Denník N

Zem a vek v Tibete: poučný trip do alternatívnej reality

Foto – TASR/AP
Foto – TASR/AP

Zem a vek sa vydal do Tibetu. Výsledkom je zmes ezoterických fantazmagórií a správy o Tibeťanoch bojujúcich za Hitlera.

Autor pôsobí na Filozofickej fakulte UK

V porovnaní s pomerne primitívnymi prekladmi čínskej propagandy o Tibete do slovenčiny a češtiny, ktoré v poslednom roku zaplavili virtuálny priestor, predstavuje článok v decembrovom čísle mesačníka Zem a vek zdanlivo kvalitnejšie čítanie. Jeho autor, Vladimír Líška, čitateľom ponúka čudesnú spleť tradičných motívov čínskej propagandy, faktografických úletov a ezoterickej fascinácie Tibetom s miernou prímesou korektných informácií.

Najprv teda pozitívne – autor viac-menej správne informuje o histórii dalajlámov v Tibete a aj o historickom statuse Tibetu. Vzhľadom na iné časti svojho článku sa pomerne prekvapujúco odkláňa od dezinterpretácií čínskej propagandy, ktorá vytrvalo ponúka rovnaký vykonštruovaný príbeh o historickom statuse Tibetu ako súčasti Číny od 13. storočia.

Druhý ústredný motív čínskej propagandy si však autor osvojil – vykresľovanie Tibetu pred rokom 1950 za vlády dalajlámov ako pekla na zemi, čo má legitimizovať nielen čínske pripojenie roku 1951, ale zároveň „ospravedlniť“ vlastne aj všetky problematické aspekty politiky Pekingu voči Tibeťanom v súčasnosti.

O tom, že tradičný Tibet bol nespravodlivým feudálnym teokratickým zriadením, písalo dokonca aj toto mainstreamové, proamerické a korporátne médium. Nikto príčetný (a to platí, pravdaže, aj pre 14. dalajlámu) tento archaický spoločenský model neobhajuje, ale tvrdenia o otrokárskom systéme, ktorý údajne odstránila čínska vláda po „mierovom oslobodení“ Tibetu, sú nezmyslom, ktorý nemá nijakú oporu v dobových prameňoch a spoločenskej realite.

Zároveň tiež nikto nespochybňuje pozitívne výsledky čínskej prítomnosti v Tibete – napríklad vybudovanie infraštruktúry, zdravotnícku starostlivosť, predĺženie priemernej dĺžky života a našli by sa iste aj ďalšie. Tento v čínskej propagande často využívaný argument (pokrok v Tibete ako výsledok čínskej politiky) však len ťažko dokáže vysvetliť, prečo boli na jar roku 2008 na Tibetskej náhornej plošine rozsiahle protesty proti čínskej vláde a prečo sa tam za posledných sedem rokov na prejav odporu upálilo 140 ľudí.

Ezoterické fantazmagórie

V kombinácii s akceptovaním marxistickej propagandy pôsobí veľmi bizarne autorova záľuba v ezoterických fantazmagóriách o tradičnom Tibete. Vladimír Líška odkazuje na zdroje tejto svojej fascinácie, ktoré patria k základným pilierom západného iluzórneho obrazu tradičného Tibetu.

Na začiatku stojí Helena Petrovna Blavatská, ruská emigrantka, ktorá roku 1875 založila v New Yorku Teozofickú spoločnosť. Blavatská sa pokúsila zjednotiť vedu, náboženstvo a filozofiu, a vytvoriť vlastný myšlienkový systém. Inšpirácie čerpala z ázijských učení a pri pre ezoterikov charakteristickom eklekticizme jej netrvalo dlho, kým sa napojila na „tibetských mahátmov“, tí jej vraj sprostredkovali „mystické učenia Tibetu“. Ako sa ešte počas jej života ukázalo, toto tibetské spojenie bolo iba produktom jej bujnej fantázie.

K teozofickému hnutiu patrila aj Francúzka Alexandra Davidová-Néelová, tá Tibet síce navštívila, ale realitu prispôsobila vykonštruovanému obrazu teozofov. Roku 1933 publikoval Angličan James Hilton svoj román Stratený obzor vykresľujúci portrét mýtického kráľovstva Šangri-la, v ktorom vládne šťastie a harmónia, a situoval ho práve do Tibetu. Vnímanie Tibetu ako izolovaného „pozemského raja“ Šangri-la definitívne vstúpilo do západného povedomia.

Ani priekopníci hnutia New Age sa nemohli zaobísť bez inšpirácie Tibetom. Roku 1934 začala Angličanka Alice A. Baileyová spisovať správy telepaticky sprostredkúvané bytosťou, ktorú nazýva „Tibeťan“, respektíve neskôr Djwhal Khul – ten jej údajne odovzdal tajné a mystické poznanie. Na tieto tradície nadväzoval aj, pokiaľ ide o vnímanie Tibetu, najväčší šarlatán: Lobsang Rampa, vlastným menom Cyril Hoskins. Tento nezamestnaný Angličan a neúspešný inštalatér vypustil do sveta trilógiu Tretie oko (1956), Lekár z Lhasy (1959) a Príbeh Lobsanga Rampu (1960). V Tibete síce nikdy nebol, ale vďaka svojej pseudotibetskej identite zohral kľúčovú rolu pri vytváraní tohto typu obrazu na Západe.

Lobsang Rampa je zodpovedný za to, že tibetológovia na celom svete museli, musia a ešte dlho budú musieť odpovedať na otázky typu: existuje naozaj operácia otvorenia tretieho oka, astrálne cestovanie, pozorovanie aury? Nie, v Tibete neexistujú, ale nádej umiera posledná. Autor článku dokonca neváhal s vážnou tvárou napísať, že „astrálne vyžarovanie mníchovej mŕtvoly (vraj sa zaživa zakopávali do zeme a dostali sa do stavu hlbokej meditácie) malo uľahčovať telepatický prenos informácií“. Nie, vedecký dôkaz na vyvrátenie tohto tvrdenia naozaj nemám.

Vzťah samotných Tibeťanov k takémuto zobrazovaniu ich kultúry je protichodný. Súvisí to so špecifickou situáciou exilu 14. dalajlámu, s fungovaním exilovej vlády a ich politickým zápasom s čínskou vládou. Bezpochyby si vzdelaní Tibeťania uvedomujú, že tento idealizovaný „šangrilovský“ obraz tradičného Tibetu ako harmonickej krajiny, kde sa všetci šťastne modlia, mnísi levitujú a tajné mystické učenia číhajú za každým rohom, nezodpovedá skutočnosti. No zároveň vidia, že presne o takýto obraz Tibetu je medzi Európanmi a Američanmi stále záujem. V posledných dvoch desaťročiach však tibetskí exiloví autori publikovali niekoľko štúdií, v ktorých odmietli tento „mýtus Šangri-la“ ako kontraproduktívny.

Spojenectvo s Hitlerom

Ďalším údajným hriechom dalajlámu a Tibeťanov je ich spojenectvo s nacizmom. Tu sa autor opiera o dva fakty, ktoré však interpretuje veľmi svojsky. Prvým je nacistická výprava nemeckého inštitútu Ahnenerbe v rokoch 1938 – 1939, ktorá sa – nadväzujúc na západnú predstavu Tibetu ako svetovej kolísky okultizmu a tajomných mystických učení – márne usilovala nájsť tam pravlasť Árijcov. Dalajláma sa s nimi ani nestretol a nikto týchto rasistických antropológov do Tibetu nepozýval.

Druhým faktom je osud Heinricha Harrera, ktorý po anšluse Rakúska vstúpil do NSDAP, ale od roku 1939 do roku 1944 bol internovaný v britskom tábore v Indii, odtiaľ ušiel do Tibetu a do Rakúska sa vrátil až roku 1952. Bol v kontakte s mladým 14. dalajlámom, svoj vstup do nacistickej strany oľutoval, nemá nijakú zodpovednosť za nemecké zverstvá počas druhej svetovej vojny a dalajlámovi nečítal na dobrú noc Mein Kampf.

Vladimír Líška z klobúka vytiahol aj nijakým spoľahlivým prameňom nepodloženú informáciu o tisíckach mŕtvych Tibeťanov v nemeckých uniformách v zničenom Berlíne na jar 1945. V odbornej literatúre je dosť presvedčivých informácií o tom, že Tibet počas druhej svetovej vojny dôsledne dodržiaval neutralitu. Už ani nehovoriac o tom, ako by sa tam tisíce či desaťtisíce Tibeťanov, prebuddhu, dostali.

Dalajláma však nemá len tieto historické hriechy, ale údajne ešte dnes napomáha zavedeniu Nového svetového poriadku. Autor ho kritizuje aj preto, že považoval Václava Havla za svojho priateľa („a to samo osebe neveští nič dobré“) a podporuje americkú zahraničnú politiku. Podľa Líšku v Tibete nijaké reálne problémy neexistujú a západné médiá túto tému údajne iba zneužívajú pre svoje záujmy ako baranidlo proti Číne.

Blahodarný Putin

Vrchol článku však prichádza v závere, keď si autor vymyslel stretnutie 14. dalajlámu s ruským prezidentom v lete tohto roku. Vďaka blahodarnému vplyvu Vladimíra Putina sa dalajláma údajne konečne vymanil zo svojej roly bábky Západu, kritizoval USA za ich podporu saudskoarabského režimu a podporil Putina v jeho boji proti saudskoarabskému terorizmu.

Toto stretnutie sa však nikdy neuskutočnilo, o čom by sa autor ľahko presvedčil, keby si – podľa vlastných priorít – otvoril buď oficiálnu webovú stránku 14. dalajlámu, alebo úradu prezidenta Ruskej federácie. Stratený v mori alternatívnych informácií autor slepo uveril vymyslenej správe pochybného spravodajského servera AWD News. Pritom sa stačilo v pokoji na chvíľu zamyslieť nad tým, aké boli reakcie čínskej strany na októbrové stretnutie prezidenta Kisku s dalajlámom, aké sú v súčasnosti rusko-čínske vzťahy, a položiť si rečnícku otázku, či by prezident Putin naozaj riskoval diplomatickú roztržku so svojím jediným naozaj významným politickým, vojenským a ekonomickým spojencom, ktorý mu ostal.

V dobrej viere si preto na záver sťaby médium dovoľujem čitateľom Zeme a veku odovzdať telepatickým zosilňovačom sprostredkovanú myšlienku 23. dalajlámu Kugtag Gjamccha z 2. storočia, ktorá sa zachovala v jeho len nedávno objavenom diele Drahocenný ruženec láskyplných ponaučení pre čitateľov Dzamling dang dürab (s. 22, preklad autor): „Odpoj sa od matrixu, nebuď jak, načúvaj hlasu svojho srdca a trošku pri čítaní rozmýšľaj.“

Teraz najčítanejšie

Náš život je vo vašich rukách. Ilustračné foto - Paddy O’Sullivan/Unsplash