Problémy so slovenskými humanitnými vedcami

Autorka je literárna vedkyňa,
riadna členka Učenej spoločnosti SAV

Slovenské spoločenské a humanitné vedy by sa zhodnocovali automaticky vo svetovom duchovnom prostredí, keby sa slovenskí humanitní vedci dokázali adekvátne zapojiť do zahraničného diskurzu. Debata vo vedeckých kolégiách, v pracovných skupinách, v reláciách RTVS či články v novinách o hodnotení v týchto vedách sú konečne v plnom prúde, a to je dobre.

Mnohí uznávaní, precízni a kvalitní humanitní vedci patria ku generácii slovenských vedcov, ktorá, žiaľ, prežila svoj profesijný život za železnou oponou, bez potreby cudzieho západného jazyka a v podmienkach domácej ideológie, domáceho trhu a všetkého, čo s tým súvisí. Mnohí z nich aj v týchto podmienkach vedeli vytvoriť síce cenzúrou obmedzené, no šikovne, medzi riadkami formulované vedecké pravdy.

Na to bola slovenská inteligencia, a teda aj humanitní vedci, pod rôznymi politickými hegemóniami priam „školená“. Niektorí boli dostatočne veľkorysí, aby podporovali mladú generáciu svojich kolegov. Iste sa tomuto typu vedcov  dnešný čas vedeckého výskumu a jeho produkcia musia zdať dostatočnými, iste musia byť spokojní, veď to všetko ide lepšie ako vtedy, keď duch humanitných vedcov slúžil a vládol tu „démon súhlasu“.

No prešiel čas a všetko, čo dnes títo vedci uvádzajú ako dostatočné a snažia sa zachovať dnešný „status quo“, zároveň sami spochybňujú, keď jedným dychom volajú po prenikaní za hranice a hovoria o stave nedostatočnosti. Tento paradox svedčí o bezradnosti, do ktorej sa dostali tímy a jednotlivci. Chceli by ďalej, no nevedia ako, preto radšej, obhajujúc súčasný dostatočný a predsa nedostatočný stav, obraňujú svoju (nedostatočnú) činnosť. Toto neposunutie sa ani o milimeter, aby sme si nemuseli priznať nedostatočnosť vo vedeckom výskume (priznávame si ju, ale zároveň tvrdíme, že skúmame dosť, a uvádzame zoznamy prác, za ktorých vypracovanie sú predsa ľudia v jednotlivých ústavoch platení!), nás práve brzdí posunúť sa ďalej.

Súčasný stav úrovne výskumu, ale čiastočne aj jeho genézu v humanitných vedách za svoju generáciu objasňuje autorka tohto príspevku v úvode k diskusiám o predmetných otázkach v apríli tohto roku v časopise Naša univerzita (Hranice vedy a poznania. K diskusii o kritériách v hodnotení humanitných vied. NU apríl 2016, s. 18 – 19)

Dnes však reagujem najmä kvôli spomínanému paradoxu v uvažovaní, ktorého jedna časť (zachovanie stavu) by eventuálne umožnila uzavrieť výskum vo vnútri hraníc Slovenska, a tak ho tu zakonzervovať. Je pravda, že týmto výskumom, najmä ak je v projektoch prítomný a zapojený aj základný výskum, sa pestuje domáca vedecká a vzdelanostná pôda. Výskum pro domo však už dnes nestačí!

Mladí ľudia, ktorých vychovávame v doktorandskom štúdiu, majú v prijímacom dotazníku otázku, aké jazyky ovládajú. Mnohí aj z našej generácie už dlhý čas používajú cudzie jazyky najmä na doplnenie tu neexistujúcich prameňov a teórií. Skrátka, netreba sa vzpierať použiť cudzí jazyk aj vtedy, ak je to potrebné na uvedenie výsledkov našej výskumnej práce na zahraničný trh. To si však vyžaduje nevidieť sa, ak som doktorandom alebo už pracovníkom najvyšších akademických inštitúcií – SAV a UK – na tróne, odkiaľ nemám zostupovať.

Treba vycestovať so svojou výskumnou témou na konferencie aj do ďalekých centier výskumu. Ak ju preloženú a prednesenú výskumník uvedie čo aj len v zborníku medzinárodných príspevkov, už je tu možnosť konexií, začleňovania špecifickej slovenskej problematiky do medzinárodného kontextu. Možnosť dialógu, keď kolegovia z iných krajín reagujú cez internet atď.

A to nehovorím o možnosti použiť komparatistické metódy ako „most“ k iným zahraničným výskumom. Ide o zložitý proces prvotného (základného) výskumu, ktorého výsledky potom zaraďuje výskumník do medzinárodného diskurzu. A to nielen súčasných, ale aj historických diel, respektíve archívneho materiálu atď. Explikácia jednej z možných metód takéhoto typu výskumu a jeho transferu je v štúdii autorky tohto článku Hommage na Henry H. Remaka (keď je komparatistika zmysluplnou vedou). (Slavica Litteraria, X 18/ 2015/1, Masarykova univerzita Brno, s. 53 – 73)

Vidíme, že to nie je tak, ako píše napríklad literárny vedec (Pravda, 10. 11. 2016), že len teóriu možno vyvážať. No v súvislosti s teóriou treba povedať, že aj tu je intenzívny medzinárodný diskurz veľmi dôležitý pre našu akademickú pôdu. Netreba sa tváriť, že štrukturalizmus – postštrukturalizmus a postmoderna sú kľúčové teoretické inštrumentárium. Na svetovej literárnovednej scéne sú už niekoľko desaťročí v úzadí a sú aj iné možnosti. Záujem o ne by našej vede len prospel.

Domnievam sa, že účasť na medzinárodných konferenciách či dlhších stážach, t. j. námaha spojená s cestovaním, lietaním, vláčením kufrov, nachádzaním cieľa, medzitým aj knižníc, hľadaním v knižničných fondoch, nadväzovanie kontaktov atď., ale aj recipročný proces: pozvania a prijatia zahraničných hostí a venovanie sa im tu na Slovensku prichodí súčasným na Slovensku etablovaných veľkým vedcom ako niečo navyše, niečo mimo ich náplne, niečo ich vzácne sily vysávajúce a zničujúce…

A tu je príčina, prečo si tu budeme hrkútať svoje úžasné výsledky výskumu za jedným akademickým stolom bez ambície podeliť sa o ne so svetom, vystaviť sa aj teoretickej a obsahovej diskusii, vstúpiť do diskurzu, ktorý je univerzálnejší, a prispieť doň zaujímavým komponentom, ktorým je naše špecifikum. Možnosti vstupovať sú dnes mnohonásobné. Táto ambícia tu však chýba! Lenže bez nej naozaj možno pracovať a robiť výskum pro domo v Matici slovenskej alebo učiť v nejakej škole. (V medzivojnovom období na Slovensku napríklad stredoškolskí profesori robili kvalitný výskum.)

Zdôrazniť treba azda, že zložito koncipovaný výskum, ako sme ho spomenuli vyššie, platí pre všetky iné humanitné a spoločenské vedné disciplíny.

Zdôrazniť treba azda, že na rozdiel od prírodných vied je v humanitných a spoločenských vedách monografia „najvyšší“ možný žáner či stupeň dosiahnutých výsledkov výskumu. Hneď za ňou sú recenzované (aj konferenčné) zborníky, pretože tie poukazujú na vedecký život. Na monografii sa zas pracuje niekoľko rokov, idú na to grantové prostriedky atď. No monografia v slovenčine – pro domo – nestačí! Vedec ostal na polceste, ak ju priniesol len na slovenské javisko.

Znova: nie je to nič navyše, nič mimo vedcovho obliga, ak vedeckú monografiu dá preložiť do dnešného esperanta – angličtiny. Dá preložiť, pretože monografie v humanitných a spoločenských vedách nie sú vzorce a krátke komentáre v univerzálnej reči prírodovedcov. V humanitných a spoločenských vedách ide okrem teoretického jazyka o nuansované významy (často je súčasťou analýz v literárnej vede aj demonštračný materiál – úryvok z literárneho diela, čiže umelecký jazyk), preklad musí teda robiť rodený Angličan, Francúz… v súčinnosti s autorom.

Mechanizmy na vydávanie v zahraničí má SAV vytvorené. Autorka tohto článku pred rokmi sama iniciovala spoluprácu a založenie edície s Peter Lang s distribúciou do celého sveta a zúčastnila sa podpísania zmluvy. Edícia existuje pri vydavateľstve VEDA, no problém majú humanitní vedci s prekladmi, pretože tie si musia zaistiť sami. Prekladatelia narodení inde než na Slovensku sú tu žijúci a tu v humanitných oblastiach pracujúci ľudia. Čiastočne je možné platiť preklad z grantu VEGA, no text monografie je zväčša rozsiahly, čiže treba hľadať prostriedky mimo. Jediná inštitúcia, ktorá bola v rámci  LIC založená Milanom Richterom na preklad – SLOLIA –, zmenila pod novým vedením svoje stanovy na neurčitejšie, a tam sa so žiadosťou o preklad vedeckých monografií obrátiť nedá. Táto komisia prekladá niekoľkonásobne tých istých autorov (zoznam a počty prekladov sú na internete MK), pozostáva zo spisovateľov, a ak tam sedí literárny vedec, povedzme konkrétne v roku 2015 riaditeľka Ústavu slovenskej literatúry, nepresadzuje dotovanie prekladu prvej vedeckej monografie o Dominikovi Tatarkovi a jeho diela do angličtiny! Z následnej mailovej komunikácie s riaditeľkou LIC vyplýva odporúčanie, aby si SAV vytvorila svoju vlastnú podporu prekladov svojich monografií…

Keďže je táto komisia a inštitúcia LIC (dotovaná ministerstvom kultúry) jediná, bolo by dobré v rámci SAV uľahčiť proces distribúcie výsledkov slovenských spoločenských a humanitných vied cez už založenú edíciu vo vydavateľstve VEDA vytvorením Komisie pre preklad vedeckých diel, ktorá by dotovala (respektíve do-dotovala k projektovým prostriedkom VEGA) preklady vedeckých diel.

Okrem monografií je možné uchádzať sa o možnosť publikovania štúdií so slovenskou problematikou v medzinárodných databázach a karentoch. Existuje celá škála v rozličných jazykoch, ktorú možno použiť. Znova treba mať trpezlivosť aj kus pokory na proces prijatia a oponovania podľa štandardných kritérií vedy. Skúsenosti s tým spojené tu nikomu nezaškodia.

Tieto úvahy vychádzajúce z vedeckej výskumnej aj organizačnej praxe smerujú k podnetu na dotvorenie začatých procesov a na dosiahnutie zrovnoprávnenia humanitných a spoločenských vied s prírodnými vedami pri zachovaní si svojich vlastných špecifík a k štandardnému zapojeniu slovenských humanitných a spoločenských vied do medzinárodného kontextu.