Denník N

Novinár Karol Sudor o adopcii: Neverím, že existuje gén zla

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Rakovina mu zabránila mať vlastné deti. Keď si už s manželkou mysleli, že zostanú sami s mačkou z útulku, urobil reportáž o rodine, ktorá si adoptovala dve dievčatá. Potom prestali váhať aj Sudorovci.

Karol Sudor sa narodil v roku 1975 v Bratislave, vyrastal v Rovinke a Dunajskej Lužnej. Chodil na gymnázium v Šamoríne. Pracoval vo Volkswagene, následne v PSA Peugeot Citroën v oblasti bezpečnosti práce, neskôr ako vedúci personálneho oddelenia. Vo voľnom čase začal písať na blogoch SME a robiť rozhovory so známymi ľuďmi. Od roku 2007 pracuje ako novinár. V roku 2014 odišiel spolu s ďalšími redaktormi zo SME a založili Denník N. Od 3. novembra má doma trojmesačného syna Juraja, ktorého si s manželkou adoptujú. Dieťa je u nich zatiaľ v osobnej starostlivosti, a ak všetko dobre dopadne, do roka bude definitívne ich.

Ako ste túto noc spali?

Skvele, ale až po pol desiatej. Dovtedy Jurko vystrájal, potom sme však spali v pokoji až do siedmej rána. Zatiaľ sa len raz či dvakrát stalo, že nás zobudil o štvrtej či piatej. Keď začne hmkať, stačí mu dať cumlík a ešte dve hodinky spí. Odborníci nám vysvetľovali, že prespí noc aj preto, že nie je dojčený a pije z fľaše.

Prečo ste sa rozhodli pre adopciu?

Bolo to dlhé rozhodovanie a súviselo s tým, že sme nemohli mať vlastné deti. Keď som mal 27 rokov, draplo ma onkologické ochorenie. Z neho vyplynula pomerne malá šanca na deti. Potom prišla recidíva, ktorá to úplne zabila. Mali sme dilemu, či zostať bez detí a mať relatívne pohodlný, zabezpečený život, ale byť na staré kolená sami, nemať komu odovzdávať skúsenosti, vedomosti, jednoducho nemať úplne naplnený život. Dieťa nám však chýbalo.

Vždy ste chceli mať deti?

Áno, a vždy som chcel dcéru. Preto mám syna. Chceli by sme si však adoptovať aj druhé dieťa, tak možno bude aj Lucka alebo Simonka. Dlhé roky sme riešili, či ísť do umelého oplodnenia, alebo do adopcie. Nakoniec sme sa rozhodli, že kašleme na to. Od adopcie nás odrádzali historky známych o strašne dlhých lehotách, komplikovanej byrokracii na úrade, buzerácii pri kontrolách domácnosti. Povedali sme si, že nie. Manželka Danka sa blíži k štyridsiatke, na tehotenstvo sa už necítila. Prestali sme to riešiť a začali si užívať. Zmierili sme sa s tým, že zostaneme dvaja a naším jediným dieťaťom bude mačka, ktorú sme si zobrali z útulku. Kdesi v hlavách nám to však ostalo. Na zmenu názoru stačila jedna reportáž, ktorú sme robili u mojich bývalých kolegov z automobilky, Maťa a Katky Gálikovcov. Zobrali si dve rómske dievčatá a videli sme, akí sú šťastní. Keď sme od nich odchádzali, sedeli sme potichu v aute. Potom sme sa s Dankou na seba pozreli a vedeli sme, že rozmýšľame nad tým istým: Prečo sme to už dávno neurobili aj my? Títo kamaráti nám rozprávali, že proces adopcie vôbec nie je strašný. Hoci ešte nie sme na konci, môžem to potvrdiť.

Jeden pár, ktorý si adoptoval rómske dievčatko, mi hovoril, že najčastejšia požiadavka na adopciu je zdravé biele a čo najmladšie dievčatko. Je to tak?

Áno. Neviem, či dievčatá majú prednosť, ale úradníci nám hovorili, že požiadavka na zdravé novorodeniatko je absolútna priorita. Ďalšou je, aby bolo biele.

Ako ste si priority definovali vy?

V tlačive definujete kritériá veľmi presne. Je tam aj množstvo otázok, na ktoré máte problém odpovedať, napríklad ako si v praxi predstavujete dodržiavanie Dohovoru o právach dieťaťa. Vedeli sme, že čím menej podmienok si stanovíme, tým skôr sa nájde dieťa. Nebolo treba viac ako sedliacky rozum. Rómske dieťa nám vôbec neprekážalo, prijali by sme aj dvojičky. Myslíme si, že deti sa nerodia ani dobré, ani zlé, že všetko je najmä vec výchovy a okolia. Ak sa z nášho dieťaťa stane zlý človek, vyčítať si to budeme sami. Som presvedčený, že žiadny gén zla neexistuje.

Čítali ste knihu českej spisovateľky Terezy Boučkovej, ktorá si adoptovala dvoch chlapcov, potom sa z nich stali grázli a ona si kládla presne tieto otázky, či a ako veľmi je za to zodpovedná?

Čítal. Nechcem ju spochybňovať, na to nemám kompetencie, nedokážem pomenovať, či robila vo výchove chyby. V tejto chvíli už poznám veľmi veľa párov, ktoré si adoptovali deti. Keď o tom začnete verejne rozprávať, čo ja robím, tak sa vám odhalí veľa ľudí, ktorí prežili to isté, len o tom mlčali. Prišiel som napríklad do mojej obľúbenej reštaurácie a zrazu som sa dozvedel, že aj majiteľ má adoptované rómske dievčatko. Poznám aj dosť párov, kde majú rómske deti dávno za pubertou a neboli s nimi žiadne problémy. Na druhej strane viem o dvoch pároch, kde je to opačne. To isté však predsa poznáme aj pri majorite – grázlov a zle vychované deti, feťákov, narkomanov, zlodejov. Nechcem mudrovať, ale v tomto štáte ma najviac okrádajú bieli, tí hore, tí, čo dnes najviac idú kopať do Rómov a riešiť ich problémy represiou.

Želali ste si zdravé dieťa?

Nechceli sme sa hrať na falošných hrdinov. V dotazníku sme vylúčili ťažké fyzické a mentálne postihy. Všetky ostatné ochorenia sme akceptovali. Je to veľmi dôležité, lebo ak niekto napíše, že chce výhradne zdravé dieťa, tak mu ho nemusia ponúknuť len preto, že bude mať trebárs cystu na obličke, ktorú máte možno aj vy, len o tom neviete. Deti z domovov, respektíve z profesionálnych rodín sú pod kontrolou lekárov a v karte sa objaví každý – aj drobný – nález. Ten sa môže stať dôvodom, že sa o dieťati ani nedozviete. Nechceli sme, aby nám neponúkli povedzme dieťa s ekzémom, čo je bežná vec, ktorá zvykne vymiznúť. Gálikovci majú napríklad dcéru po operácii srdca, dnes je zdravá.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Aké veľké dieťa ste chceli?

Je to jedna z ďalších vecí, ktorú treba definovať. Čím väčšie vekové rozpätie zadáte, napríklad 0 až 5 rokov, tým skôr sa dieťa objaví. My sme dali vek do jeden a pol roka s tým, že nesmie ísť o dieťa narkomanky. Radili sme sa o tom s viacerými ľuďmi, ktorí si už dieťa adoptovali, aj s odborníkmi. Všeobecne platí, že čím mladšie dieťa, tým je väčšia šanca, že s ním dobehnete predošlé zanedbávanie v biologickej rodine. Vekom sa zvyšuje aj riziko tráum, zlých vzorov a podobne. To, že sme dostali trojtýždňové novorodeniatko, bolo veľké šťastie, náhoda.

Akých detí na adopciu je najviac?

Rómskych, na dieťa z majority sa v niektorých krajoch čaká štyri až päť rokov. Vychádzam aj z toho, že napríklad my sme boli v poradovníku kdesi v tretej desiatke. Naše dieťa je z iného kraja, a keď ho tam odmietli, úrad ho posunul do ponuky v našom kraji. A keďže tam všetci čakajú na biele deti, ponuka prišla nám. Na panej z úradu aj bolo vidieť nadšenie, že dieťaťu našli rodinu tak rýchlo.

Bolo to prvé dieťa, ktoré vám ponúkli?

Keď vyplníte všetky tlačivá, preukážete dostatočný príjem, zdravotný stav, preveria si vašu povesť a podmienky na život, absolvujete psychologickú prípravu, tak už len čakáte na rozhodnutie z krajského úradu práce. Potom vám začnú ponúkať deti. Nám hneď v prvý deň zavolali, že majú rómske dieťa. Najskôr si môžete pozrieť fotografie, spis dieťaťa a potom sa rozhodnete, či ho chcete vidieť naživo. Pozreli sme si fotografie, ale hoci bolo nádherné, iskra nepreskočila. Navyše v papieroch bolo uvedené, že dieťa bolo po pôrode istý čas bez kyslíka. Konzultovali sme to s lekármi a tí povedali, že je tam riziko postihnutia, ktoré sa prejaví až vo vyššom veku. Aj na psychologickej príprave nás učili, že si treba vybrať až dieťa, pri ktorom vnútorne cítite, že k vám patrí. Vždy máte právo povedať nie, aj keby šlo už o piate či desiate dieťa. Žiaľ, v tomto prípade to medzi nami nezafungovalo, a tak sme do toho nešli.

To musí byť ťažké.

Je to strašne ťažké. Rozhodujete o osude dieťaťa, ktorému môžete pomôcť, ale zároveň viete, že nie je to pravé. Vidíte ho na fotkách, a hoci nie sú práve najkvalitnejšie, všetky deti sú na nich veľmi pekné. Pri takom niečom plačete. Uvedomujete si, že ste ten, kto mu určil osud, a ak sa nenájde niekto iný, skončí v ústavnej starostlivosti.

Čo sa dialo ďalej?

Asi mesiac nič. Jedného dňa som Danke povedal, že zajtra zavolajú. A oni zavolali. Čosi podobné mi hovorila aj operná speváčka Andrea Vizvári, ktorá má taktiež rómske dieťa – dievčatko. Cítila, že zavolajú v utorok, a aj zavolali. Mal som ich uložených ako UPSVAR BB, a keď som to videl na telefóne, vedel som, že to je ponuka dieťaťa, čo iné by to bolo. Pani z úradu nám ponúkla čerstvo narodeného zdravého chlapčeka, ale s nižšou pôrodnou hmotnosťou. Na druhý deň sme videli fotografie a povedali, že ho chceme vidieť naživo. Na to sme potrebovali povolenie, pretože bol z iného kraja. Keď sme ho získali, leteli sme po rozbitých cestách do pôrodnice. Dali nám zelené overaly, museli sme sa dezinfikovať, vážna atmosféra, sestričky, všetko. Malý ležal v postieľke, šiel som za ním ako prvý. Keď sme ho zbadali, hneď sme vedeli, že je náš. Potom som mu podal prst a on ho v spánku schmatol a nepustil. Hovorím si: Spoznal otca. Vysvetlili mi však, že to je reflex všetkých malých detí. (smiech) Mal som slzy v očiach. Počas návštevy tam s nami bola aj pani z úradu práce, ktorá o tom, ako prebehla interakcia, písala správu.

Ako dlho ste tam boli?

Asi hodinu a pol, potom ma aj vyhodili za dvere, lebo tam mamičky chodili dojčiť. Danku tam hneď učili prebaľovať, kŕmiť, novorodeneckú gymnastiku a podobné veci. Poobede sme Jurka chceli vidieť znovu a oni sa potešili. Mali sme smolu len v tom, že už bol v nemocnici 30 dní, čo je maximum. Kým súd rozhodol o našej žiadosti, malý ešte na týždeň putoval do profesionálnej rodiny. Boli sme ho pozrieť aj tam. Desať dní po tom, ako sme ho videli prvýkrát, išiel s nami domov. Teraz nás čakajú dva súdy – jeden o predosvojiteľskej starostlivosti a druhý o definitívnom osvojení.

Viete, kto sú Jurajovi rodičia?

Vieme, kto je jeho mama, ako sa volá, z akého je prostredia – nevyhovujúceho –, a vieme, koľko má detí.

Asi by som mala obavu, že sa niekedy objaví, aj keď je to nepravdepodobné.

To máme aj my. Je to jedna z vecí, ktorú s vami riešia aj na príprave. Obáva sa toho väčšina párov. Matka by sa oficiálne nemala dozvedieť, kde Juraj je. Iná vec je, že keď syn dospeje a rozhodne sa sám zaujímať o svoju biologickú rodinu, na úradoch sú povinní dať mu informácie. My by sme mu v tom nebránili. Na príprave nám vysvetľovali, ako citlivo dieťaťu vysvetliť, prečo sa ocitlo u nás, že sa narodilo zo srdca a podobne. Naučia vás tam kvantum vecí a jedna z nich je, ako reagovať, ak sa objaví matka. Myslím, že by som nebol nadšený, lebo to znamená, že zlyhal nejaký úrad, ale asi by som jej dal možnosť ho vidieť. Nemyslím si, že by došlo k tomu, že nám ho bude chcieť vytrhnúť. Bola by to komplikovaná situácia, ktorú by sme museli riešiť. Ale ak by to nebola nejaká tyranka, feťáčka, vagabundka, asi by som ju neodkopol. Myslím si však, že na jej návštevu je malá šanca.

Písali ste o tom, že sedem z deviatich známych sa vás na ulici spýtalo, či je Jurko Róm alebo biely. Ako odpovedáte?

Mali sme rôzne reakcie a odpoveď závisí od toho, kto sa to pýta. Najskôr som reagoval úplne v pohode. Pýtali sa, či je to Róm, a ja, že jasné, a každý odpovedal, že nevyzerá. Keď som zistil, že sa to pýta úplne každý, a aj takí, o ktorých sme vedeli, že nemajú najpozitívnejší vzťah k Rómom, tak som začal reagovať otázkou, či to nie je jedno. To sa ľudí často dotkne. Potom mi však niekto napísal, že je to prirodzená otázka, ktorá napadne úplne každému.

Prečo to tak podľa vás je?

Predsudky. Nielen v zlom. Niektorí sa na nás pozerajú, ako keby sme urobili hrdinský čin, že sme pomohli rómskemu dieťaťu. Pritom je to nezmysel. Reálne sme sebecky chceli mať dieťa a to, že sme niekomu pomohli, je sekundárny efekt. Podľa mňa vôbec nie je hrdinstvo, že máme Róma, je to úplne jedno. V Krtíši nie sú žiadne problémy s Rómami, stretávam ich bežne.

Ako ste sa vlastne ocitli vo Veľkom Krtíši?

Danka odtiaľto pochádza. Po vysokej škole odišla do Bratislavy. Ja som z Dunajskej Lužnej. Nedoštudoval som ani jednu z dvoch vysokých škôl – Materiálovotechnologickú fakultu v Trnave a sociálnu prácu na UKF v Nitre. Na druhú školu som išiel preto, že som si vybavoval modrú knižku, nechcel som ísť na vojnu. Paradoxne, onkologická choroba mi zabezpečila, že som modrú knižku dostal. Drapla ma na začiatku piateho ročníka, potom mi už bol titul ukradnutý. Ani ho odo mňa nikdy nikto nežiadal.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Kedy ste sa rozhodli žiť vo Veľkom Krtíši?

Žili sme v Bratislave v prenajatom byte. Ak máte za sebou onkologické ochorenie, začnete rozmýšľať nad tým, či je správne zobrať si na 30 rokov hypotéku. Chcel som z toho zhonu vypadnúť a Danka tiež. Vedel som, že zo žurnalistického platu si nikdy nenašetrím tak, že by som sa nezadlžil. Stále navyše myslím na to, že sa mi môže choroba kedykoľvek vrátiť, a zostalo by to potom na manželke. Povedali sme si, že pôjdeme tam, kde je pekne, kde sme vždy radi chodili, lebo od jari do októbra sme si tu zvykli prenajať dom za nákladovú cenu. Je tu veľa opustených domov. Milujeme tu chodiť na hríby, bylinky, plody. Sú tu hory, je tu pekne a máme veľkú výhodu, že robíme z domu cez internet. Máme bratislavský plat a žijeme v chudobnom regióne. Na námestí v centre som tu kúpil byt za cenu bratislavskej garáže. Piatkové zápchy tu znamenajú, že idú dve autá oproti. Dobre sa tu žije, ak chce mať človek väčší pokoj. Autom som odtiaľto za dve a pol hodiny v Bratislave.

Konzultovali ste adopciu so svojimi rodičmi?

Obidvom sme to povedali a mali sme veľký strach z toho, ako budú reagovať. Aj moji rodičia, aj Dankina mama – otec už nežije – už majú vnúčatá a nevedeli sme, ako Jurka prijmú. A prijali ho super. Vôbec neriešili, či to bude Róm alebo biele dieťa. Vedeli, že na dieťa sa tešíme a že nám chýba. Je miláčikom rodiny u jedných aj u druhých. Dankina mama chodí aj štyrikrát do týždňa, aby videla malého, doniesla darčeky, pohojdala ho, zaspievala mu. Jedine naša dlhoročná kamarátka v dedine Príbelce, 80-ročná pani, nás zaskočila, keď povedala, že „len si neberte Cigána, to sa nedá vychovať“. Pritom žije v obci, kde nie je jediný Róm.

Čo ste jej povedali?

Nič, bol som ticho. Vysvetľovať 80-ročnej panej takéto veci nemá zmysel.

Prišli ste o nejakých priateľov?

Nie, naopak, získali sme. Sami sme inšpirovali už minimálne štyri páry, ktoré si adoptujú rómske deti. Aj keby sme inšpirovali len jeden, tak je to super. A pritom som nič také neurobil, len píšem na Facebooku, ako to prebieha, a ľudia to čítajú. Mnohí môžu mať pocit, že som infantilný foter, ale mne to vôbec neprekáža. Ak som na to namotal ďalšie páry, je to v pohode.

Janette Motlová vám v rozhovore povedala, že keď spolužiaci jej detí zistili, že je Rómka, dcéra ju prosila, aby už po ňu nechodila do školy, a ona nechodí ani na rodičovské združenia. Čo si o tom myslíte?

Tento Damoklov meč bude nad nami stále a s predsudkami sa budeme stretávať. Keď je dieťatko maličké, je krásne, všetci prikyvujú, tešia sa. Nevieme napríklad, ako zareagujú v našej bytovke, keď bude mať 4 alebo 5 rokov, keď ešte viac stmavne a bude vidno, že je Róm. Bude to prvý Róm v bytovke. Zatiaľ je to samé ťuťuli-muťuli. So psychologičkou sme preberali modelové situácie, ako na to reagovať, ale to sa asi nedá predvídať. Keď príde malý domov a bude mi hovoriť, ako ho niekto šikanuje a vykrikuje mu, že je Cigán, určite to budem riešiť. Asi by som nereagoval ako Janette, hoci ju veľmi uznávam.

Janette nepovedala doma otcovi, že ju v škole šikanujú, lebo sa bála, že otec tam pôjde a zbije učiteľku.

Rozhodne by som to so školou riešil, ale nikoho by som nebil. S predsudkami rátame, nedá sa tomu zabrániť. Nedokážem tomu zabrániť na konzervatívnom Slovensku, ešte k tomu v takomto regióne. To, že sme tu teraz na káve, znamená, že zajtra budú všade vedieť, že tu boli novinári z Bratislavy. Je to malé mesto a tak to tu funguje. Keby som sa mal toho zľaknúť a trvať na bielom dieťati, sám pred sebou by som sa hanbil. Už teraz robíme veľa vecí pre to, aby mal Juraj v živote čo najmenej nevýhod. Ja s malým doma hovorím výhradne nemecky, aby sa naučil jazyk, púšťame mu nemecké pesničky, uspávanky. Aj keby rovno nič nevyštudoval, bude vedieť jazyk. Druhý hendikep je, že Rómovia majú problém zohnať byt. Nikto im ho nechce predať ani prenajať. Ideme mu teraz kúpiť byt, tu sú lacné, a keď bude mať 18, bude mať kde bývať.

Čítate knihy o výchove?

Keď som sa šéfky detského domova spýtal, ako byť dobrým rodičom, povedala mi: Vyhýbajte sa stránke Modrý koník a nemôžete urobiť chybu. (smiech)

Okrem „blbostí“ sú tam často aj dobré rady v úplne banálnych veciach týkajúcich sa detí pre ženy, ktoré sa možno o tom nemajú s kým porozprávať.

Nekritizujem ho, nespochybňujem, iba som hovoril, čo mi povedala tá pani. No nebudem si googliť, čo má vedieť dvojmesačné dieťa, a robiť si ťažkú hlavu z toho, že moje to ešte nedokáže. Sme štyria bratia, čo bol otcov pokus o dcéru, Danka má sestru s deťmi, máme sa s kým radiť. Nepotrebujeme Google.

Považujete po tom, čo ste absolvovali, systém adopcie za dobrý? Dáva štát deti iba zodpovedným ľuďom?

Tak ako pri každom systéme, aj tu si myslím, že nejakého psychopata, ktorý je inteligentný a dokáže sa dlho pretvarovať, systém neodhalí. Ale to je identický problém ako s policajtmi, medzi ktorých sa dostanú aj blázni a potom zabíjajú ľudí. Podľa mňa je systém nastavený dobre, sú tam nejaké detaily, ktoré by ho možno mohli trochu urýchliť.

Kto u vás doma pôjde na materskú a rodičovskú dovolenku?

Obaja s manželkou máme výhodu, že robíme z domu. Na materskú pôjde Danka, ale ak by som zarábal menej, išiel by som ja a veľmi by som sa tešil. To, čo sa nám teraz stalo, je, že sme úplne prestali chodiť do podnikov, do krčiem. Zrazu nám robí radosť to, že prebaľujeme, hráme sa s malým, spievame mu. Je to vec, ktorú by som vedel robiť aj tri roky, keby ma to vedelo uživiť.

Obaja sme fanúšikovia rozhovorov Štefana Hríba v Domino fóre, takže nemôže chýbať otázka: Z akej rodiny pochádzate?

Povedal som doma otcovi, že naňho všetko „nabonzujem“.

Do toho.

Strašne sa doma politicky lámeme, samozrejme, všetko v rámci humoru. Narodil som sa v Rovinke, potom naši dostali družstevný byt v Dunajskej Lužnej. Otec robil na družstve a teraz v danom objekte ešte stále pracuje ako vrátnik, hoci už je na dôchodku. Mama bola vyučená krajčírka, ktorá však celý život robila buď v školskej jedálni kuchárku, alebo barmanku a čašníčku. Klasická robotnícka rodina.

Prečo sa s otcom hádate o politike?

Volil Mečiara a teraz Smer. Nehádame sa v zlom, iba sa podpichujeme. Sme schopní si na dve hodiny sadnúť do kuchyne, pozerať TA3 a riešiť, kto je väčší idiot. On tvrdí, že novinári nič nevedia, lebo, samozrejme, k nemu na družstvo chodia lepšie informácie. (smiech)

Čo hovorí otec na Kaliňáka?

Vie, že by mal odstúpiť, ale nemôže predo mnou prekročiť úzus. Nemôže to vysloviť, tak to radšej obíde. Na každého Kaliňáka vytiahne dvoch Dzurindov, troch Kaníkov a to, že ktoviekoľko má Mikloš na účte vo Švajčiarsku. Inak mám super rodičov.

Čoho sa pri výchove dieťaťa najviac obávate?

Svojich vlastných zlyhaní. Mám síce skvelých rodičov, ale zdedil som po nich všetky negatívne vlastnosti. Verím, že sa mnohých vecí vyvarujem.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie