Oľga Gyárfášová: Buďme optimisti, populisti mobilizujú aj druhú stranu

Čo je udalosťou roka 2016 na Slovensku?

Podľa mňa parlamentné voľby, ktoré priniesli mnoho zásadných prekvapení. Znamenali nielen zemetrasenie na politickej scéne, ale aj poznanie o tom, v akom stave sa nachádza slovenská spoločnosť.

Ktorý výrok platí? Marcové voľby zmenili Slovensko, alebo v skutočnosti len naznačili oveľa väčšie zmeny, ktoré ešte prídu a my ich dnes ani len nevieme odhadnúť?

Ťažko povedať. Voľby odhalili tvár Slovenska, ktorú sme doteraz dostatočne nepoznali. Mnohí sme žili v ilúzii, že až tak ďaleko sa nedá zájsť.

Prečítajte si

Udalosť roka 2016: Voľby, ktoré všetko zmenili

Čo je to za tvár? Čo sa to deje so Slovákmi?

Voľby ukázali veľké znechutenie ľudí z aktuálnych pomerov. Pohár zhovievavého vnímania súčasnej politiky pretiekol a vo volebnom finále to znamenalo nárast populizmu aj pravicového extrémizmu. K tomu sa zrejme nabalilo viac ďalších zmien, ktoré sa zbierali pod povrchom. Predovšetkým došlo ku generačnej výmene, na strane elektorátu i politikov. V plnej miere sa prejavilo, že veľmi dôležitým faktorom formovania politických názorov je internet a všetko, čo s tým súvisí, okrem iného to, že na časť voličov majú vplyv rôzne dezinformačné médiá. Silným faktorom bola utečenecká kríza. A nesmieme zabudnúť ani na fakt, že Slovensko nežije vo vzduchoprázdne a viaceré trendy majú globálnu povahu. Toto všetko sa zlialo a prehovorilo exaktnou rečou volebných výsledkov.

Povedali ste, že voľby ukázali nahromadenú frustráciu. To sa opakuje pomerne často. Kedy sa začala tá frustrácia vo voličoch hromadiť? Nikdy nás predsa nikto nevaroval – pozor, niečo sa deje, a o desať rokov to môže vybuchnúť.

Vidím istú stagnáciu približne od polovice minulej dekády. Roky 1998 či 2004, teda vstup do EÚ a NATO, boli silné míľniky, ktoré mali svoj étos. Od roku 2006, keď nastúpila trojkoalícia Smeru, SNS a HZDS, ako keby chýbalo pokračovanie úspešného Slovenska. Politická reprezentácia nebola schopná ponúknuť ľuďom víziu a, navyše, politický diskurz odvtedy zdegradoval a zhrubol. Politika sa zredukovala na témy, ktoré neposúvajú dopredu kvalitu života.

V akom zmysle?

Stačí sa pozrieť, čo dominuje v politickej debate – korupčné kauzy a žabomyšie vojny politikov. Dalo by sa pokojne povedať, že politická trieda rieši sama seba. Hnev ľudí, že sa nezaoberajú ich problémami, tu bol, samozrejme, vždy. No až v týchto voľbách vznikla taká politická ponuka, ktorá na seba dokázala potenciál voličského hnevu naviazať a politicky zúročiť. Objavili sa tu subjekty, ktoré frustrovaným voličom ponúkli to, čo nazývam „politickým domovom“. Dáta z volebného výskumu ukazujú, že časť nevoličov z roku 2012 sa v marci 2016 zdvihla a išla voliť Kotlebu alebo Kollára. No aj politický mainstream sa priblížil k radikálnej rétorike. Chýba protiváha, ktorá by dokázala toto vychýlenie vybalansovať.

Objavil sa nejaký výkričník už pred marcovými voľbami? Zrejme budete menovať zvolenie Mariana Kotlebu za župana v Banskej Bystrici v roku 2013…

Áno, vtedy sa to podcenilo. Mysleli sme si, že ide o regionálny fenomén, ktorý súvisí s ekonomickou a sociálnou depriváciou ľudí v tomto kraji, či so zanedbaním riešenia situácie v marginalizovaných rómskych komunitách. A, samozrejme, k jeho víťazstvu pomohla aj arogantná nominácia strany Smer-SD. Nevedeli sme si predstaviť, že Kotleba môže viesť stranu, ktorá získa viac ako päť percent hlasov vo všetkých krajoch okrem Bratislavského.

Nemohlo byť takýmto výkričníkom aj zvolenie Andreja Kisku prezidentom v roku 2014, ktoré sme vtedy iba nepochopili, lebo Kiska svojím profilom zapadal do sveta, aký poznáme? Pýtam sa, či motivácie voličov hlasovať za Kisku nemohli byť podobné ako motivácie hlasovať neskôr napríklad za Borisa Kollára.

Nepochybne bola aj voľba Andreja Kisku istým protestom proti politickým stranám, straníckemu establišmentu či politikom ako takým. No, a to hlavne, Kiska ukázal limity Roberta Fica aj strany Smer, ktoré sa neskôr potvrdili v parlamentných voľbách v roku 2016.

Niektorí ľudia hovoria, že kotlebovci v parlamente môžu byť podobným úletom, akým boli komunisti v parlamente v rokoch 2002 až 2006. Veríte tomu?

Nie, tomuto neverím. KSS bola politická fosília, Kotleba je stelesnením ducha doby. Netvrdím, že jeho volebný úspech sa musí zopakovať. No sme deväť mesiacov od volieb a vidíme, že ĽSNS nestráca na popularite. Skôr naopak. Výskumy ukazujú, že si svoj elektorát drží. Ak nedôjde k strednodobým, ale aj krátkodobým zmenám v spoločnosti, medzi ktoré patrí predovšetkým dôveryhodné vyšetrenie korupčných káuz, bude to tak aj naďalej. Pocit nespokojnosti s fungovaním demokracie, ktorý sa transformuje do výhrad voči demokracii ako takej, nemá prečo zmiznúť.

Robili ste niekoľko prieskumov zameraných na správanie voličov. Dá sa na základe nich povedať, aký je potenciál populistických a krajne pravicových strán na Slovensku? Ide to vyjadriť jedným percentom?

Určite sa to jedným percentom vyjadriť nedá. No na základe výskumov Globsec Policy Institute či posledného prieskumu INEKO som sa pokúsila poprepájať antisystémové názory. Ukazuje sa, že ak by sme do tohto potenciálu zahrnuli ľudí, u ktorých sa dá identifikovať príklon ku konšpiračným teóriám, popretie reprezentatívnej demokracie a túžba po vláde silnej ruky, tak ich podiel dosahuje asi 16 percent dospelej populácie. To je akési jadro, ktoré môžeme takto kvantifikovať. No faktom je, že na to, aby niekto volil Kotlebu, mu môže pokojne stačiť len jeden z týchto postojov – napríklad viera v konšpiračný výklad sveta.

Prečítajte si

Každý štvrtý Slovák verí, že demokraciu by mala nahradiť diktatúra

Je tých šestnásť percent veľké číslo?

Nemusíme prepadať panike, ale je to varovné. Ide o naozaj radikálne a nebezpečné názory, ktoré sa pri vhodnom politickom oslovení môžu šíriť ďalej a vzájomne sa posilňovať.

Mali by sme sa tešiť z toho, že Smeru padajú preferencie, najmä keď vieme, kam jeho dlhoroční voliči odchádzajú?

Podstatné je, že popri oslabovaní Smeru je potrebné ľuďom ponúknuť alternatívu. Ocitli sme sa v situácii, keď sa k radikálnej rétorike posúva celý politický mainstream. Ak by sme pri súčasných vyjadreniach premiéra zakryli meno, možno by sme ani neuhádli, kto je ich autorom. Líder SaS tiež nešetrí xenofóbnymi vyhláseniami. Ako keby jedinou baštou opačného názoru bol prezident, ktorý však nie je súčasťou straníckej ponuky, a teda nemá šancu zmeniť pomer síl. Jedine že by išiel do straníckej politiky, ale nad tým naozaj nechcem špekulovať.

Majú umiernené demokratické prúdy šancu osloviť voličov? Alebo je súboj o hlasy pre ne vopred stratený, ak sa neprispôsobia vyhrotenej rétorike a súčasnému politickému diskurzu?

Verím, že šancu majú. Ich potenciál sa dnes nedá vyčísliť. Aktuálne prieskumy identifikujú isté percento, je to cca 10 až 12 percent nerozhodnutých voličov, ktorí si nevedia vybrať zo súčasnej ponuky, mnohí voliči sú roztrieštení medzi rôznymi malými stranami, ktoré nedokážu situáciu zmeniť. Myslím si, že dopyt po platforme, ktorú dnes postupne formuje a formuluje think-tank Progresívne Slovensko, teda slušnej proeurópskej liberálnej alternatíve, tu je. Avšak netrúfam si povedať žiadne číslo o prípadnej podpore pre stranu, ktorá sa vynára; je tam priveľa „keby“.

Prečítajte si

Sociológ Vašečka: Voľby neporazili oligarchiu, ale zabránili mafiánskemu štátu

Kto je typický volič Mariana Kotlebu?

Typickými voličmi Mariana Kotlebu sú skôr muži ako ženy, to platí pre pravicový extrémizmus aj v iných krajinách. Sú to mladší ľudia, nie nevyhnutne prvovoliči, aj keď tí tak výrazne „vyskočili“ vo voľbách, ale aj dvadsiatnici a tridsiatnici. Starší nacionalisticky orientovaní voliči si skôr vyberajú SNS či Smer. Zaujímavé je, že volič Mariana Kotlebu na tom nie je objektívne sociálne až tak zle, skôr svoju situáciu tak vníma, lebo sa porovnáva so svojím okolím. Fenomén relatívnej deprivácie – nielen vo vzťahu k aktuálnej situácii, ale aj k životným príležitostiam do budúcnosti – hrá svoju úlohu. Názorovo určite nie sú všetci priaznivci neonacistickej ideológie, ale dá sa povedať, že sú to ľudia, ktorí nevedia odhadnúť nebezpečenstvo a dôsledky takýchto extrémistických postojov.

Aký je rozdiel medzi voličom Mariana Kotlebu a Borisa Kollára? Dá sa to zjednodušiť tak, že sú si podobní, no ak ide o muža, volí skôr Kotlebu, a ak o ženu, volí Kollára?

To by bolo veľmi zjednodušené. Ale je pravda, že pri prvovoličoch, ktorí volili tieto dve strany v marci 2016, sa ukázalo, že mladé voličky dali skôr hlas Kollárovi, a mladí voliči skôr Kotlebovi. Tu môže hrať úlohu to, že Boris Kollár je vnímaný ako istá celebrita, ako človek, ktorý má síce veľa detí, ale vraj je zároveň považovaný za starostlivého otecka. V prípade oboch elektorátov je prítomný silný antiestablišmentový a protisystémový postoj, k tomu sa pridávajú protieurópske a protiimigračné nálady.

Kde čakajú Kotlebu nášľapné míny? Niektorí vraveli, že úradovanie na župe odhalí, že je neschopný, a o voličov príde. Nestalo sa to. Ako odpovedáte na otázku – čo uberá popularitu populistom?

Dôveryhodné nepopulistické alternatívy. Ak by v Banskobystrickom kraji kandidoval za župana niekto, kto dokáže demaskovať mnohé Kotlebove výroky či symboly a zároveň by vedel ponúknuť konkrétne riešenia reálnych problémov. To by bolo niečo, na čom by mohol Kotleba pohorieť. Viem, nie je to jednoduché, ale to neznamená, že by sme mali rezignovať.

Prečítajte si

Sme menej prozápadní ako Česi, no menej veríme aj konšpirátorom

Ako by sa mali správať demokratické sily, ak chcú populistov a radikálov poraziť?

Politici by nemali pripustiť, aby sa politická súťaž polarizovala na tábor populistov a tábor nepopulistov. To je situácia, v ktorej sa populisti a extrémisti cítia dobre, lebo takto zjednodušený spor im nahráva. Aj v nepopulistickom demokratickom priestore by mala prebiehať súťaž ideí a alternatív, ktoré ponúkajú či už liberáli, konzervatívci, ľavičiari, alebo pravičiari. Nedopustiť takúto polarizáciu nie je jednoduché, ale aj v tom spočíva práca politikov.

Majú nejakú zodpovednosť aj médiá?

Určite, lebo ak sa sústreďujú len na jednoduché témy a korupčné kauzy, prispievajú k tomu, ako je politická debata vnímaná ľuďmi. Stačí sa pozrieť, koľko priestoru venovali minulý týždeň mienkotvorné profilové médiá nepodstatnému stretnutiu Sulíka s Dankom v Hainburgu, a koľko zásadnému a medzinárodne oceňovanému prejavu prezidenta na pôde Nadácie Konrada Adenauera v Berlíne. Bulvarizácia politického diskurzu silne postihuje aj štandardné médiá, ktoré stále ešte majú svoj dôležitý zástoj.

Podľa prieskumu Globsecu 52 percent Slovákov stále považuje EÚ za dobrú vec. Vieme však, že v roku 2010 to bolo 70 percent. Máte tip, koľko to bude o rok či dva? Lebo ten trend sa zdá klesajúci.

Nedá sa povedať, že by trend bol lineárne klesajúci – jesenný Eurobarometer ukázal na Slovensku mierny nárast proeurópskych postojov. Pre mňa bolo dôležité číslo zo septembrového prieskumu Globsec inštitútu – ak by sa konalo referendum o členstve Slovenska v EÚ, za zotrvanie by hlasovalo 68 % ľudí, za prípadný „slovexit“ iba 18 %. Nemyslím si, že by vznikala silná anti-EÚ emócia, ľudia si celkom pragmaticky uvedomujú výhody. Skôr mám obavy z toho, že sme si neosvojili základné hodnoty Únie.

Obľúbená fráza populistov je – elity sú odtrhnuté od obyčajných ľudí, Bratislava nevie, ako sa žije v regiónoch. Je to tak?

Áno, z hľadiska politickej reprezentácie ja osobne nepovažujem za šťastné riešenie, že Slovensko je iba jedným volebným obvodom. Približne 60 percent poslancov Národnej rady žije v Bratislave, i keď hlavné mesto predstavuje len 12 percent populácie. Ale nemalo by to vyzerať tak, ako dnes pôsobia výjazdové zasadnutia vlády. Tie skôr pripomínajú príchod mocnára, ktorý zo svojej milosti rozdelí peniaze „poslušným poddaným“. Necítiť v tom autentický záujem o život ľudí mimo sídelného mesta. Na druhej strane, z „odtrhnutosti elít“ sa stala nadužívaná fráza, ktorá obsahuje aj podceňovanie odbornosti a pozitívnej roly spoločenských elít.

Pred koncom roka je dobré priniesť ľuďom aj niečo optimistické. Akým číslom, štatistikou alebo sociologickým trendom by ste potešili proeurópskeho voliča, ktorý si ctí ľudské práva a slobody, a nerád by o ne prišiel?

Zdôraznila by som tých spomenutých jasných 68 percent podpory zotrvaniu v Únii. Napriek všetkým koketériám s nejakou nejasnou, „in-between“ zahraničnopolitickou orientáciou Slovenska mám pocit, že väčšinovo sa naša spoločnosť mentálne identifikuje so Západom, vo všetkej kontroverznosti, ktorú to dnes znamená.

Čo nás čaká v roku 2017?

Nerada robím predpovede. Ale je dobré pripomenúť, že udalosti, ako boli marcové voľby na Slovensku, brexit či víťazstvo Trumpa v amerických voľbách, nepovzbudzujú len populistov a radikálov, ale mobilizujú aj druhú stranu. To ukázalo Rakúsko. Myslím si, že nebyť Trumpovho víťazstva, rakúsky prezident by sa možno volal Hofer. Zlé alternatívy pomáhajú posilňovať aj to lepšie v spoločnosti. S veľkou nádejou sa preto pozerám na výsledok budúcoročných nemeckých volieb, lebo ten bude pre Európsku úniu – a teda aj pre nás – kľúčový.

Kto bol osobnosťou roka 2016?

Zo slovenských politikov Andrej Kiska, lebo vo svojom úrade dozrel a nadobudol výrazné politické sebavedomie, je autentický a dôrazný. Dokáže jasne artikulovať problémy, ktoré iní zanedbávajú, a v rámci svojich kompetencií „naprávať“ zlé rozhodnutia iných inštitúcií. Z nepolitikov by som si pomohla výberom Bielej vrany, čiže by som označila Emíliu Trepáčovú, Khadru Abdile, Moniku Podolinskú a Jána Benčíka. Dodatočne by som pridala Zuzanu Hlávkovú, ktorá asi bude k laureátom ocenenia za občiansku odvahu patriť pri najbližšej príležitosti.