Volávajú vás politici na kávu či obed aj súkromne?

Už sa mi to stalo, ale len výnimočne. Platila som si však vždy sama.

Čo rozhoduje, s kým idete a s kým nie?

Vypočula by som si každého a potom zhodnotila, či to pre moju prácu malo zmysel.

Aj Kotlebu?

Nekomentujem.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

V istom rozhovore ste povedali, že dennodenne sa na pracovisku stretávate so sexizmom aj neprijateľnými návrhmi od cudzích mužov. To znie šialene.

Veď to také aj je.

Dotkne sa vás, ak vám poviem, že ste pekná žena?

Vás poznám už dlho, takže nie. Ak mi to však povie cudzí chlap, je to nepríjemné. Hranica je tenká, ťažko sa mi definuje, v každom prípade mi takéto reči prekážajú najmä v práci. V súkromnom živote to dokážem prežiť.

Je predsa iné, ak mi to povie niekto, s kým mám už dlhšie kamarátsky vzťah, lebo obaja vieme, čo si jeden k druhému môžeme dovoliť. Príčetný a empatický človek vždy vycíti, čo sa ešte hodí.

Kto si k vám dovoľuje?

Najmä cudzí chlapi, hoci v poslednom čase sa to zlepšilo. Svoj postoj totiž dosť nahlas komunikujem a niektorí si už dávajú pozor. Donedávna to však fakt bolo strašné, stávalo sa mi to každý deň.

Čo konkrétne?

Reálne zážitky by som mohla rozprávať hodiny. Napríklad prídem do parlamentu, prejde okolo mňa politik a povie, že „hm, dobré, len tie šaty by ste si mohli dať dole“.

Minule zase do redakcie prišiel chlapík, a keďže bolo teplo, mala som na sebe letné šaty. Začal ochkať a vzdychať, až som sa ho spýtala, čo mu je. A on, že „keby si mala tie šaty ešte nižšie, tak neviem, či sa udržím“.

A ešte ho aj zaskočilo, keď som reagovala, že čo to má znamenať. Nakoniec mi začal vyčítať, že som upätá, že nie sme v Amerike a že takáto komunikácia je normálna. Našťastie sa ma vtedy zastal editor, ktorý tam práve sedel.

Práve to je dôležité – ak nejaký muž vidí, že sa niekto sexisticky správa k žene, mal by sa jej zastať a upozorniť ho, že je jej to nepríjemné.

Máte takú skúsenosť len vy alebo aj vaše kamarátky?

Hovoria mi o tom aj moje kolegyne, len niektoré sú na to menej citlivé. Ja som na to priam vysadená, preto o tom hovorím nahlas.

Niektorým trebárs pochvala postavy lichotí, u iných je to už za hranicou. Vy otvorene hovoríte nielen o tom, ale aj o iných feministických témach. Čo formovalo váš postoj?

Ťažko povedať, asi aj to, že som vyrastala v prostredí saleziánov. Žiaľ, práve tam sa mi stávali veci, pre ktoré mi to začalo prekážať. Raz, mala som asi 14 rokov, za mnou prišla kostolníčka, že nemá kto čítať čítanie na omši cez týždeň. A či sa na to nepodujmem ja.

Súhlasila som, keď som však prišla, kostolníčka mi vravela, že mi to zabudla povedať, ale, žiaľ, dnes robí kňaz, ktorý nemá rád, keď čítanie čítajú ženy. Dodnes si pamätám, ako veľmi sa ma dotklo, že si vôbec niekto dovolil mi povedať, dokonca v prostredí, kde treba milovať blížneho, že nie som hodna čítania len preto, že som žena.

Čo je to za hlúpe kritérium? A takýchto situácií tam bolo iks, cítila som to celé detstvo. Zrejme aj to ma vyformovalo do podoby, že k niektorým veciam mám vyhranený postoj.

Lenže tam to bola urážka, nie kompliment.

Komplimenty ma vytáčajú, lebo pracujem najmä v mužskom prostredí a chcem, aby sa cenila moja práca, nie môj výzor. Rozčuľuje ma nespravodlivosť, v práci sa mi pritom neraz stalo, že ma podceňovali len preto, že som žena, dokonca blondína.

Raz som šla na stretnutie s dôležitými právnikmi, ktorí zastupovali štát v istom stomiliónovom spore, šlo o dosť vážnu kauzu. Prvých tridsať minút som tam pritom musela stráviť vysvetľovaním, že naozaj rozumiem, ako fungujú súdy, že nie som tupá.

Až potom pochopili, že prišla skúsená redaktorka, nie hlupaňa, ktorej treba veci hovoriť ako malému dieťaťu. A vysvetľovať niekomu, že nie som hlúpa, len preto, ako vyzerám, ma naozaj hnevá. Som si istá, že keby tam vtedy šiel ktorýkoľvek kolega, nič by vysvetľovať nemusel.

Kritik môže povedať, že si môžete dovoliť hrať túto hru, lebo v skutočnosti ste si vedomá svojho pekného výzoru. V inom prípade by ste možno boli vďačná za každý kompliment.

Lenže ani ja som kedysi nevyzerala ako dnes. Nikdy som to nespomínala, ale schudla som 22 kilogramov. Ja predsa rozumiem, že existuje množstvo žien, ktorým lichotí, ak má poznámky na ich výzor trebárs aj cudzí chlap, mnohým to však prekáža, len nemajú odvahu to prejaviť nahlas.

Našťastie, ja už som v pozícii, že si môžem dovoliť hocikomu povedať, aby sa v prípade hlúpych poznámok krotil. Vezmime si však trebárs predavačky či sekretárky, ktoré majú primitívneho sexistického šéfa, pričom žijú v regióne, kde je núdza o robotu.

Môžu si dovoliť poslať ho niekam? Môžu, ale ostanú bez živobytia. Aj preto to mám oveľa jednoduchšie a aj preto o tom otvorene komunikujem.

Nedávno ste sa však objavili v relácii Smotánka.

Netúžila som po tom. Zastavil ma Jano Tribula, ktorého poznám a je to dobrý reportér aj zlatý človek, a spýtal sa ma, kedy budem mať svadbu. Nevidela som dôvod mu neodpovedať.

Áno, zaskočilo ma, keď som sa dopočula, že v komentári ma nazvali slovami „táto kočka“, inak to však vraj bolo zostrihané celkom láskavo. Neviem, nemám pocit, že účasť v Smotánke sa stopercentne vylučuje s feminizmom. A doma ani nemám televízor, takže to nepozerám.

Váš partner Michal Kovačič raz poslal premiérovi relevantnú otázku a vyslúžil si od neho špeciálne video a označenie „záchodový pavúk“. Ako vnímate, keď niekto, kto je povinný zodpovedať sa ľuďom, primitívne útočí na výzor?

Až tak ostro som to nevnímala. U mňa Ficova reakcia nevyvolala vôbec nič. Keď človek s politikmi pracuje roky, vypočuje si všeličo. Netreba to brať osobne, všetci fungujeme ďalej. Mne sú také slová ukradnuté, dokonca to nebola kauza ani u nás doma.

Michal Kovačič robí kauzy v Markíze, vy v RTVS. Nedohadzujete si občas témy?

Nie. Medzi nami logicky funguje istá rivalita, nikdy sme sa však nebavili o tom, aby on urobil jednu tému a ja druhú. Navyše oboch nás zaujímajú iné oblasti. Mišo sa začal viac venovať zdravotníctvu, ja sa dlhodobo venujem Rómom a sociálnym témam. O politike doma diskutujeme ako bežní ľudia.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Dokáže vás RTVS dobre zaplatiť? Pri kvalitných reportéroch totiž vždy hrozí, že ich preplatí komerčná televízia.

Môže sa to stať, mne však RTVS ponúka také možnosti sebarealizácie, že inde by mi ich nenahradili. Máme množstvo spravodajských relácií v rozhlase aj televízii, takže moderujem, robím reportérku a ešte aj chodím na zaujímavé služobné cesty. Nejde teda len o peniaze, hoci s platom som vo svojich 28 rokoch spokojná.

Faktom je, že novinári sa v kariére nemajú príliš kam posúvať. V istom bode sa zastaví aj plat, stúpa maximálne o infláciu. Vtedy sa stane, že im nové výzvy a lepšie príjmy ponúknu trebárs PR agentúry alebo úrady, či firmy, ktoré hľadajú hovorcov.

A hoci mi starší kolegovia vravia, že ešte zmením názor, moja dnešná vízia je, že by som chcela robiť novinárku až do konca kariéry. Žurnalistiku nemôžu stále robiť len mladí ľudia, potrebuje aj starších, skúsenejších, ktorí už majú isté veci za sebou.

Prečo RTVS otvára tak málo vlastných silných tém?

Vyplýva to z mladosti nášho spravodajského tímu. Mne tiež trvalo vybudovať si istú sieť kontaktov, dokonca s tým ešte stále občas zápasím. V spravodajstve som už roky, len posledné dva však dokážem opakovane prinášať vlastné témy.

Istý čas totiž trvalo, kým ma ľudia zaregistrovali, kým mi začali dôverovať a obracať sa na mňa s dobrými tipmi. A napriek tomu sa mi nedávno stalo, že sa ma Ján Budaj v parlamente spýtal, či som tu nová. Trávim tam pritom dni aj noci. Vybudovať si dobrú pozíciu chce čas.

To bude tým, že v skutočnosti je tam po istom čase nový práve Budaj.

Veď to som mu aj odpovedala. Chcela som tým len naznačiť, že každý novinár potrebuje roky, aby si vybudoval meno, až potom môže prichádzať so svojimi najsilnejšími vecami.

Vy si môžete od rána do večera prechádzať centrálny register zmlúv a hľadať nejakú kauzu, kým vás však na konkrétnu podozrivú zmluvu neupozorní priamo človek z fachu, máte smolu.

Práve na toto zatiaľ RTVS dopláca. Má mladý a usilovný tím, ktorému však ešte chýba skvele vybudovaná sieť informátorov. Ak ho však nik nerozbije, má veľkú šancu postúpiť vpred.

Priniesli ste prípad kupovania hlasov v Lomničke. A hoci ste priniesli jasné dôkazy o smeráckych prechmatoch, policajný prezident sa z vás vlastne vysmial, keď tvrdil, že sa nič nestalo. Nepovedal síce jasne, že ste hlúpa, ale…

V podstate to dosť jasne naznačil.

Nemávate preto pocity márnosti?

Vôbec nie. Naopak, som rada, že tá kauza zarezonovala, hoci, paradoxne, podarilo sa to až piatej reportáži o tejto téme. Možno sa niekomu zdá, že je to beznádejné, lebo aj tak sa nič nevyšetrilo a korupčníci z toho vyšli bez trestu. Kupovanie hlasov sa však v regiónoch deje celé roky.

Až teraz sa nám však prvýkrát podarilo to riadne zdokumentovať a priniesť na verejnosť tak, že sa o tom aj seriózne diskutuje. Mnoho ľudí ma zastavilo na ulici. A hoci si prezident policajného zboru ide svoje, aspoň sme sa dostali do bodu, že sa už o téme nemlčí.

Na našom Facebooku mala táto reportáž dokonca vyššiu sledovať ako rozhovor so Saganom, keď sa stal majstrom sveta. Mení sa to tu teda pomaly, ale predsa. A to je vec, ktorá mi nedovolí byť skeptickou.

Facebooková stránka autora rozhovoru tu – kliknite.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie