štvrtok

Pesničkárka Katarzia: Dôležitejšie než nadávať na iných je všimnúť si, čo robíme zle sami

Už keď dala na web úplne prvú skladbu, bolo jasné, že tu je nový výrazný zjav. Debutový a druhý album to ešte umocnili. Je typ, ktorý ľudí nadchne alebo naštve.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Už rok a pol žijete v Prahe. Ste tam spokojná?

Mám svoj rámec, ktorý tvoria ľudia, a mesto s tým veľa spoločného nemá. Je vlastne jedno, kde som. Prvý polrok som sa v Prahe cítila osamelá, ale potom som začala tráviť čas s niekoľkými ľuďmi, ktorí ma dosť bavia, a oni mi ukázali úplne iné pohľady na svet a na život. Ale stále sa tam cítim trochu ako cudzinec, pretože neovládam ich kultúrny kód tak ako náš a občas mi v diskusiách alebo humore chýba kontext.

Čo vás najviac prekvapilo?

Pražáci sú viac free, nie sú takí rezervovaní, napríklad tí normálni nechodia do nákupných centier. Len tu nám pripadá normálne, že si tam dávame pracovné stretnutia. Sú trochu viac uvedomelí v oblasti histórie a skutočných hodnôt. Ja sa až toľko nepohybujem na verejných akciách a nechodím do barov, jediné miesto, kam chodím pravidelne, sama a rada, je Jazz Dock. Stala som sa trochu samotárkou, pretože sa hrabem v hlave v textoch a neprestajne uvažujem nad novými nápadmi. Radšej som, keď niekto príde na návštevu k nám, objavila som stránku rohlik.cz (smiech). Odjakživa to vnímam tak, že vo väčších mestách sú ľudia osvietenejší. Ale Praha je samostatný štát, mekka kultúry a vzdelania.

Na strednej ste študovali aj v Amerike. Aké to bolo tam?

Na Ameriku sa v Európe väčšinou skôr nadáva, pre mňa je Amerika stále krajinou veľkých možností, chodila som tam na súkromnú školu, ktorú mi vybavil Rotary klub. Bola som v konzervatívnej a výrazne kresťanskej časti krajiny, napriek tomu som sa tam cítila veľmi slobodne a tá škola mala dobre vymyslený systém, ako študentov neotráviť predmetmi, na ktoré nemajú predpoklady, a, naopak, podporiť ich v tom, čo im ide. To sú dôležité veci, ktoré by som zdôraznila, inak je to opäť všetko o ľuďoch, ktorých stretnete, a o schopnosti byť samostatný. Bolo mi tam vtedy super.

Prečo ste si na vysokej vybrali filmársku školu?

Zistila som, že v rámci všetkých vecí, čo ma zaujímajú a bavia, som najsilnejšia v písaní, a na divadelnej fakulte nie je odbor, ktorý by sa zameriaval na písanie divadelných hier. Dodnes ma fascinuje, že na VŠMU sa neučia ani bicie nástroje! Ešteže máme tú Berklee. Na filmovej scenáristike je pre mňa najťažšie rozmýšľať v obrazoch, pretože pri písaní filmového textu a dialógov vidíte svoj film už v hlave a v realite sa potom stretnete s problémami, ktoré treba riešiť – napríklad strihová skladba, temporytmus a podobne. Nakoniec ma škola naučila hlavne dramaturgicky myslieť a moje texty stoja na dialógoch s imaginárnymi postavami, takže to predsa len prenášam do praxe. Filmárov vnímam ako slobodných ľudí hľadiacich skôr do budúcnosti a cítila som sa v tomto prostredí ako doma.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Katarína Kubošiová (27). Pod umeleckým menom Katarzia doteraz vydala dva albumy: Generácia Y (2013) a Agnostika (2016). Pochádza z Nitry, absolvovala scenáristiku na VŠMU v Bratislave. Foto N – Tomáš Benedikovič

 

Koľko času z roka trávite na Slovensku?

Sem obvykle chodievam tak na 10 dní z mesiaca. Keď však hrám ďalej ako 200 kilometrov od Prahy, zostávam tam na noc. Kedysi som šoférovala aj do rána do štvrtej, ale už sa mi nechce byť potom celý deň K. O. Mala som pocit, že sa musím ponáhľať domov, a cestou mi napadali rôzne texty. Teraz cítim, že musím opäť viac čítať, aby som mohla zase písať o niečom ďalej. Točím sa dookola v podobných témach, v mojom živote sa opakujú stále tie isté chyby, len prepudrované inou vrstvičkou.

Aktuálny album sa volá Agnostika. Chceli ste dať najavo svoj názor na Boha?

Začala som rozmýšľať nad tým, čo je pre mňa Boh. Vyrástli sme v kresťanskej Európe, všetko je postavené na kresťanstve, naše hodnoty aj to, o čom si ja myslím, že je správne alebo nie. Keď robím niečo zle, viem, že je to zle, aj vďaka Desatoru. Mnohí ľudia na Slovensku Bibliu interpretujú veľmi naivne a zastarano, ale filozofické myšlienky v nej sú silné. Napríklad Boh je pre mňa o tom, ako sa správame k ostatným a ako sme napojení na seba. Daniel Pastirčák hovorí „Boh je láska a láska je Boh“, keď som to po dlhom čase počula, konečne mi došlo, čo to pre mňa znamená. To je ten Boh v každom z nás. Kedysi som bola veľmi radikálna a vysmievala sa kresťanom, ktorí chodia do kostola a počúvajú všetky tie farárske obscénnosti. Dnes by som si už nedovolila hovoriť im: Ty sa zebuď, veríš v nejaký nezmysel. Každý nech si to interpretuje po svojom. Mám veľké sklony k agnosticizmu, ale v mojej podstate je hlboko zarytá kresťanská filozofia. Jediné, čo sa mi nepáči, ak ľuďom chýba konštruktívne myslenie a chodia do kostola, ale volia Kotlebu. Potom to celé vôbec nepochopili.

Irónia je občas dobrý nástroj sebaobrany alebo maskovania skutočných pocitov.

Irónia je nebezpečná. Nemám ju rada hlavne v osobných vzťahoch, pretože všetky dvojzmysly majú polovičný základ v pravde. A už absolútne by sa problémy

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás