Denník N

Analytik: Slabinou eurofondov je kontrola na úrade vlády

Matej Hruška. Foto N – Vladimír Šimíček
Matej Hruška. Foto N – Vladimír Šimíček

Debaty s ľuďmi, ktorí sa pohybujú okolo eurofondov, ukázali, že nie sú šťastní z toho, ako u nás fungujú.

MATEJ HRUŠKA sa spolu s kolegami z nadácie Zastavme korupciu pozreli bližšie na systém, cez ktorý sa má do roku 2020 minúť 18 miliárd eur na eurofondové projekty. Hovorí, že by pomohlo, keby sa detailnejšie zverejňovali dáta vrátane hodnotiacich hárkov projektov a keby bol dôraz na hodnotu za peniaze, nie na počty aktivít. Návrhy, ktoré dali s kolegami dokopy, poslali aj vicepremiérovi Petrovi Pellegrinimu (Smer).

Aký cieľ ste si dali na začiatku?

Chceli sme sa pozrieť na eurofondy bez emócií a hystérie. Doteraz sa spravidla riešili cez nejakú kauzu, čo je síce na jednej strane užitočné, ale na kauzu sa vždy reaguje s emóciou, čo nemusí priniesť vždy najlepšie riešenie. Snažíme sa nájsť analytickejší pohľad, ktorý sa nebude zameriavať iba na riešenie káuz. Chceli sme ukázať na slabé miesta v systéme, ktoré ešte vieme za pochodu opraviť, a spraviť ho lepším. Ešte pár rokov môžeme totiž čerpať asi 18 miliárd eur z eurofondov, ale ich verejná kontrola je pomerne slabá.

S koľkými ľuďmi ste sa o eurofondoch bavili?

Bolo ich do desať. Boli to ľudia z parlamentu, z ministerstiev, ktorí sú zodpovední za operačné programy, z mimovládok, ktorí sedia v monitorovacích výboroch, a novinári, ktorí sa venujú eurofondom. Všetci začínajú vnímať, že systém je pomerne nervózny z toho, že čerpanie eurofondov mešká. To môže viesť k tomu, že sa všetci budú viac snažiť, ponáhľať, robiť viac chýb, čo povedie k väčším korekciám a aj ďalšiemu zdržiavaniu.

Čo je dôvod, že eurofondy čerpáme pomaly?

Čas, ktorý mohol byť venovaný príprave operačných programov, nastavovaniu systému a následnému vyhlasovaniu výziev, nebol využitý práve najlepšie. Jednou z príčin boli aj voľby.

Najrýchlejšie čerpajú eurofondy poľnohospodári. Kontrolóri Najvyššieho kontrolného úradu však zistili, že Pôdohospodárska platobná agentúra (PPA), ktorá tieto eurofondy zastrešuje, robila neuveriteľné chyby. Hodnotiteľov projektov vyberala narýchlo a bez školenia, používala subjektívne hodnotenie, niektorí žiadatelia mohli dopĺňať prílohy aj po odovzdaní projektu. Mohlo to takto fungovať aj inde?

Nemám pocit, že by sa také veci diali niekde až v takej miere ako v PPA. Zatiaľ nám nikto nič také nenaznačil ani nespomínal. Je dôležité, aby sa detailne opísalo a pomenovalo, kto je za čo zodpovedný. Je preto dobré, že to NKÚ spravil.

Čo vás pri debatách o eurofondoch prekvapilo?

Väčšina ľudí, ktorí sa v systéme pohybujú, neskáču od radosti, ako sú eurofondy na Slovensku riadené, kontrolované, ako celý systém funguje. Aj u ľudí z monitorovacích výborov je pomerne značná miera skepsy, čo nám eurofondy dokážu reálne priniesť v situácii, ako sú dnes riadené.

Skúsme konkrétnejšie. Čo sa ukázalo, že sa robí zle?

Najfascinujúcejšie mi prídu národné projekty. To sú v zásade projekty pri hranici 50 miliónov eur, s ktorými príde štát. Napríklad na ministerstve práce sa cez národné projekty platia rôzne dávky a príspevky, na ministerstve školstva sa za to majú rozvíjať IT zručnosti žiakov. Systém je nastavený tak, že štátna organizácia predloží svoj zámer, pričom doteraz platilo, že ak nebol stiahnutý, tak sa aj schválil a o projekte za desiatky miliónov eur neprebehne takmer žiadna diskusia. Chýba súboj myšlienok, čo vieme za túto sumu nakúpiť a či to dáva alebo nedáva zmysel. Keď je aj jeden hlas, ktorý má ambíciu sa pýtať, je väčšinou z mimovládneho sektora a je to často naozaj iba jeden zo 60 hlasov v monitorovacom výbore, čo nestačí.

Jedna z výhrad je, že národných projektov máme veľa, a môže to súvisieť aj s tým, že Brusel nemá nad nimi priamu kontrolu.

Či je ich veľa, neviem posúdiť, nemáme medzinárodné porovnanie. Národné projekty sa majú vyhlásiť vtedy, keď sa nedá použiť otvorená výzva a štát musí byť tým, kto zastreší projekt na národnej úrovni. Počul som hlasy, že nie je u nás zvykom podrobne a presvedčivo zdôvodňovať, prečo je použitý práve národný projekt. Ak niektoré ministerstvá a štátne organizácie vidia priestor spraviť si svoj národný projekt, je skôr pravdepodobné, že to spravia, ako naopak. Eurofondy držia u seba a majú nad nimi väčšiu kontrolu. Nehovorím, že je to korupcia, ale systém má tendenciu sa tak správať.

Treba posilniť kontrolné orgány?

V celom reťazci je dnes kapacitne najslabší článok kontrola na úrade vlády. Odbor, ktorý ju má na starosti, môže vykonávať kontroly aj na iných ministerstvách z vlastnej iniciatívy, nemusí ísť iba o formálny audit. Na to, aké píšu správy o stave eurofondov na Slovensku a aké negatívne čítanie to je, nemali by mať 14 zamestnancov, ako mali vlani, ale 30 alebo 50. Samozrejme, v kontrolnej činnosti je dôležitý aj NKÚ.

Na príklade projektu Slovenskej agentúry životného prostredia o zlepšení informovanosti o kvalite životného prostredia za 26 miliónov ukazujete, že nie je správne, ak sa ako cieľ určí počet školení a počet vyškolených. Čo má byť cieľom?

Každý operačný program má na tej najvyššej úrovni nastavené ciele, ale keď ideme na úroveň jednotlivých projektov, ciele nehovoria o tom, aké chceme dosiahnuť výsledky, ale aké spravíme výstupy. Pri národných projektoch sa nehovorí o tom, že chceme zlepšiť ukazovateľ úrovne vzdelávania z hodnoty 50 na 60, ale povedia, že chceme vyškoliť 600 stredoškolákov. Projekt, ktorý spomínate, by sme nemali vyhodnocovať cez počet, napríklad koľko vytlačíme letáčikov, ale odmerajme si sociologickým alebo iným zisťovaním, či sa informovanosť zlepšila, nezmenila sa, alebo sa dokonca zhoršila. Pri projektoch s rozpočtami na úrovni desiatok miliónov, ideálne aj pri všetkých ostatných, by sme mali merať predovšetkým dosahovanie cieľov, nie počty aktivít.

Je medzi ministerstvami a úradmi rozdiel v prístupe k eurofondom? Ktoré ministerstvo to robí najtransparentnejšie?

Čo sa týka systémového nastavenia, je to operačný program efektívna verejná správa, ktorý patrí pod ministerstvo vnútra. Urobili zaujímavú vec, ktorou si tak trochu strelili do nohy, pretože budú pod väčším drobnohľadom napríklad zo strany Slovensko.Digital. Od úradov žiadajú, že musia vyplniť žiadosť o reformný zámer, čo je, zjednodušene, veľmi komplikovaný formulár. Jedni úradníci nútia druhých, aby vyplnili ciele, ako ich idú napĺňať, na čo to bude dobré, koľko to bude stáť. Malo by to viesť k tomu, že zlých projektov sa bude schvaľovať menej a môže byť o nich verejná debata. Ale takýto prístup si zatiaľ žiadne iné ministerstvo nezvolilo.

Aká je kvalita zverejňovaných dát?

Stále je veľa priestoru na zlepšovanie, no v porovnaní so starými eurofondami je to iný vesmír. Možno v PPA budú tvrdiť, že to platí aj pre nich, ale rozsah dát, ktoré zverejňujú, je veľmi obmedzený a dá sa z nich dozvedieť veľmi málo. Pri ostatných eurofondoch sa dáta zverejňujú v stanovenej štruktúre na webe, je tam informácia o schválených výzvach, komu bola schválená žiadosť o nenávratný príspevok, ktoré projekty sú v realizácii. Zatiaľ chýba možnosť tieto dáta aj rozumne sťahovať a ďalej s nimi pracovať, aj to snáď čoskoro pribudne. Jednotlivé ministerstvá tiež nezverejňujú informácie v rovnakej miere – niekde napríklad zverejňujú mená hodnotiteľov a niekde nie.

Ktoré informácie sa ťažko zháňajú?

Najväčší problém sú dáta z PPA. Veľmi dôsledne sledujú to, čo je napísané v zákone, ktorý je v tomto ohľade veľmi zlý a dáva agentúre nepochopiteľné výnimky. Keby transparentnosť bola naozaj top priorita, ako nové vedenie agentúry hovorí, zverejňovanie dát by vyzeralo inak.

V analýze hovoríte, že je dobré, že máme systém dvoch hodnotiteľov, ale príkladov, keď mali rozdielny názor a nastúpil tretí hodnotiteľ, je zrejme málo.

Ja som ešte žiaden nenašiel, čo môže byť spôsobené aj tým, ako sú zverejňované dáta. V ideálnom prípade by sme mali jednu databázu, kde sa dajú stiahnuť všetky informácie o všetkých žiadostiach. Ja som zatiaľ žiadnu takú žiadosť s tromi hodnoteniami nenašiel. Očakávam, že pri istom percente žiadostí musí existovať nezhoda, najmä ak sa používajú subjektívne kritériá. Ak by sa náš predpoklad nenaplnil, znamenalo by to, že systém má nejaký problém.

Používajú sa subjektívne kritériá pri hodnotení eurofondových projektov často?

To je dobrá otázka, ale nevieme. Existujú výhrady, že v starom systéme to bolo príliš často a v novom je to buď na takej istej úrovni, alebo ešte častejšie. Nebolo to nikde odmerané ani spočítané, ale z hľadiska priestoru na korupciu je odporúčanie znižovať počet výziev so subjektívnymi kritériami.

Ktoré z vašich opatrení sa dajú urobiť rýchlo?

V horizonte týždňov a mesiacov sa dá posilniť transparentnosť – hovorím o detailnom zverejňovaní dát v podobe databázy, aj s menami hodnotiteľov a s hodnotiacimi hárkami. V strednodobom horizonte treba upriamiť pozornosť systému nie na rýchlosť čerpania, ale na hodnotu za peniaze.

Kto už videl vaše závery?

Poslali sme ich podpredsedovi vlády Pellegrinimu aj so žiadosťou o pracovné stretnutie. Keď sa bude otvárať zákon o eurofondoch (o EŠIF), boli by sme radi, keby sa naše návrhy dostali aj do novely.

Matej Hruška

Matej Hruška vyštudoval politológiu na Masarykovej univerzite v Brne. Spoluzaložil portál Demagog.SK, v SME mal na starosti editovanie ekonomiky na webe a prácu s dátami. Ako analytik pracoval v PR agentúre, dnes analyzuje eurofondy pre Nadáciu Zastavme korupciu. Robí si doktorát na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského.

Teraz najčítanejšie