Česi vyšetrujú expremiéra Štrougala. My mŕtvym z hranice odkazujeme, že nemali utekať

V pondelok 9. marca by mal Józef Kolarczyk 86 rokov. Ktovie, či by tento Poliak ešte žil a čo by na Západe, kam tak veľmi chcel v lete 1962 utiecť, robil. Na útek do slobodného sveta si vybral miesto v Petržalke – Kopčanoch.

Mal 33 rokov, keď sa mu 20. júla podarilo prekonať prvý plot a prejsť stráženým pásmom k ďalšiemu, o ktorom si myslel, že ho oddeľuje od Rakúska. Nevedel, že je nabitý napätím 2000 voltov. V okamihu, keď sa ho dotkol, bol mŕtvy.

Veliteľom tohto vražedného úseku pri Petržalke bol Ondrej Šedivý, ktorý o 44 rokov neskôr dostal od prezidenta Ivana Gašparoviča Kríž Milana Rastislava Štefánika III. triedy za „zásluhy o záchranu ľudských životov“ počas SNP. Ministrom vnútra bol v roku 1962 Lubomír Štrougal.

Tak ako Kolarczyk zomreli na slovenských hraniciach na následky zásahu vysokým prúdom ďalší jedenásti ľudia. Štyria z nich boli Slováci: František Borka, Ján Krivák, Jozef Remža a Tibor Walter.

O tom, že v drôtoch je prúd so silou od 2000 do 4000 voltov, netušili. Nemal zraňovať – mal zabíjať.

Česká polícia 53 rokov po Kolarczykovej smrti a 25 rokov po páde komunizmu pravdepodobne obviní z trestného činu proti ľudskosti bývalého ministra a neskôr predsedu vlády Lubomíra Štrougala, ktorý stále žije. Reportérovi časopisu Respekt Jaroslavovi Spurnému to povedal vyšetrovateľ, ktorý sa prípadom zaoberá už sedem rokov.

Robí tak na základe podania novinára Luďka Navaru a jeho ďalších kolegov. A tí sa inšpirovali na Slovensku. Konkrétne podaním Ústavu pamäti národa na Generálnu prokuratúru v roku 2008. No tu netrvalo ani tri roky, kým naši policajti povedali, že všetko bolo v poriadku.

Zabudnite na zločiny proti ľudskosti

„Komunistický režim nechcel nikoho zastavovať ani omračovať, ale chcel narušiteľa hraníc zabiť,“ odpovedá Jerguš Sivoš z Ústavu pamäti národa na otázku, prečo bol prúd v drôtoch taký vysoký. Komunisti chceli mať tých, čo sa pokúsili o útek, okamžite mŕtvych.

Pre porovnanie: Keď dnes policajt niekoho čo i len zraní pri zákroku, prebieha vyšetrovanie, či bol jeho zásah oprávnený. Vtedajší režim udeľoval za zabitie „narušiteľov hraníc“ medaily.

Prúd bol na hraniciach od roku 1953. Išlo o politické rozhodnutie komunistického vedenia štátu, ktoré sa krátko po nástupe k moci rozhodlo o uzatvorení hraníc, a upravené bolo iba nariadením veliteľa pohraničnej stráže, teda nie štandardným zákonom.

„Bežný obyvateľ ani obyvatelia Devína pri hraniciach, u ktorých sa občas ľudia po ceste na istú smrť zastavili po pohár vody, o napätí nevedeli. Smernice sa utajovali ešte dlho po páde režimu. My sme sa s nimi oboznámili až po vzniku ÚPN,“ hovorí Sivoš.

Keď Ľubomír Morbacher, dnes už bývalý zamestnanec ústavu, spísal za ÚPN v roku 2008 svoje podanie, nielen o zabitých pod vysokým napätím, ale aj o zastrelených či roztrhaných psami, žiadal Generálnu prokuratúru, aby zločiny vyšetrovala ako zločiny proti ľudskosti. Znamenalo by to, že nie sú premlčané.

Prokuratúra to videla inak a jednotlivé vraždy rozdelila ako „obyčajné“ viacerým radovým vyšetrovateľom. Tí stíhania zastavili, lebo vraj nedošlo k trestnému činu, keďže podľa ich názoru sa tieto zločiny diali v súlade s vtedajšími zákonmi.

„Skutočnosť, že na elektrodrôtenej zátarase nebolo varovanie pred tým, že je pod prúdom vysokého napätia, nepovažujem za smerodajnú, nakoľko sa nachádzal za prvou stenou drôtenej zátarasy, v zakázanom pásme označenom zákazom vstupu a v hraničnom pásme, kde bolo potrebné mať priepustku,“ napísal napríklad kapitán Andrej Ábel v uznesení v roku 2011, ktorým zastavuje vyšetrovanie smrti ďalšieho Poliaka Józefa Hołotku.

Dodal aj vetu, že elektrina v drôtoch nebola budovaná „za účelom usmrcovania osôb, aj keď z jej technickej realizácie bolo možné predpokladať, že pri kontakte s ňou môže dôjsť k ublíženiu na zdraví alebo smrti“. No 2000 – 4000 voltov mohlo iba zabíjať. Posudok, ktorý by to dokazoval, vyšetrovateľ neobjednal.

„Policajti pre nás nepochopiteľne obhajovali tajné normy komunistického režimu. V podstate hovoria, že ľudia, ktorí sa snažili ujsť, sa dopúšťali trestného činu,“ hovorí Sivoš.

ÚPN nemohol proti zastaveniu stíhania podať ani sťažnosť, pretože policajti ich nepovažovali za poškodených. S pátraním po príbuzných, ktorí by mohli v role poškodených vystupovať, sa policajti tiež nenamáhali.

„Jednoznačne zlyhali,“ myslí si Sivoš. Všeobecná deklarácia ľudských práv už vtedy hovorila, že každý má právo opustiť svoju krajinu aj sa do nej vrátiť.

Ak je raz vyšetrovanie zastavené, je možné ho obnoviť iba vtedy, ak sa objavia nové dôkazy. Generálnym prokurátorom v tom čase bol Dobroslav Trnka. Čo na to jeho nástupca Jaromír Čižnár?

„Ak by mal generálny prokurátor zaujať korektné stanovisko, mohol by tak urobiť až po preštudovaní každej trestnej veci. Nie je vylúčené, že česká strana nás požiada o prípadnú spoluprácu, v čom bude generálna prokuratúra maximálne nápomocná,“ napísala jeho hovorkyňa Andrea Predajňová.

Prečo to v Česku ide?

Hlavný rozdiel, prečo sa prípad v Česku uchytil a na Slovensku nie, je v tom, že kým naši pracovníci ÚPN sú len historici, v Česku má ústav kompetencie vyšetrovať. „Robia to dlho, ale aspoň to robia,“ hovorí Spurný.

Vyšetrovateľ je podľa neho na 95 percent presvedčený, že mu štátny zástupca – ktorým je u nás prokurátor – obvinenie Štrougala schváli. „Hoci aj tu prebiehajú veľké debaty o tom, či má zmysel tým toľko rokov ‚po‘ zaťažovať justičný systém.“

Štrougal má dnes 90 – o štyri roky viac, ako by mal Kolarczyk, keby žil. Podľa novinára Navaru, ktorý policajtom oznámenie podal, by to nemal byť dôvod ho šetriť.

„Vieme, že v Nemecku naďalej súdia vojnových zločincov navzdory ich vysokému veku. Rovnako by mala postupovať aj česká justícia.“ Štrougalovmu obvineniu Navara uverí, až keď ho uvidí.

V Česku boli podmienečne odsúdení niekoľkí pohraničníci, ktorí strieľali, ale Navara chcel podaním upriamiť pozornosť práve na tých, čo o napätí v drôtoch rozhodli.

Hlavného veliteľa pohraničnej stráže Ludvíka Hlavačku síce vyšetrovali, ale počas toho pred desiatimi rokmi zomrel.

Spolu s kolegami nakrútil Navara pre Českú televíziu sériu dokumentov Príbehy železnej opony, v ktorých sa zhováral s mnohými príbuznými obetí.

„Často majú existenčné problémy, chcú zabudnúť, nemajú dosť informácií. Odsúdenie Štrougala by to nezmenilo, ale jedna vec by podľa nich mala byť samozrejmá – keď sa stane zločin, zločinec má byť potrestaný.“