Pesničkárka Katarzia: Dôležitejšie než nadávať na iných je všimnúť si, čo robíme zle sami

Už rok a pol žijete v Prahe. Ste tam spokojná?

Mám svoj rámec, ktorý tvoria ľudia, a mesto s tým veľa spoločného nemá. Je vlastne jedno, kde som. Prvý polrok som sa v Prahe cítila osamelá, ale potom som začala tráviť čas s niekoľkými ľuďmi, ktorí ma dosť bavia, a oni mi ukázali úplne iné pohľady na svet a na život. Ale stále sa tam cítim trochu ako cudzinec, pretože neovládam ich kultúrny kód tak ako náš a občas mi v diskusiách alebo humore chýba kontext.

Čo vás najviac prekvapilo?

Pražáci sú viac free, nie sú takí rezervovaní, napríklad tí normálni nechodia do nákupných centier. Len tu nám pripadá normálne, že si tam dávame pracovné stretnutia. Sú trochu viac uvedomelí v oblasti histórie a skutočných hodnôt. Ja sa až toľko nepohybujem na verejných akciách a nechodím do barov, jediné miesto, kam chodím pravidelne, sama a rada, je Jazz Dock. Stala som sa trochu samotárkou, pretože sa hrabem v hlave v textoch a neprestajne uvažujem nad novými nápadmi. Radšej som, keď niekto príde na návštevu k nám, objavila som stránku rohlik.cz (smiech). Odjakživa to vnímam tak, že vo väčších mestách sú ľudia osvietenejší. Ale Praha je samostatný štát, mekka kultúry a vzdelania.

Prečítajte si

Ako vyzerá pracovný deň slovenských hudobníkov v Prahe (+foto)

Na strednej ste študovali aj v Amerike. Aké to bolo tam?

Na Ameriku sa v Európe väčšinou skôr nadáva, pre mňa je Amerika stále krajinou veľkých možností, chodila som tam na súkromnú školu, ktorú mi vybavil Rotary klub. Bola som v konzervatívnej a výrazne kresťanskej časti krajiny, napriek tomu som sa tam cítila veľmi slobodne a tá škola mala dobre vymyslený systém, ako študentov neotráviť predmetmi, na ktoré nemajú predpoklady, a, naopak, podporiť ich v tom, čo im ide. To sú dôležité veci, ktoré by som zdôraznila, inak je to opäť všetko o ľuďoch, ktorých stretnete, a o schopnosti byť samostatný. Bolo mi tam vtedy super.

Prečo ste si na vysokej vybrali filmársku školu?

Zistila som, že v rámci všetkých vecí, čo ma zaujímajú a bavia, som najsilnejšia v písaní, a na divadelnej fakulte nie je odbor, ktorý by sa zameriaval na písanie divadelných hier. Dodnes ma fascinuje, že na VŠMU sa neučia ani bicie nástroje! Ešteže máme tú Berklee. Na filmovej scenáristike je pre mňa najťažšie rozmýšľať v obrazoch, pretože pri písaní filmového textu a dialógov vidíte svoj film už v hlave a v realite sa potom stretnete s problémami, ktoré treba riešiť – napríklad strihová skladba, temporytmus a podobne. Nakoniec ma škola naučila hlavne dramaturgicky myslieť a moje texty stoja na dialógoch s imaginárnymi postavami, takže to predsa len prenášam do praxe. Filmárov vnímam ako slobodných ľudí hľadiacich skôr do budúcnosti a cítila som sa v tomto prostredí ako doma.

 Koľko času z roka trávite na Slovensku?

Sem obvykle chodievam tak na 10 dní z mesiaca. Keď však hrám ďalej ako 200 kilometrov od Prahy, zostávam tam na noc. Kedysi som šoférovala aj do rána do štvrtej, ale už sa mi nechce byť potom celý deň K. O. Mala som pocit, že sa musím ponáhľať domov, a cestou mi napadali rôzne texty. Teraz cítim, že musím opäť viac čítať, aby som mohla zase písať o niečom ďalej. Točím sa dookola v podobných témach, v mojom živote sa opakujú stále tie isté chyby, len prepudrované inou vrstvičkou.

Prečítajte si

Katarzia sa chce milovať s hudbou aj textami

Aktuálny album sa volá Agnostika. Chceli ste dať najavo svoj názor na Boha?

Začala som rozmýšľať nad tým, čo je pre mňa Boh. Vyrástli sme v kresťanskej Európe, všetko je postavené na kresťanstve, naše hodnoty aj to, o čom si ja myslím, že je správne alebo nie. Keď robím niečo zle, viem, že je to zle, aj vďaka Desatoru. Mnohí ľudia na Slovensku Bibliu interpretujú veľmi naivne a zastarano, ale filozofické myšlienky v nej sú silné. Napríklad Boh je pre mňa o tom, ako sa správame k ostatným a ako sme napojení na seba. Daniel Pastirčák hovorí „Boh je láska a láska je Boh“, keď som to po dlhom čase počula, konečne mi došlo, čo to pre mňa znamená. To je ten Boh v každom z nás. Kedysi som bola veľmi radikálna a vysmievala sa kresťanom, ktorí chodia do kostola a počúvajú všetky tie farárske obscénnosti. Dnes by som si už nedovolila hovoriť im: Ty sa zebuď, veríš v nejaký nezmysel. Každý nech si to interpretuje po svojom. Mám veľké sklony k agnosticizmu, ale v mojej podstate je hlboko zarytá kresťanská filozofia. Jediné, čo sa mi nepáči, ak ľuďom chýba konštruktívne myslenie a chodia do kostola, ale volia Kotlebu. Potom to celé vôbec nepochopili.

Irónia je občas dobrý nástroj sebaobrany alebo maskovania skutočných pocitov.

Irónia je nebezpečná. Nemám ju rada hlavne v osobných vzťahoch, pretože všetky dvojzmysly majú polovičný základ v pravde. A už absolútne by sa problémy vo vzťahoch nemali riešiť cez e-maily alebo esemeskami.

Stará fráza hovorí, že za všetkým hľadaj ženu, u vás je to naopak. V jednom rozhovore ste vyhlásili, že za týmto albumom sú štyria muži. Niekedy je jasné, o koho ide, ako v prípade skladby Michal, ktorá priniesla na našu pesničkársku scénu hiphopový diss.

Vo svetovom kontexte existujú tony takýchto textov. Len u nás nie sme príliš zvyknutí na to, že niekto môže byť drzý, hnusný alebo vulgárny.

Funguje to systémom akcia-reakcia? Keď je niekto hnusný k vám, správate sa rovnako k nemu?

Nie, to by bolo veľmi detinské. Pre mňa to vôbec neznamená pomstu a nikto na mňa nebol zlý. Michal je výnimočný a inšpiratívny človek, nech už ide o kohokoľvek. Tá pesnička nie je tak ani o Michalovi ako o mne, pretože ak niekomu vytýkame jeho ľudské vlastnosti, nastavujeme zrkadlo sami sebe a hovoríme skôr o sebe. Pre mňa je tá pesnička viac humor než niečo negatívne.

Písanie pesničiek začínate s textami alebo s hudbou?

Texty sú najdôležitejšie. Mám poznámky v mobile, ale vždy si ešte kupujem jeden typ zošita. Za posledné štyri roky ich už mám zapísaných asi tridsať. Sú plné blbostí, no občas sa tam vyskytne nejaká myšlienka, ktorá dáva zmysel a dá sa od nej odraziť. Samozrejme, že veľa ľudí už na to prišlo tiež, ale celé „umčo“ je o tom, že máme vytvárať niečo pekné. Keď mi mozog vygeneruje niečo, čo sa mi zdá krásne, vtedy to zachovávam a urobím z toho pesničku. Snažím sa to hneď veršovať, ale v poslednom čase mi to príliš nejde. Väčšinou mi doteraz fungovalo veršovanie asociačne, samo. Teraz sa mi rýmy opakujú. Riešim to tak, že ich nechám rozpísané a dopíšem na druhý deň. Vždy si to potom prepíšem do počítača, kde to celé poupratujem. Kedysi som to písala celé na jednu šupu a už tak nechala, teraz to dosť prerábam. Rozmýšľam, čo som už hovorila predtým, čo je úplná vata.

Umenie niekedy vytvára aj dosť drsné veci alebo sa vyjadruje k politike. To vás nikdy nelákalo? Neštve vás, čo sa deje?

Štve. Mám rada aj škaredosť. Ťažko sa však do pesničiek vkladajú tieto témy tak, aby boli univerzálne platné a nie agitačné alebo patetické. Zaoberám sa tým, veľmi by som chcela mnohé veci zmeniť alebo urobiť niečo inak prospešné pre spoločnosť, ale neviem ako. Mám nadávať na nejakého politika, keď je aj tak minimálne polovica spoločnosti dementná? Ľudia vás môžu veľmi ľahko chytiť za slovíčka, keď niečomu poriadne nerozumiete. Samozrejme, keď sa budem vyjadrovať o Ficovi a Smere, poviem, že si o nich nemyslím nič dobré. Ale keď to mám rozvinúť do niekoľkých viet, poviem niečo, čo viem z novín alebo od niekoho iného. Nerozumiem svetu politikov, nerozumiem ani ekonomike a financiám. Môžem sa vyjadrovať ku kultúre, o tej niečo viem. Už nemám pocit, že sa musím ku všetkému vyjadrovať. V pesničke Princezná Lolita spomínam prezidenta Kisku, lebo sa mi páči jeho vznešené správanie a prístup k ľuďom, ale v texte je to len fragment zaznamenania doby. Spolu so Shootym si myslíme, že Fico si v texte pesničky nezaslúži byť ani spomenutý. Podľa mňa dôležitejšie, než nadávať na iných, je pozrieť sa sám do seba a všimnúť si, čo robíme zle my sami.

Ste typ, ktorý ľudí buď nadchne, alebo naštve. Ako vnímate kritiku?

Mám rada, keď majú argumenty hlavu a pätu. O chybách, ktoré urobím, väčšinou viem. Nie som typ, ktorý sedí doma a čaká, čo vyšlo. Ak niečo nevyšlo, po čase viem presne vydedukovať prečo. V Čechách sme mali skvelé recenzie, napríklad od časopisu Fullmoon alebo v Respekte. Je fajn prečítať si to a pozrieť sa na to zvonku pohľadom iných ľudí, lebo ja už som v tom príliš ponorená a zamotaná. Ale ja si na chválach veľmi nefičím, som nohami na zemi a vidím stále priveľa vecí, ktoré by som mohla a mala urobiť lepšie.

Dokážete filtrovať hejterov?

Vôbec ma nezaujímajú. Som zvedavá len na názory ľudí, ktorých si pre niečo vážim. Keď som začínala robiť pesničky, chvíľu som to riešila, asi týždeň. Dnes už ma nič nerozhodí okrem samej seba. Keď niekto na internete prská a trepe, viem, že je úplne mimo. Celkovo mi pripadajú všetky diskusie na sociálnych sieťach alebo pod článkami ako totálna strata času. Ja som napríklad teraz v takom období, že neznášam mobil. Keď zapípa alebo niekto volá, ide mi to na nervy, lebo mám pocit, že telefón mi kradne čas na to, aby som mohla byť sama so sebou a konečne prečítať aspoň A4-ku súvislého vedeckého alebo teoretického textu. Mám problém s pozornosťou a telefón ho zvýraznil tisícnásobne. Na Facebook už chodím, len keď niečo naozaj potrebujem, napríklad dať na stránku info o koncerte. Dostala som sa konečne do štádia, že ma Facebook nebaví a otravuje. Trvalo 10 rokov, kým ma to prešlo!

Vaša mama je herečka, vy ste študovali filmovú školu. Prečo sa vlastne venujete hudbe?

Keď som mala 6, oznámila som, že chcem okamžite hrať na flaute ako Alžbeta z Perinbaby. Tak som chodila 11 rokov na priečnu flautu, dva roky na husle, to bol boj, potom na gitaru. Ale na tú len mesiac. Môj učiteľ vymyslel, že budem spievať džezové štandardy, a chodili sme ich občas hrávať. Zajtra máme spolu koncert, ktorý bude zvučiť, je totiž aj skvelý zvukár. A potom ma raz kamoš, ktorý je bubeník a dnes žije na Taiwane, zobral na džezáky do Bratislavy.

To ste mali koľko rokov?

Pätnásť. Vôbec si nepamätám názvy tých kapiel, ale odvtedy som posadnutá džezom. Keď si Martin Valihora otvoril v Bratislave klub, stále som tam – sama – chodila na koncerty. Martina som prvýkrát videla, keď som mohla mať tak šesť rokov, mama spievala v muzikáli, kde hral aj on, a vtedy mi dal metličky, aby som hrala na čineloch. Mal vtedy asi 18, takže si to, samozrejme, nepamätá. Keď sme pri Martinovi, je to taký schopný, nevyčerpateľný a inšpiratívny človek, to vedia všetci z jeho blízkeho okolia, ktorý pre mňa tento rok ako kamarát urobil tak veľa, že som z toho párkrát od dojatia plakala. Ale párkrát aj za to, ako na mňa ziape (smiech).

Určite nepočúvate len džez.

Nie. Páči sa mi napríklad Lana del Rey, Kanye West a elektronika, ale jedno z mojich obľúbených CD je 24 Šostakovičových prelúdií a fúg.

Veľa ľudí prekvapilo, keď ste na koncerte venovanom Dežovi Ursinymu spievali skladbu Harakiri, ktorú si otextoval on sám.

Zdalo sa mi, že je tam niekoľko pocitov a pochybností, ktoré dobre poznám. Preto som si ju vybrala. Ale inak si vôbec neviem predstaviť, že by som mala hovoriť za niekoho iného. Spievať iné než vlastné texty.

Málo ľudí dokáže tak rýchlo striedať nálady ako vy. Obvykle to vedia skôr herci než hudobníci.

To sa deje samo, lebo mám v sebe veľa ľudí. Mám stále veľký rešpekt pred javiskom, ale už sa cítim na ňom dobre. Nemám pocit, že je to niečo strašidelné. Pred dvomi-tromi rokmi by som ešte veľké pódiá nezvládla. A, bohužiaľ, predsa len pár hereckých génov tam je, aj keď s tým tvrdo bojujem a snažím sa byť čo najviac prirodzená.

Nový album vyšiel v septembri – kedy budeme počuť ďalšiu pesničku?

Čoskoro, vo filme Piata loď, ktorý režíruje Iveta Grófová. Premiéra filmu bude v marci, napísala som k nemu titulnú skladbu, ktorú skvele zaranžoval Matej Hlaváč, bicie nahral Adam Koller, basu Marek Minárik, gitaru Vladko Mikláš, violončelo Ján Šiška a vokály Juraj Benetin. Ten film je podľa mňa krásny, Iveta má mimoriadny cit na prácu s hercami, ktorý sa na Slovensku len tak nevidí.