Denník N

Chvála neobyčajnosti

Obyčajnosť sa povyšuje na cnosť, ale nemyslí sa tým jednoduchosť, normálnosť či prirodzenosť.

Rozmohol sa nám tu taký nešvár. Chlapci i dievčatá vo všetkých triedach, pardon, stranách nám tu stále škaredšie nadávajú. Používajú najmä nadávky ako „odrhnuté elity“, „bratislavská kaviareň“, „slniečkári“ a iné nejapné a v slušnej spoločnosti neprípustné výrazy, ktorými desia a pohoršujú obyčajných ľudí, tých pravých a najobyčajnejších, sen každého politika.

Rozvrat a dezilúziu, ktoré na slovenskej politickej scéne momentálne zúria v plnej sile, asi najviac vystihuje práve narastajúca posadnutosť „obyčajnými ľuďmi“, „ľuďmi v regiónoch“, „bežnými občanmi“. Ak by sme mali veriť popisu ich dlhoročných znalcov (pretože tak­zvaným elitám sa samozrejme nepodarí tento druh vďaka svojej arogancii ani len zahliadnuť), išlo by o zástupy akýchsi zadubených jedincov, žijúcich v neprístupných kútoch našej vlasti, ktorí nedokážu pochopiť nič okrem holých viet a jednoduchých fráz, ktorí nemajú žiadne vyššie city ani ciele a ktorých problémy musí niekto vyriešiť za nich.

Obyčajnosť sa povyšuje na cnosť, ale nemyslí sa tým jednoduchosť, normálnosť či prirodzenosť. Pod nálepkou takzvanej obyčajnosti nám tu jej falošní obhajcovia glorifikujú hlúposť, nekompetentnosť, nevzdelanosť a škaredosť namiesto toho, aby k nim ponúkali alternatívu.

Možno to bude mojou skreslenou slniečkárskou optikou, ale ja takých ľudí na Slovensku veľa nestretávam, a to ani mimo kaviarne, kancelárie, Bratislavy a ostatných odsúdeniahodných umelých rezortov. Naopak, stretávam veľa neobyčajných ľudí, ktorí napriek nepriazni osudu a ťažkej situácii dokážu s cťou žiť svoje neobyčajné životy, bez akejkoľvek pomoci tých, ktorých si za túto pomoc platia zo svojich daní.

Stretávam neobyčajných ľudí, ktorí napriek chudobe dokážu poslať svoje deti na dobré školy do zahraničia, pretože tie naše im nezaručia lepší život. Stretávam takých, ktorí pomáhajú iným, hoci sami majú málo, neobyčajných ľudí, ktorí celkom neobyčajne nekradnú a nepodvádzajú. Neobyčajných ľudí, ktorí s vypätím všetkých síl robia neobyčajné veci, aby mali aspoň občas pocit normálnosti a obyčajnej dôstojnosti. Ich frustrácia nepochádza z toho, že im akési elity nerozumejú, ale práve z toho, že cynickí obrancovia obyčajnosti ich degradovali do roly obyčajných, hlúpych, tých, ktorí nemajú moc.

Tak desivo, ako začal, sa končí rok 2016 a ja želám do tohto ďalšieho sebe aj ostatným veľa neobyčajných ľudí všade okolo nás. Želám si elity, ktoré sa odtrhnú od všetkej tej hlúposti, približnosti a obyčajnej neschopnosti a strhnú so sebou ďalších, ktorí budú chcieť byť ako oni. Inak tu ostaneme sami, s obyčajnými vodcami, ktorí nie sú o nič lepší ako my.

Teraz najčítanejšie