Denník N

Olja a Ján Triaškovci: Nedeľný maliar je veľké nebezpečenstvo

Sú umelci aj manželia. Rozprávali sme sa o tom, aké to je, ako sa žije umeleckej rodine na Slovensku a aké je naše umelecké školstvo.

On je maliar, nedávno sa presťahoval do nového ateliéru a otvoril výstavu v Žiline. Ona je fotografka, má za sebou intenzívny letný výskum a rozbieha nový projekt s fotografickými knihami. Obaja sú na našej umeleckej scéne stabilne činní niekoľko rokov. Ich aktivity siahajú od príprav výstav cez učenie až po tvorbu rozhlasových relácií. Popritom vychovávajú dieťa a radi varia.

Ste manželia, umelci. Akú úlohu vo vašom partnerskom vzťahu hralo či hrá umenie?

JT: Nezačali sme spolu chodiť kvôli umeniu, ale samozrejme, že sme študovali obaja na umeleckých školách a tak sme sa spoznali. Ako výtvarníci sme nemali spolu väčšie projekty. Vytvorili sme tento rok jednu spoločnú prácu pre výstavu v KHB Strach z neznámeho z názvom Migranti. Sme spolu 16 rokov. Ďalej sme tento rok mali spoločnú výstavu v Nových Zámkoch, na ktorú nás oslovila kurátorka Ľudmila Kasaj Poláčková, s názvom Sociálna jednot(k)a. Jej koncepcia nás zaujala. Pri inštalovaní výstavy sme si uvedomili, že sme vždy pracovali na podobných témach, ale absolútne z iného uhla. Napriek tomu nemáme tendenciu vytvárať spoločné diela a tvoriť ako umelecká dvojica.

OT: Veď sme urobili jedno najlepšie, našu dcéru, a už má 10 rokov. (smiech) Umenie je náš život. Keď žiješ s umením a tvoríš, tak sa to musí prelínať. Radi, samozrejme, aj chodíme do galérií na výstavy, na koncerty a tak ďalej. Počas štúdia žije človek v akejsi zlatej klietke. Potom sa vo voľnom priestore musí rozhodnúť a nájsť si svoje miesto, cestu a tému v umení, a nie je to jednoduché. Chce to veľa trpezlivosti a obetavosti.

JT: V maľbe je termín „nedeľný maliar“. To je veľké nebezpečenstvo: pokiaľ sa autor denne nevenuje svojej práci, rýchlo skĺzne do „druhej koľaje“ – nebude mať čas na realizáciu svojich autorských zámerov, a tak príde o proces tvorby, ktorý mu otvára nové možnosti a ponúka iné riešenia. Dôležité je neustále experimentovať s novými nápadmi, respektíve rozvíjať pôvodné – práca na plný úväzok.[pulleft]

triaskovci[/pulleft]

A v čom je recept na udržateľnosť umeleckej kariéry, ak to takto vôbec môžeme nazvať? Majú to dnes napríklad mladí umelci ľahšie alebo ťažšie?

OS: Neviem, či ľahšie alebo ťažšie – určite iné. Dôležité je rozhodnutie po škole pokračovať. A keď mám z výtvarného prostredia aj partnera, existuje vzájomná podpora. Ján bol veľmi silný v komunikácii a podporoval ma. Keď mala naša dcéra Lotka rok, samozrejme, že sme mali myšlienky inde. Bála som sa pustiť do fotografovania, aby to nebolo niečo spojené s materstvom. Bola to pre mňa súkromná záležitosť. Prvá výstava, ktorá prišla po ukončení školy aj s bábätkom, bola naša spoločná výstava – dvojvýstava, Jánova a moja – v priestoroch Umeleckej besedy v roku 2007. Ján prezentoval veľký súbor malieb, ja v menšej miestnosti sériu fotografií Ružové tiene. To ma odpichlo ďalej. Hneď som začala pracovať a ďalej skúmať problematiku simulácie priestoru a som tu, kde som teraz.

JT: Či je ľahšie mladým? Určite nikomu nie je ľahko fungovať v dnešnom svete. Možnosti sú však otvorené, máme EÚ, trh je väčší a taktiež aj priestor pre vysoké a mainstreamové umenie, väčšina si už nájde svoje miesto. Keď som prišiel do školy v roku 1999, bola na VŠVU dominantná idea, že maľba je mŕtva. Väčšina sa toho držala. Bolo to pre mňa zvláštne. V súčasnosti sú už asi takéto dramatické „konce“ otvorenejšie. Pluralita v teórii prospieva aj pluralite tvorby. Ťažko sa mi hovorí o umeleckej kariére, ja sám nie som v „Top 10 Best Artists in the World“. Určite ku kariére pomôže úprimnosť v tvorbe.

Máte skúsenosť s pedagogickým pôsobením. Dá sa umeniu naučiť?

OS: Na prijímacích skúškach sa, samozrejme, posudzuje talent – či v tom človeku niečo je. To znamená možnosť ďalej sa rozprávať a hľadať cesty k tvorbe. Vo fotografii je talent spojený aj s technologickými znalosťami. Študent by mal mať čo najviac možností diskutovať a poznávať na pôde školy. Diskutovanie a diskusia mu otvára ďalšie pole výskumu a učí ho vedieť obhájiť si svoju tvorbu, a to je, samozrejme, veľmi dôležité. Potom musí byť dostatočne zvedavý a otvorený. V študijno-umeleckom procese postupne bude mať jasnejšie, čo je umenie a čo všetko je s ním spojené. Je to niečo ako dlhotrvajúci a nikdy sa nekončiaci poznávací zájazd. A na zájazde nesmie nikdy nestratiť kreativitu, zvedavosť a vôľu diskutovať.[pulleft]

z-pripravovanej-knihy-olji
Z pripravovanej knihy Oljiných fotografií.

[/pulleft]JT: Olja to správne pomenovala. Myslím, že umenie sa nedá naučiť. Ale dá sa doučiť. Talent je komplexná vec, podľa mňa tkvie v tom, že netreba vedieť z fleku voľnou rukou nakresliť dokonalý kruh. Ale treba mať vnútornú potrebu ho nakresliť a pomocou výučby na vysokej výtvarnej škole sa naučiť, ako to dosiahnuť. Výtvarné školstvo má byť ako ponuka akejsi otvorenej interaktívnej knižnice. Ponúkať možnosti technologického zázemia a voľnej tvorby, informovať a pýtať sa.

OS: Nemôžeme oddeliť jedno od druhého. Štúdium umenia bolo a stále je aj v podstate elitárska záležitosť, je to veľmi špecifický druh štúdia. Samozrejme, musíme aj uchádzačov, ktorí nebudú mať takú silnú voľnú tvorbu, pripraviť aj na iný typ kreatívnej dráhy. Nie vystavovať v bielej kocke, ale ovládať technologické zručnosti, aby sa v odbore, v ktorom študuje, vedel po škole uplatniť. Ďalším dôležitým momentom v pedagogickom procese je vzdelávanie pedagógov. Doba sa stále mení. Stále musíme držať krok. A pritom si zachovať nutkanie tvoriť a pokoru. Keď stratíme pokoru, hranica je krehká. Keď ju prejdeme, tak sa môže pedagogický proces ukončiť. Bez pokory voči mladým to nejde. Oni prinášajú niečo nové, novu energiu, každého tvorivý proces je iný. Nemôžeme tlačiť len ten svoj proces ako jediný správny. Nie sme tam na to. Sme tam, aby sme im poskytli pôdu, kde môžu otvorene tvoriť, robiť chyby, experimentovať a vedieť o tom hovoriť. Snažím sa investovať do seba a priznám otvorene študentom, keď niečo neviem. Myslím, že naša generácia pedagógov by mala písať čo najviac projekty a chodiť na výmenné pobyty. Tam máme možnosť konfrontovať svoju metodológiu v cudzom priestore a to je dôležitá skúsenosť. Nechcem byť len zamestnanec, ktorý mechanicky príde a odrobí a ide domov.

JT: Takzvaný pedagogický inventár? Nastávajú zmeny, menia sa aj generácie.

Keď sme pri zmene generácií, ako vnímate stav súčasného základného školstva? Či už prostredníctvom priamej skúsenosti cez dcéru, alebo zvonka? Bez toho vyššie umelecké vzdelávanie nemôže fungovať.

OS: Žijeme vo svete, kde si môžeme zaplatiť pre dieťa veľmi luxusné vzdelanie, pokiaľ na to rodičia majú, samozrejme. Ja sa na to vždy pozerám cez svoju skúsenosť. Chodila som do školy na predmestí Nového Sadu, do bežnej štátnej školy. Naučila som sa čítať a počítať, ale dôležité sú aj sociálne zručnosti. Dôležitá je potom stredná škola. Škola, kam schodí naša dcéra, má svoj systém výučby matematiky, slovenčiny atď. Chcem, aby vedela diskutovať a mala svoj názor. Známky sú vedľajšie. Pre mňa je dôležité, aby si postupne „vyskladávala“ svoje názory a osobnosť. Keď to s ňou zvládneme, tak sme uspeli ako rodičia. Vidíme aj s Jánom, keď robíme prijímacie pohovory, ako je dôležité mať okrem technologických zručností a talentu aj schopnosť diskutovať a mať vlastný názor.

JT: Na základných školách nevidím ani tak problém toho, ako je postavený program. My výtvarníci máme napríklad veľa roboty sami so sebou. V tomto chaotickom svete máme veľmi veľa vecí, ktoré na nás paralelne „útočia“, k tomu ešte dieťa v škole. Je neuveriteľne ťažké všetko odsledovať a „vychytať logistiku“. A nie je to ľahké nielen pre nás, ale ani pre naše deti. Sme orientovaní na výkon a sme k tomu nútení. V tomto vidím problém – nie je čas sa pozastaviť a „na pokoji“ zvážiť, postaviť koncepciu a následne „prekopať“ základné školstvo, ktoré má z môjho uhla pohľadu veľké rezervy.

Je to tak aj v umení?

JT: Pravdaže, v umení je obrovská konkurencia. Veľké egá, krutý biznis… teda ak sa to tak dá v lokálnom prostredí pomenovať. Ale to je fajn, lebo to je svet dospelých a tam to patrí.

OS: Rozdiel medzi dobou, keď sme chodili do školy my, a dnešnou je úroveň rozšírenia projekcií rodičov do života detí. My sme boli samostatní ľudia a mali sme čas na hranie. Rodičia vo veľkej miere projektujú do detí svoje vlastné nevyplnené sny. Nemali sme možno také možnosti. Najviac ma bolí, keď by sa Lota chcela hrať cez víkend s kamarátkami, ale majú už plný program na 3 mesiace dopredu. Voľný čas na hru je veľmi dôležitý. Budujeme tam sociálne vzťahy. Hádky, emócie, cez to všetko by si mali prejsť. Často majú len prechodných kamarátov cez krúžky.

A to dobre nie je. Potom sa stáva ich najlepším kamarátom telefón.

JT: V detstve si treba testovať vzťahy. Aby sme nevyprodukovali generáciu asociálov. Ide aj o prevenciu naivity. Treba si otestovať, komu môže dieťa dôverovať a komu nie.

OS: Rozprávať troma jazykmi a hrať na dva nástroje je fajn, ale základom všetkého je interakcia s človekom a rozvíjanie komunikácie. Vedieť pochopiť celú škálu emócií niekoho druhého.[pulleft]

Štúdia ruky, akryl na stene. Z výstavy Jána Triašku v Považskej galérii v Žiline.
Štúdia ruky, akryl na stene. Z výstavy Jána Triašku v Považskej galérii v Žiline.

[/pulleft]

Jednou z funkcií umenia môže byť aj komunikácia a vyjadrovanie posolstiev. Možno to dokáže pomôcť v každodennom živote?

JT: Áno, súhlasím. Súčasné umenie je postavené na názoroch autorov. Nevieme však vopred, do akej miery robíme veci dobre alebo zle.

Dám obľúbenú otázku z pohovorov. A kde sa vidíte o desať rokov? 

OS: Ja si myslím, že si ani neuvedomíme, ako prejdú. Zrazu to príde, budem mať 48 a myslím si, že budeme rovnako rozmýšľať a robiť veci. Lota bude mať 20 rokov, bude samostatná a my zas v novej etape života. Možno to bude ťažšie, neviem – bude to určite nové a ja sa na to teším. Želám si, aby sme sa posunuli ďalej. Keď sa pozriem 10 rokov dozadu, vidím veľký posun. Nielen v tvorbe, skôr v tom, ako sa mení charakter. Človek sa naučí komunikovať, uvažovať. Chcela by som, aby sa tie osoby vnútri nás vyvíjali. Ide to spolu s tvorbou. A chcem mať stále v sebe pokoru a nestratiť zvedavosť.

JT: Mojím prianím je, aby sme zostali radikálni natoľko, že keď už vieme uvažovať nad svojou prácou a reflektujeme, čo sa deje okolo, triezvejšie, aby sme si zachovali autonómny pohľad a sebareflexiu na svoju tvorbu. A dúfam, že sa tvorivo posunieme.

A čo máte v pláne hneď teraz?

OS: Pripravujem nový projekt, ktorý je pre mňa dôležitý a osobný. Robím reflexiu nás samých a našej minulosti, ide konkrétne o zaoberanie sa tým, či sú pre nás dôležité a akú funkciu majú pomníky z druhej svetovej vojny. Začala som to robiť preto, pretože ma zaujíma prítomnosť minulosti v sebe samej. Začala som práve v Bratislave, kde ja sama tú minulosť nemám. Chcem pochopiť to, ako som akoby „vytvárala novú Olju na Slovensku“. To spätné zrkadlo by nemalo byť nostalgické ani patetické. Moja téma je stále rovnaká – architektúra a priestor. Uvedomujem si aj to, aké silné nánosy zanechá v jednotlivcovi spoločnosť, ktorá sa rozpadne. Detstvo počas zmeny politického režimu, vojny a podobne. Pomníky sú pre mňa veľmi dôležitý motív, boli cieľom útokov počas občianskej vojny v bývalej Juhoslávii. V rámci tohto výskumu sa zameriam na jedinečného staviteľa a architekta Bogdana Bogdanoviča. Napísal veľmi veľa úžasných kníh o architektúre. A postavil viaceré z najdôležitejších pomníkov v priestoroch bývalej Juhoslávie. Išli sme jeho cestou zo Srbska do Macedónska. Je pre mňa veľmi dôležitý, pretože sa tiež zaoberá fenoménom prítomnosti v minulosti. Niektoré jeho diela boli zničené počas občianskej vojny a pre mňa je to silná metafora a kľúčový moment. Na jar pripravujem výstavu, teraz prichádza pre mňa ten najkrajší moment uzatvárania sa do seba s cieľom tvorivo pracovať s myšlienkami a pretavovať ich do diel.

JT: Do Žiliny som pripravil aj niekoľko nových vecí, napríklad maľby na stenu. Názov tohto cyklu je Štúdia ruky a má rôzne podoby. Od malých formátov až po maľbu na stenu. Zaujíma ma kontrast, ktorý budujem na základe krízy hodnôt, ktorá je v súčasnom svete úplne bežná. Kombinujem motívy rúk v dejinnom kontexte. Uvidíme, ako sa to ďalej vyvinie. Ešte mám projekt Leftovers – pozostatky, tiež sa snažím uchopiť tému hodnoty. Inšpirujem sa klasickou ikonografiou, v Žiline išlo o ruky Dürera spojené s agresívnou päsťou na štýl manga komixov. Ide o konfrontáciu a spojenie paralelných situácií, ktoré sa v bežnej realite dejú, a vzniká z toho nejaký nezmysel a otázka, ktorá z tých hodnôt pretrvá. Ale podľa mňa sú v permanentnej konfrontácii. Sú to všetko metafory žitej reality.

Olja T. Stefanović (1978, Novi Sad, Srbsko) v roku 2007 absolvovala magisterské štúdium na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde navštevovala ateliér prof. Miloty Havránkovej na katedre fotografie a nových médií VŠVU. V roku 2002 získala štipendijný pobyt UNESCO v Španielsku, o rok neskôr vyhrala ďalšiu súťaž v tej istej krajine. Jej prístup k fotografovaniu je konceptuálny, vytvára obrazové správy svojho vnútorného uvažovania o miestach, opustenej architektúre, ako aj o miestach, do ktorých si metaforicky dosadzuje vybrané témy. Zaujímajú ju vlastnosti miest transformovateľné na všeobecnejšie filozofické kategórie, ako sú prázdno či vyprázdnenosť. Pravidelne vystavuje na Slovensku a v zahraničí. V roku 2010 sa stala finalistkou 4. ročníka ceny Národnej galérie v Prahe a skupiny ČEZ pre mladého umelca Cena 333. Pôsobí na katedre fotografie a nových médií VŠVU v Bratislave. Žije a pracuje v Bratislave.

Ján Triaška (1977, Novi Sad, Srbsko) študoval na VŠVU v Bratislave v ateliéri maľby prof. Jána Bergera, kde v roku 2007 absolvoval aj doktorandské štúdium. Svoju tvorbu prezentoval na mnohých autorských výstavách, ale aj v spoločných projektoch súčasného umenia. Autor vychádzal z multimediálnych presahov maľby, ktoré Mira Putišová výstižne pomenúva ako Medzistav. „Medzistav je chápaný ako poloha tvorby, nachádzajúca sa medzi tradične chápanou podobou obrazu – produktu média maľby a jeho novými formami generovanými digitálnymi technológiami.“ V súčasnosti pôsobí ako vedúci katedry maľby na Fakulte výtvarného umenia Akadémie umení v Banskej Bystrici.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie